30. júla si každoročne pripomíname výročie smrti kapucínskeho kňaza a patróna spovedníkov, sv. Bohdana Leopolda Mandiča, ktorého tak trochu zatieňuje v 20. storočí ďalší vynikajúci kapucínsky kňaz, Páter Pio z Pietrelciny.
Nie je jednoduché rozprávať o živote sv. Bohdana Leopolda Mandiča, pretože jeho život bol podľa jeho životopiscov príliš skromný a skrytý pred svetom. Pritom však môžeme pokojne uviesť, že v konečnom dôsledku sv. Bohdan Leopold Mandič v ničom za sv. Pátrom Piom z Pietrelciny nezaostával a obaja predstavujú nádherné plody, ktoré sa urodili v kapucínskej Božej záhrade.
Svätý Leopold Mandič posvätil svoju celu na námestí Svätého Kríža v Padove, kde počas svojej viac ako 50-ročnej kňazskej služby vykonal tisícky spovedí hriešnikov.
Krátko pred svojou smrťou v roku 1942 predpovedal, že kapucínsky kláštor a kostol v Padove bude poškodený, miesto, kde spovedal „však zničené nebude, pretože na tom mieste Dobrotivý Boh prejavil toľko milosrdenstva dušiam, že toto miesto musí byť uchované ako pamätník Božej dobroty.“
14. mája 1944 anglo-americké letecké bombardovanie značne poškodili celé mesto, vrátane kláštora - cela a spovednica sv. Leopolda Mandiča však zostali nepoškodené.
Sv. Leopold Bohdan Mandič sa narodil 12. mája 1866 v Castelnuovo (dnes Herzeg Novi v Bosne a Hercegovine) ako posledné z 12 detí v chudobnej, ale silne veriacej rodine. Otec Peter Mandič bol rybár a obchodník, matka Karlota Zarevičová bola veľmi zbožná katolíčka, na ktorú sv. Leopold Bohdan Mandič celý svoj život s láskou spomínal.
Od narodenia mal Leopold Bohdan chatrné zdravie, chronická artritída postupne deformovala jeho postavu a ruky. Mal ohnutú chrbticu a v dospelosti meral len približne 140 cm. Mal zlý zrak a trpel neustálymi bolesťami.
Leopold Bohdan Mandič bol veľmi citlivý a inteligentný chlapec - už v ranom veku prekvapoval nielen svojimi vynikajúcimi študijnými výsledkami, ale aj znalosťou Sv. písma a zbožným životom.
16. novembra 1882 sa 16-ročný Leopold rozhodol vstúpiť do kapucínskeho kláštora v Udine. K vstupu ho viedla veľká zbožnosť a silná apoštolská túžba pomáhať ľudským dušiam získať spásu.
Náročný program noviciátu si plnil svedomito, nevynechal časté pôsty, zúčastňoval sa všetkých modlitieb, dodržiaval mlčanie a veľa študoval. Keď mu predstavení kvôli chatrnému zdraviu chceli povoliť výnimku, s vďačnou skromnosťou odmietol. Tak sa chcel pripraviť na tvrdý misionársky život.
Počas prvých dvoch rokov usilovne študoval a neustále trénoval, aby sa zbavil svojej rečovej chyby (zajakavosť). Kapucínsky habit prijal 2. mája 1884 v Bassano del Grappa (Vicenza) a tu si zvolil aj svoje nové meno - Leopold.
Po získaní kapucínskeho habitu pokračoval tri roky v štúdiu filozofie v Padove, kde bol až do roku 1888. Neskôr uviedol, že práve v Padove dospel k rozhodnutiu venovať svoje sily snahám o navrátenie pravoslávnych kresťanov do lona katolíckej Cirkvi a znovuobnoveniu jednoty medzi katolíkmi a pravoslávnymi.
Na jeseň roku 1888 už pôsobil v kláštore Najsvätejšieho Vykupiteľa v Benátkach v blízkosti ostrova Guidecca. Tu bol 20. septembra 1890 s mnohými inými mladými mužmi vysvätený kardinálom Domenicom Agostinim za kňaza v nádhernej Bazilike Santa Maria della Salute. Prvú sv. omšu mal medzi spolubratmi - rodičia a súrodenci sa nemohli zúčastniť. Iba na diaľku im poslal novokňazské požehnanie a pamätal na nich v primičnej sv. omši.
