Svätý kráľ Štefan I. bol kľúčovou postavou v dejinách Uhorska. Jeho vláda znamenala prechod od kmeňového zväzu k stabilnému kráľovstvu, spojenú s šírením kresťanstva a upevňovaním štátnej moci.
Štefanov pôvod a nástup na trón
V roku 995 Vajk (neskorší Štefan) dosiahol prah dospelosti. Jeho otec Gejza odstránil z trónu Nitrianskeho kniežatstva Michala, mladšieho Gejzovho brata, a dosadil naň Vajka. Krátko nato, v roku 995, sa Vajk oženil s 10-ročnou Gizelou, dcérou bavorského vojvodu. Priviedol ju na svoj kniežací dvor do starobylej Nitry. Mladý Vajk v Nitriansku sa rýchlo zoznámil s miestnymi šľachticmi Poznanom a Huntom (pochádzajúcimi z ešte veľkomoravských rodov).
Vplyvom kresťanskej Nitry a svojej kresťanskej manželky sa Štefan stal horlivým christianizátorom - najprv Nitrianska, neskôr Uhorska - a všeobecne podporovateľom moderného štátu západného typu. Vajkov otec Gejza zomrel 1. februára 997 vo svojom sídle, Ostrihome. Krátko pred svojou smrťou bol Gejza, spolu s Vajkom, pokrstený asi pražským biskupom Vojtechom (Adalbertom).
Hneď ako Gejza zomrel, vystúpilo so svojimi nárokmi na uhorský trón šomodské knieža Kopáň. Proti Štefanovi sa však vzbúrili aj ďalšie pohanské zadunajské kniežatá. Štefan sa uchýlil vo svojom Nitrianskom kniežatstve u Poznanovcov a Huntovcov, ktorí aj posilnili jeho vojsko. Na účely týchto bojov dal Štefan v Bíni na Hrone vybudovať obrovský opevnený vojenský tábor/hradisko (107 ha), ktorý slúžil ako vojenská základňa. Tieto zjednotené vojská napokon porazili Kopáňa pri Vespréme a Kopáň bol zabitý, pravdepodobne samotným veliteľom Štefanovho vojska, švábskym rytierom Vencelínom.
Štefan odovzdal tábor (hradisko) dnes známe ako Bíňa „Bíňovi“, synovi Hunta, a vplyv Poznanovcov a Huntovcov na Štefanovom dvore v Ostrihome sa odvtedy značne zvýšil. Obidve rodiny dostali ďalšie pozemky v Nitriansku a v Šomodi (pozemky porazeného Kopáňa).
Upevňovanie moci a územia
Miniatúra z Obrázkovej kroniky zo 14. Štefan zdedil po otcovi ako bezprostredne ovládané územie Arpádovcov (čiže samotné „Uhorsko“) len územie medzi Rábom, Ostrihomom a Vesprémom, kým niektoré okolité územia buď ovládali iní staromaďarskí náčelníci/kniežatá, alebo rodinne príbuzní náčelníci (Sedmohradsko), a dve boli viac-menej údelnými kniežatstvami (Nitriansko, Bihársko). V rokoch 997 - 1009/1028 Štefan ďalej bojoval s rôznymi staromaďarskými náčelníkmi v Karpatskej kotline, čím vlastne rozširoval územie štátu Uhorsko. Sedmohradsko napríklad dobyl roku 1003 porazením a zajatím svojho ujca Ďulu II. Okolo roku 1009 už mal Štefan ovládnuté skoro všetky dovtedy nezávislé kniežatstvá/domény staromaďarských náčelníkov.
V roku 1028 napokon (pravdepodobne župan menom Čanád, Štefanov synovec) dobyl oblasť Marošváru, ktorú dovtedy ovládalo knieža Ajtoň. Vďaka opátovi kláštora Miedzyrzecze (pri Poznani)- vtedy už asi novopečenému kaločskému biskupovi - Astrikovi (Anastáziovi), ktorého poslal Štefan do Regensburgu na diplomatické rokovania k rímsko-nemeckému cisárovi Ottovi III. a potom možno koncom roka 1000 do Ríma (kde sa vtedy nachádzali tak pápež ako aj Otto III.), aby vybavil korunováciu Štefana a schválenie nových diecéz a arcibiskupstva, uhorskí biskupi a arcibiskup s korunou zaslanou z Ríma Ottom III. korunovali Štefana 25. decembra 1000 alebo pravdepodobnejšie 1. januára 1001.
