Tento článok sa zaoberá témou svätého otca a lakomstva, pričom na túto tému nazerá encyklopedickým pohľadom. Venuje sa dielu sv. Augustína "Boží štát" a jeho posolstvu pre moderného človeka, ako aj postoju sv. Františka z Assisi k stvorenstvu a lakomstvu.
Svätý Augustín
Svätý Augustín a Boží štát
Po Vyznaniach, ktoré by sme mohli pomenovať osobnou spoveďou sv. Augustína, dostávajú slovenskí čitatelia do rúk druhé dielo sv. Augustína: Boží štát. Zatiaľ čo sa sv. Augustín vo Vyznaniach ukazuje ako človek, pokorne hľadajúci Boha, človek Jób svojho veku, so všetkými svojimi túžbami a nádejami, ale aj so svojimi slabosťami, zatiaľ sa v Božom štáte predstavuje ako filozof, mysliteľ, kresťanský veľduch, ukazujúci cestu správneho a spravodlivého života na tejto zemi nielen svojim súčasníkom, ale všetkým ľuďom dobrej vôle všetkých vekov a pokolení.
Nie je nijako čudné, že v stredoveku, nazývanom od niekoľkých nechápavcov tmavým a čiernym, v epoche, v ktorej sa ľudstvo pokúsilo žiť životom naozaj kresťanským a veľmi sa priblížilo ideálu kresťanského života, v tom stredoveku sa Boží štát hojne čítal a študoval. Ani to nás nemôže pomýliť, že od prvého vydania Božieho štátu prešlo už vyše tisíc päťsto rokov. Jej ustavičné prekladanie do všetkých svetových rečí, jej čítanie a študovanie dokazuje, že naozaj má čo povedať všetkým ľuďom a tak patrí vlastne k večným knihám ľudstva, ktoré nestratia nikdy svoju platnosť, kým len ľudstvo bude žiť na tejto zemi. Aj slovenský preklad je toho dôkazom.
Žiadal sa preklad Božieho štátu, aby sa najmä slovenskej katolíckej inteligencii dostalo do rúk dielo, ktoré by napomáhalo budovať pevnú stavbu viery, podopretú silným svetonáhľadovým zdôvodnením. Dnešný katolícky inteligent sa už vymanil z bežného priemeru a chce byť inteligentom hlboko presvedčeným a nábožensky vzdelaným, aby na základe rozumového presvedčenia mohol viesť kresťanský život a svojím príkladom obrodiť ľudskú spoločnosť, aby bol naozaj svetlom sveta a soľou zeme.
V knihe nemožno hľadať politikum. Kresťanstvo napríklad nikdy nekánonizovalo nijaký chrámový sloh za výlučne kresťanský a katolícky. Všetky chrámové slohy sú dobré, kým slúžia na oslavu Boha. A tak aj všetky režimy sú dobré, kým slúžia na oslavu Boha na tejto zemi. Boží štát sv. Augustína sa neviaže na nijakú vonkajšiu formu, ani nemá v úmysle predpisovať vonkajšiu organizáciu, ale ide mu najmä o ducha režimu, ktorý je dušou každého štátu, a ten duch režimu má byť podľa sv. Augustína kresťanský, má mať za cieľ oslavu Boha na zemi a v praxi uskutočňovať učenie Ježiša Krista. Jedine na takom štáte môže spočívať božie oko s láskavým pohľadom.
Nie nadarmo povedal G. Papini o Božom štáte, že je to kniha-prales. V nijakej inej knihe nie je nasnášané toľko rozmanitého materiálu, z toľkých rozmanitých odborov ako práve v tejto knihe. Nie je to len dielo čisto filozofické a nie je to dielo výlučne teologické. Mohli by sme ho nazvať encyklopediou svojho veku. Dočítame sa v ňom skoro o všetkom, čo môže zaujímať ľudského ducha. Vidíme v ňom nielen dejiny židovského národa, ale aj dejiny všetkých ostatných starovekých národov. Hovorí nielen o kresťanskom Bohu, ale s veľkou dôkladnosťou spomína pohanských bohov a ich funkcie.
