Svätý Jozef a Panna Mária predstavujú mladý nábožný pár, ktorý mal všetky predpoklady pre šťastný život. Ich život je fascinujúci príbeh pokory, poslušnosti a lásky. Hoci sa v evanjeliách o ňom hovorí pomerne málo, jeho úloha v dejinách spásy je nezastupiteľná. Po Ježišovej Matke Panne Márii je jej ženích sv. Jozef s určitosťou náš druhý veľký orodovník u Pána. On dôverne pozná ľudský údel, starosti i potreby človeka. Neváhajme sa na neho obrátiť kedykoľvek a v čomkoľvek, podobne ako sa dieťa obracia na svojho otca.
Svätý Jozef patrí medzi najväčšie biblické postavy na prelome Starého a Nového zákona. Radi by sme vedeli čo najviac o jeho živote, no nemáme poruke dosť údajov, ktoré by nám umožnili zostaviť jeho úplný životopis. To, čo vieme, nachádzame takmer všetko v prvých kapitolách Matúšovho a Lukášovho evanjelia.
Sv. Jozefovým rodným mestom bol júdsky Betlehem. No on sám býval v galilejskom Nazarete, kde bol chudobným tesárom. Bol vyvolený Bohom, aby sa stal snúbencom Panny Márie, pestúnom Ježiša Krista a ochrancom Svätej rodiny.
Je zvláštne, že spomenuté evanjeliá uvádzajú dva rozdielne rodokmene sv. Jozefa, a tým aj Pána Ježiša. Od Abraháma po kráľa Dávida sa zjavujú v oboch rodokmeňoch okrem malej výnimky tie isté osoby. Ale počnúc Dávidovými synmi až po Jozefovho otca ide o dve rozdielne vetvy Dávidovho potomstva.
Hlavný význam rodokmeňov je v tom, že poukazujú na Jozefov pôvod z Dávidovho rodu.
Mnohé obrazy predstavujú Jozefa ako starého muža pri mladej Márii, ale bez vážneho opodstatnenia. Skôr sa dá predpokladať, že Jozef bol pri zasnúbení mladý muž, vekovo primeraný snúbenici a schopný zvládnuť náročné úlohy, ktoré mu určila Božia prozreteľnosť.
Evanjelium nespomína, koľko mal rokov, ale vieme, že „on svoju mladosť spojil s mladosťou Márie.“ Je skôr pravdepodobné, že Jozef nevedel, ako vyzerá staroba, lebo zomrel pravdepodobne skôr, ako Ježiš začal verejne účinkovať.
Podľa všetkého Jozef a Mária predstavovali mladý nábožný pár, ktorý mal všetky predpoklady pre šťastný život. Sú určité náznaky, podľa ktorých chceli snúbenci v spoločnom živote zachovávať Bohu zasvätenú zdržanlivosť (por.
Významnú úlohu zohrávajú zásnuby Jozefa s Pannou Máriou. Sú určité náznaky, podľa ktorých chceli snúbenci v spoločnom živote zachovávať Bohu zasvätenú zdržanlivosť (por.Počas zasnúbenia Jozef zistil, že Mária čaká dieťa.Jozef nepochyboval o jej nevine. V Máriinom pohľade stále žiarila tá istá čistota, ako pred počatím. Jozef preto bol presvedčený, že Mária je nevinná. Len Jozef poznal Máriinu panenskú čistotu a vo svojom srdci bol presvedčený.
„Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť“ (Mt 1,19). Bol spravodlivý, preto si neprisvojoval právo byť otcom dieťaťa, ktoré nebolo jeho. Na druhej strane ju nechcel vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Chcel to urobiť čo najohľaduplnejšie.
Aká bola Jozefova radosť, keď sa mu zjavil anjel: „Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, Syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu za svoju manželku, lebo to čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20). Toto upozornenie zastihlo Jozefa vo chvíli, keď chcel Máriu tajne prepustiť. Anjelovým posolstvom bol Jozef nielen zbavený mučivej bolesti, v ktorej sa nachádzal pred zvestovaním, ale teraz už rozumel, kam ho vedie jeho zviazanosť s Máriou. Rozkvitla v ňom mesiášska radosť. V tejto radosti sa skrývala potecha celého sveta. Teraz si už v Márii vážil nielen jej panenskú čistotu, ale aj jej materstvo.Podľa anjelových pokynov už vedel, čo má ďalej robiť.
