Svätý, Svätý, Svätý Hospodin: Plná Moc a Význam

Žijeme vo svete, ktorý je presýtený správami, predovšetkým tými zlými. Chcem sa s Vami podeliť o správu, ktorá je nielen dobrá - je najlepšia zo všetkých.

Boh je Stvoriteľom Zeme i celého vesmíru. On je zároveň Stvoriteľom človeka. Navyše, Boh je dokonale svätý. Som hriešnik. Preto, že som hriešnik, zaslúžim si smrť a večné zahynutie v pekle. Predsa existuje nádej! Boh namiesto nás potrestal svojho Syna, Pána Ježiša Krista. Prvým krokom je pokánie. Druhým krokom je viera. Znamená to prijať pravdu o Bohu i o mne, o Božej láske a o obeti Pána Ježiša za mňa na kríži.

Skôr či neskôr si každý v živote položí jednoduché otázky. Napríklad, čo je správne a čo nesprávne? Čo je dobro a zlo? V dnešnej dobe narúšania morálky a neustále sa meniacich hodnôt sú tieto otázky dôležitejšie ako kedykoľvek predtým, pretože sme sa ako spoločnosť vzdialili od absolútnych vecí. Vo veľkej miere sú dnes deti vychovávané bez hodnôt. V skutočnosti nevedia, čo je správne a čo nesprávne.

Keď som sa v sedemnástich rokoch stal kresťanom, bol som v rovnako ťažkej situácii. Nebol som vychovávaný v kresťanskej rodine. Väčšina mladých ľudí dnes preberá svoje hodnoty z dvoch zdrojov: od priateľov a rôznych foriem médií. To je, samozrejme, desivá vyhliadka. Potrebujeme „šablónu“, podľa ktorej budeme žiť. Samozrejme, takúto „šablónu“ máme v Biblii. A čím viac budeme vedieť o povahe a charaktere Boha, tým lepšie pochopíme morálku a princípy, pretože pravá morálka a princípy pochádzajú od Boha.

Atribúty Boha

Vieme, že medzi vlastnosti Boha patrí aj to, že je vševediaci. Je všadeprítomný, čo znamená, že sa nachádza na každom mieste. Boh je pravda, čo znamená, že On je pravý Boh a že Jeho poznanie a slová sú pravdivé a sú konečnými štandardmi pravdy. Starozákonná kniha Jeremiáša hovorí: „Ale Hospodin je pravý Boh, On je živý Boh a večný Kráľ!“ (Jer 10:10). Božie poznanie je dokonalé. Nemá žiadnu chybu. A On je konečným štandardom pravdy.

Prečo je Boh dobrý? Pretože On to o sebe povedal. A ak si nemyslíme, že je dobrý, potom sa mýlime, pretože my nie sme schopní uchopiť nekonečno našou ohraničenou mysľou. Možno nie vždy rozumieme tomu, prečo Boh robí alebo nerobí určité veci. A Boh je nielen pravda, ale je aj svätý.

Ak sa v Písme znova a znova opakuje jedna pravda, je to Božia svätosť. Všimnite si, že serafíni nekričali: „Verný, verný, verný“ alebo „večný, večný, večný“ alebo „mocný, mocný, mocný,“ aj keď Boh je toto všetko, a ešte viac. Pretože Boh je svätý, nenávidí hriech. Preto, aby sme sa priblížili k Bohu, musíme byť svätí. Preto bola smrť Ježiša Krista nevyhnutná.

Môžeme sa snažiť byť cnostní a dobročinní. Môžeme sa snažiť o to, aby sme boli nábožní a morálni. Uvedomujeme si, že to nedokážeme. Ježiš zvolal z kríža: „Éli, Éli, lama sabachtani? To je: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27:46). Mnohí veria, že to bol okamih, keď Boh uvalil hriechy sveta na svojho Syna. Ježiš bol opustený, aby nám bolo odpustené. Na čas vošiel do tmy, aby sme my mohli žiť vo svetle naveky.

No Boh nie je len pravda, nie je len svätý, ale je aj spravodlivý. Svätosť opisuje Jeho charakter, zatiaľ čo spravodlivosť a pravda opisujú ako zaobchádza s ľudstvom. Kniha Exodus hovorí príbeh o faraónovi, ktorý sa vzbúril proti Bohu. Zatvrdil si srdce tým, že zadržiaval synov Izraela, keď mu Boh prikázal, aby ich prepustil. Výsledkom bolo, že Egypt zasiahla séria rán a faraón nakoniec Izraelitov prepustil.