Sv. Augustín vedel, čo sa šíri medzi ľudom a ako vysvetľujú kresťanstvo niektorí učenci. V svojich kázňach často poukazoval na mylné chápanie kresťanstva a podvracal námietky pohanov. No cítil a videl, že otras, ktorý zapríčinil v smýšľaní Rimanov pád večného mesta, je väčší, než by mu stačil čeliť kázňami, povedanými v užšom kruhu. Videl, že je otrávená rímska verejná mienka, ktorú možno zmeniť len obšírnejším dielom a dôkladným kresťanským poučením o dobrom a zlom, o providenciálnom riadení ľudských dejín.
Vynorila sa mu myšlienka napísať dielo »De civitate Dei«. Teraz mu už nestačilo vyvrátiť len pohanské výčitky, ktoré súvisely s Alarichovým pokorením Ríma, ale raz navždy chcel vyriešiť pomer medzi kresťanstvom a pohanstvom. Rozvrhol si ho na 22 kníh. Keď dokončil prvé tri sväzky, hneď ich uverejnil (r. 414). Dbal na to, aby dielo bolo časové, aby veci, spomínané v prvých knihách, nestratily aktuálnosť, kým bude môcť dokončiť ostatné knihy. Aj ďalšie knihy uverejňoval postupne a s poslednými troma sväzkami bol hotový r. 426.
Keďže sv. Augustín pracoval na diele »Boží štát« trinásť rokov a uverejňoval ho po čiastkach, jednotlive uverejnené skupiny kníh javia istú ucelenosť a mohly by sa pokladať za samostatné dielo. Vypuklejšie a zaokrúhlenejšie vypracoval v nich myšlienky, podvrátil výčitky, ktoré boly momentálne naliehavé a s ktorými chcel oboznámiť verejnosť skôr, než by jej bol mohol prezentovať celé dielo. Práve pre túto okolnosť sa na prvý pohľad zdá, že Augustínov »Boží štát« nie je dosť jednotným a v celku zaokrúhleným dielom. No, len zdanlivo, lebo plán, aspoň v hlavných črtách, mal Augustín hotový na začiatku diela a vedúca myšlienka sa markantne vinie celým dielom.
Sv. Augustín chcel podvrátiť nielen argumenty nepriateľov kresťanstva, ale aj kresťanov chcel poučiť o hlbšom smysle ich náboženstva. Podľa toho v diele »Boží štát« môžeme rozoznávať časť apologeticko-polemickú (od 1. do 10. knihy), v ktorej kriticky rozoberá a podvracia výčitky pohanov, a od 11. do 22. V apologeticko-polemickej časti šlo sv. Augustínovi o podvrátenie pohanských výčitiek kresťanstvu a o vyvrátenie nebezpečnej a úlisnej náuky novoplatonikov.
Sv. Augustín poprel kauzálnu súvislosť medzi nešťastiami Ríma a kresťanstvom. Konkrétnym poukazom na rímske dejiny dokázal, že veľkosť a blahobyt rímskej ríše nevyplývaly z kultu bohov, ale z bezohľadných útočných vojen, ktorými si Rimania podmanili susedné národy a vykorisťovali ich. Práve za tieto neprávosti v minulosti musí terajší Rím pykať.
Každý kresťan katolík, ale aj inoverec a neverec, ktorý pristúpi ku knihe bez predpojatia a s dobrým úmyslom nájsť vysvetlenie a poučenie, nájde v knihe odpoveď na veľa otázok, ktoré sú aj dnes časové. Sú totiž na zemi v ľudstve aj večné otázky, na ktoré nik z ľudí neodpovie s konečnou platnosťou tak, aby všetci prijali jeho odpoveď za svoju.
