Svätý Martin patrí k najpopulárnejším svätcom Cirkvi. Každý si ho pamätá ako muža s plášťom, ktorého polovicu daroval žobrákovi. No Martin bol aj dôstojníkom légie, apoštolom Galie a jazdcom milosrdenstva, ktorý na cestách svetom hlásal vieru činom aj skutkom.
Svätý Martin na obraze
V knihe Svätý Martin autor opisuje život a neotrasiteľnú vieru mladého muža z pohanskej rodiny. Martin je jednou z najvplyvnejších postáv raného kresťanstva.
Život svätého Martina
Život svätého Martina z pera Sulpicia Severa je prvým veľkým hagiografickým dielom latinského Západu, ktoré sa stalo vzorom pre celé stredoveké svätopisectvo. Hrdina tohto diela, sv. Martin z Tours (r. 316 - 397), je prvým významným svätcom latinského Západu, ktorý bol po svojej smrti uctievaný ako nemučeník. Práve martinovský typ svätca prevážil v stredoveku, bol to „svätec na všedný deň“.
Úcta sv. Martina má v našom prostredí starobylé korene. Naši predkovia si ho zvolili za svojho patróna iste preto, že boli fascinovaní jeho osobnosťou. Inšpirovali sa jeho príkladným životom a túžili ho napodobňovať.
Martin sa narodil v panónskom meste Sabária. Vyrástol však v Itálii v Ticínii. Jeho rodičia neboli v očiach sveta najvýznamnejší, ale boli to pohania. Otec slúžil najprv ako obyčajný vojak, neskôr ako tribún. Mladý Martin vstúpil takisto do armády, a to do Konštantínových oddielov. Potom konal službu za cisára Juliána, nie však dobrovoľne, pretože už od útleho veku túžil tento vynikajúci chlapec po službe Bohu.
Keď mu bolo desať rokov, utiekal sa proti vôli rodičov do chrámu a žiadal o prijatie do katechumenátu. Čoskoro sa podivuhodným spôsobom oddal Bohu, a keď mu bolo dvanásť rokov, zatúžil stať sa pustovníkom. Iste by bol zložil i sľuby, keby mu nebránil jeho vek. Tu bol vydaný edikt nariaďujúci odvody synov vyslúžilých vojakov. Otec, pozerajúci na Martinovo počínanie s veľkou nevôľou, ho vydal.
Uspokojil sa s jedným sluhom, a k tomu ešte, hoci bol pánom, naopak sluhovi takisto posluhoval. Dokonca mu zobúval a čistil obuv. Jedávali spoločne a pri jedle častejšie obsluhoval Martin. Takmer tri roky bol vo vojsku, než prijal krst, a predsa neupadol do nerestí, ktorým tak často podliehajú ľudia v tejto službe. K svojim druhom v zbrani sa správal s veľkou dobrotou a s úžasnou láskou. Jeho trpezlivosť a skromnosť prekračovali ľudské medze. Jeho poctivosť nie je potrebné vyzdvihovať, pretože tou sa zdal byť už vtedy viac mníchom než vojakom. Všetkých spoluvojakov si natoľko získal, až ho úprimne zbožňovali.
Hoci sa ešte nenarodil druhýkrát v Kristovi, žil dobrými skutkami, ako sa patrí na čakateľa krstu. Trpiacim bol vždy nablízku, úbohým pomáhal, živil núdznych, obliekal nahých, že zo žoldu si pre seba nenechával viac, než čo postačovalo na každodennú obživu.
Toho roku udreli také strašné mrazy, že veľa ľudí zahynulo od chladu. Jedného dňa, bolo to uprostred zimy, stretol Martin v bráne mesta Ambian (dnešné Amiens) nahého žobráka. Sám Martin mal už iba zbraň a jednoduchú uniformu. Akonáhle uvidel, že tento úbožiak nadarmo prosí a nikto sa do dobrých skutkov príliš nehrnie, pochopil bohabojný muž, že ho musí sám zachrániť. Ako to mal ale urobiť, keď sám mal už iba plášť? Všetko ostatné totiž takisto rozdal. I vytasil meč a rozťal svoj oblek na dve polovice.
Tu sa začali poniektorí okoloidúci veľmi smiať, pretože v tomto oblečení vyzeral ako trhan. Boli tam však aj ľudia so zdravým rozumom a tí začali sami nad sebou hlasno nariekať, že sa nezachovali tak ako Martin. Nasledujúcu noc mal Martin sen. Zjavil sa mu Kristus zahalený do plášťa, do ktorého Martin obliekol bedára. Vtom počuje: „Prehliadni si pozorne Pána! (Martin mal dar rozpoznávania duchov, lebo vedel spoznať Krista v bedárovi.) Spoznávaš tento plášť?“ A Kristus hovoril jasným hlasom k zástupu okolostojacich anjelov: „Martin, ktorý bol až dodnes katechumenom, mňa obliekol do tohto rúcha“.
