Prvý úsek konskej železnice Bratislava - Svätý Jur bol otvorený 27. septembra 1840. Bola prvou verejnou železnicou nielen na území Slovenska, ale aj v bývalom Uhorsku. Tento deň sa stal pre železničiarov výnimočným, pretože si pripomínajú svoj sviatok - Deň železničiarov.
Prvá železničná trať na Slovensku mala 15 kilometrov, a to, čo po nej premávalo, sa na neskoršie vlaky vôbec nepodobalo. Doprava na konskej železnici medzi Bratislavou a Svätým Jurom sa začala pred 178 rokmi. Okrem niekoľkých dobových ilustrácií a staničnej budovy v Bratislave, ktorá už ale dávno neslúži svojmu účelu, sa z nej do dnešných čias nezachovalo prakticky nič.
Éra konskej železnice, prvej nielen na území Slovenska, ale v celom Uhorsku, trvala krátko - tri desaťročia. Konská železnica začala svoju históriu písať ešte na začiatku 19. storočia na Britských ostrovoch. Keď sa o nej začalo ako o lacnejšom a rýchlejšom spôsobe prepravy uvažovať u nás, v Anglicku či v zámorí už ťahali vagóny po koľajniciach parné lokomotívy.
Konská železnica Bratislava - Trnava
Prioritou Viedne bola totiž v tom čase výstavba Severnej železnice cisára Ferdinanda (KFNB), ktorá mala metropolu ríše spojiť cez Břeclav, Přerov, Ostravu a Bohumín s Krakovom. Zmeniť to chcel barón Rothschild, ktorý v roku 1836 požiadal o povolenie postaviť odbočku z hlavnej trate KFNB do Bratislavy. Tam na jeho iniciatívu nadviazala skupina šľachticov, veľkoobchodníkov a veľkostatkárov na čele s barónom Georgom Wilhelmom Walterskirchenom a navrhla výstavbu konskej železnice, ktorá by sa pripájala na plánovanú trať a viedla by z Bratislavy do Trnavy.
V takomto prepojení videli šancu na rýchlejšiu a lacnejšiu prepravu tovaru. V januári 1838 tak vznikla Prvá uhorská bratislavsko-trnavská železničná spoločnosť, ktorá na svojom prvom valnom zhromaždení schválila projekt i rozpočet stavby, naplánovaný na 534 550 zlatých.
Výstavba a prevádzka konskej železnice
Prvá stanica konskej železnice v Bratislave bola pred hotelom U zeleného stromu, neskoršieho Carltonu. Stavba, na ktorej pracovalo deväťsto robotníkov, sa začala na jar 1839 a podľa pôvodného plánu mala železničná trať viesť z Bratislavy (prvá východisková stanica bola pred hotelom U zeleného stromu, neskoršieho Carltonu) cez Svätý Jur, Pezinok a Modru do Trnavy. Nastal však problém. Modranský magistrát nesúhlasil s tým, aby trať prechádzala mestom. Dôvod? Radní páni boli totiž presvedčení, že po železnici sa šíri „nemravnosť a hriech“.
Prvá konská železnica na našom území tak mala podľa konečnej verzie štyri stanice - v Bratislave, v Pezinku, v Šenkviciach a v Trnave, jedno nákladisko vo Svätom Jure a dve zastávky - v Rači a v Cíferi. Ako prvý bol sprevádzkovaný približne 15-kilometrový úsek z Bratislavy do Svätého Jura, po ktorom prešiel prvý „vlak“ 27. septembra 1840. Po Pezinok bola trať dokončená na konci júna 1841. Vtedy už ale železničná spoločnosť zápasila s finančnými problémami, pretože sa ukázalo, že pôvodný rozpočet stavby bol podhodnotený.
Napriek tomu požiadala v roku 1844 Prvá uhorská bratislavsko-trnavská železničná spoločnosť o možnosť predĺžiť pôvodne plánovanú trať až do Serede a práve tento krok projekt konskej železnice vzkriesil. Vo veci sa totiž začal angažovať gróf Karol Esterházy, ktorý vlastnil pozemky a hospodárstva v Seredi a okolí a železničné spojenie s Rakúskom bolo preňho veľmi lákavé.
Do Šenkvíc napokon prišiel po koľajniciach prvý konský povoz 19. októbra 1845 a ešte v decembri toho istého roka boli sprevádzkované aj úseky do Báhoňa a do Cífera. S veľkou slávou sa napokon celá pôvodne naprojektovaná trať konskej železnice otvárala 1. júna 1846 v Trnave. Na ďalších pätnástich kilometroch trate položili robotníci koľajnice v priebehu necelého pol roka a 11. decembra 1846 privítala prvý vlak aj Sereď. Tá bola konečnou stanicou prvej konskej železnice v Uhorsku, ktorej výstavba stála namiesto plánovaných 534 550 zlatých až 1,2 milióna a netrvala dva roky, ale sedem.
Súpravám, ktoré po „koňke“ jazdili trvala cesta z Bratislavy do Trnavy približne tri hodiny, čo bolo v tom období veľmi rýchle. Osobné vlaky mali zvyčajne dva vozne a denne absolvovali trať v každom smere dva razy. Nákladné vlaky jazdili podľa potreby a jeden povoz mohol mať maximálne šesť vagónov.
V staniciach na celej trase bolo k dispozícii dohromady asi päťdesiat koní, ktoré mali presne stanovený režim. Denne mohli prebehnúť maximálne 40 kilometrov a po dvoch dňoch „služby“ im dopriali deň voľna. Prepriahalo sa v Rači, v Pezinku, v Šenkviciach a v Cíferi, pričom všade muselo byť vždy pripravených šesť koní v pohotovosti a tri v zálohe.