Hneď po svojej korunovácii dal Štefan raziť prvé uhorské mince. Prvá uhorská mincovňa pracovala v Preslave, dnešnej Bratislave, a poznáme z nej tri strieborné denáre s kolopisom PRESLAVVA CIV (hrad Preslava-Bratislava) na jednej strane a +SPHANVS REX (kráľ Štefan) na druhej strane.
Prvý uhorský denár s menom kráľa Štefana
Štefanovi sa pripisujú (ale skôr od niektorých jeho poradcov pochádzajú) aj napomenutia („Institutio morum“) jeho synovi a predpokladanému nástupcovi Imrichovi, ktoré vznikli podľa podobných textov západných a východných vládcov v rokoch 1013 - 1015 (podľa iných zdrojov 1018 - 1031). Z desiatich údajných Štefanových listín je asi len 4 - 5 pravých. Dozvedáme sa z nich, že existovala prinajmenšom základná dvorská administratíva. Doložená je aj existencia palatína, dvorného sudcu a taverníka (všetko inštitúcie existujúce už na Veľkej Morave).
Slovensko v dobe Štefana I.
Pre Slovensko je najvýznamnejšia skutočnosť, že Slovensko patrilo v rokoch 1001 - 1030 do Poľska: Možno preto, že bol Štefan (údajne) korunovaný korunou, ktorú dal pápež pôvodne zhotoviť pre korunováciu poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého, Boleslav Chrabrý začiatkom roka 1001 dobyl Nitrianske kniežatstvo (ktoré končilo na Dunaji, Tise a na východe asi pri Prešove). Až v roku 1029 alebo 1030 Štefan znovu dobyl Nitriansko. Vazula dal uväzniť priamo v Nitre, neskôr oslepiť.
Okolo roku 1009 vydal Štefan svoju mladšiu sestru za Samuela Abu, ktorého zároveň urobil palatínom. Takisto v roku 1009 vydal svoju ďalšiu sestru za benátskeho dóžu Ota Orseola, čím si zabezpečil spojenectvo Benátok a zároveň začal približovanie k Byzantskej ríši. Potom asi v roku 1018 alebo pred týmto rokom Štefan ako spojenec byzantského cisára Basileia II. Bulharobijcu uskutočnil ťaženie proti bulharskému cárovi Samuelovi.
Štefan zatlačil Konrádovo vojsko až do Viedne, ktorú aj obsadil, načo Břetislav obsadil Slovensko. Štefan chystal trón pre svojho syna Imricha, no 24-ročný princ 2. septembra 1031 nečakane podľahol zraneniu, ktoré mu počas poľovačky spôsobil diviak. S (oprávnenými) nárokmi na trón vystúpil uväznený kráľov bratranec Vazul.
Štefan zomrel 15. augusta 1038 a jeho kráľovstvo zdedil Peter Orseolo. Už skoro po Štefanovej smrti okolo neho zrejme vznikol kult.
Ladislav I. (1077 - 1095)
Bol v celkovom poradí siedmym, a po svätom Štefanovi druhým najvýznamnejším uhorským kráľom v 11. storočí. Pochádzal z nitrianskej Vazulovej vetvy Arpádovcov. Ladislav sa narodil v Poľsku okolo roku 1040. Jeho otec Belo sa totiž začiatkom tridsiatych rokov 11. storočia uchýlil do tejto krajiny pred hnevom prvého uhorského kráľa Štefana I. Belo sa roku 1048 vrátil do vlasti, roku 1060 sa stal uhorským kráľom, no po troch rokoch kraľovania umrel.
Po otcovej smrti Ladislav odišiel spolu s bratmi do Poľska. Obávali sa totiž svojho bratranca Šalamúna. Už roku 1064 sa Ladislavov starší brat Gejza zmieril so Šalamúnom. Podobne ako Gejza, aj Ladislav mal s kráľom Šalamúnom dobré vzťahy. Obaja bratia sa spoločne s kráľom zúčastňovali na vojenských výpravách a mladý Ladislav sa na nich vyznamenal odvahou a statočnosťou.
S jeho nastúpením na uhorský kráľovský trón sa nepočítalo, stal sa kráľom len preto, že jeho len o málo starší brat Gejza-Magnus zomrel vo veku len 37 rokov. Na jar roku 1077 Ladislav nastúpil na trόn.