Zosobášil sa s Máriou: „Urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“ (Mt 1,24). Podľa židovskej tradície sa snúbenica stala ženíchovou právoplatnou manželkou vtedy, keď prišla do manželovho domu. „Jozef si teda vzal Máriu za manželku vtedy, keď ju pozval, aby prišla k nemu bývať“ Jozef v manželstve poskytoval Márii oporu. Panne Márii pomáhala jeho stála vernosť, pokojná a pevná odvaha, úplná úprimnosť a oddanosť. To všetko prispievalo k upevňovaniu ich zväzku a k rozkvitnutiu ich svätého zápalu.
Bol viac mužom činu. Vo všetkom sa riadil podľa Božieho vnuknutia, ktoré mu Boh dával vo snách. Ak je človek pripravený vnímať Boha, môže vo snách dostať od Boha dôležité usmernenia. V prvom sne Boh vysvetľuje Jozefovi situáciu s Máriiným počatím.
Celkove sa zdá, že Jozef nebol veľmi iniciatívny. Evanjeliá neuvádzajú ani jedno jeho slovo. Teda Jozef bol tichý a väčšinou ostával v pozadí. Keď bolo treba, vedel bez prieťahov a prekrúcania urobiť to., čo od neho žiadal Boh. A obyčajne to neboli ľahké veci. Ani spôsob, akým sa Jozef dozvedel Božie rozhodnutia, nebol veľmi hmatateľný; Boh mu často zjavoval svoju vôľu skrze anjela "vo sne".
V Matúšovom evanjeliu čítame: "Anjel Pánov sa mu zjavil vo sne a prehovoril: 'Jozef, syn Dávidov, neboj sa vziať k sebe svoju manželku Máriu, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. A tak sa konala skromná svadba, po ktorej Jozef prijal Máriu do svojho domu.
Keď sa zdalo, že je už všetko vyriešené, situáciu skomplikovalo rímske vládne nariadenie o sčítaní ľudu. Izraelskí občania sa mali dať zapísať v meste alebo obci svojho rodu. Tak sa aj Jozef musel odobrať s Máriou do Betlehema, odkiaľ pochádzal Dávidov rod.
Jozef bol vo veľmi zlej situácií, keď sa dozvedel, že musí putovať do Betlehema kvôli spísaniu obyvateľstva. Musel tam ísť aj s Máriou, ktorá už mala čoskoro porodiť dieťa. Jozef nenašiel iné východisko. Musel ísť do Betlehema, pretože to Božia láska tak chcela. On to nechápal, ale predsa sa vydal na cestu s plnou dôverou. Počas cesty robil všetko preto, aby spríjemnil cestu Márii. Keď došli do Betlehema, snažil sa zaistiť manželke na odpočinok čo najlepšie miesto. Pre svoju chudobu vyhľadal útulok v jaskyni. Táto jaskyňa ináč slúžila pre dobytok. Evanjelista hovorí, že „pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2,7). Bolo pre neho ponižujúce, že musel vyhľadať útulok v maštali. Bolesť veľmi rýchlo pominula, keď sa narodil Ježiš. Radosť Márie z narodenia dieťaťa prešla na Jozefa.
Betlehemčania spočiatku neposkytli Svätej rodine ani to najskromnejšie pohostinstvo. Preto sa musel najväčší Dávidov potomok a Spasiteľ sveta narodiť v jaskynnom útulku pre zvieratá. No neskôr sa Jozef s Máriou a malým Ježišom pravdepodobne predsa len ubytovali v nejakom dome. Keď prišli východní mudrci, evanjelium už jednoznačne hovorí, že "vošli do domu, našli dieťa s Máriou, jeho matkou..." (Mt 1,25).
Jozef sa neradoval iba z toho, že sa narodilo dieťa, ale radoval sa z toho, že sa narodilo Mesiáš, Spasiteľ všetkých ľudí. Jozef mal šťastie, že prvý uzrieť dieťa, ktoré očakával celý židovský národ.Jeho radosť bola väčšia, keď prišli pastieri a „našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach“ (Lk 2,16). Jozef si splnil svoju otcovskú povinnosť a dal dieťaťu meno Ježiš.