Tak dosvedčil, že to bol on, kto bol odetý do žobráka. Toto uzrel najblaženejší muž. Výšiny ľudskej slávy síce nedosiahol, zato však poznal Božie zasľúbenie vo svojich skutkoch a vo veku osemnásť rokov pristúpil ku krstu. Len na úpenlivé prosby svojho priateľa tribúna neopustil armádu ihneď. Veď rovnako sľúbil, že sa zriekne sveta, ako náhle vyprší čas jeho vojenskej služby. Posilňovaný týmto očakávaním zostal Martin ešte dva roky v armáde.
Medzitým zhromaždil cisár Julián (Apostata) armádu k Vagionu (dnes Worms), pretože sa do Galie hrnuli barbari. Začal vojakom vyplácať dar (zvláštny dar pre vojakov v predvečer boja, ktorý sa dával na povzbudenie vojakom, najmä ak veliteľovi záležalo na víťazstve). Ako bolo zvykom, boli jednotliví vojaci vyvolávaní jeden po druhom. I prišiel na rad Martin. A tu sa mu zdalo, že je vhodný čas na žiadosť o prepustenie. Takisto nepovažoval za poctivé prijať dar, keď už nehodlá ďalej zostávať v armáde. Vtedy povedal cézarovi: „Až doteraz som bojoval za teba, teraz mi dovoľ, aby som bojoval za Boha. Dar nech prijme ten, kto bude bojovať. Ja som Kristov vojak, bojovať nesmiem.“
Nato Martin opustil armádu a vydal sa za Hiláriom, svätým pictavijským biskupom, známym svojou neochvejnou vierou, a nejaký čas u neho zostal. Hilárius zveril Martinovi úlohu diakona a aj inak sa ho pokúšal k sebe pevnejšie pripútať a získať pre božskú službu. Ale Martin stále vykrikoval, že nie je hodný. Pretože biskup bol bystrým mužom, pochopil, že sa mu ho pomôže získať len tak, keď sa Martin bude domnievať, že neprijíma poctu, ale príkorie. A tak ho ustanovil iba za exorcistu.
Zanedlho potom dostal vo sne znamenie, aby v zbožnej starostlivosti navštívil svoj dom a rodičov, lebo oni žili ešte stále ako pohania. Zo súhlasom svätého Hilária Martin išiel. Na cestu ho vyprevádzali slzy a zaprisahania, aby sa vrátil. Hovorí sa, že odchádzal smutný a bral si bratov za svedkov svojich nastávajúcich protivenstiev. Jedného dňa prechádzal kdesi v Alpách ľudoprázdnou krajinou, keď tu náhle narazil na lúpežníkov. A už mu aj jeden mával nad hlavou sekerou, druhý však ruku svojho druha zadržal. Martina zviazali a dali ďalšiemu, aby ho obral a potom strážil. Ten si ho vzal na bok a začal sa vypytovať čo je zač. Na to Martin odpovedal: „Ja som kresťan.“
Lúpežník uveril, nechal Martina pokračovať v ceste a chvíľu ho odprevádzal. Ešte žiadal, aby za neho prosil Boha.
Ako si Martin predsavzal, vyslobodil svoju matku z bludnej cesty pohanstva. Vtedy sa rozbujnela Áriova heréza po celom svete, najmä v Ilýrii. Tu Martin bojoval takmer osamotený proti nevernosti kňazov a vyslúžil si za to mnohé útrapy. Dokonca bol verejne bičovaný a nakoniec ho vyhnali z mesta.
Vrátil sa do Itálie a keď zistil, že i v Galii je cirkev silne rozbúrená - i Hilária prinútilo násilie heretikov odísť do vyhnanstva -, založil si v Miláne kláštor. I usúdil Martin, že je potrebné na tento čas ustúpiť, tak odišiel na ostrov Gallinaria (na pobreží Ligúrskeho mora; tu Martin zakúsil pustovnícky život na „východný“ spôsob). Sem ho doprevádzal akýsi presbyter, muž vynikajúcich vlastností. Po nejaký čas sa tu Martin živil korienkami bylín. Jedného dňa zjedol jedovatú čerericu. Jed už pomaly začal účinkovať a smrť sa približovala. Martin sa začal modliť a hroziace nebezpečenstvo zahnal - a náhle všetka bolesť zmizla. Zanedlho sa dozvedel, že panovník ľutuje, čoho sa na Martinovi dopustil a dovolil mu, aby sa vrátil.
