Svätý Samuel je významnou postavou v dejinách Izraela, ktorá premostila obdobie sudcov a vznik kráľovstva. Bol posledným sudcom Izraela a prvým veľkým prorokom po Mojžišovi. Jeho život a poslanie sú opísané v dvoch knihách Samuelových, ktoré pôvodne tvorili jeden spis.
Samuelovo Povolanie
Príbeh Samuelovho povolania je jedným z najznámejších biblických príbehov. (1 Sam 3, 3b-10. 19) Samuel spal v Pánovom chráme, kde bola Božia archa. Tu Pán zavolal Samuela a on odpovedal: „Tu som.“ Pribehol k Helimu a vravel: „Tu som, volal si ma.“ On odvetil: „Nevolal som ťa. Choď spať!“ Odišiel teda a spal ďalej.
Pán znova zavolal Samuela. Samuel vstal, šiel k Helimu a vravel: „Tu som, volal si ma.“ On odpovedal: „Nevolal som ťa, syn môj. Choď spať!“ Samuel totiž ešte nepoznal Pána, ešte sa mu nezjavilo Pánovo slovo. Pán zavolal Samuela znova, tretí raz. On vstal, šiel k Helimu a vravel: „Tu som, volal si ma.“
Vtedy Heli pochopil, že chlapca volá Pán, preto povedal Samuelovi: „Choď spať a ak ťa znova bude volať, povedz: ‚Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.‘“ Samuel teda odišiel a spal na svojom mieste. Samuel rástol a Pán bol s ním.
Verše 1Sam 3,1-3a, ktoré bezprostredne predchádzajú náš liturgický text, hovoria o tom, že zo života izraelského národa tej doby sa skoro vytratilo prorocké slovo (Božie slovo bolo v tých dňoch vzácne a videnie nebolo časté - 1Sam 3,1b), ale že Božie svetlo ešte nevyhaslo (1Sam 3,3a). Symbolický obraz nehasnúceho svetla chrámovej lampy (pripomínajúci obraz nezhárajúceho kríka, z ktorého sa Boh prihovoril Mojžišovi) naznačuje, že Boh neprestal bdieť nad svojím národom, a hoci by na neho aj národ zabudol, on verne pamätá na svoje prisľúbenia, ktoré dal Abrahámovi a jeho potomkom.
V tomto pre Izrael pochmúrnom čase Božie milosrdenstvo pripravuje novú epochu dejín izraelského národa. Hoci všetci spia, Boh bdie a hľadá bdelé srdce človeka, ktorého môže osloviť svojím slovom, aby z neho urobil nástroj svojho pôsobenia medzi ľuďmi.
Boh pri jeho duchovnej formácii používa jemnú pedagogiku. Postupuje po malých krôčikoch a mladučkého Samuela postupne privádza k pochopeniu poslania, ktoré mu chce zveriť. V tomto postupnom privádzaní Samuela k Bohu zohrá dôležitú úlohu kňaz Heli (Eli; význam tohto mena v hebrejčine je nejasný, môže znamenať napr. „Môj Boh“, alebo „Boží“, t.j. patriaci Bohu), ktorý síce v mladosti zlyhal pri výchove svojich vlastných synov (Ofni a Finés), ale snáď poučený svojimi vlastnými chybami v prípade Samuela postupoval ako múdry vychovávateľ so všetkou obozretnosťou, lebo spoznal, že Samuela volá sám Pán (por. v. 9) a vedie Samuela k ochotnému počúvaniu Božieho slova.
Celý príbeh povolania Samuela je súčasťou väčšieho celku knihy (1Sam 2,12 - 3,21), ktorého cieľom je okrem opísania Samuelovho povolania za proroka a sudcu Izraela aj vyhlásenie Božieho súdu nad Helim a jeho domom. Tento súd je tvrdý, ale spravodlivý, lebo Heli a jeho dom (jeho synovia), ktorí mali byť Božím hlasom v Izraeli, sa spreneverili svojej úlohe - Heli iba povrchnosťou, slabosťou a nedôslednosťou svojho vlastného náboženského života (a nedostačujúcou náboženskou výchovou svojich synov v dôsledku svojej nerozumnej rodičovskej lásky - por. 1Sam 2,29: Synov si vážiš viac než mňa, aby ste mohli tučnieť z prvotín všetkých darov môjho izraelského ľudu), ale jeho synovia už otvorenou zlobou a pohanskými praktikami, ktoré zaviedli v Božom dome v Šíle (asi kultová prostitúcia, pravdepodobne s cieľom zisku z organizovania takejto činnosti a ponúkania takejto „služby“ mužským pútnikom do svätyne, por. 1Sam 2,22).
