Svätá náuka o predurčení: Život svätého Františka Saleského a teologické pohľady

Svätý František Saleský, ktorého sviatok si pripomíname 24. januára, je významnou postavou kresťanského novoveku. Jeho život a dielo sú inšpiráciou pre mnohých veriacich. Bol to človek ušľachtilého ducha, učený humanista a veľký duchovný vodca.

Narodil sa 21. augusta 1567 na zámku Sales v Savojsku, v oblasti dnešného juhovýchodného Francúzska na taliansko-švajčiarskom pohraničí. Už v mladosti prejavoval bystrosť a usilovnosť v štúdiu. Jeho otec si želal, aby sa stal právnikom.

Život svätého Františka Saleského

Ako 15-ročný odišiel študovať filozofiu a právo do Paríža, kde sa zaujímal aj o teológiu. V Paríži, ako 19-ročný, prekonal ťažkú krízu viery. Pod vplyvom Kalvínovej náuky o predurčení ho ovládla myšlienka, že aj on je predurčený na večné zatratenie. František sa postavil proti tomuto pokušeniu hrdinským postojom viery s myšlienkou: „Keď už nebudem môcť milovať Boha vo večnosti, chcem ho zo všetkých síl milovať aspoň tu na svete.“

Po skončení štúdií v Paríži pokračoval na právnickej fakulte v Padove, kde v roku 1591 získal doktorát práv. Následne sa stal členom senátu v savojskom hlavnom meste Chambéry. Avšak advokátska ani politická kariéra ho nelákala, túžil sa stať kňazom.

Pretože mal hlboké teologické vedomosti a i duchovne bol dobre pripravený, mohol už 18. decembra 1593 prijať kňazské svätenie. Nový kňaz začal hneď po vysviacke horlivo účinkovať. Biskup čoskoro vybadal jeho rozumovú a charakterovú vyspelosť a rozhodol sa poslať ho na pôsobisko, kde iní nemali nijaké vyhliadky na úspech. Bol to kalvínsky kraj Chablais na juh od Ženevského jazera.

Začal s kázňami. Okrem asi pätnástich katolíkov, ktorí ostali v tom kraji po protestantskej reformácii, sa nikto o jeho kázne nezaujímal. Kalvíni sa rozhodli úplne ho bojkotovať. Keď neprijali hovorené slovo, František začal písať. Na listoch papiera vysvetľoval hlavné body kresťanskej náuky a vyvracal bludy. Tieto letáky potom pripevňoval v noci na múry alebo vkladal do domov. Letáky písal zaujímavým žurnalistickým štýlom, a pritom zmierlivo. Niektorí kalvíni sa rozhodli neúnavného misionára zabiť. Napokon po siedmich mesiacoch zaťatého nepriateľstva sa začala situácia meniť. František si postupne získal mysle i srdcia odporcov katolíckej viery. Roku 1603 už mohol oznámiť do Ríma, že 25 tisíc inovercov sa vrátilo do Cirkvi.

V roku 1599 ho pápež Klement VII. vymenoval za pomocného biskupa a v roku 1602 prevzal vedenie ženevského biskupstva. Ako biskup venoval veľkú pozornosť duchovenstvu a veriacim. V roku 1605 začal veľkú pastoračnú vizitáciu všetkých 450 farností svojho biskupstva. Osobitné miesto v jeho pastoračnej starostlivosti zaujímala katechéza. Vydal smernice o vyučovaní náboženstva a založil laické bratstvo kresťanskej náuky. Sám venoval veľa času vyučovaniu katechizmu.

V roku 1610 založil spolu so sv. Janou Františkou de Chantal rehoľu Navštívenia Panny Márie, známu aj ako Saleziánky.

Nadmerná činnosť napokon Františka vyčerpala. V decembri 1622 ho postihla v Lyone mozgová mŕtvica a na druhý deň, 28. decembra, zomrel. Necelých 40 rokov po smrti bol František Saleský vyhlásený za blahoslaveného a o štyri roky neskôr (1665) za svätého.

