Svätý Mikuláš, či Mikuláš z Myrty, bol kresťanským biskupom, ktorý sa narodil 15. marca 270 v Malej Ázii. Stal sa patrónom cestujúcich, rybárov, sudcov, advokátov a notárov, lekárov a námorníkov, hasičov, pivovarníkov a mäsiarov, krajín ako Rusko a Lotrinsko a pod. Jeho atribútmi, podľa ktorých ho viete spoznať, sú mitra, biskupská perla, tri zlaté gule (jablká), zlaté prúty, vrecia a mešce, chleby a atď.
Ikona svätého Mikuláša
Životopis svätého Mikuláša
15. marca v roku 270 sa narodil Mikuláš v bohatej kresťanskej rodine Epifaniovi a Loanne. Stalo sa tak v meste Patara, ktorá bola rímskou provinciou Lycie. Ako Mikuláš rástol, začal študovať v Alexandrii a viac cestovať. Jeho cieľom bolo vidieť Jeruzalem a zvyšky Kristovho kríža a hrob, do ktorého bol uložený.
Keď ho jeho cesty doviedli až na post biskupa, pomáhal a vykúpil prenasledovaným kresťanom počas vlády Diokleciána aj vďaka svojmu postaveniu a svojmu bohatstvu. Hovorí sa, že na svoje náklady dal postaviť aj nemocnicu a podarilo sa mu zachrániť mnoho ľudí. Avšak v tom čase náboženstvo nebolo veľmi podporované. Mikuláša uväznili.Keď v roku 313 vydal Konštantín Veľký Milánsky edikt, ktorý sa zaslúžil o beztrestné vyznávanie náboženskej viery, Mikuláša oslobodili. Po tom ako sa Mikuláš dostal na slobodu, povýšili ho na arcibiskupa. Ako arcibiskup sa v roku 325 pričinil o to, aby sa odsúdilo učenie arianizmus, čo predstavovalo nerovnocennosť medzi Bohom a Kristom.
5. decembra 345/352 sa datuje úmrtie svätého Mikuláša v Myre (Lýkia, Malá Ázia). Po smrti sa jeho telo uložilo do rímskeho sarkofágu a namočila sa do myrhy. V roku 1087 bol sarkofág Mikuláša presunutý do chrámu sv. Štefana na Bari. Podľa pozostatkov vedci zistili, že Mikuláš mal prešedivelé vlasy, hnedé oči, výrazné líca a tmavšiu pokožku. Vedci sa domnievajú, že počas hádky s biskupom Areion, ktorý presadzoval arianizmus, došlo u Mikuláša k zlomenine nosa.
Bude Mikuláš Černák prepustený na slobodu? Toto sú zaujímavosti a fakty z jeho života
Svätý Mikuláš a legenda
Hovorí sa, že Mikuláš zachránil tri dcéry v rodine, ktorá prišla na mizinu. Osud dcér nebol ružový, pretože aby rodina rýchlo prišla k peniazom sa rozhodla svoje dcéry predať na prostitúciu. Keď sa to dostalo do uší Mikulášovi, ihneď začal konať. Vzal mešec plný peňazí a položil ich na parapet okna tam, kde rodina bývala. Tento dobrý skutok sa opakoval ešte raz. Otec dcér bol veľmi zvedavý, kto mu takto nezištne pomohol. Na tretí deň v noci počkal pri okne, kde sa napokon s Mikulášom stretol osobne. Vrúcne mu poďakoval a tajomstvo jeho zbohatnutia nikomu neprezradil. Okrem toho v mešci bolo dosť aureov na to, aby každej dcére zabezpečil slušné veno.
Mikuláš, význam mena a meniny, známe osobnosti
Mužské krstné meno gréckeho pôvodu Nikoláos znamená niečo ako víťaziaci medzi ľuďmi, či víťaz. Mikuláš oslavuje meniny 6. decembra každý rok. Muž s týmto významným menom je veľmi obľúbený medzi priateľmi, pretože je veľmi láskavým, kreatívnym, priamočiarym a obetavým človekom. O ľuďoch má vždy tú najlepšiu mienku, čo sa často stáva kameňom úrazu, lebo nie každý človek vie byť taký ako sa na prvý pohľad zdá. Mikuláš sa vyhýba klamstvu, zrade či iným podvodom a na krivdy nezabúda. Ak však stretne človeka otvoreného, úprimného a verného, bude si ho nadovšetko vážiť. Šťastnou farbou Mikuláša je modrá. Ochrannými kameňmi sú ametyst a smaragd. Mikuláš je ovplyvňovaný planétou Jupiter.