Samuel ako Sudca a Prorok
Dve tzv. Samuelove knihy (pôvodne tvorili jeden spis) opisujú v dejinách Izraela prechod od jednej dejinnej etapy k druhej - končí sa doba Sudcov a vzniká izraelské kráľovstvo. Snažia sa zladiť do jedného celku viaceré starobylé ústne tradície a písomné záznamy zozbierané po babylonskom exile tzv.
Samuel je síce povolaný ako posledný sudca Izraela (a prvý veľký prorok v dejinách Izraela po Mojžišovi), ale jeho vzťah s Pánom je odlišný od všetkých predchádzajúcich vodcov Izraela. Príbeh Samuelovho povolania teda v skratke naznačuje proces postupného dozrievania Samuelovho prorockého povolania pod vedením duchovne skúsenejšieho kňaza Heliho. Samuel však ochotou nielen počúvať Božie slovo ale podľa neho aj žiť svojho učiteľa veľmi rýchlo predbehol.
Siedma kapitola Prvej knihy Samuelovej dokazuje Samuelovo putovanie naprieč oblasťou Izraela. Z tohto postavenia je z tradície pochopiteľné, že mal rozhodujúci vplyv pri voľbe Šaula za kráľa. Pomocou vplyvu na starších v jednotlivých kmeňoch Izraela obmedzil kráľovu moc. Vôľu kráľa podriadil zákonom Božím aj ľudským.
V starostlivosti o zachovávanie Božieho práva sa navzájom v Samuelovi prelínajú úlohy sudcu a proroka. Samuel sa stal zakladateľom vzťahu medzi kráľom a jeho prorokom, vzťahu, ktorý pretrval až do zániku kráľovstva.
Význam Samuelovho Povolania pre Nás
Text prvého čítania je vybraný ako vždy s ohľadom na obsah úryvku dnešného evanjelia, ktoré opisuje povolanie prvých dvoch Ježišových učeníkov (podľa Jánovho evanjelia). Aj v ich prípade, tak ako v prípade Samuela, zohral v ich povolaní a duchovnej formácii ich predchádzajúci učiteľ, Ján Krstiteľ.
Celý príbeh povolania Samuela je súčasťou väčšieho celku knihy (1Sam 2,12 - 3,21), ktorého cieľom je okrem opísania Samuelovho povolania za proroka a sudcu Izraela aj vyhlásenie Božieho súdu nad Helim a jeho domom. Tento súd je tvrdý, ale spravodlivý, lebo Heli a jeho dom (jeho synovia), ktorí mali byť Božím hlasom v Izraeli, sa spreneverili svojej úlohe - Heli iba povrchnosťou, slabosťou a nedôslednosťou svojho vlastného náboženského života (a nedostačujúcou náboženskou výchovou svojich synov v dôsledku svojej nerozumnej rodičovskej lásky - por. 1Sam 2,29: Synov si vážiš viac než mňa, aby ste mohli tučnieť z prvotín všetkých darov môjho izraelského ľudu), ale jeho synovia už otvorenou zlobou a pohanskými praktikami, ktoré zaviedli v Božom dome v Šíle (asi kultová prostitúcia, pravdepodobne s cieľom zisku z organizovania takejto činnosti a ponúkania takejto „služby“ mužským pútnikom do svätyne, por. 1Sam 2,22).
Ježišove prvé slová v Jánovom evanjeliu (Čo hľadáte?)znejú akosi až príliš civilne (v podstate ich možno preložiť banálne aj ako: Čo chcete? O čo vám ide? Prečo za mnou kráčate? Chcete odo mňa niečo?),čo však neznamená, že im nemožno pripísať aj hlboký duchovný obsah (napr. každý človek si musí odpovedať v živote otázku, čo vlastne v živote hľadá, resp. v čom hľadá svoje šťastie, zmysel svojho života, a podobne). To, čo je však na tejto otázke naozaj dôležité, je vyjadrenie faktu, že Boh je vždy ten, kto ako prvý oslovuje človeka, lebo človek vlastne ani nevie, čo v živote hľadá, potrebuje priame Božie oslovenie, aby konečne dal svojmu hľadaniu jasný smer a cieľ.
Učeníci (text neurčuje, ktorý z nich) na Ježišovu otázku odpovedajú slovami: „Rabbi, kde bývaš?“ V samotnej tejto otázke sa skrýva ochota stať sa Ježišovými učeníkmi, keďže mladí židovskí muži si často hľadali „rabbiho“, učiteľa duchovného života, ktorý by ich voviedol do správneho duchovného spôsobu života podľa pravidiel „Zákona“. Súčasťou tohto učeníctva bolo spoločné bývanie s týmto rabbim a vedenie spoločného života v kruhu jeho učeníkov.