Duchovný odkaz svätého Františka Saleského

Svätý František Saleský nám ukazuje presný opak individualizmu. Ukazuje sa nám ako človek hlbokej lásky, ktorý miloval Boha v ľuďoch a ľudí skrze Boha. Práve preto ho spaľovala neutíchajúca túžba privádzať duše bližšie k Pánovi. Nezostával ľahostajný aj napriek tomu, že musel vynakladať obrovské úsilie.

Jeho spiritualita je založená na Božej dobrote a na presvedčení, že pokoj nájdeme len v odovzdaní sa jeho vôli. Okolnosti, z ktorých sa utkáva náš život, sú miestom, kde nachádzame Boha.

Jeho životný príklad a jeho zásady inšpirovali mnohých jednotlivcov i celé hnutia. Vznikli viaceré rehoľné spoločnosti, ktoré sa hlásia k jeho duchovnému odkazu. Cenným dedičstvom sv. Františka Saleského sú jeho spisy. Medzi najznámejšie patrí Filotea (Návod k nábožnému životu) a Teotimus (Traktát o Božej láske).

Svätého Františka Saleského nazývajú zdvorilým, láskavým a optimistickým svätcom. On však nestrpel bludy a hriechy, ale bol veľmi láskavý voči bludárom a hriešnikom.

Náuka o predurčení v katolíckej teológii

Predurčenie je téma, ktorá môže vyvolať zmätok a dokonca viesť k nesprávnym záverom. Protestantská teológia učí, že po smrti sme všetci predurčení buď do neba, alebo do pekla. Podľa tejto predstavy si Boh vyberá tých, ktorých chce spasiť, zatiaľ čo ostatných odsudzuje na večné zatratenie.

Katolícke učenie tiež uznáva predurčenie, ale s významnými rozdielmi. Boh je vševediaci a pozná osud každého z nás, no nikdy nikoho nepredurčuje k tomu, aby bol zatratený.

Zásadným rozdielom medzi protestantským a katolíckym chápaním je pohľad na slobodnú vôľu. Katolíci veria, že každý človek má slobodnú vôľu a môže sa rozhodnúť pre dobro alebo zlo.

Katolícke učenie rozlišuje medzi dvoma druhmi milosti: skutočnou a posväcujúcou. Skutočná milosť je Boží dar, ktorý nás povzbudzuje a vedie na ceste k Bohu. Posväcujúcu milosť môžeme získať nielen sviatosťami, ale aj dobrými skutkami, modlitbou a životom podľa Božích prikázaní. Bez posväcujúcej milosti naša duša nemôže byť úplne ospravedlnená a vstúpiť do neba.

Katolícka teológia učí, že ospravedlnenie a posvätenie spolu súvisia. Ospravedlnenie, čiže stav Božej milosti, je možné dosiahnuť len vtedy, ak sme posvätení - ak žijeme podľa Božích prikázaní a prijímame jeho milosti.

Katolícke učenie kladie dôraz na potrebu spolupráce s Božou milosťou. Spása je darom, ktorý si musíme vážiť a neustále na ňom pracovať. Ježišova smrť na kríži otvorila brány neba pre všetkých, no vstup do neba si vyžaduje, aby sme žili podľa Božej vôle a prijímali jeho milosti.

Predurčenie je skutočné, no nikto nie je automaticky spasený len tým, že prijme Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa.

V kontexte predurčenia je dôležité spomenúť aj pápeža Celestína I. (422-432), ktorý energicky vystupoval proti bludným náukám a obrátil sa proti pelagiánom, ktorí popierali dedičný hriech a potrebu milosti. Zastal sa sv. Augustína, ktorý zomrel necelý rok predtým a pomohol mu zaistiť popredné miesto medzi cirkevnými učiteľmi.

Biblia predestináciu (predurčenie) zjavne učí - Rim 8:29 a muži renesancie i skorého novoveku to veľmi dobre vedeli. Niektorí slobodnú vôľu popreli, iní ju skúšali vysvetliť tak, aby sa s Božím predurčením zhodovala.

