Raný život a nástup na trón
Ľudovít mal päť rokov, keď roku 1643 nastúpil na trón po svojom otcovi Ľudovítovi XIII. Jeho matka Anna Rakúska sa stala regentkou a hlavným ministrom kardinál Jules Mazarin. Kým bol nástupca trónu maloletý, vládli zaňho matka Anna Rakúska a hlavný minister kardinál Mazarin. V tomto období vyústil odpor šľachty proti trónu a daňovej politike do vzbury zvanej Fronda, ktorú Mazarin premohol.
Absolutistická vláda
Po Mazarinovej smrti v roku 1661, ako dvadsaťtriročný, Ľudovít XIV. prevzal správu krajiny a začal dlhé obdobie osobnej vlády. Rozhodol sa vládnuť sám a spravoval všetky štátne záležitosti. Veril, že ako kráľ má Bohom dané právo uplatňovať absolútnu moc nad svojimi poddanými, a pokúsil sa dostať pod svoju kontrolu každú stránku života francúzskeho národa - vrátane správania sa na kráľovskom dvore, verejných prác, armády a chodu manufaktúr. Veril, že jeho moc pochádza od Boha a jeho osoba je stelesnením samého štátu. Kráľ má vykonávať absolútnu moc a jeho osoba je posvätná. Aby tieto myšlienky uplatnil v praxi, vynútil si všeobecnú poslušnosť. Obce, parlamenty i cechy museli byť poslušné kráľovi.
Ľudovít XIV. si za každých okolností vyhradil právo konečného rozhodnutia. Jeho najbližší spolupracovníci (Colbert, Louvois) mu iba radili a vykonávali jeho príkazy. Zásady absolutistickej moci vniesol do hospodárstva Jean Colbert. S presvedčením, že moc kráľa závisí od jeho bohatstva, nastolil veľmi prísnu hospodársku správu a kontrolu. Zaviedol vo Francúzsku merkantilizmus, na podporu výroby zaviedol kráľovské manufaktúry, obchodnými spoločnosťami si zabezpečoval pravidelný prísun surovín. Vďaka nemu prekvital vo Francúzsku obchod a priemysel.
Kráľ Ľudovít XIV.- kráľ „z Božej milosti“ chcel riadiť aj francúzsku cirkev. Ani protestanti sa nevymkli spod kráľovej moci. Roku 1685 odvolal Nantský edikt - protestantskí pastori nesmeli hlásať slovo Božie, ich chrámy a školy sa zatvorili. Asi 200 000 hugenotov sa napriek kráľovskému zákazu vysťahovalo z krajiny.
Expanzívne vojny a ich dôsledky
Ľudovít vybudoval aj väčšiu a modernejšiu armádu a v r. 1667 - 97 porazil rôzne európske aliancie. Tento úspech armády viedol k rozšíreniu francúzskej ríše. Ľudovít XIV. viedol viacero vojen. Nechcel pripustiť, aby Európu ovládli Habsburgovci. Jeho ctižiadostivá politika sa opierala o hospodársku a demografickú prevahu Francúzska. Vybudoval najmocnejšie a najdisciplinovanejšie vojsko v Európe. Vojnami síce rozšíril územie Francúzska, ale stáli ho veľa peňazí a krajinu priviedli na pokraj finančného úpadku (1672-78 vo vojne s Holanďanmi získal časť Flámska, 1701 bojoval o vládu v Španielsku - 1713 Utrechtský mier skončil vojnu o Španielsko a nastáva obdobie úpadku moci Francúzska). Zo zahraničnopolitického hľadiska viedol Ľudovít XIV. mocenskú a expanznú politiku, ktorá nakoniec spojila proti nemu polovicu Európy.
Počas deväťročnej vojny a vojny o španielske dedičstvo sa však Francúzsko ocitlo pod veľkým tlakom, keď sa zvyšok Európy zjednotil, aby zastavil Ľudovítovu rozpínavosť. Po roku 1700 utrpelo Francúzsko niekoľko vážnych porážok a v roku 1713 ukončil Utrechtský mier obdobie jasnej mocenskej prevahy Francúzska. Ľudovít po sebe zanechal množstvo politických, hospodárskych a náboženských problémov, ktoré počas vlády jeho dedičov ďalej narastali a nakoniec monarchiu zničili.
Podpora umenia a kultúry
Vďaka Ľudovítovej podpore rozvoja literatúry a umenia na kráľovskom dvore, ktorý presťahoval z Paríža do nového veľkolepého paláca vo Versailles, vošla Ľudovítova vláda do povedomia ako grand siecle (veľké storočie). Kráľ začal program, ktorý zahrňoval prestavbu miest, úpravu krajiny, schvaľovanie výstavby pamätníkov a zakladanie nových kráľovských sídiel. Ľudovítova výstrednosť však vyvolávala čoraz väčší nesúhlas jeho poddaných. Známy je jeho výrok: "Štát som ja." Symbol Slnka si vybral, lebo slnko "je všade a pre všetkých blahodarné".