V prvých rokoch zaznamenávala železničná spoločnosť dobré hospodárske výsledky a dokonca plánovala predĺžiť trať do Nitry. Tento projekt sa ale napokon nezrealizoval, pretože zisky začali časom klesať. Už v päťdesiatych rokoch sa však začalo uvažovať o prestavbe konskej železnice na parostrojnú, na to ale spoločnosť nemala dostatok prostriedkov.
Posledný vlak ťahaný koňmi prešiel medzi Bratislavou a Trnavou 10. októbra 1872. Do Serede takéto súpravy jazdili o štyri roky dlhšie. Nový majiteľ, spoločnosť Považská železnica, totiž kupovala trať s tým, že ju prebuduje na parostrojnú prevádzku a od Trnavy potiahne až do Žiliny, kde sa napojí na košicko-bohumínsku železnicu.
Parná lokomotíva po prestavbe trate
Predchádzajúce železnice v Európe
Prvá konská železnica na európskom kontinente vznikla v rokoch 1828-1831 a viedla z Prahy do miest Bruska a Lány. Onedlho nato bola vybudovaná tiež trať z Českých Budějovíc do Linza, ktorá slúžila predovšetkým na prepravu dreva a soli.
Potom získava viedenský finančník Rothschild napriek počiatočnej nepriazni viedenského cisárskeho dvora prvú koncesiu na výstavbu parnej železnice v rakúsko-uhorskej monarchii. Onedlho nato bola z trate urobená odbočka z Břeclavi, cez Ostravu až do Krakova.
Po rozšírení správ o výstavbe trate z Viedne do Prahy vznikol plán na pripojenie Bratislavy k tejto železničnej magistrále. Neskôr sa stretli zástupcovia slobodných kráľovských miest Bratislava, Svätý Jur, Pezinok, Modra a Trnava a dohodli sa na vybudovaní spoločného železničného spojenia. Sedemnásť miestnych veľkostatkárov a obchodníkov založilo spoločnosť Prvá uhorská bratislavsko-trnavská železnica, na čela ktorej sa postavil barón Welterskirchen. Ustanovujúce zhromaždenie spoločnosti bolo 22.1.1839. Účastinná spoločnosť mala základný kapitál 500 000 zlatých. Uhorská miestodržiteľská rada tento projekt schválila a vypracovaním plánu železnice poverila inžiniera Františka Hyeronimiho.
Problémy pri výstavbe
Veľké problémy nastali pri stavbe železnice s výkupom pôdy. Veľa vlastníkov vôbec nedalo povolenie na stavbu a ďalší požadovali za povolenie obrovské obnosy. Mestá, cez ktoré mala trať prechádzať, požadovali zasa tzv. grátis akcie, čo v skutočnosti znamenalo bezplatný podiel v spoločnosti. Technické problémy nastali predovšetkým v močarinách svätojurského Šúra, ktorý v tých dobách siahal až po Modru.
Trať z Bratislavy do Svätého Jura v dĺžke 15,5 km (2 rakúske poštové míle) bola dokončená 27.9.1840. Už o mesiac neskôr boli z Bratislavy do Svätého Jura a späť vypravované dva vlaky denne, zložené z dvoch vozňov. Vlak odchádzal z Bratislavy, od hostinca U zeleného stromu (dnešný Carlton). Lístok z Bratislavy do Svätého Jura stál v I.triede 32 grajciarov (16 grajciarov za míľu), v II. triede 20 grajciarov a v III. Za 8 mesiacov (do 31.5.1841) prepravila spoločnosť na tejto trati 25 132 osôb a 2572 centov nákladu. Na jeden vlak pripadalo 25 cestujúcich. Tržba spoločnosti bola za rovnaké obdobie 4317 zlatých a náklady 1549 zlatých.
30.6.1841 dorazila železnica do Pezinka, 19. 10.1845 do Veľkých Čaníkoviec (dnešné Šenkvice), 1.12.1845 do Báhoňa, 27.12.1845 do Cífera, 1.6.1846 do Trnavy a 1.11.1846 do Serede. Z účastinnej spoločnosti vystúpila ešte v prvej fáze výstavby Modra, ktorá pod nátlakom miestnych kováčov, kolárov a povozníckych podnikateľov, obávajúcich sa o stratu práce nepovolila stavbu železnice cez svoje pozemky.
Celkovo bola konská železnica z Bratislavy do Serede dlhá 63,5 km. Z toho úsek Bratislava - Pezinok bol dlhý 20,5 km a cestujúci v prvej triede zaplatil za lístok 45 grajciarov, v II. triede 28 grajciarov a v III. triede 22 grajciarov. Lístok z Bratislavy do Trnavy stál v prvej triede až 1 zlatku a 4 grajciare.
Spoločnosť začala čoskoro po prvých ziskoch zápasiť s finančnými ťažkosťami. Osobná doprava totiž nepokrývala na dlhšej trati ani len réžiu a nie to že by ešte vyprodukovala zisk. Spoločnosť si preto dočasne vypomohla pôžičkou 99 000 zlatých. V roku 1812 prevzal krachujúcu spoločnosť za 218 000 zlatých bankový dom Brenner-Windischgrätz. Nová spoločnosť zastavila konskú prevádzku a spustila rozsiahlu prestavbu trate. Už 1.5.1873 bol z Bratislavy vypravený prvý parný vlak do Trnavy.
Aj napriek tomuto pomerne neslávnemu koncu konskej železnice z Bratislavy do Trnavy, tvorí jej existencia významnú kapitolu dejín mesta Pezinok. Nielen že to bola jediná konská železnica v bývalom Uhorsku, no jej existencia tiež významne prispela k hospodárskemu rozvoju mesta.
Prenájom Konskej železnice
tags: #svaty #jur #zeleznicna #stanica