Svätý Peter, pôvodným menom Šimon, sa narodil v galilejskej Betsaide, na severe Genezaretského jazera. Bol rybárom a spolu so svojím bratom Ondrejom patrili k prvým, ktorých si Ježiš povolal za svojich učeníkov .
Ježiš mu zmenil meno na Peter (Petrus), čo znamená skala, a povedal mu: „Ty si Peter (Skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Matúš 16, 18) . Tento moment je základným kameňom pre chápanie Petrovej úlohy ako prvého pápeža a pre založenie Cirkvi. Ježiš mu tiež zveril „kľúče od nebeského kráľovstva“ (Matúš 16, 19), symbolizujúc jeho autoritu a vedenie v Cirkvi .
V kresťanskom umení je Peter často zobrazovaný s kľúčmi, ktoré predstavujú túto jeho jedinečnú moc. Peter je uznávaný ako „knieža apoštolov“ a Kristov námestník na zemi, viditeľná hlava Cirkvi . Bol to on, kto ako prvý rozpoznal Ježiša ako Mesiáša, Syna živého Boha .
Po Ježišovom nanebovstúpení prejavil Peter svoje vodcovské schopnosti iniciatívou pri výbere Mateja namiesto Judáša a kázaním prvej kázne na Turíce . Jeho pôsobenie viedlo k prijatiu prvých pohanov do Cirkvi. Peter hlásal evanjelium najprv v Palestíne, neskôr v Antiochii, Korinte a napokon v Ríme . Svoje posledné roky strávil v Ríme, kde počas prenasledovania za vlády cisára Nera podstúpil mučenícku smrť, pravdepodobne v rokoch 64 až 67 po Kristovi .
Podľa tradície bol z úcty k Ježišovi ukrižovaný dolu hlavou na Vatikánskom pahorku . Nad jeho hrobom, ktorý sa nachádza vo Vatikáne, dnes stojí Bazilika svätého Petra, jedno z najvýznamnejších pútnických miest katolíckeho sveta . Okrem kľúčov je Peter často zobrazovaný aj s obráteným krížom, kohútom (pripomínajúcim jeho zapretie Krista) alebo s loďou (symbolizujúcou jeho pôvodné povolanie rybára).
Petrovo Poslanie a Jednota Cirkvi
Od prvých chvíľ šírenia kresťanstva bolo Petrovým poslaním zjednocovať svojich bratov a potvrdzovať katolicitu Cirkvi založenej Ježišom Kristom, ktorá mu bola zverená ako jej viditeľný princíp. V tomto zmysle Benedikt XVI zdôrazňuje, že „cesta svätého Petra do Ríma ako predstaviteľa národov sveta sa riadi predovšetkým slovom jeden: jeho úlohou je vytvoriť jednotu catholica, Cirkvi zloženej zo židov a pohanov, Cirkvi všetkých národov.
Petra je to trvalé poslanie: zabezpečiť, aby sa Cirkev nikdy nestotožňovala s jedným národom, jednou kultúrou alebo jedným štátom. Nech je vždy Cirkvou všetkých. Nech spája ľudstvo cez všetky hranice a uprostred rozdelení tohto sveta sprítomňuje Boží pokoj, zmierovaciu silu jeho lásky“[4].
Ježiš tým, že ustanovil viditeľnú hlavu svojej putujúcej Cirkvi na zemi, neuzatváral svojich nasledovníkov do samoúčelnej, do seba zahľadenej skupiny. Práve naopak. Najvyšší pontifex, nástupca svätého Petra, ktorý predsedá všetkým v láske, zabezpečuje, aby tí, čo sú povolaní nasledovať Krista, mali istotu, že počujú jeho slovo, nech sú kdekoľvek. Peter a ostatní apoštoli, pápež a biskupi v spoločenstve s ním, sú zárukou odovzdávania pravej Kristovej Cirkvi. Na začiatku tak robil s pohanmi Rímskej ríše, dnes so všetkými národmi zeme.
