V tomto článku sa pozrieme na niektoré z týchto tradícií, ich význam a ako ich môžeme uplatniť v modernom živote. Okrem toho sa dotkneme aj duchovného života a dôležitosti správneho postoja k Bohu, ako aj spôsobov zvládania stresu.
Svadobné Zvyky a Tradície
Čo sa svadieb týka, pri tých možno ešte i dnes badať zvyky našich predkov, ktorých korene siahajú do dávnej minulosti. Podväzkový pás dokonca môžeme označiť ako jeden z najstarších svadobných zvykov.
Podväzok bol odjakživa súčasťou nevestinho svadobného odevu. Kedysi sa upevňoval pod koleno, kde bola noha najužšia, aby držal pančušky. Dnes sa umiestňujú na stehno, kde je noha najširšia. Tak či onak, podväzok má byť vždy umiestnený na ľavej nohe nevesty.
Dnes je podväzok často darom pre nevestu od jej družičiek a má ochrannú funkciu. A nielen neveste. Zvyk "hodenia podväzku" vznikol pravdepodobne v 14. storočí vo Francúzsku. Vtedajší svadobní hostia verili, že časť nevestinho odevu prináša šťastie.
Aby nebola nevesta "na roztrhanie" a neprišla o svoje krásne šaty, stiahla si podväzok a ten hodila medzi svadobčanov. Dnes je zvykom, že ženích nevesty by mal podväzok stiahnuť dolu vlastnými zubami a hodiť ho medzi slobodných mládencov. Ten, ktorý si ho uchmatne, by sa mal v blízkej budúcnosti oženiť a žena, ktorej ho daruje, by mu mala byť vernou.
Hovorí sa tiež, že žena, ktorá chytí kyticu a muž, ktorý získa podväzok, by si spolu mali zatancovať. Podväzky majú často modrú farbu. Prečo? Ďalší zvyk hovorí, že nevesta by v deň svojej svadby mala mať na sebe niečo nové, niečo požičané, niečo staré a niečo modré. Modrá symbolizuje ochranu. Má chrániť nevestu a priniesť šťastie novomanželom.
V mnohých krajinách je dokonca zaužívané nosenie dvoch podväzkov umiestnených pod sebou. Má to praktický význam. Kedysi sa na zhotovenie podväzkov využívali materiály ako koža, dnes sú populárne skôr jemné a ženské materiály ako sú čipka, štras, perličky či kvietky, ktoré pri tvorbe svadobných podväzkov využívame i my.
Niektoré nevesty považujú podväzok za nepodstatný a zbytočný, iným záleží na tradíciách a považujú ho za dôležitú časť ich svadobného outfitu. V novej kolekcii nesmie chýbať modrá farba, ale aj tradičné farbičky našich svadieb - ivory, ružová, biela a rôzne odtiene púdrovej.
Nezabudli sme ani na obľúbený folk motív. Základ podväzku tvorí buď jemná elastická gumička alebo hrubšia elastická čipka. Veľkosť je univerzálna, no ak máte príliš hrubé alebo príliš tenké stehno, vieme vám jeho veľkosť upraviť na mieru.
Ak sa rozhodnete si po svadbe podväzok nechať, máme pre vás niekoľko tipov, ako ho môžete ďalej nosiť. Aplikáciu si môžete pripevniť na sponkový alebo brošňový základ, prípadne ju viete prilepiť na dlhšiu gumičku a nosiť ju ako čelenku. Ak aplikáciu nalepíte na stuhu, môže byť z podväzku i pekný náramok.
Tabuľka: Symbolika svadobných zvykov
| Zvyk | Význam |
|---|---|
| Hádzanie podväzku | Šťastie pre toho, kto ho chytí |
| Modrá farba | Ochrana a šťastie pre novomanželov |
Svadba - svadobné tradície kedysi a dnes
Duchovný Život a Modlitba
Poznáme odstrašujúce príklady, ako si ľudia vedia znehodnotiť život, a bojíme sa, aby sme aj my neznehodnotili svoj život. Náboženstvo považujeme za hlavnú oporu, pretože cez vzťah k Bohu si chceme nadobudnúť správny vzťah k sebe, k ľuďom, k svetu a k celému životu. Čo sa však stane, ak si pokrivíme ešte aj svoj vzťah k Bohu?
Je možné pokriviť aj svoj vzťah k Bohu? Je to možné? Nevideli sme ešte ľudí, ktorí si hovorili veriaci a pritom odstrašovali každého, ktorý sa s nimi stretol? Ježiš hovorí o takýchto pokrivených ľuďoch a o takomto pokrivenom vzťahu k Bohu v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi.
Ježiš útočil na farizejov zo všetkých ľudí najviac. Vo farizejoch videl najväčšie nebezpečenstvo náboženského života. Čo hovorí Ježiš v tomto podobenstve? Nie každý postoj voči Bohu je správny. Nie každá nábožnosť je správna a prijateľná u Boha. Nie každá modlitba je naozaj modlitbou.
Sú modlitby, ktoré nás nepribližujú ani k Bohu, ani k ľuďom, ani nám samým. Sú modlitby, ktoré nie sú nijakým duchovným činom a nijakou duchovnou udalosťou v živote. Sú modlitby, pri ktorých sa v skutočnosti nič nedeje a ktoré Boh neprijíma. Neužitočná a márna, bezcenná a takmer ničomná.