Na dvore Ľudovíta XIV., nazývaného Kráľ Slnko, alebo Veľký, či Božský sa schádzali najlepší výtvarní umelci, sochári, hudobníci a spisovatelia tých čias. Prezývku Kráľ Slnko dostal po gréckom bohovi slnečného jasu Apolónovi, ktorý bol aj ochrancom umelcov. Medzi najcharakteristickejšie stavby v Paríži z tohto obdobia patrí Invalidovňa, určená pre ubytovanie starých a dokaličených vojakov a východné priečelie Louveru - kde sídlila kráľovná Anna Rakúska a jej štrnásťročný syn kráľ Ľudovít XIV.
Otec - kráľ Ľudovít XIII. chodil rád na poľovačky do Versailles. Tu si dal postaviť na prechodné ubytovanie poľovnícky zámok-„zámoček z karát“. Netušil, aký veľkolepý palác postavia na tomto mieste architekti jeho následníka Kráľa Slnko. Ľudovít XIV. poveril Le Vaua aby vybudoval pompézny palác obklopený francúzskymi záhradami, ktoré navrhol Le Nôtre. Sem presťahoval v roku 1682 kráľovský dvor a usadil sa tu. Starý poľovnícky zámoček zostal na želanie Ľudovíta XIV. zachovaný, napriek všetkým stavebným úpravám vo Versailles.
Versailleský palác je nádherný, lebo Ľudovít XIV. miloval prepych a krásu. Má mnoho miestností, medzi nimi i veľkolepo vyzdobenú zrkadlovú sieň dlhú 73 metrov. Vynakladal naň desatinu celého štátneho dôchodku Francúzska a aj tak boli niektoré miestnosti neosvetlené a nevykúrené. Dnes je palác sprístupnený verejnosti, no najviac lákajú jeho záhrady - versailleský park.
Ľudovít XIV. si potrpel na zložitý dvorský ceremoniál a zbožňoval slávnosti a recepcie, zároveň však pociťoval potrebu uvoľniť sa na pokojnom mieste a v spoločnosti najbližších priateľov. K tomu slúžil takzvaný malý palác, neskôr premenovaný na Veľký Trianon.
Do svojho kráľovského zámku pritiahol početných umelcov, nielen architektov, ako Louis Le Vau a Jules Hardouin-Mansart, sochárov ako Antoine Coysevox a Francois Girardon, maliarov ako Charles Lebrun a André Le Nôtre, ale aj hudobníkov ako Jean Baptiste Lully a spisovateľov ako Moliére, Jean Racine a Jean La Fontaine.
Najväčší rozkvet francúzskeho tanečného umenia nastal za vlády Ľudovíta XIV. Sám kráľ bol veľkým milovníkom tanečného umenia. Francúzske kráľovské balety, napr. Armida a Rinaldo, Narodenie Venuše boli plné prepychu. Veľkoleposť sa prejavila hlavne v kostýmoch a dekoráciách. Tanec sa predvádzal podľa prísne viazaných figúr. Hlavnú úlohu v týchto baletoch tancoval sám kráľ. Verejne začal vystupovať už vo svojich trinástich rokoch a naposledy sa prezentoval štyridsaťšesťročný.
Ľudovít XIV.: Kráľ slnka, ktorý mal záľubu v klystíroch a absencii hygieny
Prehľad umelcov podporovaných Ľudovítom XIV.
| Umelec | Oblasť pôsobenia |
|---|---|
| Louis Le Vau | Architektúra |
| Jules Hardouin-Mansart | Architektúra |
| Antoine Coysevox | Sochárstvo |
| Francois Girardon | Sochárstvo |
| Charles Lebrun | Maliarstvo |
| André Le Nôtre | Záhradná architektúra |
| Jean Baptiste Lully | Hudba |
| Moliére | Divadlo |
| Jean Racine | Divadlo |
| Jean La Fontaine | Literatúra |
Osobný život
Podľa znenia mierovej zmluvy so Španielskom v roku 1660 sa oženil so španielskou infantkou a svojou sesternicou Máriou Teréziou, najstaršou dcérou kráľa Filipa IV. a jeho prvej manželky Izabely Bourbonskej. Súčasníci kráľovnú opisovali ako vzrastom nízku, nie veľmi príťažlivú a navyše prostoduchú osobu, ktorá pred zábavou aj kultúrou dávala prednosť modleniu sa v spoločnosti svojich dvorných dám. Mladú kráľovnú znevýhodňovalo aj to, že nevedela dobre po francúzsky a nemala vlohy na to, aby zaujala či aspoň zabavila svojho manžela. Ľudovít, ktorý vo vzťahoch so ženami často hľadal aj možnosť intelektuálnej zábavy, začal manželku čoskoro zanedbávať. Na verejnosti jej však vždy preukazoval úctu a ona s pochopením tolerovala jeho početné milostné aféry. S manželkou mal Ľudovít šesť detí, ale dospelosti sa dožil len najstarší syn Ľudovít, ktorý mal titul veľký následník (le Grand Dauphin).