Roky Ladislavovho panovania spadajú do obdobia, keď európsky Západ naplno zamestnal spor medzi dvoma najvýznamnejšími autoritami stredovekej Európy. Tento spor medzi nemeckým kráľom Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII. rozdelil vtedajšiu Európu na dva tábory a aj uhorský kráľ Ladislav sa musel pridať na niektorú stranu. V roku 1078 sľúbil prostredníctvom svojich vyslancov podporu Henrichovmu konkurentovi - nemeckému protikráľovi Rudolfovi Švábskemu.
Vzápätí sa dokonca oženil s Rudolfovou dcérou Adelaidou, čím jednoznačne potvrdil, na čej strane stojí. Pápež Gregor VII. ho v liste požiadal, aby vzal pod ochranu veľmožov, ktorých Henrich IV. vyhnal z Nemecka. Ladislav sa dokonca dostal až na protipápežskú pozíciu, o čom svedčí list pápeža Urbana II. Ladislavovmu nástupcovi Kolomanovi, kde sa píše: „…už dávno uhorský ľud chodí po scestí zblúdenia a zabudnúc na svoje spasenie, pridal sa k pastierom cudzích stád.“ Dôvodom pápežovho neveľmi pochvalného hodnotenia bola najmä Ladislavova balkánska politika, a to expanzia do Chorvátska, ktorá bola najúspešnejším a najtrvalejším zahraničnopolitickým podujatím Uhorského kráľovstva od čias jeho založenia.
Do istej miery ju možno chápať ako prejav postupnej konsolidácie krajiny, o ktorú sa Ladislav usiloval od začiatku svojej vlády. Desaťročia trvajúce boje o trón a pokusy nedobrovoľne christianizovaného obyvateľstva o návrat k pohanstvu podrývali samotné základy uhorského štátu. Preto chcel Ladislav za každú cenu zastaviť úpadok krajiny. Najzreteľnejšími prejavmi konsolidačných snáh sú Ladislavove zákonníky.
Hneď na začiatku vlády kráľ vydal zákonník označovaný ako 3. dekrét sv. Ladislava, ktorý s dovtedy nevídanou tvrdosťou postihoval predovšetkým neuveriteľne rozbujnené zlodejstvo. Ustanovenia zákona zakazujú ochraňovať a skrývať zlodejov, nariaďujú odovzdať chyteného zlodeja súdu a zlodejom dokonca nepriznávajú ani právo kostolného azylu. Podobné poslanie mal aj ďalší zákonník, čiže 2. dekrét sv. Ladislava, ktorého hlavný zámer je zhrnutý hneď v úvode: „ V časoch najzbožnejšieho kráľa Ladislava sme sa my šľachtici panónskeho kráľovstva zhromaždili na Svätom vrchu a skúmali sme, ako by sa dalo zabrániť snahám ničomných ľudí a ako by sa dali uviesť do poriadku záležitosti nášho ľudu.“ Tresty obsiahnuté v tomto zákonníku nie sú o nič miernejšie než v predchádzajúcom dekréte. Iný charakter má 1. dekrét sv. Ladislava z roku 1092.
Takmer všetky jeho ustanovenia sa týkajú úpravy cirkevných záležitostí. Všetkým veriacim sa napríklad nariaďuje svätiť nedeľu, chodiť do kostola - nedodržanie tohoto príkazu sa trestalo bitím. Predpisujú sa aj povinné sviatky uhorského cirkevného roka, pôstne zvyklosti a podobne.
Ladislavov zákonník - označovaný ako prvý, chronologicky však posledný - je svedectvom záujmu o usporiadanie cirkevného života v krajine poznačenej stopami pohanských povstaní roku 1046 a 1061. Tento cieľ sledovala i Ladislavova prvá výrazná iniciatíva na náboženskom poli. Išlo o svätorečenie prvých uhorských svätých v roku 1083. Ladislavov záujem o cirkevné záležitosti sa prejavil aj v štedrej podpore už jestvujúcich kláštorov a zakladaním nových. Krátko po roku 1083 založil pri príležitosti objavenia vzácnej relikvie - pravice sv. Štefana, ktorá sa považovala za stratenú - kláštor Szentjobb v Biharsku. Roku 1091 kráľ Ladislav založil aj benediktínske opátstvo na Šomodskom hrade. Kláštor zasvätený sv. Egídiovi bol vlastne fíliou juhofrancúzskeho reformného kláštora St. Gilles, z ktorého pozvali mníchov, aby sa usídlili v novom uhorskom opátstve. Až do začiatku 13. storočia boli tamojší mnísi výlučne Francúzi.