Protestantskí kacíri tvrdili, že Boh predurčil niektorých k večnému životu, ale popierali slobodnú vôľu (od chvíle, keď v Adamovi a Eve ľudské pokolenie spáchalo dedičný hriech) a v dôsledku toho popierali, že človek si môže spásu akýmkoľvek spôsobom zaslúžiť. Teda reformátori vo všeobecnosti zastávajú predestináciu bez slobodnej vôle a bez zásluh.

Luther učil, že Boh predurčil niektorých ku spáse a že si ju nemôžu nijako zaslúžiť, nie je to v ich moci (od Adama a Evy nemáme slobodnú vôľu, robíme len zlo). Ale Boh nikoho nepredurčil pre večné zatratenie, ľudia si zatratenie zaslúžili nedostatkom viery. Teda toto voláme pozitívnou a jedinou predestináciou. Luther učí jednu predestináciu bez slobodnej vôle a bez zásluh.

Kalvín učí dve predestinácie. Boh predurčil ľudí k večnej spáse aj k večnému zatrateniu - teda dvojité predurčenie a ani jedna skupina si to nezaslúžila. Nemajú slobodnú vôľu. Teda Kalvín má dvojitú predestináciu bez slobodnej vôle a zásluh.

Katolícka Cirkev učí, že jestvuje pozitívna predestinácia (ku spáse) a že človek má slobodnú vôľu (prvým hriechom ju nestratil). Predestinácia znamená, že Boh od večnosti rozhodol, že niektorí ľudia POUŽIJÚ SLOBODNÚ VÔĽU, aby spolupracovali s Božou milosťou, a tak si zaslúžia spásu (v istom zmysle).Dvojitú predestináciu (predurčenie aj k zatrateniu) Cirkev odsudzuje ako blud a učí, že tí, čo sú zatratení, sú zatratení preto, že sa sami rozhodli odmietnuť Boha, nie preto, že ich Boh predurčil k záhube. Cirkev teda zastáva jednu predestináciu so slobodnou vôľou a zásluhami.

To ale katolíckym teológom nebráni prísť s rozličným výkladom toho, ako vôľa, zásluhy a predurčenie spolu ladia.

Napríklad Banez tvrdí všetko, čo Cirkev, ale dodáva vysvetlenie, ktoré zobral zo sv. Tomáša Akvinského: Boh stojí mimo dejiny a nie je ich súčasťou, ON je príčinou všetkých vecí a teda aj úkon slobodnej vôle musí byť zapríčinený Bohom. To je takzvané „premotio“, predchodnosť. Tak sú všetky naše skutky aj slobodné, aj zapríčinené Bohom, a to nie je rozpor. Teda Banez učí jedno predurčenie so slobodnou vôľou, zásluhami a Božou predchodnosťou.

Molina ale zastáva všetko to, čo Cirkev (aj predurčenie, aj slobodnú vôľu) a dodáva: Boh je príčinou všetkých vecí okrem ľudskej slobodnej vôle. So slobodnou vôľou len spolupracuje. Spolupracuje s ňou, lebo má tzv. scientia media, bezprostredné poznanie budúcich rozhodnutí človeka. Tak teda on nespôsobuje, že ľudská bytosť koná spásne skutky (skutky, ktoré ju privedú do Neba), ale predvída, kto sa pre konanie takých skutkov rozhodne a práve s takýmito spolupracuje, aby ich neomylne doviedol ku spáse. Predestinácia spočíva v predpoznaní spásy niektorých ľudí a nie v tom, že ich spása je zapríčinená Bohom.

Vieme, že predurčenie je skutočná vec, pretože nám to hovorí svätý Pavol. Hovorí: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi.

Porovnanie teologických pohľadov na predurčenie

Jeho spisy o duchovnom živote patria ku klasike francúzskej mystiky i literatúry 17. storočia a mali veľký vplyv na katolícku spiritualitu novej doby. Sviatok sv. Františka Saleského sa slávi 24. januára.

tags: #svaty #nauko #o #predurcenosti