Presnejším pomenovaním sviatosti potom bude spásna udalosť, nie spásna vec. Viditeľný znak neviditeľnej milosti. Účinným znakom milosti v Ježišovi Kristovi je jeho ľudská prirodzenosť subsistujúca v Slove, teda nie vec, ale „Ja“.
Sedem sviatostí Katolíckej cirkvi
Podľa Katolíckej cirkvi možno sedem sviatostí odvodiť nepriamo alebo priamo od Krista - Ježiš ustanovil sviatosti. Tridentský koncil vyhlásil: Sedem sviatostí pôsobí ex opere operato - teda už na základe vykonania sviatostného znaku, a nie ex opere operantis - čiže sa základe osobnej svätosti a disponovanosti vysluhujúceho. Pre vysluhovateľa sa pri tom samozrejme vyžaduje podmienka, aby mal vysluhovateľ sviatostí aspoň implicitný úmysel vykonať spásonosný znak Ježiša Krista, resp. spásonosný znak Cirkvi.
Delenie sviatostí
Sviatosti sa tradične delia do troch skupín:
- Iniciačné - začínajú v človeku život milosti a zveľaďujú ho.
- Uzdravujúce - uzdravujú v človeku to, čo je choré na duši i na tele.
- Spoločenské - sú určené pre službu spoločenstva.
Toto delenie umožňuje vidieť, že sviatosti tvoria určitý organizmus, v ktorom má každá sviatosť svoje životne dôležité miesto. V tomto organizme má Eucharistia ako „sviatosť sviatostí“ jedinečné miesto: všetky ostatné sviatosti sú zamerané na ňu ako na svoj cieľ. Tri sviatosti môžeme prijať len raz za život, pretože vtláčajú do duše nezmazateľný znak - krst, birmovanie, posvätný stav (porov. 1272-1274). Pri sviatostiach pre ich platnosť nezáleží na osobnej dispozícii vysluhovateľa, pretože prvotným vysluhovateľom všetkých sviatostí je sám Ježiš Kristus.
Sviatosti uvádzania do kresťanského života
Sviatosti uvádzania do kresťanského života sa kladú krstom, myropomazaním a Eucharistiou. Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC) hovorí, že ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, birmovanie môže udeliť kňaz. Spolu s krstom a Eucharistiou, ktorá sa vo východnej cirkvi udeľuje hneď po krste, tvorí jeden celok „sviatostí uvádzania do kresťanského života“.
3. 1322 Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života. I. 1324 Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. (864) „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané.
Krst
Krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu, ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Človek sa začlení do spoločenstva cirkvi. U katolíkov sa krstia už novorodenci, pretože každý človek má dedičný hriech, od ktorého sa potrebuje oslobodiť a znovuzrodiť sa v krste.
Krst dieťaťa
Dieťa pri krste dostáva Božiu milosť a stáva sa Božím dieťaťom. Krst je vstupom do kresťanského života a jeho základom. U dospelých si prijatie tejto sviatosti vyžaduje katechumenát, teda prípravu na krst. Krst sa udeľuje raz a navždy, a preto sa nemôže opakovať. Prijať sviatosť krstu môže každý nepokrstený človek. Krstiť môže biskup alebo kňaz a v latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti - napríklad ohrozenie života, môže krstiť každý človek, aj keď sám nie je pokrstený. Pokrstí liatím vody na hlavu, pričom musí dodržať formu (povedať meno krsteného a vyriecť slová "Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého."). K tomu je potrebný aj úmysel, že chce robiť to, čo koná aj Cirkev.
Často sa vyskytuje otázka, ako to je s deťmi, ktoré zomreli skôr, ako boli pokrstené. Každému krstu predchádza modlitba exorcizmu, teda oslobodenia od zla (Zriekate sa zlého ducha? Zriekam. atď.). Číta sa Sväté Písmo, maže sa olejom, leje sa voda na hlavu a vyslovuje sa "Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.". Pomazanie svätou krizmou (olej posvätený biskupom) prináša novopokrstenému dar Ducha Svätého.
