Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné, sú korytom univerzálnym. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia, dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života. Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť.
Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, nech je akokoľvek slávna. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť, stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície. Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“. Kiež „Cirkevnými dejinami“ aj do nášho života pribudne veľká a vážna moc.
Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi. Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi.
Štúdium cirkevných dejín je dôležité i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú. Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus. I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú.
Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších. Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť. Dejiny ukazujú, že kráľovstvo božie sa od niektorých odníme, i keby tam bolo predtým prekvitalo (napr. Cirk. dejinya profánnedejiny.Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideologiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu.
V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky. S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu. Ale to oduševnenie nesmie byť povrchné, prázdne a nekritické. S oduševnením paralelne musí pokračovať naša nezlomná vôľa k pravde i vtedy, keby nám to bolo nepríjemné. Nesmie byť našou úlohou chcieť zamlčať prípadné poklesky, ospravedlniť všetky činy tých jej členov a predstaviteľov, ktorí, zneužijúc svojho postavenia, pod rúškom Cirkvi dopustili sa zla.
Medzi významné postavy, ktoré formovali cirkevné dejiny, patrí aj svätý Lucián, ktorého sviatok si pripomíname 7. januára.
Upravil grécky preklad Starého zákona podľa pôvodného hebrejského textu. Tento preklad využil aj sv. Nejaký čas sa však dostal mimo oficiálneho učenia Cirkvi a bol z cirkevnej obce Antiochia vylúčený. Po rokoch Luciána opäť prijali do Cirkvi, keďže opustil bludné učenie.
Počas prenasledovania kresťanov za Maximína Daiu bol uväznený a odsúdený na smrť. V deň Zjavenia Pána ho navštívili vo väzení miestni kresťania, s ktorými slávil poslednú omšu. Bol prikovaný k zemi, len ruky mal voľné. Vlastná hruď mu slúžila ako obetný stôl. Zachovala sa jeho obranná reč pred cisárom. Keďže sa nechcel vzdať svojej viery, zomrel ako mučeník. Aj keď istý čas žil mimo Cirkvi, predsa už sv. Ján Zlatoústy ho koncom 4. storočia pokladal za svätého.
Svätý Lucián zanechal hlbokú stopu v cirkevných dejinách, najmä v oblasti biblického štúdia a vernosti kresťanskej viere aj v časoch prenasledovania. Jeho život je príkladom odvahy, vytrvalosti a oddanosti Bohu.
Neografia v Turč. Sv. Martine sa vďačne podujala vydať toto štandardné dielo, aby reprezentovalo nielen obsahom, ale aj typografickou formou. Stvorilo sa jedno z najskvelejších výtvorov našej knižnej produkcie. Ako také prevyšuje úpravou aj podobné zahraničné histórie. Opatrené je viacfarebným i hĺbkotlačovým obrázkovým materiálom, príslušnými historickými mapkami, margovými poznámkami a indexom podľa najnovších požiadaviek vedeckej práce. Slovenskej verejnosti sa teda r. 1947 dostáva do rúk dielo, ktoré svojou vedckou i typografickou hodnotou ďaleko prevyšuje všetky doterajšie práce na tomto poli.
Moja práca sa zrodila z naliehavej potreby dať všetkým týmto do rúk primerane písanú knihu o cirkevnej minulosti. Moje dielo je predovšetkým učebnica. Ako taká má byť spoľahlivým vodidlom študujúceho teologa na spletitom poli cirkevnej minulosti. Súčasne je autorovým vyznaním a verejným účtovaním z jeho učiteľského účinkovania. Kniha má mať kúsok autorovho ducha, no tak, aby sa nejak do popredia netisly jeho individuálne náhľady. Má podať vyčerpávajúci celok bez prílišného drobenia. Týmto požiadavkám som chcel úprimne vyhovieť. Čo do metódy v pragmaticko-genetickom postupe so záľubou som sa usiloval o predstavenie cirkevnej minulosti v ideových súvisoch, pričom som sa opieral hlavne o Lortzovo dielo: Geschichte der Kirche in ideengeschichtlicher Betrachtung, Münster 1936. Tento metodický postup som mal na zreteli nielen v úvode k jednotlivým odsekom dejinným, ale vnášal som ho, kde bolo možné, aj do jednotlivých paragrafov. Pri genetickom opise som sa zavše usiloval vystihnúť ideu, ktorá v tej dobe dejinami hýbala. Moja učebnica tým stráca síce na metodickej jednotnosti, no azda práve preto je praktická. Na konci jednotlivých období, v novom veku na konci každého storočia, shrnul som stručné dejiny Cirkvi na Slovensku. Pravda, len sucho, chronologicky.