V obidvoch týchto prípadoch Jozef vystupoval ako hlava rodiny. Keď hovorí Lukášovo evanjelium o obriezke, používa iba všeobecný výraz "dali mu meno Ježiš" (Lk 2,21). Matúšovo evanjelium priamo hovorí o Jozefovi: "I dal mu meno Ježiš" (Mt 1,25). Pri správe o obetovaní v chráme Lukášovo evanjelium, ktoré je v prvých dvoch kapitolách veľmi zamerané na osobu Panny Márie, nemôže obísť ani sv. Jozefa. Preto spomína rovnocenne obidvoch manželov: "... priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako predpisuje zákon Pánov" (Lk 2,22). "A keď rodičia priniesli malého Ježiška, aby ho obetovali..." (Lk 2,27).
Z jeruzalemského chrámu sa Svätá rodina vrátila do Betlehema. Možno chcela ostať v meste, ku ktorému ju pútali rodové korene a kde sa narodilo predpovedané Dieťa. V takejto situácii Jozef a Mária pravdepodobne netúžili po Nazarete, ktorý nemal najlepšiu povesť. Ale Božia prozreteľnosť mala iné plány.
V jeho otcovstve bolo všetko, čo sa nachádza v ľudskom otcovstve, okrem telesného plodenia. Otcovstvo urobilo z Jozefa predovšetkým vychovávateľa. Jozef si neosvojil cudzie dieťa, ktoré by vyšlo z iného manželstva. Ježišovým otcom sa stal Jozef preto, pretože bol Máriiným manželom. Jozefovi treba priznať oprávnené otcovstvo, lebo vieme, že Ježiš sa pozeral na Jozefa ako na svojho otca a bol mu poslušný ako jeho syn. Mária povedala Jozefovi: „Tvoj otec a ja sme ťa hľadali...“ (Lk 2,48).
Betlehem im mal poskytnúť útulok iba do tých čias, kým sa veriaci a šľachetní mudrci z východu nepoklonia "novonarodenému židovskému kráľovi" - Mesiášovi. Udalosti po zvláštnej návšteve východných mudrcov spôsobili Jozefovi veľa starostí a vyžadovali od neho rozhodné činy na záchranu jemu zvereného Ježiša. Podrobnosti sa dozvedáme z Matúšovho evanjelia. "Keď mudrci odišli, anjel Pánov sa zjavil vo sne Jozefovi a vyzval ho: 'Vstaň, vezmi dieťa i jeho matku a uteč do Egypta!
Tu sa ukázalo, ako ten skromný a naoko málo podnikavý muž vedel byť veľmi rozhodný, keď išlo o vážne veci a o plnenie Božej vôle. Odchod rodiny do cudziny nikdy nebol ľahký a vždy si vyžadoval istý čas na prípravu. Bola to ťažká cesta. Vtedy ešte nejestvovali turistické mapy a orientačné tabule, podľa ktorých by sa boli mohli pocestní riadiť. Preto sa jednoduchí ľudia zvyčajne pripájali k nejakej karaváne alebo väčšej cestujúcej skupine, ktorá mala skúseného vodcu. No smerom na juh, do Sinajskej púšte, nechodilo takýchto karaván veľa a Svätá rodina utekala pred mocným prenasledovateľom. Preto nemohla na nikoho vyčkávať, ba ani sa veľmi vypytovať.
V druhom sne ho Boh varuje pred zákernosťou kráľa Herodesa. Ježiš tak už ako malé dieťa sa stáva emigrantom v cudzej krajine. Iste to bolo ťažké obdobie pre Svätú rodinu. Jozef si musel hľadať prácu, aby sa postaral o rodinu. Buďme súcitní s tými, ktorí nedobrovoľne opustili svoje domovy a hľadajú útočište v krajinách, kde vládne relatívne pokoj a mier. Na to nás veľmi vyzýva Svätý Otec František.
Vidíme teda, aké dôležité boli v Jozefovom živote sny, prostredníctvom ktorých mu Boh vnukal, čo má konať. Socha spiaceho Jozefa sa stala veľmi populárnou. Svätý Otec František ju má na svojom písacom stole a na papierikoch vkladá pod sochu svoje prosby.