Birmovanie
Birmovanie je tiež podobne ako krst sviatosťou uvádzajúcou do kresťanského života a bez birmovania by bolo neúplné. Riadnym vysluhovateľom tejto sviatosti je biskup. Pri birmovaní sa na birmovaného vkladajú ruky a pomaže sa posvätenou krizmou, pričom sa vyslovuje: "Prijmi znak daru Ducha Svätého.". Birmovanému sa vtláča duchovná pečať - pečať Ducha Svätého. Pomazanie je tu znakom posvätenia.
Sviatosť birmovania
Katechizmus katolíckej cirkvi (1314) hovorí, že ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, birmovanie môže udeliť kňaz. Kňaz je mimoriadnym vysluhovateľom. Sviatosť birmovania môže prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol pobirmovaný.
Eucharistia
Eucharistia je samotný Kristus v spôsobe chleba a vína. Eucharistia ako pokrm má aj ďalšie názvy, nazývame ju aj sviatosť oltárna, sväté prijímanie. Eucharistia ako obeta označuje aj svätú omšu a eucharistické zhromaždenie. Eucharistia je obety Cirkvi.
Eucharistia
Konsekráciou sa mení nekvasený chlieb a víno na telo a krv Krista. Vyslovia sa pri nej konsekračné slová. Vtedy sa mení sa podstata chleba a vína. Premenenie spôsobuje Duch Svätý. Kristus je prítomný celý pod každým spôsobom. To znamená, že nie je ochudobnený ten, kto prijíma len telo, pretože prijíma Krista celého.
Litánie k Predrahej Kristovej Krvi
Sviatosti uzdravenia
Sviatosť pokánia
Sviatosť pokánia, nazývaná aj svätá spoveď alebo sviatosť zmierenia, odpustenia, obrátenia, je prostriedkom k tomu, aby človeku boli odpustené hriechy. Človek sa ňou obracia k Bohu, vyznáva svoje hriechy a ľutuje ich. Sviatosť pokánia patrí medzi uzdravujúce sviatosti (spolu so sviatosťou pomazania chorých).
Sviatosť pokánia
Človek hriechy vyzná pred kňazom pri individuálnej (ušnej) spovedi, úprimne ich oľutuje a vykoná zadosťučinenie (modlitba, milodar, služba blížnemu, skutok milosrdenstva, odriekanie, trpezlivé prijímanie kríža). Zadosťučinenie je potrebné učiniť, lebo svojim hriechom môže človek ublížiť, preto je potrebné škodu napraviť, napríklad vrátiť ukradnutú vec, ospravedlniť sa za urážky a podobne. Človek má napraviť spáchané zlo, ak je to možné.
Zadosťučinenie je dôležité, pretože následkom hriechu je trest a vina. Pri svätej spovedi sa odpúšťa celá vina, večný trest a časť časného hriechu. Ťažký trest nás vzdiali od Boha a naruší naše spoločenstvo s ním. Kňaz udelí veriacemu pri svätej spovedi rozhrešenie, ktoré ho oslobodí od hriechu. Ježiš udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy: Biblia Jn 23 "Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú mu zadržané.".
II. Z dôvodu vzájomného spojenia medzi týmito sviatosťami autentickú katechézu o zmysle Eucharistie nemožno oddeliť od pozvania vykročiť na cestu pokánia (porov. V skutočnosti stratiť vedomie hriechu prináša so sebou aj istú povrchnosť v chápaní samotnej Božej lásky. Okrem toho nám vzťah medzi Eucharistiou a zmierením pripomína, že hriech nikdy nie je výlučne individuálna skutočnosť; vždy prináša aj zranenie v rámci cirkevného spoločenstva, do ktorého sme včlenení vďaka krstu.
Synoda pripomenula, že pastoračnou úlohou biskupa je napomáhať vo vlastnej diecéze rozhodné znovuoživenie pedagógie obrátenia, ktoré sa rodí z Eucharistie, a podporovať medzi veriacimi častú spoveď. V tomto ohľade treba venovať pozornosť tomu, aby spovednice v našich chrámoch boli dobre viditeľné a vyjadrovali význam tejto sviatosti. A napokon na nové uvedomenie si vzťahu medzi Eucharistiou a zmierením môže byť užitočnou pomocou vyrovnaná a prehĺbená prax odpustkov, získaných pre seba alebo pre zosnulých.