Žijeme v časoch neistoty, nejednotnosti a najmä hľadania určitého pevného bodu aj v duševnom živote, na ktorý by sa mohlo ľudstvo pevne postaviť. Hľadá sa nielen vonkajšia forma, ale najmä určitá pevná duchovná línia, podľa ktorej by sa dalo naozaj ľudsky žiť, kým ešte nie je neskoro, kým si ľudstvo samo nevykope svoj vlastný hrob a nepochová sa v ňom. Táto kniha, tento preklad chce byť jedným kamienkom na stavbe šťastného a pokojného ľudského života, založeného na uholnom základnom kameni, ktorým je Ježiš Kristus.
Svätý František káže vtákom
Svätý František a Stvorenstvo
Snáď najznámejšou, popri Piesni brata Slnka, je zo spirituality sv. Františka vo vzťahu k stvorenstvu známa jeho kázeň vtáčkom. Zaznamenáva ju Tomáš z Celana, sv. Bonaventúra a bližšie neznámy zostavovateľ v Kvietkoch.
Tomáš z Celana píše, že keď sv. … bolo tam veľké množstvo rozličných vtákov, holubov a malých vrán, ktorým sa hovorí „kavky“ a začal im takto kázať: … „Moji bratia, vtáččky! Musíte svojho Stvoriteľa usilovne chváliť a vždy ho milovať! Veď vás zaodel perím, dal vám krídla, aby ste mohli lietať a všetko, čo potrebujete k životu. Dokonca vás medzi ostatnými stvoreniami urobil vznešenejšími a dal vám bývať na čistom vzduchu.
Vtáčky tvoria, ako som už vyššie spomenul, dominantnú skupinu živých stvorení, ktorú pútajú Františkovu pozornosť.
Sv. František z Assisi: Od bujarých večierkov až k svätosti – cesta ktorá fascinuje aj po 800 rokoch
Aj čistotu srdca vysvetľoval v tomto zmysle: „Čisté srdce majú tí, ktorí nedbajú o veci pozemské, vyhľadávajú nebeské a tak čistí srdcom i duchom, usilujú sa neustále slúžiť Pánovi, pravému a živému, a hľadieť na neho“.
Preto chcel aby si, podľa obyčaje chudobných, stavali skromné príbytky a bývali v nich ako pútnici a cudzinci, ako nie vo vlastnom. Hovorieval, že s narodením Pána prišla aj naša spása, preto si prial aby sa každý kresťan radoval v Pánovi. A pretože sa sám za nás vydal, aby všetci z lásky k nemu obdarovali nielen chudobných, ale prilepšili aj zvieratám a vtáčkom.
Tento div mal však pokračovanie: „ V Paríži, bol jeden nadaný študent, spolu s ostatnými, zabraný do usilovného štúdia, a akási lastovička ho rušila nepríjemným a dotieravým štebotaním. Svojim spoločníkom povedal: „To je iste jedna z tých, ktoré kedysi obťažovali Božieho muža Františka pri kázaní, až kým ich neumlčal.“ Obrátil sa teda na ňu a a smelo jej povedal: „V mene Božieho služobníka Františka ti prikazujem zleť sem a už ani nepípni!“ A ona počujúc Františkovo meno, ihneď prestala a zletela študentovi do rúk, ako do bezpečnej ochrany; ten užasol, pustil ju na slobodu a viackrát už jej štebotanie nepočul.
Podobná situácia, ako s lastovičkami v Alviano, sa vyskytla, ako zaznamenáva sv. Bonaventúra, keď sv. František spolu s jedným bratom prechádzal cez benátske močariská a prišiel na miesto, kde v kroví švitorilo množstvo rozličných vtákov. Keď to František uvidel, spoločníkovi povedal: „Milí bratia vtáččky chvália svojho Stvoriteľa; poďme aj my medzi ne, a zaspievajme Pánovi chvály a kánonické hodinky“ A keď vstúpili medzi ne, nepohli sa zo svojich miest. Švitorili však natoľko, že vzájomne nepočuli jeden druhého. Preto sa svätý muž k nim obrátil a povedal: „ Bratia vtáččky, zanechajte chvíľu svoj spev, kým neodrecitujeme Bohu povinné chvály!“ Vtáci ihneď zmĺkli a zostali ticho, až kým sa oni nedomodlili. Potom im Boží svätý dovolil pokračovať a ony sa hneď podľa svojho zvyku dali opäť do spevu.