Hilárius už v Ríme nebol, preto šiel Martin po jeho stopách do Piktavia (dnes Poitiers). Tam bol veľmi srdečne prijatý a neďaleko mesta si založil kláštor (dnes Ligugé). Vtedy sa k menu pridal akýsi katechumen, ktorý túžil po tom, aby ho presvätý muž vyučil vo svojich náukách. Neuplynulo mnoho dní, keď náhle upadol do malátnosti a bol sužovaný horúčkami. A Martin musel znova niekam odísť. Tri dni bol preč a keď sa vrátil, našiel telo bez duše. Smrť prišla tak náhle, že katechumen odišiel z tohto sveta nepokrstený.
Rozžialení bratia konali okolo tela mŕtveho smútočné obrady, keď s plačom a bedákaním pribehol Martin. Celú jeho myseľ naplnil Duch Svätý. Nariadil ostatným opustiť celu, v ktorej ležal mŕtvy, a za zatvorenými dverami sa vrhol na bezduché telo. Keď sa už nejaký čas usilovne modlil, pocítil skrze Pánovho Ducha, že do neho vstúpila sila. Troška sa vzpriamil a uprene hľadel na tvár mŕtveho. Teraz už bol pokojný, spoliehal sa na Božie milosrdenstvo a vyslyšanie svojich modlitieb. Uplynuli necelé dve hodiny a Martin začal pozorovať, ako sa údy mŕtveho chvejú a otvorené oči sa pohybujú. I obrátil sa na Pána mocným hlasom a naplnil celu jasotom. Tak bol navrátený k životu, ihneď prijal krst, žil potom ešte mnoho rokov a ako prvý bol pre nás dokladom Martinovej zázračnej moci.
V tom čase si v meste Turónov (dnes Tours) žiadali Martina za biskupa. Keď ho však nemohli dostať z kláštora, vrhol sa Martinovi k nohám nejaký Rustikus, jeden z obyvateľov mesta. Tvrdil, že jeho manželka je chorá, a tak primäl Martina, aby išiel s nimi. Na ceste na naň už čakali zástupy ľudí, a tak prišiel do mesta akoby pod ochranou (alegória na evanjelium: podobne vošiel Kristus do Jeruzalema, porov. Mt 21, 1 - 9). Neuveriteľné množstvo ľudí sa vtedy zišlo na voľbu biskupa, a to nielen z Turónu, ale i z okolitých miest.
Všetci boli rovnakého zmýšľania, jednotnej vôle a želania: Martin je najsúcejší, aby sa stal biskupom! Pre cirkev bude taký kňaz šťastím!
Wilhelm Hünermann: Životopisec svätých
Wilhelm Hünermann
Vynikajúci a známy románopisec Wilhelm Hünermann opisuje život svätého Martina z Tours, jednu z najpôsobivejších postáv kristianizácie Európy. Wilhelm Hünermann bol nemecký katolícky kňaz a spisovateľ, ktorý sa vyznačoval jedinečným spojením duchovného života a literárnej tvorby, špecializujúc sa na beletrizované biografie rímskokatolíckych svätých.
Jeho diela premostili hranice medzi náboženským poučením a literárnym umením, čo ho radí medzi najvýznamnejších hagiografov 20. storočia. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria biografické romány o svätom Klemensovi Máriovi Hofbauerovi, svätom Jánovi Boskovi a otcom Damianom, misionárovi pomáhajúcom leprozorium v Havaji. Tieto knihy sú dôležité nielen pre ich duchovný rozmer, ale aj pre historický a kultúrny kontext, ktorý prinášajú čitateľovi, a výrazne ovplyvnili hagiografiu a náboženskú literatúru. Počas svojho života publikoval viac než 50 kníh, ktoré sa predali v počte vyše 3 miliónov kusov a boli preložené do viac ako 20 jazykov.
Hlavnou témou Hünermannovej tvorby boli životy svätých, prerozprávané s dôrazom na ich ľudský rozmer, hrdinstvo a vieru. Jeho texty vynikali svojím realistickým štýlom a schopnosťou evokovať hlboké emócie, čo učinilo jeho diela čitateľsky atraktívnymi a duchovne povzbudzujúcimi. Wilhelm Hünermann zomrel 28. novembra 1975 v Essene ako uznávaný pápežský čestný prelát. Jeho diela boli preložené do viac než 20 jazykov, čo svedčí o jeho medzinárodnom dosahu a trvalom vplyve na náboženskú literatúru a kultúru.