Prax odpustkov nám pomáha pochopiť, že len našimi vlastnými silami nebudeme schopní napraviť vykonané zlo a že hriechy každého z nás pôsobia škodu celému spoločenstvu. Pretože samotná ich forma si okrem iných požiadaviek vyžaduje pristúpiť k spovedi a svätému prijímaniu, ich prax môže účinne podporiť veriacich na ceste obrátenia a objavenia ústredného miesta Eucharistie v kresťanskom živote.
Pomazanie chorých
Pomazanie chorých (po latinsky: unctio infirmorum) je jedna zo siedmich sviatostí katolíckej cirkvi, pravoslávnej cirkvi, anglikánskej cirkvi a starokatolíckej cirkvi, ktorá sa udeľuje tým veriacim, ktorí vážne ochoreli. Pomazáva sa posväteným olejom na rukách a na čele.
Pomazanie chorých
Hovorí sa pritom: "Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen." Táto sviatosť nie je poslednou sviatosťou v živote človeka. Sviatosť vysluhujú biskupi a kňazi. Podľa KKC 1514 sviatosť môže prijať veriaci, keď začína byť v smrteľnom nebezpečenstve po fyzickom zoslabnutí v starobe alebo chorobe.
Ježiš nielen poslal svojich učeníkov, aby liečili chorých (porov. Jakubov list nám potvrdzuje prítomnosť tohto sviatostného gesta už v prvom kresťanskom spoločenstve (porov. Ak Eucharistia ukazuje, ako sa Kristove utrpenia a smrť premenili na lásku, pomazanie chorých zas pripája trpiaceho k obete, ktorú Kristus učinil zo seba pre spásu všetkých, aby aj on mohol v tajomstve spoločenstva svätých mať účasť na spáse sveta.
Pozornosť a pastoračná starostlivosť voči chorým je určite na duchovný úžitok celého spoločenstva, veď čo sme spravili jednému z maličkých, urobili sme samému Ježišovi (porov. Mt 25, 40).
Sviatosti služby spoločenstvu
Posvätný stav
Ordináciou (vysviackou) je prijímateľ tejto sviatosti začlenený medzi kňazov a biskupov, ňou sa udeľuje dar Ducha Svätého. Sviatosť môže udeľovať biskup. Biskup ju udeľuje vkladaním rúk a modlitbou. Poznáme diakonskú a kňazskú vysviacku. Diakonská vysviacka je stav služby (nie kňazstvo) medzi Kristom a ľuďmi. Je to stavovská sviatosť pre dobro spoločnosti.
Sviatosť posvätného stavu
Vnútorné spojenie medzi Eucharistiou a sviatosťou posvätného stavu vyplýva zo samotných Ježišových slov vo večeradle: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Ježiš totiž v predvečer svojej smrti ustanovil Eucharistiu a zároveň ustanovil kňazstvo novej zmluvy. Nikto nemôže povedať „toto je moje telo“ a „toto je kalich mojej krvi“, ak nie v mene a v osobe Krista, jediného veľkňaza novej a večnej zmluvy (porov. Hebr 8 - 9). Je teda potrebné, aby si kňazi uvedomovali, že v celej ich službe nemôžu dávať na prvé miesto seba samých alebo svoje názory, ale Ježiša Krista.
Kňazskej identite protirečí každá snaha klásť seba samých ako protagonistov liturgickej činnosti. Kňaz je predovšetkým služobník a neustále sa musí snažiť ako ochotný nástroj v Kristových rukách všetko zameriavať k nemu. To sa prejavuje najmä v pokore, ktorou kňaz vedie liturgickú činnosť, v poslušnosti obradu, zodpovedajúc mu svojím srdcom a mysľou. Zároveň sa musí vyvarovať všetkého, čo by mohlo pôsobiť dojmom vlastného nevhodného presadzovania sa. Preto kléru odporúčam neustále si prehlbovať vedomie svojej vlastnej eucharistickej služby ako pokornej služby Kristovi a jeho Cirkvi. služba dobrého pastiera, ktorý dáva život za ovce (porov. Jn 10, 14 - 15).