Evanjelium nehovorí nič bližšie o tom, kde našla Svätá rodina prístrešie. V Egypte boli viaceré židovské kolónie, ktoré mohli poskytnúť utečencom pohostinstvo. Stará kresťanská tradícia uvádza osadu Matariyeh na severovýchod od Káhiry. Pobyt Svätej rodiny v Egypte trval do smrti kráľa Herodesa. Mohlo to byť niekoľko mesiacov až dva roky. Viac nie je pravdepodobné.
Po návrate z Egypta sa Svätá rodina usadila v Nazarete. Tam Jozef pracoval ako tesár a vychovával Ježiša. Jozef bol vychovávateľom a robil túto úlohu s opravdivou radosťou, tak ako každý dobrý otec. Jozef mal vplyv na rozvoj Ježišovej osobnosti. Bol človekom spravodlivým (porov. Mt 1,19). U Boha je človek vtedy spravodlivý, keď plní jeho vôľu. Bol spravodlivý nie preto, že plnil úplne Zákon, ale že mal v hlbokej úcte meno druhých ľudí. Nešlo iba o plnenie Zákona, ale aby sa naplnil jeho duch a tento duch spočíval v láske k Bohu a k blížnym.
O návrate z Egypta hovorí Matúšovo evanjelium. "Keď Herodes umrel, anjel Pánov sa zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a vyzval ho: 'Vstaň, vezmi dieťa i jeho matku a vráť sa do izraelskej krajiny, lebo pomreli tí, čo číhali dieťaťu na život!' On teda vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. Ale keď sa dopočul, že v Judsku kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Poznámka o Jozefových obavách z Archelaa nám prezrádza, že Jozef nevykonával Božie pokyny bezmyšlienkovite, ale s poslušnosťou spájal i múdru starostlivosť.
Útek do Egypta
Tak sa Jozef po niekoľkých rokoch vrátil do Nazaretu, odkiaľ kedysi odišiel s Máriou do Betlehema. Odchádzali dvaja, vrátili sa traja. Pre Nazaretčanov to nebolo nič nápadné, najmä keď neboli svedkami mimoriadnych udalostí, ktoré sa spájali s Ježišovým narodením v Betleheme.
Poslednú správu o Jozefovi nám podáva Lukášovo evanjelium v súvislosti s púťou dvanásťročného Ježiša do jeruzalemského chrámu (Lk 2,41 nn). V evanjeliovom rozprávaní sa odzrkadľuje usporiadaný náboženský život Svätej rodiny. "Jeho rodičia chodili každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky." Či s nimi chodil mladý Ježiš, nevedno. Ale istotne s nimi šiel - ako spomína evanjelium - po dosiahnutí dvanásteho roku. Bol to vek, keď sa izraelský chlapec začleňoval medzi mužov vyvoleného národa a s nimi sa zúčastňoval na verejných náboženských úkonoch.
Dvanásťročný Ježiš však nečakaným spôsobom naznačil rodičom, že dospieva aj pre životné poslanie, ktoré mu určil jeho nebeský Otec. Po skončení sviatkov sa spolu s ostatnými pútnikmi vydali na cestu domov. Ježiša síce nevideli, ale predpokladali, že tento poslušný a už veľký chlapec sa nestratí a ide v inej časti pútnického sprievodu. Azda sa pripojil k iným príbuzným. V miliónovom zástupe veľko-nočných pútnikov v Jeruzaleme sa to dalo ťažko zistiť. Ale na každom rázcestí sa nejaká skupina oddelila, takže po jednom dni cesty ostal už menší prehľadný zástup galilejských pútnikov, v ktorom sa mohli príbuzní pomerne ľahko nájsť.
Na druhý deň, sotva začalo svitať, vydali sa naspäť do Svätého mesta. Úzkosť zrýchľovala ich kroky, takže o niekoľko hodín boli v meste, odkiaľ deň predtým vyšli. Bez meškania sa dali do hľadania, ale bez výsledku. Až na tretí deň ho konečne uvideli tam, kde to azda najmenej očakávali. Evanjelium hovorí: "Našli ho v chráme, ako sedel medzi učiteľmi, počúval ich a vypytoval sa ich. Všetci, čo ho počúvali, žasli nad jeho múdrosťou a odpoveďami." Žasli aj jeho rodičia, no ich obdiv bol spojený s trpkosťou.