Niektorí ľudia však nemajú radi Božiu spravodlivosť. Nesúhlasia s určitými vecami, ktoré robí Boh. Pripomína mi to rozhovor, ktorý mal Boh s Jóbom. Jób v podstate obviňoval Boha, že je nespravodlivý a nepravdivý. Boh mu teda povedal: „Bude sa vari hašterivý hádať so Všemohúcim?“ (Job 40:2, ekum. Potom Boh odpovedal Jóbovi nie v zmysle vysvetlenia, ale vo vyhlásení svojej vlastnej majestátnosti, moci a spravodlivosti. Boh je zdrojom pravdy. Boh je ten, kto robí tieto rozhodnutia, nie my. Dobrou správou je, že Boh je nielen všemocný, ale aj spravodlivý, čo znamená, že v každej situácii koná správne. Je to veľká pravda, ktorú práve teraz v 21. storočí potrebujeme pochopiť a praktizovať.

Cirkev nie je záujmovým klubom, v ktorom skupina vyvolených pripravuje program pre ostatných. Hoci v Písme vidíme povolaných Božích služobníkov, ktorí kážu veriacim a slúžia im, rozdelenie na klérus a laikov, bežné v tradičnom kresťanstve, je z biblického hľadiska neopodstatnené. Ľudia v našom svete majú reálne problémy a evanjelium - dobrá správa o Kristovom vykupiteľskom diele - ľuďom prináša konkrétne riešenia. Tieto riešenia sa však k ľuďom nedostanú bez toho, že by im niekto svedčil o Kristovi a hovoril evanjelium.

Povolanie proroka Izaiáša

V Písme existuje osobné svedectvo proroka Izaiáša o tom, ako on sám prijal svoje povolanie proroka, toho, kto hovorí ľuďom odkaz, s ktorým ho ku nim posiela Boh. Učeníci Pána Ježiša Krista sú poverení rovnakou úlohou, a tou je zvestovanie evanjelia. Práve prorok Izaiáš býva niekedy označovaný za akéhosi evanjelistu čias Starej zmluvy. Je to preto, že jeho proroctvá obsahujú konkrétne predpovede o Mesiášovi, narodenom z panny (Iz 7,14), ktorý príde ako trpiaci služobník a svojím utrpením získa ľuďom spasenie a uzdravenie (Iz 53), nájdeme tu aj predpovede obnovenia harmonického stavu stvorenia v Kristovom kráľovstve (Iz 65,17-25) a množstvo ďalších proroctiev o Božej milosti a obnove Izraela.

Boh povolal Izaiáša nasledujúcim spôsobom: „Roku, ktorého zomrel kráľ Uziáš, videl som Pána sedieť na vysokom tróne a povznesenom, a podolok jeho rúcha naplňoval chrám. Serafíni stáli nad ním. Každý mal šesť krídel; dvoma zakrýval svoju tvár, dvoma zakrýval svoje nohy a dvoma lietal. A volali jeden druhému a hovorili: Svätý, svätý, svätý Hospodin Zástupov, celá zem je plná jeho slávy. A pohli sa základy prahov od hlasu volajúceho, a dom sa naplnil dymom. Vtedy som povedal: Beda mne, lebo zahyniem, pretože som človek nečistých rtov a bývam prostred ľudu nečistých rtov; beda mne, lebo moje oči videli Kráľa Hospodina Zástupov! Tu priletel ku mne jeden zo serafínov majúc v ruke žeravý uhoľ, ktorý vzal kliešťami z oltára. A dotkol sa mojich úst a riekol: Hľa, tento uhoľ sa dotkol tvojich rtov, a tak odišla tvoja neprávosť, a tvoj hriech je prikrytý. Potom som počul hlas Pánov, ktorý hovoril: Koho pošlem, a kto nám pôjde?

Táto Izaiášova intenzívna skúsenosť má svoje charakteristiky, ktoré môžeme sledovať u každého veriaceho, ktorý zažil svoje povolanie. Izaiáš videl Boží majestát. Pán sedel na veľmi vysokom tróne hovoriacom o Jeho absolútnej autorite a moci. Napriek Jeho vznešenej nedostupnosti okraj Jeho rúcha napĺňa chrám, čo umožňuje tým, ktorí Ho uctievajú, aspoň takýmto spôsobom prísť do kontaktu s Ním a zažiť Boží dotyk podobne ako žena, ktorej príbeh poznáme z evanjelií, ktorá dvanásť rokov trpela krvotokom a zažila uzdravenie, keď sa s vierou dotkla okraja Ježišovho plášťa (Mk 5,25-34). Toto je veľmi dobrá správa.

