Sviatosť Poslednej večere: Význam a interpretácie

Posledná večera Ježiša Krista, ktorú si kresťania pripomínajú na Zelený štvrtok, je ústrednou udalosťou kresťanskej tradície. Táto večera má hlboký význam a je predmetom mnohých teologických a historických interpretácií.

Leonardo da Vinci - Posledná večera

Historický kontext a chronológia

Spočiatku sa jednohlasne dávalo za pravdu synoptikom, pokiaľ ide o historickosť ich správ, v ktorých sa Prípravný deň kryje s dňom Ježišovho slávenia Poslednej večere, čo by podľa evanjelií vyhovovalo sláveniu sviatku Paschy. V tomto bode Jeremiasova štúdia dôrazne obhajuje historickú povahu rozprávaní, ktoré pochádzajú od troch synoptikov; o jánovskej perspektíve sa viac ako o historickej zvyklo uvažovať ako o teologickej.

Jánovo evanjelium neprináša správu o Poslednej večeri. Apoštol mal totiž v úmysle poukázať na to, že deň Kristovho umučenia a smrti pripadol na Prípravný deň (porov. Jn 18, 28; 19, 14.31-42), čiže deň, keď sa venovali robeniu príprav na Veľkú noc, deň, keď sa v chráme zabíjali baránky. Je v zhode s Jánovou teologickou perspektívou, aby trval na takomto detaile, lebo jeho cieľom bolo identifikovať Krista ako Baránka, ktorý bol zabitý, Baránka, ktorého preliata krv spasila Izrael a ktorého obeta vykúpila celý svet.

Ale situácia sa v poslednom čase celkom obrátila a dnes si jánovské chronologické odkazy na Ježišovo umučenie získali silnú podporu u bádateľov, najmä u Blinzlera a Browna. Z historického hľadiska Meier hovorí, že je silne naklonený prijať chronológiu Ježišovho umučenia, ako ju zaznamenal Ján.

Ak teda Ježiš skutočne zomrel v čase, keď mal byť obetovaný baránok, čo potom platí o Poslednej večeri? Podľa neho Ježiš tušil, že jeho nepriatelia ho v krátkom čase zatknú, čo by mu zabránilo sláviť so svojimi učeníkmi veľkonočnú hostinu a pri nej ustanoviť eucharistickú sviatosť, a preto bezprostredne pred Paschou vo štvrtok večer, na začiatku štrnásteho dňa mesiaca nisan, usporiadal formálnu hostinu pre úzky okruh priateľov.

Hoci sa Meierov argument zdá byť ozaj vierohodný, nepoznáme a ani vedec nám neponúka dôvody, prečo by večera, ktorú usporiadal Ježiš, mala byť formálnou hostinou, ale nie predbežnou veľkonočnou hostinou. Z Nm 9, 6 vieme, že Boh prostredníctvom Mojžiša dovolil Židom osláviť Paschu aj mimo stanoveného času, napríklad keď bol niekto na cestách alebo keď tak rodina nemohla urobiť pre mŕtveho v dome (porov. Nm 9, 13).

V prípade predbežnej hostiny by sa, pravdaže, dalo čakať, že by sa slávenie konalo bez baránka, pretože by ho nebolo možné obetovať v chráme, najmä pre niekoho, kto žil ďalej od Jeruzalema.

Synoptici identifikujú ustanovenie Eucharistie ako udalosť, ktorá sa odohráva v určitom čase, ale ich načasovanie u Jána koliduje s hodinou Kristovej obety na kríži. A nemohlo by aj toto mať teologickú hodnotu, keď uvážime, že takéto detaily patria k zjavenej skutočnosti?

Poznajúc synoptickú tradíciu Ján, ako len môže, naznačuje, že stretnutie Ježiša a jeho učeníkov vo večeradle, skôr než ho zajali, nepoukazuje na slávenie Paschy, ba ani na ustanovenie Eucharistie. Prečo tak robí? Napriek ostatným evanjelistom? Aby ich „opravil“? „Ján,“ hovorí Léon-Dufour, „sa s nikým nepreteká, ale privádza veci do konca: on završuje synoptickú tradíciu.“

Teologický význam

Zjavenie, teda Božie slovo, ktoré dáva času jeho pôvod a základ, kladie ustanovenie Eucharistie do kontextu slávenia Paschy.

Už sme povedali, že u Jána by spočíval v stotožnení ukrižovaného Krista s veľkonočným baránkom, ktorého obetovali v chráme, ale ak čítame Jána vo svetle synoptických správ, potom sa ocitneme pred požiadavkou urobiť ďalšie stotožnenie: už nielen osoby Krista s pravým paschálnym Baránkom, ale aj hodiny jeho umučenia a smrti s hodinou eucharistického slávenia vo večeradle, ktoré uvádzajú synoptici.