Posledná zmienka o Jozefovi je v evanjeliu, keď dvanásťročný Ježiš zostal v chráme v Jeruzaleme. Mária spomína Jozefa, keď vyčíta Ježišovi: „Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2,48). Ježiš pred pozemským otcom hovorí o svojom Nebeskom Otcovi: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca“ (Lk 2,49)?
Jozef mlčal, ale Mária prehovorila aj v jeho mene: "Dieťa moje, prečo si nám to urobil? Tvoj otec a ja sme ťa s úzkosťou hľadali!" Ježišova odpoveď dovŕšila prekvapenie ustarostených rodičov: "Prečo ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že mám byť v tom, čo je môjho Otca?" Isteže to nevedeli a ani nepochopili jeho odpoveď. Evanjelista mlčí o citoch Sv. Jozefa. Iba jednoducho poznamenáva, že sa celá rodina vrátila do Nazareta, kde sa Ježiš správal ako predtým: ako dobrý poslušný syn. Bol to pomerne dlhý čas osemnástich rokov. Ježiš sa v tom čase vyučil v remesle svojho pestúna, takže ho evanjelium na jednom mieste priamo nazýva tesárom (Mk 6,3).
Svätý Jozef je patrónom robotníkov, zvlášť stolárov a tesárov, veď on túto prácu vykonával celý svoj život. Áno, Ježiš určite ovládal tesárske remeslo a po Jozefovej smrti, možno už aj za jeho života, ak už Jozef nevládal, prebral tesársku dielňu, dokedy nezačal svoju verejnú činnosť.
Evanjelium nám o tom nič nehovorí. Zo spomenutých náznakov sa dá usudzovať, že to bolo už v období Ježišovej plnej dospelosti, ale isto ešte pred jeho verejným vystúpením. Apokryfné spisy a legendy vykresľujú smrť sv. Jozefa priveľmi ružovými farbami. No i bez legiend je isté, že sv. Jozef mal pri smrti privilégium, ktoré nemala ani Ježišova matka; že totiž mohol zomrieť v blízkosti alebo priamo v objatí Spasiteľa sveta. Ježiš nemohol byť bezcitný voči pestúnovi, ktorý ho dlhé roky živil, chránil a úprimne miloval. Jeho lásku odplácal svojou láskou, ktorá sa mala možnosť zvlášť prejaviť v ťažkej chvíli, keď sv. Jozef uzavieral svoj pozemský život.
O Jozefovej smrti sa v evanjeliách nehovorí. Predpokladá sa, že zomrel pred Ježišovým verejným účinkovaním. Apokryfné spisy a legendy vykresľujú smrť sv. Jozefa priveľmi ružovými farbami. No i bez legiend je isté, že sv. Jozef mal pri smrti privilégium, ktoré nemala ani Ježišova matka; že totiž mohol zomrieť v blízkosti alebo priamo v objatí Spasiteľa sveta.
Svätý Jozef je aj patrónom dobrej smrti. Prečo? Preto zvlášť pri zomierajúcich sa modlíme práve k svätému Jozefovi za šťastlivý prechod duše do večnosti.
Jedinečná úloha sv. Jozefa ako ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša mu zaistila i významné miesto v úcte Cirkvi. Táto úcta sa odzrkadľuje už v spisoch cirkevných Otcov, počnúc sv. Hieronymom a Augustínom, ale väčšmi sa rozvinula od čias sv. Bernarda (12. stor.). Odvtedy vznikli v Cirkvi mnohé spisy, organizácie, bratské, rehoľné spoločnosti, svätyne, ba i ľudové obyčaje, ktoré vyzdvihujú pamiatku sv. Jozefa a vyjadrujú úctu k nemu.
V liturgii sa okrem sviatku Svätej rodiny (nedeľa po Narodení Pána) uctieva sv. Jozef osobitným sviatkom 19. marca. V roku 1955 pápež Pius XII. zasvätil sv. Jozefovi i robotnícky sviatok - 1. máj, na ktorý teraz pripadá liturgická spomienka sv.
Kostol svätého Jozefa
V celom svete je rozšírená úcta k sv. Jozefovi. U nás sviatok nie je prikázaným sviatkom, ale i napriek tomu sa konajú rôzne pobožnosti na počesť tohto svätca, ktorý je hlavou svätej rodiny a ochrancom svätej Cirkvi.