V správe cirkevných záležitostí krajiny Ladislav vystupoval ako najvyšší suverén. Nelíšil sa tým od prvého uhorského kráľa či jeho nástupcov. Bez ohľadu na vtedajší trend presadzovaný pápežmi, ktorí právo menovať biskupov vyhradzovali iba Svätej stolici, Ladislav zakladal biskupstvá a menoval biskupov. Všetky normy určujúce chod a život cirkvi v Uhorsku, či už kultové alebo právne, sa vydávali s kráľovým súhlasom a on ručil aj za ich dodržiavanie.
Kráľovská hodnosť bola totiž ešte z predkresťanských čias spojená s posvätnosťou a kráľovské dynastie často odvodzovali svoj pôvod od pohanských bohov. Po víťazstve kresťanstva nastala zmena. Sakrálny rozmer kráľovskej hodnosti bol daný Božou milosťou, ktorej formálnym potvrdením bolo pomazanie pri korunovačnom obrade. Odráža to aj intitulácia stredovekých európskych panovníkov. Ladislav ako silný panovník nesporne dával okoliu pociťovať svoju sakrálnu charizmu. Jeho skutočná moc však vyvierala z vlastníctva obrovského pozemkového majetku. Veľkosťou sa mu nemohol rovnať majetok žiadneho svetského ani cirkevného veľmoža.
V posledných rokoch vlády sa Ladislav začal po návšteve toulouského grófa Viliama, ktorý prechádzal Uhorskom cestou do Jeruzalema, zaoberať myšlienkou púte do Svätej zeme. Tento zámer sa mu už nepodarilo uskutočniť a do Jeruzalema sa nedostal ani ako pútnik, ani ako križiacky bojovník. Zomrel ešte pred vyhlásením prvej križiackej výpravy 29. júna 1095. Pochovali ho v ním založenom opátstve na Šomodskom hrade. Neskôr jeho telesné pozostatky preniesli do Varadína v Biharsku, kde sa kedysi začala jeho kariéra údelného kniežaťa. Ladislav zanechal svojmu nástupcovi Kolomanovi krajinu v omnoho konsolidovanejšom stave, než bola v čase jeho nástupu na trón.
Bola stabilizovaná z hospodárskej stránky, mala za sebou úspechy v zahraničnej politike, začala sa v nej dobudovávať štátna i cirkevná organizácia. V uhorskej historickej tradícii preto tento panovník neraz vystupuje pod menom Ladislav Obnoviteľ. Prejavom zvláštnej úcty a obľúbenosti kráľa Ladislava I. bolo i jeho svätorečenie roku 1192.
Relikviár s lebkou svätého Ladislava
Vláda Kolomana (1095 - 1116)
Ladislav I. Svätý zomrel bez dediča a uvoľnil tak trón svojmu synovcovi Kolomanovi. Po šiestom spiknutí dal Koloman Almoša a jeho najstaršieho syna v roku 1113 oslepiť, čo vynieslo pre budúcich kronikárov, ktorí hovoria, že Kolomanova vláda sa vyznačovala ,,mnohými zlými činmi”. Z dobového hľadiska išlo však o trest spiknutia proti panovníkovi.
Iróniou osudu bolo, že po smrti Kolomanovho bezdetného syna Štefana II. sa stal kráľom jeho bratranec, Almošov oslepený syn Belo II. a jeho potomkovia vládli v Uhorsku až do vymretia rodu Arpádovcov.
Rýchlo po svojom nástupe na trón sa musel vysporiadať s ľudovými križiackymi skupinami, ktoré sa objavili v Uhorsku v roku 1096. Prichádzali po putovnej ceste, ktorú kedysi vybudoval Štefan I. do Palestíny. Mnohí lúpili a drancovali Kolomanove dŕžavy a zabíjali jeho poddaných. Preto proti ním kráľ vyslal svoju armádu, a ta postupne tieto križiacke skupiny rozohnala.
Začiatkom októbra 1096 sa pri uhorských hraniciach objavili francúzski križiaci vedení Godefreyom z Bouillonu, neskorším ochrancom Svätého Hrobu, ktorých tento krát Koloman odmietol vpustiť na svoje územie. Svoj odmietavý postoj zmenil až potom, keď Godefreyov brat Ballduin prišiel so svojou rodinou na kráľovský dvor ako rukojemník, aby tak zaistil Uhorsku bezpečnosť zo strany križiakov počas ich prechodu Uhorskom. Koloman prijal taktiež Godefroya a nechal doprevádzať jeho vojsko až k hraniciam Byzancie. Akcia prebehla bez incidentov.