Osobitnou a historikmi často opisovanou témou v Ľudovítovej biografii bol jeho vzťah k početným milenkám, ktoré sa kratšie či dlhšie tešili priazni kráľa. Jeho náklonnosť ku krásnym a inteligentným ženám bola povestná. Ľudovít XIV. striedal milenky často, najmä v dobe svojej mladosti, a nehľadel ani na príbuzenské zväzky (zviedol napríklad manželku svojho brata Filipa, princeznú Henrietu Annu Anglickú). Kráľ využíval svoje výsadné spoločenské postavenie, ale pri zvádzaní úspešne využíval aj svoj nesporný šarm a fyzickú krásu. Navyše bol vždy k ženám galantný a osobne si veľmi zakladal na svojej zdvorilosti k nim. Neskôr sa jeho erotický apetít zmiernil a s jednou z posledných mileniek, s pani de Maintenon, dokonca po smrti manželky Márie Terézie uzatvoril morganatický sobáš (spoločensky nerovný). Ľudovítove milostné škandály boli častou a obľúbenou témou klebiet vo Versailles i na európskych panovníckych dvoroch.
Spomenúť by sa patrilo aspoň tri významnejšie milenky kráľa Slnko. Koncom 50. rokov kráľa zaujali krásne a vzdelané netere kardinála Mazarina, pre ktoré chcel kardinál vo Francúzsku nájsť výhodných ženíchov. Vraj z piatich sestier sa tri postupne stali jeho milenkami. S Máriou Manciniovou sa kráľ pomýšľal dokonca zosobášiť, ale napokon sa podvolil naliehaniu Mazarina a zobral si za manželku španielsku infantku.
V roku 1661 jeho záujem vzbudila manželka jeho mladšieho brata Filipa, krásna Henrieta Anna, dcéra anglického kráľa Karola I. Stuarta. Filip, zúrivý od žiarlivosti, len nemohúcne sledoval, ako si jeho starší brat vytvára k jeho manželke čoraz tesnejšie puto. Po tom, ako s vlastným manželom otehotnela, však o ňu kráľ stratil záujem.
Aby skryl svoje dvorenie Henriete Anne, začal sa naoko dvoriť jej dvornej dáme, skromnej a prostej Louise de La Vallière (1644 - 1710), ktorá sa stala prvou z trojice najznámejších Ľudovítových favoritiek (dominovala v kráľovom živote v rokoch 1661 - 1667). Vzťah k Ľudovítovi jej neskôr vyniesol menovanie za vojvodkyňu. Všetky pramene sa zhodujú v tom, že Ľudovíta mala úprimne rada, nezneužívala jeho náklonnosť k svojmu obohacovaniu sa a vo svojej prostoduchosti jej boli cudzie škandály a dvorné intrigy. Kráľovi porodila štyri deti, ale keď zistila, že jej atraktivita pohasína, sama odišla od dvora a vstúpila do rádu karmelitánok.
Louisino miesto zaujala krásna a duchaplná Athénaïs de Mortemar, madame de Montespan (1640 - 1707), ktorá svojím podmaňujúcim pôvabom vládla nad dvorom i kráľom dvanásť rokov (zhruba v rokoch 1668 - 1680). Počas tohto času získala na dvore nesmierny vplyv, kráľ si ju veľmi vážil a často sa s ňou radil. Spolu mali sedem detí, z ktorých však ostali nažive iba štyri. Koncom 70. rokov 17. storočia sa jej meno spájalo s travičskou aférou istej Catherine Monvoisinovej, ktorá poskytla jed na odstránenie niekoľkých významných šľachticov. Madame de Montespan ju síce poznala, ale spojenie s otravami sa nepreukázalo. Pre Ľudovíta však bolo kompromitovanie madame de Montespan vhodnou zámienkou, aby ju v roku 1680 zapudil.
V tom čase už jeho priazeň patrila vdove po burlesknom básnikovi Paulovi Scarronovi, Françoise d'Aubigné (1635 - 1719). Tá bola vychovávateľkou detí, ktoré mal panovník s madame de Montespan, ale kráľa si získala najmä svojím prenikavým intelektom a pokornou, miernou povahou. Ľudovít jej udelil titul markízy de Maintenon a po smrti manželky Márie Terézie sa s ňou tajne oženil. Toto morganatické manželstvo ostalo bezdetné a markíza de Maintenon kráľa napokon prežila o takmer štyri roky. Napriek tomu, že v oblasti intímneho života kráľ nedodržiaval náboženské prikázanie z desatora „Nezosmilníš“, bol úprimne veriacim katolíkom a náboženské obrady patrili k pevným rituálom jeho dvora.