Izaiáš videl aj to, že v nebi prebieha neprestajná bohoslužba a Stvoriteľ a Pán vesmíru je uctievaný ohnivými bytosťami (serafmi), ktorí neprestajne volajú o Božej svätosti a o Jeho sláve, ktorá sa prejavuje na zemi. Keď sa človek stretne s Božou slávou, jeho prirodzenou reakciou býva silné prežívanie vlastnej hriešnosti. Vidíme to napríklad v situácii, keď Peter po celonočnom neúspešnom úsilí pri chytaní rýb zažije vďaka Ježišovi zázračný rybolov. Jeho reakciou na zázrak je bázeň, padá Ježišovi k nohám a hovorí mu: „Odíď odo mňa, Pane, lebo som hriešny človek.“ (Lk 5,8) Podobne aj apoštol Ján, keď sa stretne s osláveným Ježišom, padá na svoju tvár s vedomím vlastnej nehodnosti (Zj 1,17).

Prorok Izaiáš reaguje v prítomnosti najvyššieho Boha podobne. Hovorí: „Beda mi, lebo zahyniem, pretože som človek nečistých rtov a bývam uprostred ľudu nečistých rtov!“ (Iz 6,5) Prorok si je jasne vedomý svojej nedostatočnosti a je veľmi zaujímavé, ako ju pomenúva. Jeho hriechom a hriechom celého ľudu sú „nečisté pery“. Mnohé hriechy, a veľmi závažné hriechy, vykonávajú ľudia svojimi perami. Jakub hovorí, že náš jazyk je malý oheň, ktorý dokáže zapáliť aj veľkú horu. (Jk 3,5) Napríklad reptanie, ohováranie, preklínanie či klamstvo sú iba niektoré, a pritom vážne hriechy, ktoré ľudia vykonávajú svojimi ústami. Ten, kto dokáže držať svoj jazyk na uzde, je dokonalý muž. (Jk 3,2) Sú to práve naše reči, ktoré dokonale odzrkadľujú stav nášho srdca. Bohu veľmi záleží na tom, ako rozprávame. Ľudia si veľakrát neuvedomujú, že aj naša služba Bohu súvisí s našou rečou. Božie slovo sa nemá vzdialiť od našich úst, sme povolaní sa modliť, chváliť Boha, vydávať svedectvo o Ježišovi, kázať evanjelium, žehnať ľuďom a hovoriť dobré veci. Všetky tieto duchovné aktivity vykonávame prostredníctvom slov, ktoré vyslovujeme.

Hlavnou motiváciou pre Izaiášovo pokánie, ktoré sa prejavilo pomerne presným vyznaním jeho hriechu, bolo zjavenie Božieho majestátu a slávy, ktoré tak veľmi kontrastovalo s jeho vlastným duchovným stavom. Apoštol Pavel píše, že je to práve Božia dobrota, ktorá nás vedie ku pokániu (Rim 2,4). Božia reakcia na Izaiášovo vyznanie hriechu je pozoruhodná. K prorokovi okamžite priletí jeden zo serafov, ktorý v kliešťach nesie žeravý uhlík, ktorý predtým zobral z oltára. Týmto uhlíkom sa dotkne úst proroka a prehlási, že od neho odišla jeho neprávosť a jeho hriech je prikrytý.

Tento úkon v sebe obsahuje veľký symbolický odkaz. Oltár je miesto, na ktorom sú prinášané obete, a my vieme, že odpustenie našich hriechov nie je možné bez dokonalej obete Pána Ježiša Krista. O obeti, ktorú Boží Syn priniesol na odpustenie našich hriechov a naše zmierenie s nebeským Otcom, platí, že na to, aby sme ju dokázali prijať a aplikovať na naše životy, potrebujeme, aby pre nás bola živou duchovnou skúsenosťou. Inými slovami povedané, musíme si byť plne vedomí toho, čo pre nás Pán na kríži vykonal.