Únia s Chorvátskom
Krátko nato zaútočil Koloman so svojím vojskom na Chorvátsko, kde si šľachta zvolila za kráľa akéhosi Petra. Koloman ho porazil a nechal ho zabiť. Počas svojho ťaženia Koloman nielen dobyl Petrovo sídelné mesto Knin, ale aj dalmátsky Biograd, staré korunovačné mesto chorvátskych kráľov. Chorvátsko bolo spojené personálnou úniou s krajinami Koruny Svätoštefanskej. Niektorí historici sa však nie celkom správne domnievajú, že sa nejednalo o úniu, ale iba o anexiu.
O niečo neskôr získalo Uhorsko zvrchovanosť aj nad Dalmáciou a Bosnou, ktorá bola do tej doby striedavo pod vplyvom Byzancie a Chorvátska a Srbského kniežactva. Roku 1103 dohodol svadbu svojej dcéry Pirosky s byzantským cisárom Alexom I.Komnénym, čo mu zaistilo priaznivý postoj mocensky posilnenej Byzancie voči uhorskej politike v Dalmácii.
V dôsledku výbojov na juh a rozporov vo vládnucom rode došlo k oslabovaniu kráľovskej moci. Panovníci na uskutočnenie svojich cieľov potrebovali podporu šľachty, svojich verných odmeňovali veľkými pozemkovými darmi (donáciami) a tým zmenšovali kráľovský majetok a jeho výnosy. Bohatí šľachtici naopak svoj majetok zväčšovali a chovali sa na ňom ako nezávislí páni. Táto situácia vyvrcholila za kráľa Ondreja II.
Zákonodarca a hospodár
Nielen v zahraniční, ale aj vo vnútornej politike bol Koloman zdatným vládcom. Prijal v Uhorsku Židov, vyhnaných z Čiech križiackymi pohromami, čo prispelo k ďalšiemu rozvoju obchodu, ktorý začal prinášať vyššie zisky do kráľovskej pokladnice. Vydal množstvo zákonov, ktorými reagoval na zmeny maďarskej spoločnosti, zmiernil však dopad zákonov svojho predchodcu. Reorganizoval uhorskú armádu.
Uhorsko v medzinárodných vzťahoch v 11.-12. storočí
Uhorsko od 11. stor. bolo viacnárodnostným štátom, v ktorom mala prevahu maďarská národnosť, formujúca sa na prechode z 10. do 11. storočia. Územie dnešného Slovenska sa dostalo pod nadvládu Arpádovcov v rokoch 1016- 1018. Na samom začiatku 11. storočia sa územia na sever od Dunaja načas zmocnil poľský panovník Boleslav Chrabrý po obsadení Sliezska, Krakova i Moravy. Využil aj Štefanove boje na juhu a pripojil k svojej krajine aj celé Slovensko.
Okolo roku 1002 kráľ Štefan vydáva prvý zákonník v svojom štáte. V Uhorsko štáte sa buduje nová cirkevná organizácia na čele s ostrihonským arcibiskupstvom, keď už predtým sa nepodarilo pasovskému biskupovi Pilgrimovi dostať tieto územia pod svoju zvrchovanosť. Súčastne sa buduje vnútorná správa v štáte - komitátna správa, ktorá nadviazala na starú slovanskú, hradskú organizáciu.
Uhorský štát sa už v Štefanovej dobe ukázal ako hospodársky mocný, organizačne stabilizovaný a politicky silný útvar, ktorý sa rázne presadil na politickej mape strednej Európy.
Roku 1018 Boleslav Chrabrý uzavrel so Štefanom I. mier, vzdal sa nárokov na územie Slovenska, ktoré sa postupne začleňuje do uhorského štátu.
Keď po smrti Boleslava Chrabrého roku 1025 obsadila Moravu družina českého kniežaťa Brětislava, Štefan I.zorganizoval v oblastiach južného Slovenska a horného Potisia na obranu Uhorska proti Prěmyslovcom, Piastovcom a Rurikovcom pohraničné vojvodstvo ducatus. Jeho hranice siahali od rieky Moravy po močaristý kraj rieky Koros. Vojvodovia boli z arpádovskej dynnastie a prejavom ich styku s Byzantskom bol erb vojvodov - dvojitý kríž. V Arpádovskej dynastii nebol ustálený nástupnícky systém. Popri princípe prvorodenstva sa tu uplatňovalo i starešinstvo, čo bolo príčinnou častých rozbrojov.