Mikuláša zvykneme prezývať Miki, Nikola, Mikulas, Claus, Klaus, Santa. Medzi známe osobnosti nosiacimi toto krstné meno patria:
- Mikuláš Huba: herec
- Mikuláš Macala: herec
- Mikuláš Dzurík: herec
- Mikuláš Dohnány: básnik a historik
Mikuláš a pranostiky
Iste viete, že ľudové pranostiky vznikli na základe pozorovania prírody ľuďmi. Vedeli ste však, že na zimu je pranostík tradovaných viac než na iné obdobie? Možno je to aj pre dlhé zimné večery a trávenia času doma. No niečo na tých pranostikách bude, lebo sem tam sa niektorá aj vyplní. Však posúďte sami.
- Na svätého Mikuláša už je zima celá naša.
- Svätý Mikuláš daždivý zime sa ešte protiví.
- Na svätého Mikuláša už je všetka zima naša.
- Keď na deň Mikuláša sneží, bude požehnaný rok.
- Aká Barbora, Sára a Mikuláš, taký celý advent máš.
- Keď je na svätého Mikuláša počasie peknô, v januári pole je bielo.
Každoročne, i tento rok príde Mikuláš 6. decembra. V mesiaci december všade cítiť príchod sviatočných dní a niet sa čomu čudovať, že môžete natrafiť v meste či na dedine pochôdzky trojice Mikuláša, čerta a anjela, ako navštevujú rodiny s deťmi a nosia malé darčeky.
Erb, pečať a vlajka obce Krakovany
Erb, pečať a vlajka tvoria trojicu základných symbolov obce. Na tvorbu každého z nich sa vzťahujú osobitné heraldické, vexilologické a sigilografické zákonitosti, pravidlá a zvyklosti. Predchodcami dnešných Krakovian boli dve staré stredoveké obce Krakovany a Stráže - obe spomenuté už v známej Zoborskej listine z roku 1113 pod názvami CRACO a VILLA SPECTACULI. Krakovany patrili teda v 12. storočí zoborskému kláštoru a od 15. storočia nitrianskemu biskupstvu. V stredoveku tu stála pevnôstka. Z hľadiska tvorby erbu je dôležité, že v oboch obciach stál od 14. storočia kostol. V Krakovanoch to bol kostol sv. Mikuláša, doložený v roku 1332 a v Strážach kostol sv. Gála, doložený k roku 1397. Pre našu tradíciu tvorby obecných pečatí bolo príznačné, že obce si často vkladali do svojich pečatidiel postavy patrónov miestnych kostolov. Zdá sa, že s takýmto prípadom s stretáme aj v Krakovanoch.
Z literatúry je známa obecná pečiatka s postavou svätca na písomnostiach z roku 1678, ktorá sa zachovala v Maďarskom krajinskom archíve. Kruhopis znie: SIGILVM.PAGI.KRAKOVAN.NICO.O.P.N. - teda “Pečať obce Krakovany /sanctus/ Nicolaus ora pro nobis” /sv. Mikuláš, oroduj za nás/. Pečať obce Stráže nateraz nie je známa, dá sa však predpokladať, že v jej strede je tiež postava biskupa - sv. Gála. Treba pripomenúť, že pečatný symbol nie je erbom, môže sa však stať východiskom pre jeho tvorbu. Nie však v tom zmysle, že by bol celý obsah pečatného znamenia mechanicky prenesený do štítu, ale starým stredovekým heraldickým postupom, podľa ktorého sa predheraldický pečatný motív heraldizuje tak, že sa do štítu vložia atribúty príslušného svätca, či svätcov. Principiálne totiž nie je správne klásť postavu svätca do erbu. Má to svoje historické, heraldické, ale aj náboženské dôvody.