„Zo všetkých síl si uctievam Petrov a Pavlov Rím,“ napísal svätý Josemaría, „vykúpaný v krvi mučeníkov, centrum, z ktorého toľkí vyšli šíriť spásonosné Kristovo slovo do celého sveta. Byť rímskym neznamená žiadny partikularizmus, ale autentický ekumenizmus; znamená to túžbu rozšíriť svoje srdce, otvoriť ho všetkým s vykupiteľskou túžbou Krista, ktorý hľadá všetkých a prijíma všetkých, pretože on všetkých miloval ako prvý“[5].
Pavol a Peter: Dva Piliere Cirkvi
V MESIACOCH a rokoch nasledujúcich po zjavení v Damasku sa svätý Pavol odvážne ponoril do Kristovho tajomstva, až sa uznal za apoštola. Je však zarážajúce, že po niekoľkých rokoch apoštolskej činnosti cestoval za Petrom, hlavou Cirkvi, a diskutoval s ním o svojom učení: „Išiel som do Jeruzalema za Kéfasom,“ píše Galaťanom, „a zostal som uňho pätnásť dní (...). Potom po štrnástich rokoch som znova šiel s Barnabášom do Jeruzalema a vzal som so sebou aj Títa. Išiel som ta pohnutý zjavením a predložil som im evanjelium, ktoré hlásam medzi pohanmi; ale v súkromí tým, čo niečo znamenali, či nebežím alebo či som nebežal nadarmo“ (Gal 1, 18; 2, 1-2).
Od počiatkov Cirkvi videli kresťania v Petrovi - a v jeho nástupcoch - záruku jednoty aj v doktrinálnom vyjadrení evanjelia, ktoré odovzdávali.
V tomto zmysle - hovorí svätý Josemaría - „pre katolíka neexistuje iná dispozícia: vždy brániť autoritu pápeža; a vždy byť poslušne pripravený zmeniť svoj názor pred Magistériom Cirkvi“[6]. A ako je logické, táto túžba po vernosti sa musí konkretizovať okrem iného v „poznaní pápežovho zmýšľania, vyjadreného v encyklikách alebo v iných dokumentoch, v robení všetkého, čo je v našich silách, aby všetci katolíci počúvali magistérium Svätého Otca a prispôsobovali svoje konanie v živote tomuto učeniu“[7].
Z tohto dôvodu sa budeme snažiť, aby naše spojenie s Petrovým nástupcom bolo spojením účinným a efektívnym; nielen tým, že budeme rozumne sledovať jeho pokyny a jeho magistérium, ale aj tým, že sa budeme snažiť do hĺbky odhaľovať, čo chce Duch Svätý prostredníctvom jeho osoby dať svetu.
„Ubi Petrus, ibi Ecclesia, ibi Deus“[8], opakoval svätý Josemaría. „Chceme byť s Petrom, lebo s ním je Cirkev, s ním je Boh; a bez neho niet Boha. Preto som chcel romanizovať Dielo. Veľmi milovať Svätého Otca. Veľa sa modlite za pápeža. Veľmi ho milujte, veľmi ho milujte! Pretože on potrebuje všetku láskavosť svojich detí“[9].
Dôležitou a nevyhnutnou súčasťou našej apoštolskej práce je zjednocovať kresťanov s tými, ktorých Duch Svätý v každom historickom okamihu postavil na čelo Božieho ľudu. My všetci spolu s Petrom budeme viesť duše k Ježišovi s materinským sprostredkovaním Márie. Prosíme ju, Matku Cirkvi, aby nás tak ako na Turíce zhromaždila okolo seba a priviedla všetkých učeníkov svojho Syna do úzkeho spojenia.
Zvlášť ju prosíme o dar citového a účinného spoločenstva so Sladkým Kristom na zemi, čo je výraz, ktorý použila svätá Katarína Sienská na označenie Petrovho nástupcu.