Po vysvätení za kňaza požiadal svojich predstavených, aby ho vyslali ako misionára na Východ, dostal však zamietavú odpoveď. Napriek dlhodobému tréningu sa totiž stále v čase emočného vypätia silne zajakával. Žiadosť o vyslanie na Východ zopakoval niekoľkokrát, no jeho predstavení zakaždým jeho žiadosť zamietli. Stiahol sa teda do poslušného ticha, zintenzívnil modlitby za jednotu Cirkvi a začal svoju duchovnú silu a lásku zameriavať na spovednicu a Eucharistiu, ktoré sa stali nakoniec stredobodom jeho duchovného života.
Omše a služba hriešnikom sa tak stali základom jeho kňazského pôsobenia a poslania. Svoj postoj vyjadril slovami: „Musíme vnímať Boží plán a musíme byť neustále pripravení k práci, odpočinieme si nakoniec až v Raji. Božia múdrosť, ktorá všetko usporadúva s pevnosťou a miernosťou nakoniec zariadi, aby sa východní veriaci vrátili ku katolíckej jednote. Som povolaný k záchrane svojho slovanského ľudu, no predovšetkým som povolaný k záchrane duší prostredníctvom služby Sviatosti pokánia.“
V Benátkach a okolí strávil sv. Bohdan Leopold Mandič takmer 7 rokov svojho kňazského života. Nasledoval 3-ročný pobyt v Zare a 5 rokov pôsobenia v Bassane, kde nielen spovedal, ale prehlboval aj svoje teologické vedomosti. Stal sa odborníkom na život a dielo sv. Augustína a sv. Tomáša Akvinského. Následne bol v roku 1905 poslaný ako miestny vikár do konventu v Capodistrie a 3 roky pôsobil vo Vicenze pri mariánskom pútnickom kostole Montolmo, kde sa rozvinula jeho mariánska úcta. Od roku 1907 participoval na duchovnom vzdelávaní františkánskych terciárov.
O bratovi Bohdanovi Leopoldovi Mandičovi bolo známe, že obzvlášť rád pomáhal matkám a malým deťom, zriaďoval sirotince pre opustené deti a mal hlbokú úctu a oddanosť k Panne Márii. Každý deň sa s láskou modlil modlitbu sv. ruženca, navštevoval chorých veriacich a aj kapucínskych spolubratov a povzbudzoval ich v chorobe.
V roku 1909 predstavení preložili pátra Mandiča do Padovy a toto talianske mesto sa stalo centrom pôsobenia pátra Mandiča, ktorého si nanajvýš Milosrdný Boh vyvolil za nástroj svojej spásy pre hriešnikov.
Svätý Bohdan Leopold Mandič stále cítil potrebu prinavrátenia sa pravoslávneho Východu do lona katolíckej Cirkvi. Keďže sa stále cítil byť dalmatínskym Slovanom, odmietol talianske občianstvo, čo mnohých po vypuknutí I. svetovej vojny po roku 1914 nesmierne iritovalo, pretože ho považovali div nie za rakúskeho špióna. Stiahli ho z milovanej Dalmácie a roky 1917-1918 strávil v južnom Taliansku, kde putoval po rôznych kláštoroch. Mnohí z nacionalisticky orientovaných kapucínskych spolubratov zaujali k nemu chladný postoj, čo sv. Bohdana Leopolda Mandiča veľmi trápilo.
Po skončení I. svetovej vojny v roku 1918 sa mohol načas vrátiť do milovanej Dalmácie. Opäť sa pripravoval na svoju misiu medzi pravoslávnymi Slovanmi, keďže sa však postupne vzťahy medzi Talianmi a Juhosláviou kvôli sporom o územie zhoršili, pôsobenie sv. Bohdana Leopolda Mandiča v Dalmácii sa ani nezačalo.
V roku 1924 sa musel vrátiť do Padovy, tu však začal vyučovať mladých spolubratov chorvátčine, pretože dúfal, že budú môcť pôsobiť ako misionári medzi pravoslávnymi Slovanmi v Juhoslávii. 13. novembra 1927 si do svojho denníka zapísal: „Urobím všetko preto, aby sa východní veriaci vrátili do lona katolíckej Cirkvi.“
Okrem týchto aktivít, zameraných na rekatolizáciu pravoslávneho slovanského obyvateľstva Juhoslávie pokračoval vo svojej činnosti, pričom sa zameriaval najmä na sv. spoveď. Spovedal v jednoduchej cele pri kapucínskom kostole, často strávil v spovednici aj viac ako 15 hodín denne, bez jedla, pitia, pričom nedbal na únavu, chlad, vysoké teploty, nechuť či chorobu a spovedal všetkých, čo do jeho spovednice zavítali. „Buďte pokojní“ - hovorieval hriešnikom, „nebojte sa položiť všetko svoje trápenie na moje ramená, postarám sa o vás.“ A ľudia do jeho spovednice chodili a ich počet sa neustále zvyšoval. Duchovnú pomoc a očistu u neho vyhľadávali všetci bez rozdielu veku či pohlavia. Po roku 1924 u neho zaznamenali duchovné dary proroctiev a levitácie.