V tomto nám pomáha Duch Svätý. Jeho oheň a prítomnosť v našich životoch nám prinášajú čerstvé a aktuálne zjavenie o realite Kristovho vykupiteľského diela a sprostredkúvajú nám Jeho odpustenie a očistenie, ktoré sa pre nás stávajú reálnou skutočnosťou. Po tom, ako sa jeho pier dotkol uhlík, prinesený z oltára serafom, prorok Izaiáš stojí pred tvárou Najvyššieho očistený od svojho hriechu. Netrvá to dlho a zaznie Boží hlas. Pán prvýkrát prehovorí a Jeho slová sú zrozumiteľné a jasné.

Nech už Boh vykonal v ľudských dejinách čokoľvek, vždy sa to udialo prostredníctvom Jeho poslov, ľudí, ktorých povolal a ustanovil, aby priniesli Jeho ľudu aj národom aktuálne Božie slovo. Tento princíp sa do dnešných čias nezmenil. Pán Ježiš rozšíril svoje „veľké poslanie“ na všetkých učeníkov, ktorí majú „prijať moc Ducha Svätého a byť mu svedkami“ (Sk 1,8). Jeho slová, ktoré sme zmienili v úvode tohto článku, sú vzrušujúce a zaväzujúce: Pán nás posiela rovnako, ako Otec poslal Jeho. Naše úlohy vo veľkom poslaní môžu byť veľmi rozmanité.

Každému z nás boli zverené rôzne hrivny a talenty a podľa toho hľadáme a nachádzame svoje miesto v službe Pánovi. Nech však už robíme čokoľvek, dôležité je, aby sme sa dali k dispozícii rovnako, ako to urobil Izaiáš. Náš pozemský život je sériou príležitostí robiť dobré a poslúžiť Božej vôli a na nás je, či tieto príležitosti využijeme alebo nie. Apoštol Pavol dáva v svojom liste Rimanom nasledujúce odporučenie: „Prosím vás teda, bratia, pre rôzne milosrdenstvo Božie, žeby ste ta dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu Bohu, rozumnú to vašu svätoslužbu.“ (Rim 12,1)

Hovorí, že našou pravou (rozumnou, logickou - odvodené od slova Logos) bohoslužbou je dať svoje telá Bohu ako živú obeť. Preložené do modernej reči to jednoducho znamená dať sa Bohu k dispozícii a slúžiť mu. Kresťania zvyknú hovoriť, že máme odovzdať Pánovi svoje srdcia. Tento výrok je pravdivý, ale nepresný. Boh chce, aby sme mu odovzdali aj svoje telá a rovnako ako Izaiáš nechali sa povolať a poslať. Našou úlohou v tomto svete je dovoliť Bohu, aby si nás používal.

Potrebujeme využiť naše hrivny pri službe ľuďom kdekoľvek sme, a to učiní naše životy šťastnými a zmysluplnými. Ak vieme, že Boh existuje, má nás rád a odpustil nám hriechy, urobme všetko pre to, aby sa to dozvedeli a mohli to spoznať aj ostatní ľudia.

“V roku keď umrel kráľ Uzijá, videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje jeho rúcha naplňovali chrám. (2) Serafi stáli nad Ním, každý mal po šesť krídel. Dvomi si zakrýval tvár, dvomi si zakrýval nohy a dvomi lietal. (4) Vtom sa zachveli základy dverají v prahoch pre hlas volajúceho a dom sa naplnil dymom. (5) Potom priletel ku mne jeden zo serafov a v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára. (7) Dotkol sa mi úst a riekol: Ajhľa, tento sa dotkol tvojich perí a zmizla tvoja vina, tvoj hriech je odpustený. (8) A počul som hovoriť hlas Pánov: Koho pošlem a kto nám pôjde? Nato som povedal: Tu som ja, pošli mňa”.

Neprišli sme však v dnešnú nedeľu Svätej Trojice na Služby Božie preto, aby sme si rozprávali úsmevné príbehy. V tomto ohľade sa podobáme slepcom z jednej indickej rozprávky. Tých povolal ich vladár a dal priviesť slona, ktorého sa mali dotknúť na jednom mieste a potom slona opísať. Za najlepší a najvernejší opis bola určená pekná odmena. Tak sa stalo, že jeden slepec sa dotkol nohy slona a prirovnal ho k silnému stromu. Iní sa dotkli jeho tela a povedali, že je podobný drsnej stene. Ďalší sa dotkli chobota a chvosta a povedali, že slon vyzerá ako ťahavá liana. Možno povedať, že takto stojí človek pred Trojjediným Pánom Bohom. Rozumom, ani zmyslami Božiu veľkosť a podstatu opísať nedokážeme a Božiu moc rozumom nepochopíme. Preto aj apoštolské slovo hovorí: ” Ó hlbokosť bohatstva a múdrosti a známosti Božej!