Pôvodné erby vznikali v stredoveku ako súčasť rytierskej výzbroje a ako identifikačné, rozpoznávacie znamenia. Ich funkciou bolo navzájom rozlíšiť dvoch, v podstate rovnako odetých rytierov. Aby erby mohli túto svoju funkciu plniť, museli byť zreteľné aj na diaľku. Už z toho dôvodu sa na to postavy svätcov nehodili, hoci ich naďalej používali v pečatiach jednotlivé fyzické či právnické osoby. Postavy svätcov by boli totiž v štíte veľmi malé a na diaľku nezreteľné. Nebolo by predsa možné rozoznať na vzdialenosť 50 či 100 krokov v štíte napríklad postavu sv. Petra od sv. Pavla, keďže atribúty, ktoré sa s nimi zobrazovali by boli popri nich príliš malé. Preto, hoci rytier vo svojej pečati naďalej zobrazoval napríklad sv. Petra, svojho patróna, do svojho štítu zobrazil iba jeho atribút - kľúče.
Aj tu nám poskytuje návod spomenutý B.B.Heim, keď odporúča postavy svätcov v erboch vyjadrovať ich atribútmi - rozpoznávacími znameniami, ktoré sa v minulosti pridávali ku svätcovi na jeho identifikáciu. Jeho odporúčanie je v úplnej zhode aj s našou domácou heraldickou tradíciou, keď napríklad už v 15. storočí vznikali z pôvodných hagio- grafických pečatí s postavami svätcov heraldické znamenia s atribútmi svätcov. Tak vznikol napríklad erb Kremcine, kde bola sv. Katarína nahradená zlámaným kolesom, nástrojom jej umučenia, alebo sv. Anton v erbe Spišskej Belej bol v erbe symbolizovaný jeho atribútom - zvoncom. Tak by sme mohli menovať množstvo ďalších erbov z celej Európy s kľúčmi sv. Petra, mečom sv. Pavla, vežou sv. Barbory, šípmi sv. Sebastiána, sekerou sv. Mateja, býkom sv. Lukáša, šikmým krížom sv. Ondreja, mečom s váhami sv.
Keďže atribút toho, ktorého svätca vychádza najčastejšie z Písma, prípadne z príslušnej hagiografickej legendy, bude vhodné pripomenúť v krátkosti legendu o sv. Mikulášovi tak, ako ju poznáme z rôznych hagiografických prác. Vie sa o ňom, že bol biskupom v Mýre /dnes Bembre v južnom Turecku/. Zúčastnil sa na koncile v Nice v roku 325. Zomrel asi v rokoch 345 - 352. Legenda hovorí: “Mýrsky biskup sa s veľkou láskou staral o svojich veriacich, prežíval s nimi všetky radosti aj starosti. Keď sa dozvedel, že istá rodina vyšla na mizinu, jeho srdce sa zarmútilo. Vedel, že v rodine majú tri dospievajúce dcéry, a teraz počul, že ich otec núti vydať sa proti ich vôli, lebo inak ich nebude môcť zaopatriť. Nepomáhal plač dcér, ani dohováranie príbuzných a známych. Na to sa však Mikuláš nedokázal nečinne pozerať. Pod rúškom tmy po tri noci kládol do okna nešťastných dievčat mešce s peniazmi. Sestry nechceli veriť vlastným očiam, keď držali v rukách bohatstvo, vďaka ktorému si mohli vybrať ženícha podľa svojho srdca. A hoci nik štedrého darcu neuvidel, celé mesto si šepkalo, že to nemohol byť nik iný, než ich milovaný biskup.
Iná legenda o sv. Mikulášovi hovorí o tom, ako sa vracal zo sv. Zeme, nastúpil na koráb a uprostred Stredozemného mora sa strhla hrozná búrka. Loď sa mala každú chvíľu potopiť, no Mikuláš svojou modlitbou búrku utíšil. Zvesť o tom sa rýchlo rozniesla a námorníci ho začali vzývať v ťažkých chvíľach, tak sa sv. Iné rozprávanie sa viaže na jeho zvolenie za biskupa. Keď sa biskupi v Mýre nevedeli dohodnúť, komu zveria biskupský úrad, dostalo s im Božieho vnuknutia, aby za biskupa vyvolili toho, kto ráno prvý vojde do chrámu. Ledva vyčkali brieždenie a nič netušiaceho Mikuláša, ktorý sa objavil v chrámovej bráne ustanovili novým biskupom. Nikdy to neoľutovali. Keď sa priblížila jeho posledná hodina na tomto svete, Boh zoslal k nemu anjelov, aby vzali jeho dušu do neba. A keď jeho telo spočinulo v zemi, na hrobe začal vyvierať prameň liečivého oleja, ktorý uzdravoval choroby.