Zachovalo sa množstvo príbehov zo života sv. Bohdana Leopolda Mandiča. A množstvo príbehov z jeho spovednice. Kajúcnikov vždy radostne vítal a jeho dobrota lámala aj najviac zatvrdnuté srdcia.
Na konci roku 1940 sa začalo už aj tak chatrné zdravie pátra Mandiča zhoršovať. V roku 1942 ho kvôli prudkým bolestiam hospitalizovali v miestnej nemocnici v Padove, kde lekári zistili, že má rakovinu pažeráka. Napriek svojej vážnej chorobe a bolestiam páter Mandič pokračoval v dlhotrvajúcom maratóne spovedania. Takmer odmietal opustiť spovednicu, pretože cítil, že jeho smrť je blízko a počet kajúcnikov sa nezmenšoval.
29. júla 1942 vyspovedal 50 kňazov a následne strávil celú noc v modlitbách.
Ráno, 30. júla 1942, pri prípravách na rannú svätú omšu, páter Mandič odpadol. Spolubratia ho preniesli na lôžko, kde prijal viatikum a umrel neustále opakujúc posledné slová modlitby Zdravas Kráľovná („Ó milostivá a nad všetky Pobožná, Ó presladká Panna, Matka Božia Mária“), pričom ruky mal vystreté smerom k Nebu, akoby kráčal komusi v ústrety. Keď umrel, celá Padova sa zhromaždila okolo jeho telesných pozostatkov a jeho pohreb mal triumfálny charakter.
Pohreb pátra Leopolda sa konal 1. augusta 1942. Pre veľké množstvo ľudí sv. omša musela byť vo veľkom kostole v strede mesta. Aj ulice, ktorými prechádzal smútočný sprievod, lemovalo množstvo ľudí. Niektorí si kľakali, iní hádzali kvety na rakvu, keď prechádzala okolo. Hrob obetavého spovedníka ľudí s Bohom a izbička, v ktorej spovedal, sa stali cieľom pútí a miestom mnohých omilostení. V máji 1962 sa so súhlasom pápeža Jána XXIII. začal beatifikačný proces. Keď otvorili jeho rakvu, našli telo sv. Bohdana Leopolda Mandiča neporušené. 2. mája 1976 ho pápež Pavol VI. beatifikoval a 16. októbra 1983 ho pápež Ján Pavol II. svätorečil.
Dodnes rezonujú medzi mnohými kňazmi slová sv. Bohdana Leopolda Mandiča, ktoré zanechal pre budúce generácie kňazov: „Kňaz sa musí obetovať a musí umrieť následkom ťažkej apoštolskej práce, neexistuje žiadna iná smrť hodná skutočného kňaza.“
Veriaci kresťania už od počiatku Cirkvi vzývali Najsvätejšie meno Ježiš. V liturgických sláveniach sa však začalo uctievať až v_14. storočí. Svätý Bernardín Sienský a jeho žiaci neúnavne šírili úctu k_Ježišovmu menu po celom Taliansku a Európe. V_16. storočí vznikol liturgický sviatok. Roku 1530 pápež Klement VII. povolil františkánom sláviť sviatok Mena Ježiš.
Svätý Leopold Bogdan Mandić sa narodil 12. mája 1866. Bol etnickým Chorvátom, narodil sa v meste Herceg Novi (Castel Novo) v zálive Kotor v Čiernej Hore. Napriek svojej telesnej deformácii a útlosti, výške len 135 cm, nemotornej chôdzi a zajakávaniu, prekvital ohromnou duchovnou silou. Jeho sviatok sa slávi 12. mája. Hoci túžil byť misionárom vo východnej Európe, skoro celý život strávil v Taliansku.