Svätý Pavol
Svätý Pavol (Saint Paul)Pôvodne nazývaný Šavol, narodil sa okolo roku 5 po Kristovi v Tarze (dnešné Turecko), významnom kultúrnom a obchodnom centre Malej Ázie. Podobne ako Peter, aj Pavol zomrel mučeníckou smrťou v Ríme počas vlády cisára Nera, pravdepodobne v rokoch 64 až 67 po Kristovi . Keďže bol rímskym občanom, bol sťatý mečom neďaleko Ostijskej cesty . Nad jeho hrobom v Ríme stojí Bazilika svätého Pavla za hradbami, dôležité miesto pre kresťanských pútnikov .Svätý Peter a svätý Pavol spolu tvoria základné piliere Cirkvi a sú považovaní za zakladateľov kresťanskej viery . Ich odlišné cesty a charizmy sa dopĺňali v spoločnom úsilí o šírenie evanjelia. Ich spoločný sviatok 29. júna je oslavou ich jednoty vo viere a ich obrovského prínosu pre Cirkev .
Slovo patrón je latinského pôvodu a v starom Ríme označovalo človeka s bohatstvom a vplyvom, ktorý sa v duchu občianskej empatie zaujímal o problémy menej úspešných a pomáhal im. Títo sa označovali ako klienti a patrónovi vzdávali úctu, niekedy mu ako vďaku za pomoc dali darček. Patrón sa za klientov mohol prihovoriť napr. u veriteľov. Tento základ prijalo v duchovnej podobe kresťanstvo.
Svätí patróni podľa našej viery vyprosujú veriacim u Boha milosti, pomáhajú v životných situáciách, ich život je inšpiráciou pre naše konanie. Prisudzovanie patrónstva súvisí s ich životom či pôvodom ( apoštol Peter bol rybár, preto je patrón rybárov, sv. Václav bol české knieža a je patrón Čiech) alebo vierou.
Sv. Šimon Peter sa narodil v Betsaide pri Tiberiadskom jazere. Jeho otec sa volal Ján (Jonáš). Spolu s ním a s bratom Ondrejom, tiež apoštolom, boli pôvodne rybármi. Bol to Ondrej, ktorý doviedol svojho brata Šimona k Ježišovi. Vtedy mu Ježiš dal meno Kéfas, po grécky Petros, čo znamená skala. Sv. Peter sa spomedzi apoštolov najviac spomína v evanjeliách. Podľa týchto opisov si môžeme dosť presne poskladať jeho život, ale aj povahu.
Sv. Lukáš opisuje situáciu, keď Šimon na Ježišovo slovo spustil sieť do mora a chytil obrovské množstvo rýb. Peter vtedy padol Ježišovi k nohám a povedal mu: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Ježiš mu povedal: „Neboj sa, od teraz už budeš loviť ľudí.“ Odvtedy Peter chodil s Ježišom, počúval ho a nasledoval. Keď sa raz pýtal Ježiš, za koho ho pokladajú, odpovedal práve on: „Ty si Mesiáš, Syn pravého Boha.“ Kristus mu povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva. Čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi, čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi.“
Peter sa vždy spomína ako prvý v zozname apoštolov. Patril k dôverníkom Ježiša, spolu s Jánom a Jakubom. Týchto troch zobral Ježiš so sebou na horu Premenenia, pri vzkriesení Jairovej dcéry a takisto aj v Getsemanskej záhrade ich pozval k spoločnej modlitbe. Keď ich Majstra zatkli, hneď sa postavil s mečom na odpor. Zanedlho však Ježiša trikrát zaprel, hoci predtým tvrdil, že s ním pôjde všade a neopustí ho.