Úctu k svätému Jozefovi veľmi odporúčali a rozšírili pápeži Pius IX., Lev XIII., Benedikt XV., Pius XII., Pavol VI. a Ján Pavol II. najmä v apoštolskej exhortácii Redemptoris custos. Pápež Lev XIII. v encyklike Quamquam pluries venoval mesiac marec k úcte sv. Jozefa. Pápež Pius X. schválil verejné litánie k sv. Jozefovi. 1. mája 1955 ustanovil pápež Pius XII. nový sviatok s názvom Slávnosť svätého Jozefa, robotníka, ženícha Panny Márie, vyznávača, patróna robotníkov.
Sviatky svätého Jozefa:
- 19. marec: Sviatok svätého Jozefa, ženícha Panny Márie
- 1. máj: Sviatok svätého Jozefa, robotníka
Svätý Jozef, manžel Panny Márie a pestún Ježiša Krista, je jednou z kľúčových, hoci tichých postáv Nového zákona. Evanjelista Matúš ho opisuje ako „muža spravodlivého“. Aj keď bol sv. Jozef tichý a väčšinou ostával v pozadí, keď však bolo treba, vedel bez prieťahov a prekrúcania urobiť to, čo od neho žiadal Boh. A väčšinou to neboli ľahké veci.
Bol vyvolený Bohom, aby sa stal snúbencom Panny Márie, pestúnom Ježiša Krista a ochrancom Svätej rodiny. Predpokladá sa, že zomrel v Nazarete pred začiatkom Ježišovho verejného účinkovania. Cirkev si ho ctí ako patróna celej Cirkvi (od r. 1870), rodín, otcov, robotníkov (sviatok 1. mája), zomierajúcich a mnohých ďalších. Jeho hlavný liturgický sviatok je 19. marca.
Svätý Jozef je skrytý apoštol, človek nádeje, veľký orodovník, ochranca Cirkvi. Ešte jeden titul, ktorý sv. Jozefovi bezpochyby patrí: sv. Jozef je čistého srdca a zmýšľania. Jeho čistota spočíva nielen v tom, že ho chránila mimoriadna milosť, ale i v tom, že ho chránila čistota srdca Panny Márie. Aj blahoslavenstvo objasňuje zmysel Jozefovej panenskej čistoty: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8).
Vieme si predstaviť, aké to muselo byť úžasné, keď Jozef vzal malého Ježiša na ruky, keď sa Ježiš túlil k Jozefovi a vyslovoval svoje prvé slová ocko, ocinko? V dnešnej dobe je zvlášť dôležité utiekať sa k sv. Duchovné otcovstvo totiž pomáha chrániť manželstvo a rodinu. Manželstvo a rodina boli odjakživa vystavené útokom, ale hrozby súčasného sveta dosahujú naozaj mimoriadne rozmery. Mnohé krajiny sa dokonca odvážia tvrdiť, že predefinovali manželstvo a rodinu. Aby Cirkev bojovala proti satanovým podvodom a zvíťazila, nezaobíde sa bez svätého Jozefa.
Pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia sv. Jozefa za patróna univerzálnej Cirkvi Svätý Otec František v apoštolskom liste Patris corde ponúka aj tieto slová: „Veľkosť sv. A takto sa - podľa slov sv. Jána Zlatoústeho - ,dal do služby celému plánu spásy‘. Svätý Pavol VI. Pre túto svoju úlohu v dejinách spásy je sv. Mnohí svätci a svätice ho vrúcne uctievali, medzi inými aj Terézia z Avily, ktorá si ho zvolila za svojho zástancu a orodovníka, často sa mu zverovala a dostala všetky milosti, o ktoré prosila. Celý svet potrebuje reevanjelizáciu vrátane veľkej väčšiny pokrstených kresťanov. Pápež Ján Pavol II. Preto je také veľmi potrebné obrátiť sa k tomuto mocnému patrónovi manželstiev a rodín. Tebe Boh zveril svojho Syna; v teba Mária vložila svoju dôveru; s tebou sa Kristus stal mužom. Ó, blažený Jozef, ukáž, že si aj naším otcom, a veď nás po ceste života. Vypros nám milosť, milosrdenstvo a odvahu a ochráň nás pred každým zlom.