Hovorí sa, že najlepšie príbehy píše sám život. V kategórii Životopisy, osobnosti nájdete knihy plné osudov ľudí, ktorých osudy nezostali nepovšimnuté. Niektorí z nich zasiahli najskôr len ľudí z ich bezprostredného okolia, iní zmenili celý svet. Cirkev oslávenú reprezentujú životopisy svätých a Cirkev putujúcu tie zo súčasnosti.
Vitráž svätého Patrika v kostole svätého Brendana v Hillside, Illinois.
Svätý Patrik a jeho doba
Jeho liturgická spomienka je 17. marca. Sv. Patrik prezrádzajú veľkosť viery, lásky a svätosti apoštola Írska. v Írsku, Veľkej Británii, v severnej Amerike a a Austrálii. Jeho obľúbenosť je opodstatnená, v prejavoch Ducha Svätého.
Pancier sv. Patrika
Životopisné detaily
Pochádzal zo zemianskej rodiny. Ako jeho rodisko sa uvádza Skalica, tam a v Trnave absolvoval gymnaziálne štúdiá (1674-1676). Na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity (1679-1681) dosiahol hodnosť bakalára filozofie (1680). Roku 1682 vstúpil do biskupského seminára a jeden rok tam študoval filozofiu. Ale rozhodol sa pre františkánsku reholu. Františkánskym novicom sa stal v Hlohovci (1684). Vo františkánskom kolégiu v Skalici si dopĺňal filozofické vzdelanie (1685-1686), kňazskú prípravu zavŕšil štúdiom teológie v Uherskom Hradišti (1687-1688) a v Hlohovci (1689). Ako člen františkánskej rehole pôsobil v Beckove (1690, 1698, 1700-1701). Účinkoval tu ako kazateľ a misionár na vidieku medzi protestantmi.
Svätý Patrik vyháňa hady z Írska.
Pôsobenie a odkaz
Na tomto poli pracoval aj Ján Abrahamffy a to nielen kázaním ale aj písaním knižiek. Bol reprezentantom slovenskej barokovej náboženskej literatúry, písal po latinsky a po slovensky (kultúrnou západoslovenčinou). V tých časoch františkáni na Slovensku vykonávali horlivú rekatolizačnú činnosť. Privádzali najmä luteránov späť do katolíckej Cirkvi. Na tento účel bolo v tom období na Slovensku založených vyše desať františkánskych kláštorov.
Významná je najmä Knižka modlitieb nábožných (Trnava 1693), pretože je prvou tlačenou slovenskou modlitbovou knižkou. Modlitby sú inšpirované zásadami františkánskej zbožnosti, majú prozaickú i veršovanú formu, reagujú na dobové problémy i na nedostatky v spoločenskom živote. Obsahuje modlitby v najrozličnejších potrebách. Nechýba ani uvažovanie o posledných veciach človeka: smrť, súd, peklo, nebo. Súčasťou knižky je autorský veršovaný dialóg na obľúbenú tému sporu duše s telom. Básnický štýl dialógu i pripojených štyroch piesní je jednoduchý, podriadený cieľu poslúžiť ľudovým vrstvám. Aj pred modlitbami bývajú úvodné veršíky.
Monastický apoštolát
Spojenie asketického a apoštolského ideálu v monasticizme býva najčastejšie dokumentované na misijných aktivitách írskych a anglosaských mníchov, ktorí v 7.-8. storočí pôsobili hlavne na územiach Galie a Germánie. Ich prínos k rozvoju kresťanskej kultúry na kontinente, či už v oblasti písomníctva, vzdelanosti, rehoľného života alebo náboženskej praxe, je dlhodobo predmetom historického výskumu, no práve misijné aktivity inzulárnych mníchov patria medzi najdiskutovanejšie. Ako sa im darilo implantovať špecifiká domáceho kresťanstva a nakoľko ovplyvnili náboženský život na konvertovaných územiach? Misijné aktivity Írov na kontinente sa v historiografii najčastejšie dávajú do súvislosti s expanziou írskeho monasticizmu minimálne od konca 6. storočia.
Nasvedčuje tomu aj fakt, že ich motivačnou silou bola realizácia špecifickej formy mníšskej askézy peregrinatio pro Christi amore. Realizácia špecifickej formy mníšskej askézy peregrinatio pro Christi amore sa tak stala motivačnou silou aktivít Írov na kontinente. Spolu so svojím asketickým entuziazmom prinášali írski peregríni na pevninu aj všetky partikularizmy írskeho kresťanstva. Tieto odlišnosti sa týkali riadenia cirkvi, cirkevnej praxe, niektorých liturgických praktík a religióznej symboliky, nie však dodržiavania ortodoxie v doktríne. Írska cirkev nebola nikdy heretická ani schizmatická, aj keď práve jej odlišnosti vyvolávali, hlavne v 7. a 8. storočí, napätia medzi ňou a kontinentálnym kresťanstvom.
Svätý Patrik, patrón Írska od Jamesa O'Shea.
Odlišnosti írskeho kresťanstva
Pokiaľ ide o tonzúru, Íri používali veľmi špecifickú formu tonzúry "od ucha k uchu", neznámu v súdobom kresťanskom svete. Fakt, že nešlo o malichernosť, potvrdzuje Beda Venerabilis, keď spomína prípad Teodora z Tarsu, ktorý bol pápežom Vitalianom určený na post biskupa v Canterbury (668). Až potom mohol prijať biskupské svätenie. Otázka odlišnosti krstového rituálu v írskej cirkvi nie je až taká jasná.
Avšak najzreteľnejšie vystupuje v 7. - 8. storočí na cirkevných synodách v Anglicku a na kontinente problematika odlišného datovania Veľkej noci a ostatných pohyblivých sviatkov liturgického kalendára. Pre írsku cirkev sa prijatý komputus stal jediným smerodajným aj v nasledujúcich storočiach. Na výpočet sviatku Veľkej noci používala pohyblivé obdobie od 25. marca do 21. apríla, čo v niektorých rokoch spôsobovalo značné rozdiely medzi dátumom Veľkej noci na kontinente a v Írsku. Spôsob tonzúrovania bol odvodený z apoštolskej tradície. Jej tvar nemohol podliehať zmenám, odchýlky od normy rímska cirkev nepripúšťala.