Po vzkriesení to bol on, ktorý spolu s apoštolom Jánom pribehli k hrobu, aby sa presvedčili, či je pravda to, čo im vyrozprávali ženy. Sv. Ján apoštol spomína ešte jednu osobitnú príhodu, ktorá sa stala po vzkriesení a je dôležitá vzhľadom na osobu Petra. Kristus sa ho trikrát spýtal, či ho má rád. Peter zakaždým odpovedá „áno“. Ježiš mu vtedy odpovedá tiež trikrát: „Pas moje ovce.“
Po nanebovstúpení má Peter neodškriepiteľné prvenstvo medzi apoštolmi. Na jeho slovo ustanovili ďalšieho apoštola namiesto zradcu Judáša, on začína prvý hovoriť pri zoslaní Ducha Svätého. On sa spomína ako prvý, ktorý urobil zázrak, on vyniesol rozsudok nad klamstvom Ananiáša a Zafiry.
Peter potom ďalej pôsobil v Jeruzaleme. Pokrstil pohana Kornélia, čím sa otvorili brány Cirkvi aj pre pohanov, nielen pre Židov. Herodes Agrippa ho uväznil, ale v noci k nemu prišiel anjel a zázračne ho vyslobodil z väzenia. Potom horlivo účinkoval v Jeruzaleme, v Antiochii, v Korinte a v Ríme. Pravdepodobne v Ríme napísal svoj prvý list, kde hovorí o Ríme ako o Babylone. Zomrel mučeníckou smrťou asi roku 64 v Ríme, podľa tradície ho ukrižovali dolu hlavou na Vatikánskom pahorku.
Na tom mieste teraz stojí Bazilika sv. Petra, jej svätyňa je presne nad miestom, kde sa podľa tradície nachádza Petrov hrob. Jeho relikvie sú uložené v hlavnom oltári baziliky. Zobrazuje sa ako starší muž s kľúčmi a knihou.
| Atribút | Svätý Peter | Svätý Pavol |
|---|---|---|
| Pôvodné meno | Šimon | Šavol |
| Povolanie | Rybár | Apoštol národov |
| Smrť | Ukrižovanie dolu hlavou | Sťatie mečom |
| Symboly | Kľúče, obrátený kríž, loď | Meč, kniha |
Sv. Peter, apoštol, socha na Námestí sv. Petra.
Ježišov učeníkPôvodným menom Symeon alebo po grécky Šimon bol rodákom z Betsaidy na brehu Galilejského jazera, synom Jonáša a s bratom Ondrejom boli rybármi.
Keď Ježiš začal svoju misiu, Šimon bol ženatý a žil v Kafarnaume s testinou a Ondrejom. Podľa synoptických evanjelií to bolo práve pri Galilejskom jazere, kde Ježiš povolal s Jakubom a Jánom, Zebedejovými synmi, oboch bratov, aby ho nasledovali („prišli do domu Šimonovho, kde jeho svokra ležala v horúčke“ - Mt 8,14-15). Evanjelium sv. Jána, ktoré ich povolanie umiestňuje do Judska, predstavuje prvých učeníkov vrátane Šimona.
Všetky štyri evanjeliá sa s menším rozdielom v dôraze zhodujú na tom, že Šimon sa od počiatku verejného účinkovania po Ježišovom boku stal vodcom a zástupcom skupiny. Spomína sa nápadne často, objavuje sa ako prvý vo všetkých zoznamoch dvanástich apoštolov a patril k úzkej skupine vystupujúcej pri všetkých významných udalostiach.
Podľa Matúšovho evanjelia, keď sa Ježiš pýtal učeníkov, za koho ho pokladajú, Šimon odvetil za všetkých, že ho pokladajú za Spasiteľa, syna Boha živého. Ježiš ho za toto božské vnuknutie vyhlásil za blahoslaveného, oslovil ho aramejským menom Kéfas (t. j. skala), čo znamená po grécky Peter, a vyhlásil, že na „tej skale“ postaví jeho nezničiteľnú cirkev, ktorú nepremôžu ani brány smrti, dá mu „kľúče kráľovstva nebeského“ a moc „zväzovať a rozväzovať“ („Tu es Petrus, et super hanc petram aedificabo ecclesiam meam, et portae inferi non praevalebunt adversus eam,“ t. j. Ty si Peter (Skala) a na tejto Skale postavím svoju cirkev a brány pekla ju nepremôžu - Mt 16, 18-19).