Prišli sme na tieto služby Božie preto, aby sme poďakovali celej Trojici Svätej za všetko prijaté požehnanie najmä v prvej, slávnostnej polovici cirkevného roku. Čo je podstatou Božej bytosti? Čo môžeme povedať a zvestovať o Trojjedinom Pánu Bohu na základe slov nielen NZ, ale aj SZ? Je to Božia svätosť. Pán Boh je iný ako človek a ten rozdiel možno vyjadriť práve slovom svätosť.

Slovo proroka Izaiáša nám hovorí, že aj duchovné, nebeské bytosti, serafi, pred trónom Božím si musia zakrývať svoje oči, aby sa nepozerali priamo na Božiu tvár. Na Božiu tvár sa nemohol pozrieť ani Mojžiš, keď “vánok Boží” prešiel okolo neho. Je preto veľkou Božou milosťou ak vieme, že my, hoci sme hriešni ľudia, a nie sme svätí, budeme raz poznať Božiu tvár, a “naše oči - nie cudzie Ho uvidia”, ako to vyznal aj zbožný Jób v svedectvo o našom vzkriesení mocou nášho Vykupiteľa. Pána Boha uvidia všetci, ktorí sú “čistého srdca” - totiž všetci tí, ktorí sa dali obmyť vodou Krstu Svätého a Duchom Božím, ktorí sú “znovuzrodení z vody a z Ducha”, ako hovorí Pán Ježiš. ( Ján 3,1-5). Takými sme my všetci, ktorí sme prijali Krst Svätý podľa Kristovho ustanovenia a boli sme pokrstení v meno Boha Otca, Boha Syna, a Boha Ducha Svätého.

Nájdu sa posmievači, ktorí by nás chceli pomýliť a sklátiť vo viere a niekedy sa pýtajú: A videl si Pána Boha? Alebo: videl ho vôbec niekto, aby sme v neho verili? Tí, čo videli Ježiša v plienkach v jasliach, alebo sediaceho na osliatku ťažnej oslice, alebo vyučujúceho v loďke na jazere Galilejskom, áno aj na kríži - tí všetci Pána Boha videli. Videli Jeho vyjavenú lásku v Ježišovi a počuli Ho v slove evanjelia. Tí, čo videli Jeho rany prázdny hrob i slávne nanebovstúpenie. Tí videli a poznali z Božej podstaty toľko, koľko sám Otec nám a svetu poodhalil, vyjavil a dal poznať, alebo koľko známosti dal vidieť a poznať Jeho apoštolom a Jeho svedkom. Tým, ktorí s Ním jedli a pili pred ukrižovaním, ale aj po Jeho zmŕtvychvstaní. Toto videnie mu prinieslo poznanie o Pánu Bohu, že On je Bohom svätým.

Prirodzený človek si niekedy rád namýšľa, že je mravne dokonalý, múdry, že v jeho oku niet žiadnej smietky. Takto zmýšľajú nielen deti tohto sveta, ale neraz aj niektorí kresťania. Veď hovoria - a je v tom aj kus pravdy, - sme predsa Božie deti, Božie dcéry a synovia, sme svätí, čiže posvätení Duchom, poznáme Božie slovo, zákon Boží , vieme ako máme žiť a aj sa snažíme žiť v láske, poznáme aj evanjelium, že Pán Boh nám z milosti, skrze Krista Pána naše hriechy hojne odpúšťa. Je v tom kus pravdy, - ale nie pravda celá! Lebo v skutočnosti svätý je iba Otec, Syn a Duch. My sme dostali závdavok Ducha, ale nemáme Ho v plnosti. Ponúka sa nám v slove a v sviatostiach, ale my po týchto prostriedkoch často nesiahame, mnohí ich obchádzajú a niektorí nimi dokonca otvorene pohŕdajú. A my iba potiaľ, ak v Neho veríme a Ho nasledujeme.