Evanjelista Ján má záľubu v opakovaní istých kľúčových slov, ktoré vytvárajú určité témy v jeho evanjeliu. Medzi takéto slová patrí aj sloveso meno (bývať, prebývať, zostávať, zotrvávať, žiť niekde, resp. s niekým), samozrejme v rôznych slovesných tvaroch, ktoré sa objavuje v istých kľúčových témach jeho evanjelia (napr. Jn 6,56: Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom; alebo Jn 15,4.9-10). Toto sloveso (v tvare meneis) nachádzame aj v odpovedi prvých dvoch Ježišových učeníkov na jeho otázku „čo hľadajú“. Toto sloveso sa následne v rôznych tvaroch opakuje v ďalšom verši (v. 39) ešte dvakrát: Šli teda, videli, kde býva (menei), a zostali (emeinan) v ten deň u neho.
Rozhovor Ježiša s jeho prvými dvoma učeníkmi, začínajúci dvoma otázkami (keďže spomínaní prví dvaja Ježišovi učeníci na Ježišovu otázku odpovedajú tiež otázkou), sa končí Ježišovou výzvou, či skôr pozvaním: „Poďte a uvidíte“. Evanjelista Ján nám síce neopisuje, ako následne toto stretnutie s Ježišom pokračovalo, v každom prípade tento deň strávený s Ježišom (zostali v ten deň u neho) úplne premenil život oboch týchto učeníkov.
Ak sme v živote objavili niečo dôležité, vzácne, radi sa s tým delíme s tými, ktorých máme radi. Malo by to platiť aj o kresťanskej viere. Kresťanská viera by sa mala šíriť najmä prostredníctvom rodín (rodinní príbuzní neboli iba Peter a Ondrej, prípadne iní apoštoli, ale aj Ján Krstiteľ s Ježišom), teda prostredníctvom náboženskej výchovy v rodinách. To je najdôležitejší a základný prostriedok evanjelizácie, odovzdávania viery v Krista, samozrejme aj vrátane vnútorného vzťahu k nemu, teda nielen odovzdávanie akejsi rozumovej informácie či kresťanskej tradície.
Anna, Samuelova Matka: Príklad Viery a Modlitby
Biblická hrdinka Anna sa cítila podobne. Keby Anna prestala dúfať či podľahla sebaľútosti, dnes by sme o nej v Písme nečítali. Keby sa ponorila do viery, ktorá nerastie, lebo nikdy nie je skúšaná, nemohla by nás naučiť nič o modlitbe a viere vo chvíľach osobnej krízy. No po rokoch utrpenia a beznádeje obracia sa Anna k Bohu s pevnou, neochabujúcou vierou, ktorú neskôr Ježiš chválil vždy, keď ju u niekoho našiel. Plná očakávania stála pred Pánom a mohla mu ponúknuť len svoju bolesť.
Meno Anna pripomína hebrejské sloveso „prejaviť priazeň“. Je to krutá irónia? Na začiatku príbehu (1 Sam 1) Anna ani zďaleka nevyzerá ako „vyvolená“, lebo je bezdetná a žije v spoločnosti, kde neplodnosť znamená verejnú hanbu. Elkána Annu miluje. Nepochybne aj on chce, aby jeho žena mala dieťa. No namiesto výčitiek ju jednoducho uisťuje o svojej láske.
Annina bolesť rastie každým rokom, keď celá rodina putuje do chrámu do Šíla, asi tridsať kilometrov severne od Jeruzalema (v Jeruzaleme vtedy ešte nebol chrám). Fenena, Elkánova druhá žena, dostáva vďaka početnému potomstvu mnoho čiastok a využíva príležitosť zosmiešniť svoju sokyňu. Anna by asi nemala dostať nič, no Elkána jej dáva jednu čiastku, „lebo ju miluje“ (porov. 1 Sam 1, 5). Ona však nedokáže zjesť ani kúsok. Po rokoch ponižovania Anna odchádza z jednej takejto slávnosti a sama kráča do Pánovho chrámu. Je rozhodnutá predložiť svoje trápenie Pánovi, v ktorom nachádza útočisko. Žiaľ ju premáha.