Roku 1030 nemecký cisár Konrád spolu s pomocným vojskom českého kniežaťa Brětislava vedú vojenskú výpravu do Uhorska, aby Štefana I. donútili k vazalskému sľubu. Vojna v ktorej sa české kniežatá dostali až k Hronu bola neúspešná.
Prvým vojvodom spravil Štefan I. svojho syna Imricha, ktorému zveril obranu hraníc proti Rurikovcom. Po predčasnej smrti Imricha sa uchádzal o nástupníctvo Štefanov bratranec Vazul a jeho potomstvo, ktorého sídlo sa predpokladá v Nitre. Štefan I. však pravdepodobne z návodu svojej manželky Gizely, ktorá pri nástupníctve chcela uprednostniť synovca Petra Orseola, dal Vazula oslepiť a uväzniť v Nitre, čím umožnil nástupníctvo svojmu synovcovi Petrovi vychovanému v Benátkach.
Oslepenie a uväznenie Vazula sa zdôvodňovalo tým, že Vazul a jeho potomkovia, tak ako pred ním aj potomkovia Michalovi, sa stále pridržiaval pohanstva. Za touto ideologickou zámienkou stáli i skutočné mocenské ciele. Vazulovi synovia sa o tom vopred dozvedeli a v strachu o svoje životy ušli najprv do Čiech a odtiaľ do Poľska a Ruska, kde žili vo vyhnanstve.
Keď zomrel Štefan I. a nastali boje o trón do ktorých sa vložil aj cisár Henrich III. So spojencom českým panovníkom Brětislavom. Viedli neúspešné výpravy roku 1042, 1043 a až r. 1044 sa odvážil cisár doviesť svojho kandidáta Petra Orseola do Uhorska a vyhlásiť ho za panovníka. Medzitým vládol ako uhorský kráľ aj domáci kandidát Aba Samuel a nároky si dobýval za pomoci poľského vojska aj exulant Belo. Uhorský kráľ Peter na pôde korunovačného mesta Stoličného Belehradu uznal vazalstvo voči nemeckému panovníkovi.
Na pozvanie veľmožov vzbúrených proti kráľovi Petrovi I. sa Ondrej s bratom Leventem roku 1046 vrátil do Uhorska a bol korunovaný za kráľa. Potom v roku 1047/1048 pozval späť domov aj svojho mladšieho brata Bela, ktorý žil v Poľsku. Na toto pozvanie prišiel Belo s celý svojím sprievodom ku kráľovi. Po vzájomnej porade kráľ a jeho brat Belo rozdelili kráľovstvo na tri časti, z ktorých dve sa stali vlastníctvom kráľovského majestátu a tretia bola udelená vojvodovi.
Svojho brata Bela menoval kniežaťom. Do tohto vojvodstva patrilo aj takmer celé Slovensko. Toto prvé rozdelenie kráľovstva bolo začiatkom nesvornosti a vojen medzi vojvodami a kráľmi Uhorska. Keďže Ondrej I. prestal plniť vazalské zmluvy, ktoré prijal Peter, cisár ho chcel vojen...
Mapa Uhorského kráľovstva v 11. storočí
Rodina a potomstvo Štefana I.
- Rodičia: Gejza, Sarolt (podľa niektorých názorov Adelaida)
- Partnerský vzťah: Gizela Bavorská
- Potomkovia: Svätý Imrich, Oto
V r. Kráľovstvo svätého ŠtefanaKnieža Arpád v r 896 priviedol do Karpatskej kotliny kmeňový zväz starých MaďarovBitka pri Bratislave r 907 à starí Maďari krvavo porážajú Bavorov!Bitka pri rieke Lech v r 955 à vojská nemeckého cisára Ota I. porážajú Maďarov => prestali kočovať a usadili sa v Karpatskej kotline!Knieža Gejza à nechal povraždiť tých, čo sa mu nepodriadiliseba a svojho syna Vajka nechal pokrstiť => meno Štefan!Boje o kniežací trón medzi Štefanom a Kopáňom à bitka pri Veszpréme v r 998 => vyhral Štefan ( za pomoci slovenských veľmožov Hunta a Poznana)V r 1000 korunovácia Štefana I. za prvého uhorského kráľa => Uhorsko = kráľovstvo (1000 - 1918) = súčasť aj SlováciŠtefan I. = šíriteľ kresťanstva => nechal postaviť sieť kostolovOstrihom = centrum uhorskej cirkevnej provincieŠtefan I.
Pozrite si video o živote a diele svätého Štefana