V aramejštine, v ktorej bol napísaný originálny text evanjelia, je to dokonalá slovná hračka: slovo „cepha“ totiž aramejsky znamená „Peter“ aj „skala“. Text je dodnes zdrojom trvalej polemiky, najmä vo vzťahu k pápežovi ako úradu.
Na Poslednej večeri mu Ježiš ukladá, aby posilnil svojich bratov. Keď Ježiša zatkli, Petra opustila odvaha a trikrát zaprel, že Ho pozná. Jednako bol prvým učeníkom, ktorý nazrel do prázdneho hrobu a prvý, ktorému sa ukázal zmŕtvychvstalý Ježiš. Neskôr, čo zaznamenal iba sv. Ján (21, 15-17), Peter trikrát dostal od Pána pastiersku povinnosť pásť Jeho ovečky („Po druhý raz spýtal sa ho zase: Šimon, syn Jonášov, či ma miluješ? A on Mu odpovedal: Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem. Riekol mu: Pas moje ovečky!“).
Po smrti Ježiša sa vrátil domov, do Galilei, no potom čo s ním, vzkrieseným, údajne hovoril, vrátil sa i s ostatnými učeníkmi späť do Jeruzalema. V prvej polovici Skutkov apoštolov sa píše, že po (údajnom) nanebovstúpení Pána sa Peter stal nesporným vodcom mladej cirkvi. Riadil voľbu Judášovho nástupcu, vyniesol rozsudok nad Ananiášom a Zafirou, otvoril cirkev pre pohanov, keď dal pokrstiť Kornélia bez obriezky, a na zasadaní cirkevného zboru v Jeruzaleme, ktorí historici pokladajú za prvý cirkevný snem, (v roku 49 alebo 50) úspešne presadil liberálnu politiku voči pohanom.
(Pohania, ktorí uverili v Ježiša, boli prijatí do spoločenstva bez toho, aby museli prejsť židovskou obriezkou). Na tomto sneme sa výslovne spomínajú menom Peter, Jakub mladší, Pavol a Barnabáš a je veľmi pravdepodobné, že tam bol aj apoštol Ján.
Podľa tradície pôsobil Peter v Ponte, Galatii, Kapadócii, Malej Ázii, Bithýnii a Antiochii. Na jeho cestách ho vraj sprevádzal evanjelista Marek, ktorý svoje zážitky zapísal do svojho evanjelia.
Petrove pohľady na vieru však za jeho života prešli viacerými názorovými zmenami: Napríklad spočiatku trval na tom, aby kresťania dodržiavali židovské zákony, presvedčil ho až neskôr Pavol. Peter a Pavol tiež vzájomne spolupracovali: Pavol (rímsky občan) kázal kresťanom, Peter Židom.
Je takmer isté, že Peter strávil svoje posledné roky v Ríme, kde údajne prišiel „založiť cirkev, ktorá by mesto očistila“.. Potvrdzujú to aj raní autori ako Kliment Rímsky († 101), Ignác Antiochijský († 107) a Ireneus († 202). Židia v meste nemali ľahké postavenie: napriek tomu, že Rimania boli v otázke náboženstva pomerne tolerantní, považovali ľudí s iným vierovyznaním za „nedôveryhodných“. Podobne bol na tom však i sám Peter: Židia ho považovali za odpadlíka, ktorý uznával zákon, no neuznával potrebu obriezky a židovské sviatky a rituály. Pre nich bol Ježiš obyčajným potulným kazateľom.
Podľa Skutkov apoštolov Peter hlásal skorý príchod spasiteľa, vyzýval k modleniu sa a k pokániu. Podľa Petrových listov vyzýval tiež k úplnej poslušnosti voči vrchnosti. Najvýraznejšie sa jeho konanie odlišovalo od Ježišovho v ohľade peňazí. Na rozdiel od Ježiša vyžadoval odovzdanie majetku veriacich Bohu, čiže ...