Ak považujeme všetky štyri evanjeliá za platné a nerátame s tým, že by sme jedno alebo druhé opravovali alebo museli určiť, ktoré z nich hovorí „pravdu“ a ktoré nie, lebo každé evanjelium tvorí inšpirovaný text, potom sa pred nami vynorí „skutočnosť“, ktorou je zjednotenie v jedinej „metachronologickej“ hodine úkonu, ktorý Ježiš ustanovil vo večeradle: v ňom stotožňuje svoje telo a krv, ktoré prináša ako obetu na kríži, s chlebom a vínom, ktoré drží v rukách.

To druhé sa tak spája s historickou hodinou Ježišovho umučenia, ukrižovania a smrti, ktorá sa u Jána, ako dobre vieme, zhoduje aj s hodinou Ježišovho oslávenia, jeho vzkriesenia (porov. Jn 12, 32, hypsōthō, čo znamená súčasné pozdvihnutie na kríži a vzkriesenie Otcom do slávy).

Eucharistia ako pamiatka a obeta

Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. Eucharistia vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje účasť na Božom živote a jednotu Božieho ľudu, na ktorých sa zakladá Cirkev.

Cirkev verná Pánovmu príkazu naďalej robí na jeho pamiatku až do jeho slávneho návratu to, čo urobil v predvečer svojho umučenia: „vzal chlieb…“, „vzal kalich s vínom...“ Keď sa znaky chleba a vína stanú tajomným spôsobom Kristovým telom a jeho krvou, aj naďalej naznačujú, že stvorenie je dobré.

Pamiatka podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou.

Eucharistia je aj obetou chvály, ktorou Cirkev v mene celého stvorenstva ospevuje Božiu slávu. Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom.

Úloha Ducha Svätého pri eucharistickom slávení

V takzvaných rozlúčkových rečiach, ktoré zachytáva Ján, Ježiš dáva do jasného vzťahu dar seba samého vo veľkonočnom tajomstve s darom Ducha svojim učeníkom (porov. Jn 16, 7). Len čo vstal, nesúc na svojom tele znaky utrpenia, môže zoslať Ducha (porov. Jn 20, 22) a svojim dáva účasť na vlastnom poslaní (porov. Jn 20, 21). Bude to Duch, ktorý potom naučí učeníkov všetky veci a pripomenie im všetko, čo Kristus povedal (porov. Jn 14, 26), veď to je úloha Ducha pravdy (porov. Jn 15, 26), aby voviedol učeníkov do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13). Pôsobením Ducha Svätého teda sám Kristus zostáva prítomný a pôsobiaci vo svojej Cirkvi, počínajúc jej vitálnym stredobodom, ktorým je Eucharistia.

Prostredníctvom eucharistickej sviatosti Ježiš zapája veriacich do svojej vlastnej „hodiny“; tak nám ukazuje puto, ktoré chcel vytvoriť medzi sebou a nami, medzi svojou osobou a Cirkvou. Veď sám Kristus v obete kríža zrodil Cirkev ako svoju nevestu a svoje telo.

Bratstvá Božieho tela

Na našom území už od prvej polovice 14. storočia vznikali bratstvá Božieho tela. Podstatnou črtou bratstva bolo pomáhať chudobným, chorým a podporovať svojich členov. Celú slávnosť dopĺňalo spievanie žalmov a zbožných piesní za neustáleho vyzváňania zvonov.

Reakcie apoštolov na Kristove slová:

Základnými zložkami v zobrazeniach „poslednej večere“ sú reakcie apoštolov na Kristove slová a samozrejme úloha, ktorú hrá Judáš. „Hovorím vám, jeden z vás ma zradí.“ Apoštoli sa pozerajú jeden na druhého v neistote, o kom to hovorí.

Čo sa jedlo počas Poslednej večere?

Počas poslednej večere Ježiša Krista, ktorú si kresťania pripomínajú na Zelený štvrtok, sa na stole určite objavil chlieb a víno. V tých časoch sa ľudia často živili rybolovom, veď aj mnohí z Kristových učeníkov boli rybári. Zvyšok Ježišovej stravy tvorili chlieb, ktorý sa v tom čase vyrábal najmä z pšenice a jačmeňa, surová zelenina, strukoviny ako fazuľa či šošovica a ovocie, najmä hrozno, granátové jablká, datle, figy, olivy a olej z nich.

tags: #sviatost #poslednej #vecere