Od roku 1906 do konca svojho života žil v Padove. Počas prvej svetovej vojny strávil jeden rok vo väzení, pretože sa nechcel zrieknuť chorvátskej národnosti. Neustále sníval o zjednotení katolíckej a ortodoxnej cirkvi a o ceste do Orientu. Narodil sa ako dvanáste dieťa Dragice Carevićovej a Petara Mandića, majiteľa jadranskej rybárskej flotily. Pochádzali z dediny Zakučac (v okolí mesta Omiš, 28 km od Splitu). Jeho rodina mala vznešený pôvod, pochádzali z provincie Vrhbosna v Bosne. Neskôr však o väčšinu svojho majetku prišli. Bogdan od detstva trpel chorobami, ktoré zasiahli jeho reč a vzrast.
V novembri 1882, keď mal šestnásť rokov, odišiel do Udine. Tam vstúpil do seminára benátskych kapucínov. O dva roky neskôr vstúpil do kláštora Bassano del Grappa, kde prijal meno Leopold. Prvé sľuby skladal v máji o rok neskôr a večné sľuby zložil o 4 roky neskôr v roku 1888.
V polovici osemdesiatych rokov 19. storočia chorvátsky biskup Josip Juraj Strossmayer požehnaním katedrály v Đakove a Srijeme začal ekumenické hnutie zamerané na jednotu - hnutie, o ktoré sa Leopold veľmi zaujímal. 20. septembra 1890 sa v Benátkach stal kňazom. Keďže počas prvej svetovej vojny odmietol vzdať sa svojej národnosti, donútili ho ísť do južného Talianska.
Po celý tento čas však Leopold dúfal, že sa opäť bude môcť vrátiť do svojej rodnej vlasti a hlásať evanjelium medzi ľuďmi, keďže tam žili katolíci i pravoslávni. Túto túžbu však brzdil jeho telesná dispozícia. Okrem fyzických deformácií trpel aj žalúdočnými ťažkosťami, slabým zrakom a artritídou.
Počas pôsobenia v Taliansku bolo 34 rokov Leopoldovým hlavným poslaním vysluhovanie sviatosti zmierenia. Bratia kapucíni Leopolda často kritizovali pre jeho prístup k sviatosti zmierenia. Hovorili, že je príliš zhovievavý a súcitný. S ľuďmi zaobchádzal veľmi citlivo, vždy mal pre nich porozumenie. No vždy bol zásadový, otvorene kritizoval interrupcie, mal veľmi rád matky s deťmi. Veľmi miloval Pannu Máriu. Často sa modlil ruženec a denne slávil Eucharistiu pri oltári Panny Márie. Po celej Padove navštevoval chorých v sanatóriách, nemocniciach a ich domovoch.
V starobe trpel Leopold rakovinou pažeráka, následkom ktorej napokon vo veku 76 rokov umrel. 30. júla 1942 v sakristii počas prípravy na slávenie sv. omše odpadol. Preniesli ho do jeho cely, kde prijal pomazanie chorých. Mnísi, ktorí sa zhromaždili okolo jeho postele, spievali „Zdravas’, Kráľovná“.
Počas bombardovania cez druhú svetovú vojnu boli kostol a časť kláštora, v ktorej žil Leopold, zbúrané, no Leopoldova cela a spovednica zostali nedotknuté. Leopold to pred svojou smrťou predpovedal slovami: „Kostol a kláštor budú zasiahnuté bombami, ale táto malá cela nie. Tu Boh preukázal ľuďom tak veľa milosrdenstva, že toto miesto musí zostať pomníkom Božej dobroty.“
Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Pavol VI. 2. mája 1976. Svätorečil ho pápež Ján Pavol II. 16. októbra 1983 počas biskupskej synody.
| Dátum | Udalosť |
|---|---|
| 12. mája 1866 | Narodenie v Castelnuovo (dnes Herzeg Novi) |
| 16. novembra 1882 | Vstup do kapucínskeho kláštora v Udine |
| 2. mája 1884 | Prijatie kapucínskeho habitu a meno Leopold |
| 20. septembra 1890 | Vysvätenie za kňaza v Benátkach |
| 30. júla 1942 | Úmrtie v Padove |
| 2. mája 1976 | Beatifikácia pápežom Pavlom VI. |
| 16. októbra 1983 | Svätorečenie pápežom Jánom Pavlom II. |
„Niektorí hovoria, že som príliš dobrý. No ak prídete a kľaknete si predo mňa, nie je to dostatočný dôkaz toho, že túžite po Božom odpustení?
„Buďte pokojní, zložte všetko na moje plecia.