Anna neprináša ako obetu nejaké zviera či pokrm. Jediné, čo Bohu môže ponúknuť, je bolesť. „Pane zástupov, ak láskavo zhliadneš na biedu svojej služobníčky,“ začína sa modliť (1 Sam 1, 11). Toto sú slová, ktoré sme mnohí vyslovili v nejakom okamihu svojho života. „Pane, vyslyš moju modlitbu, nakloň sluch k môjmu volaniu“ (Ž 39, 13). Jej odhodlanie a viera pripomínajú Sýrofeničanku, ktorá o niekoľko storočí neskôr bude prosiť Ježiša, aby uzdravil jej dcéru, a odvráti jeho prvú reakciu takto: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch“ (Mk 7, 28).
Heli zmení svoj postoj, keď počuje Anninu odpoveď, a modlí sa so ženou, ktorú pred chvíľou obvinil. Anna sa vracia, aby sa zúčastnila na obetnej hostine, s vedomím, že Boh počul jej modlitbu. Autor hovorí, že Pán „si spomenul“ na Annu.
Prvým dôkazom toho je syn, ktorého Anna porodí. Dá mu meno Samuel, ktorého význam pripomína, že „ho vyprosila od Pána“ (1 Sam 1, 20). Anna sa vracia do Šíla až vtedy, keď Samuela oddojčí a je schopný zostať s Helim v chráme.
No ona namiesto toho spieva o viere v Boha (1 Sam 2, 1 - 10. Modlila sa za syna a prosila Boha, aby zhliadol na jej potupu. Teraz sa jej srdce teší v Bohu, ktorý, ako zakúsila, nie je ľahostajný k prosbám úbohých. Kým sa mocní trasú, ju, kedysi slabú, posilnil Boh, ktorý dokáže zmeniť osud: „Neplodná rodí mnoho ráz“ - a vskutku po Samuelovi Anna porodí ďalšie deti (1 Sam 2, 5. 21).
To jej syn pomaže prvého kráľa Izraela, Saula, ako aj najväčšieho kráľa Izraela, Dávida. Keď sa vo svetle Krista pozrieme na Annin príbeh, povzbudzuje nás to, aby sme prinášali svoj hnev a trápenie pred kríž, kde sa viera stretáva s tajomstvom utrpenia. Táto hrdinka starovekého Izraela je predobrazom nás všetkých, ktorí stojíme s vierou pred krížom - zmätení a utrápení, no zároveň plní istoty, že Boh vidí a počuje, a príde nám na pomoc.
Responzóriový Žalm a Samuelovo Posolstvo
Responzóriový žalm je v prvom rade odpoveďou na prvé čítanie, v ktorom túto nedeľu nachádzame príbeh povolania proroka (súčasne kňaza a posledného „sudcu“ Izraela) Samuela. Výber veršov teda súvisí s týmto príbehom, ale aj s teologicky nesmierne významným vyjadrením proroka a kňaza Samuela v 1Sam 15,22 („poslušnosť je lepšia než obeta“), ktorý znamenal zásadný pokrok v duchovnosti Izraela, a predznamenal situáciu, keď sa Izrael po zániku svojho kráľovstva (resp. až dvoch vzájomne súperiacich kráľovstiev) v zajatí ocitne bez chrámu a bez obiet, a jeho jedinou bohoslužbou bude poslušnosť Božiemu slovu.
Žalm možno chápať ale aj ako prípravu na počúvanie evanjelia, kde sa stretávame s Ježišovým pomenovaním „Baránok Boží“, ktorý predznamenáva nahradenie židovských zvieracích a potravinových obiet jedinou obetou Božieho Syna. Ježišova obeta ale viac ako v samotnom obetovaní života spočívala v oddanej poslušnosti Božej vôli.
Výber veršov pre túto nedeľu je ale rovnaký ako v responzóriovom žalme 2. nedele cez rok A. (Ž 40, 2+4ab. 7-8a. 8b-9. 10) Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil.Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu. R. Obety a dary si nepraješ, lež uši si mi otvoril. Nežiadaš žertvu ani obetu zmierenia, preto som povedal: „Hľa, prichádzam. R. Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj, hlboko v srdci mám tvoj zákon“. R. Ohlasujem tvoju spravodlivosť vo veľkom zhromaždení; svojim perám hovoriť nebránim, Pane, ty to vieš.
Záver
Svätý Samuel je pre nás príkladom toho, ako Boh volá a používa obyčajných ľudí na uskutočnenie svojich plánov. Jeho život nás učí počúvať Boží hlas, byť poslušní jeho slovu a slúžiť mu s ochotou a oddanosťou. Nech nám jeho príklad pomáha rásť vo viere a nasledovať Krista na našej ceste životom.