Ikonografia sv. Mikuláša je pomerne ustálená, spravidla vídame postavu biskupa s mitrou na hlave, tromi mešcami, či guľami, často položenými na knihe v pravici a berlou v ľavici. Za najčastejší a najznámejší atribút sv. Mikuláša sa v našich podmienkach považujú tri mešce resp. tri gule. Iba výnimočne iné atribúty, ako napr. loď.
Svätý Gál sa narodil okolo r. 550 v Írsku. Patril medzi dvanástich mníchov, ktorí prišli v roku 590 na kontinent. Pôsobil najskôr ako misionár u Frankov a neskôr od roku 610 u germánskych Alamanov. Jeho pôsobenie sa sústreďovalo najmä na okolie Bodamského jazera, kde žil ako pustovník. Chýr o jeho zbožnosti sa rýchlo šíril a za Galom prichádzali poslovia, ponúkajúci mu hodnosti biskupa v Kostnici, opáta v Luxeuile. Gallus však dal prednosť svojej pustovni, ktorá sa po jeho smrti v roku 640 stala základom opátstva st. Pokiaľ ide o znázorňovanie sv. Gála - najčastejšie ho možno vidieť ako mnícha, či - prekvapivo - opáta. Jeho atribútom je medveď nesúci kus dreva. Tento symbol vychádza z legendy, podľa ktorej mníchovi chcel raz medveď ukradnúť jedlo, Gál mu to vyčítal a medveď, aby svoj prečin odčinil, priniesol svätcovi kus dreva na oheň, začo sa mu zasa svätec odmenil tým, že sa s ním podelil o svoje skromné jedlo.
Heraldicky správny erb obce Krakovany má teda pozostávať z kompozície atribútov sv. Znamenie je potrebné vložiť do heraldického štítu. I keď sa v heraldickej tvorbe v minulosti používali rôzne tvary štítov, za najprijateľnejšie treba označiť tzv. pozdnogotický, dolu zaoblený štít. Podľa heraldických pravidiel majú byť heraldické figúry kovové, zlaté a strieborné. V našom prípade sú mešce strieborné so zlatými šnúrkami, medveď je zlatý so striebornou zbrojou, ktorou sa v heraldike rozumejú zuby, pazúry a jazyk, peň je strieborný, vrchy modré ako v štátnom znaku. Štítové pole je červené, čo je najvýznamnejšia heraldická farba, zastúpená aj v erbe hlavného mesta a v štátnom znaku. Zlatú farbu možno nahradiť aj žltou, striebornú bielou.
Zástava obce Krakovany má podobnú kompozíciu ako vlajka. Pomer strán však nie je záväzne stanovený, čo znamená, že zástava môže byť aj dlhšia. Krátka zástava obce Krakovany má podobu obdĺžnika, dlhšou stranou pripojeného k žrdi. Znaková zástava obce Krakovany má podobu takmer štvorca, v skutočnosti sa však /proporčne/ jeho výška rovná výške štítu a šírka šírke štítu. Štandarda starostu obce Krakovany má medzi ostatnými symbolmi obce osobitné postavenie. Je vlajkou starostu, jedným z odznakov jeho úradu. Podobá sa znakovej zástave, doplnená je však lemom v obecným farbách. Rozdiel je nielen v jej funkcii, ale aj v jej vyhotovení. Od obecnej pečate možno odvodiť okrúhle pečiatky s obecným symbolom.