Napriek tomuto poznaniu sa Izaiáš smel stať Božím prorokom, Božím mužom a svedkom o svätom Bohu. K poznaniu svätého Pána Boha však patrí aj to druhé, čo počujeme z dnešného svedectva Písma. Pán nás nielen očisťuje od hriechu, ale nás aj povoláva do svojej služby, aby sme Jeho milosť, lásku a svätú vôľu hlásali a zvestovali aj ostatným ľuďom.

Na otázku Božiu: “Koho pošlem a kto nám pôjde? Ďakujme dnes aj my Trojjedinému, svätému Bohu: Otcu, Synu i Duchu Svätému, nielen za to, že nám daroval život a denne nám dáva chlieb každodenný k životu, ale najmä za to mnohé očistenie, mnohé odpustenie našich hriechov a očistenie - počnúc od Krstu svätého a potom najmä tým chlebom posväteným na oltári, prijímanie ktorého, podobne ako prijímanie z kalicha, znamená pre nás vždy plné odpustenie našich hriechov! Súčasne si uvedomujeme, že aj my všetci máme byť pripravení niesť našim blížnym, počnúc od najbližších, poznanie o Trojjedinom Pánu Bohu, ktorý je svätý, dokonalý a bohatý v milosti pre všetkých. Našu vieru dokazujme trvalou oslavou a chválou Trojjediného Pána Boha, a vždy novou pripravenosťou, poslušnosťou a vernosťou v našom kresťanskom povolaní, aby sme napokon dosiahli slávu neba a život večný.

Podcast: Play in new window | Download (Duration: 4:31 - 4.2MB)Odoberaj podcast: Spotify | RSS | More7. A tak teda nie ste už cudzinci ani prišelci; ale ste spoluobčania svätých a domáci Boží. 30 Povedali Mu: Aké znamenie ukážeš, aby sme videli a verili Ti? Čo Ty robíš? 31 Naši otcovia jedli mannu na púšti, ako je napísané: Chlieb z neba dal im jesť. 32 Ježiš im povedal: Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš dal vám chlieb z neba, ale môj Otec dáva vám pravý chlieb z neba; 33 lebo to je chlieb Boží, ktorý zostupuje z neba a dáva svetu život. 34 Povedali Mu na to: Pane, dávaj nám vždy tento chlieb.

Chlieb alebo život?

Ľudia chcú znamenia. Potrebujú niečo konkrétne, hmatateľné… Mojžiš to mal ťažké. Štyridsať rokov niesol ťarchu reptania a nespokojnosti Izraelitov, lebo - hoci mali hmatateľné znamenia - chlieb, mäso, vodu a mnohé víťazstvá, uspokojilo ich to vždy iba na chvíľu. Neskôr prišiel Ježiš. A znovu to isté: „Ukáž nám znamenie!“ Židia totiž očakávali, že keď príde Mesiáš, obnoví zosielanie manny. A Ježiš nasýtil päťtisícový zástup. No znovu to bolo málo. Oni chceli viac; veď Mojžiš sýtil celý národ a denne po dobu 40 rokov! No Ježiš ich nasýtil „iba“ raz…

Ježiš však uvádza veci na pravú mieru. Jasne poukazuje na to, že nie Mojžiš dával mannu, ale Boh. A Boh znovu zosiela, ale nie taký chlieb, aký chcú oni, ale „chlieb Boží, ktorý dáva svetu život!“ Časný chlieb, nasýti dočasne. Boží chlieb nasýti na večnosť. V tom je rozdiel… Keď sa najem z obyčajného chleba, o chvíľu som znovu hladný. Hmatateľné je len dočasné, ale kto prichádza k Ježišovi, kto sa sýti Jeho Slovom, nebude už nikdy hladný. A tak Ježiš uzatvára túto debatu slovami: „Ja som chlieb života; kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

Ak človek dnes nevyhľadáva Ježiša, znamená to, že je presýtený časným chlebom, telesnými vecami. To všetko už má. Jediné, čo nemá, je Ježiš a s Ním život… Večný život. Ako si na tom ty?

Modlitba: Odpusť, Bože, že sa príliš zamestnávame svetom. Vecami, ktoré časom zhnijú a zhrdzavejú. Daj nám väčšiu lásku k tomu, čo vytrvá. Nech chceme veci len to tej miery, do ktorej pomáhajú prežiť, konať dobro a podporiť Večnosť. Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy. Haleluja! Ujal sa kráľovstva Pán, náš Boh vševládny! Radujme sa, veseľme sa, vzdávajme Mu slávu.

tags: #svaty #svaty #svaty #hospodin #plna #moc