Rešpektujúc odlišnú východnú prax a tradíciu, je nevyhnutné poukázať na hlboký zmysel kňazského celibátu, právom považovaného za úctyhodné bohatstvo. Skutočnosť, že sám Kristus, kňaz naveky, žil svoje poslanie až po obetu kríža v stave panenstva, je pevným oporným bodom na pochopenie zmyslu tradície Rímskokatolíckej cirkvi v tomto ohľade. Kňazský celibát, žitý v zrelosti, radosti a darovaní sa, je veľmi veľkým požehnaním pre Cirkev i pre samotnú spoločnosť.
Čo sa týka vzťahu medzi sviatosťou posvätného stavu a Eucharistiou, synoda sa venovala ťaživej situácii, ktorá vzniká v rôznych diecézach, keď sa naráža na potrebu počítať s nedostatkom kňazov. Riešenie takejto situácie nemožno nájsť v jednoduchých pragmatických kompromisoch. Nedostatočne formovaný klérus, pripustený k vysviacke bez potrebného rozlišovania, ťažko môže ponúknuť primerané svedectvo, ktoré by v druhých vyvolalo túžbu veľkodušne odpovedať na Kristovo volanie.
Súhrnne povedané, treba mať predovšetkým odvahu predložiť mladým radikálnosť nasledovania Krista a ukázať im jeho príťažlivosť. Aj keď v niektorých oblastiach možno pozorovať nedostatok kňazov, nikdy nám nesmie chýbať dôvera, že Kristus naďalej podnecuje mužov, aby opustili každé iné zamestnanie a plne sa venovali sláveniu svätých tajomstiev, ohlasovaniu evanjelia a pastoračnej službe.
Manželstvo
K manželstvu je človek povolaný vo svojej prirodzenosti. Je obrazom spojenia Cirkvi a Krista. V latinskej Cirkvi si udeľujú sviatosť manželstva manželia navzájom pred tvárou Cirkvi, vo východnej Cirkvi ju vysluhuje kňaz. Pokrstený a slobodný muž a žena. Slobodný znamená bez donútenia, ale zo slobodného rozhodnutia a bez prekážok, ktoré sú uvedené v cirkevnom práve.
Sviatosť manželstva
Vzájomný súhlas, ktorý si manžel a manželka navzájom vymieňajú v Kristovi a ktorý z nich vytvára spoločenstvo života a lásky, má tiež eucharistický rozmer. Práve vo svetle tohto hlbokého vnútorného vzťahu medzi manželstvom, rodinou a Eucharistiou možno uvažovať o niektorých pastoračných problémoch. Synoda biskupov sa, pochopiteľne, starostlivo venovala aj bolestným situáciám, v ktorých sa nachádza nemálo veriacich. Mnohí totiž slávili sviatostné manželstvo, potom sa rozviedli a uzavreli nový zväzok.
Biskupská synoda potvrdila prax Cirkvi, založenú na Svätom písme (porov. Mk 10, 2 - 12), nepripúšťať k sviatostiam rozvedených, ktorí uzavreli nový zväzok, nakoľko ich stav a životné podmienky objektívne protirečia tej jednote lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorá sa vyjadruje a uskutočňuje práve v Eucharistii.
Tam, kde nie je uznaná nulita manželského zväzku a sú objektívne podmienky, pre ktoré je súčasné spolužitie fakticky neodvratné, Cirkev povzbudzuje týchto veriacich, aby sa snažili žiť ich vzťah podľa požiadaviek Božieho zákona ako priatelia alebo ako brat a sestra; tak môžu opäť pristupovať k eucharistickému stolu, samozrejme, s obozretnosťou vyplývajúcou z osvedčenej cirkevnej praxe.
tags: #sviatost #v #ponati #katolickej #cirkvi