Erb obce Lehota pod Vtáčnikom
Súčasný erb obce Lehota pod Vtáčnikom vznikol v roku 1994. Odbornú expertízu spracoval univerzitný profesor PhDr. Jozef Novák DrSc., ktorý vychádzal z historickej symboliky oboch Lehôt. Na jej základe vypracovali akad. maliari manželia Čisárikovci výtvarný návrh. Erb zlúčenej obce schválila a zaevidovala Heraldická komisia MVSR pod signatúrou poradového čísla L - 32/94.
Erb obce Lehota pod Vtáčnikom
Dnešná obec s názvom Lehota pod Vtáčnikom vznikla v roku 1960 zlúčením Malej a Veľkej Lehoty, preto bolo správne umiestniť na štít historické symboly oboch Lehôt. Erb tvorí červený štít. V jeho hornej polovici je umiestnená strieborná kniha so zlatorezom, na nej sú tri zlaté gule. Vo vrchných rohoch štítu sú dve strieborné hviezdičky. V dolnej polovici štítu je strieborné čerieslo a lemeš. Hornú polovicu štítu tvoria atribúty svätého Mikuláša, podľa pečatidla Veľkej Lehoty z polovice 18. storočia a v dolnej je historický symbol Malej Lehoty z rovnakého obdobia.
Symbol obce potvrdzuje poznatok, že hlavnym zdrojom obživy Lehoťanov bolo poľnohospodárstvo. Na obecnom pečatidle z prvej polovice 18. storočia je v dolnej polovici oválneho poľa vyryté čerieslo a lemeš. V hornej polovici sú písmená KI oproti predpokladaným KL - Kis Lehota. Napriek dnes nevysvetliteľnej skratke ide skutočne o pečatidlo Malej Lehoty. Dokazujú to dokumenty z roku 1784, vydané miestnym richtárom a prisažnými Malej Lehoty a ich pravosť je potvrdená touto pečaťou. Opísané pečatidlo Malá Lehota používala až do konca 19. storočia. Bola ním ovplyvnená aj nápisová pečiatka obce z druhej polovice 19. storočia, ktorej trojriadkový text znie: G (emeinde) KI (s). Lehota. Skratka KI. pre pomenovanie Malý je v maďarčine neobvyklá.
O Veľkej Lehote vieme, že najstaršia písomná správa o nej je z roku 1388. Patrila panstvu Sivý Kameň a v prvej polovici 15. storočia bola spustošená. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a chovom oviec. Malú aj Veľkú Lehotu mali najdlhšie vo vlastníctve Majténiovci. Obe Lehoty sa samostatne vyvíjali do roku 1960, keď boli zlúčené a premenované na Lehotu pod Vtáčnikom. Historickým cirkevným symbolom obce je sv. Mikuláš. Jeho postavu v obvyklej podobe - s barlou a tromi guľami na knihe nachádzame na oválnom pečatidle z prvej polovice 18. storočia. Tu je sv. Mikuláš navyše doprevádzaný dvoma hviezdičkami, ktoré sú vyryté po ľavej strane svätca vo výške hlavy a pŕs. Po obvode pečatného poľa je kruhopis: SIGILUM PAGI NAGI LEHOTENSIS (pečiatka dediny Veľká Lehota). Otlačok tohto pečatidla sa nachádza na dokumentoch z rokov 1779 - 1784.
Pôvod a význam mena Mikuláš
Etimológia - pôvod mena Mikuláš: Meno Mikuláš pochádza z gréckeho „Nikolaos,“ ktoré je zložené z dvoch slov: „nikē“ (víťazstvo) a „laos“ (ľud). Význam mena je teda „víťaz medzi ľuďmi“ alebo „víťazstvo ľudu.“ Meno sa stalo populárnym najmä vďaka svätému Mikulášovi, ktorý je patrónom detí, námorníkov a obchodníkov.
Meno Mikuláš v iných jazykoch
- Anglicky: Nicholas
- Francúzsky: Nicolas
- Taliansky: Nicola
- Španielsky: Nicolás
- Nemecky: Nikolaus
- Poľsky: Mikołaj
- Maďarsky: Miklós
Numerológia a meno Mikuláš
Podľa numerológie meno Mikuláš korešponduje s číslom 7, ktoré symbolizuje duchovnosť, múdrosť a analytické myslenie. Nositelia tohto mena majú hlboké pochopenie sveta a túžia po poznaní.