Jeho životné prostredie tvoria lesíky, krovinové pásy, zarastené jarky, zárasty tŕstia, remízky a lesné okraje popri poľnohospodárskej pôde. Obľubuje vlhkejšie stanovištia s dostatkom vody. Jeho potrava je prevažne rastlinná (zistilo sa, že zbiera semená asi 150 druhov burín ) avšak živí sa aj rôznym hmyzom (najmä bažantíčatá), slimákmi; ba dokonca aj mladými hrabošmi či myšami.
Prejavoval osobitnú pozornosť voči Božiemu stvoreniu … Bol to mystik a pútnik, ktorý žil v jednoduchosti a v obdivuhodnej harmónii s Bohom, s ostatnými, s prírodou a so sebou samým.
… jeho reakcia bola oveľa viac ako intelektuálne ocenenie alebo ekonomická kalkulácia, pretože preňho každé stvorenie bolo bratom alebo sestrou, ku ktorým ho viazali citové putá. Ak pristupujeme k prírode a k životnému prostrediu bez toho, aby sme boli otvorení pre úžas a údiv, ak už nehovoríme o svojom vzťahu k svetu jazykom bratstva a krásy, naše postoje budú postojmi vládcu, spotrebiteľa alebo obyčajného využívateľa prírodných zdrojov, ktorý nie je schopný stanoviť hranice svojim okamžitým záujmom. Naopak, ak sa cítime intímne spojení so všetkým, čo existuje, spontánne z toho vyplynie striedmosť a starostlivosť. Chudoba a strohosť svätého Františka neboli len vonkajším asketizmom, ale čímsi radikálnejším: odmietnutím toho, aby realitu považoval iba za jednoduchý predmet na použitie a ovládnutie.
V čase, keď (František) zotrvával na La Verne ako pustovník, hniezdil tam sokol a vytvorili si vzájomné priateľstvo. V noci vždy hlasitým volaním oznamoval čas, kedy svätec vstával k modlitbe hodiniek. aby nikdy nezaspal. Keď sa však svätcovi priťažilo, sokol ho šetril a neoznamoval mu čas nočného bdenia; lež akoby Bohom poučený, ozýval sa na úsvite ako slabý zvuk zvona. Nečudo; aj stvorenia si ctili vrúcneho milovníka Stvoriteľa.
Svätý Bonaventúra vo Väčšej legende o svätom Františkovi píše, že: „ je potrebné nábožne uvažovať o nežnosti blaženého muža, ktorá sa vyznačovala tak podivuhodnou sladkosťou a mocou, že krotila dravé a podrobovala si divoké, učila miernosti a zvieraciu prirodzenosť odbojnú voči padlému človeku skláňala k poslušnosti. Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!
Lakomstvo
Napokon to ani nie je dôležité; ide o varovanie pred zlom lakomstva a chamtivosti, ktoré neunikne trestu. Stalo sa totiž, že mladý párik priletel k príbytku bratov hľadajúc pokrm pre svoje mláďatá. František ich kŕmil odrobinkami a veselil sa s nimi. Raz prileteli aj s mláďatami; zanechali ich a viac sa neukázali. Mláďatá si na bratov zvykli; sadali im na ruky a boli ako doma; svetským ľuďom sa vyhýbali. Svorne zobali odrobinky a zrno. Avšak chamtivosť a lakomstvo čoskoro zničili ich svornosť, keď jedno väčšie z mláďat odstrkovalo ostatné od pokrmu. „Pozrite“, povedal svätec, „Čo to ten lakomec robí!
Vtáčky tvoria neodmysliteľnú súčasť našej prírody a majú svoje nezastúpiteľné miesto nielen v ekosystéme, ale ako sme mohli vidieť aj v našom duchovnom živote.