Toto je prvá vec, o ktorej nám hovorí Ježiš v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi. Takzvaná modlitba farizeja nie je rozhovorom s Bohom, nie je vôbec určená pre Boha. V tejto modlitbe farizej uisťuje sám seba, presadzuje sa vo svojich vlastných očiach a chváli sám seba. Táto modlitba nie je nijakým prejavom úcty voči Bohu: „Ďakujem Ti, Bože, že nie som ako ostatní!“ To nie je ozajstná vďaka.
Tu je Boh zapletený len formálne do samochvály: „postievam sa, dávam desiatky,…“ Tu sa farizej utvrdzuje v pýche najhoršieho druhu a vyvyšuje sa nad ostatných ľudí. Tým sa stáva rovno neznesiteľným. Ozajstná modlitba je predovšetkým úctivý a vďačný postoj pred Bohom, je to rozhovor s ním.
Farizejova reč je rozhovor so sebou samým: ja, ja, ja. Modlitba nás má sústreďovať, prehlbovať, má nás robiť vnútornejšími, citlivejšími pre tajomstvo, pokornými a vďačnými pred Bohom a dobrotivejšími voči ľuďom.
Pri každej modlitbe sa máme trochu meniť k lepšiemu, pred Božou tvárou sa máme stávať viac ľuďmi. Keď sa človek pri modlitbe vôbec nemení k lepšiemu, keď necíti väčšiu zodpovednosť za svoj život, keď sa nebojí svojich nedostatkov a slabostí, keď nič nepotrebuje - vtedy ani Boh ho nemôže meniť a nemá mu čo dať. Takáto modlitba je nedbanlivý rozhovor. Je to buď bezmyšlienkovité opakovanie slov, alebo rovno chvastanie sa.
Z obrazu farizeja vidno, že Ježiš nepovažoval modlitbu a nábožnosť za čosi samozrejmé. Naša nábožnosť a jej prejavy nemusia byť vždy v poriadku. Nábožnosť je úloha, a veriaci človek sa má skúmať, či ju dobre plní. Na základe Ježišových slov by sme sa mali obávať, aby sa Boh pre zlú modlitbu od nás skôr neodvrátil.
Možno sa nám po tomto všetkom zdá, že už nevieme nič. Máme sa všetkého len báť? Máme sa báť ešte aj modliť sa? Je modlitba niečo také zložité, že nám môže naháňať len strach? Vôbec nie! Ježiš zahŕňa dobrú modlitbu akoby do jedného slova: úprimnosť! A to je čosi v podstate veľmi jednoduché. Aké znaky má mať takáto úprimná modlitba?
To nám hovorí Ježiš jednoduchými slovami o mýtnikovi. Ak sa chceme dobre modliť, buďme úprimní. Nestavajme sa pred Boha do umelej pózy. Zaoberajme sa svojimi potrebami, nevyvyšujeme sa nad druhých a nevyratúvajme ich chyby. Nevnucujme sa Bohu vyratávaním svojich zásluh. Neďakujme Bohu len preto, aby sme sa pred ním vynášali, lež aby sme uznávali jeho dobrotivosť voči nám.
Môžeme ďakovať zo to, čo sa nám podarilo, môžeme ďakovať za svoje dobré vlastnosti, ale nie pokrytecky, že nie sme ako iní… Modlitba má byť realistická, ale pokorná. Aké úbohé sú však niekedy naše modlitby, aké malicherné sú niekedy naše prejavy nábožnosti. V modlitbe rečníme.
Podobenstvo hovorí aj o vonkajšom postoji pri modlitbe. Celý človek sa má modliť - dušou i telom. Nie je ľahostajné, čo robíme pri modlitbe s rukami, ako stojíme, čo robíme s očami. Kto sa modlí s vypnutou hruďou a sebavedome, kto sa modlí v nedbanlivom postoji, už prezrádza, aká je jeho modlitba.
Nik nám nepredpisuje, ako máme mať pri modlitbe ruky a ako máme držať telo. Ježiš hovorí v podobenstve čosi aj o tejto vonkajšej stránke dobrej modlitby. Farizej a mýtnik šli do chrámu. Ísť do chrámu malo a má svoj význam, a to aj mimo bohoslužby. Obaja v chráme stáli. Modlitba v úctivom postoji je dôstojná.
Nemusíme si vždy kľakať, ani sa skláňať k zemi. Dnešná liturgia svätej omše nás to znova učí. Stáť pri modlitbe je čosi dôstojné. Nesmie to však byť netrpezlivé a bezduché postavenie, alebo postoj tých, ktorí si za svet nekľaknú, pretože sa hanbia.
Mýtnik stál „zďaleka“. To bolo dobré, lebo to bolo úprimné a pokorné. Zato by si ho však neprávom brali za patróna tí, ktorí znášajú len mierne dávkovanú nábožnosť a držia sa ďaleko od oltára z iných pohnútok, než je pokora. Tak ako môže byť neúprimné tlačiť sa vždy na prvé miesto, tak môže byť neúprimné stáť vždy obozretne zďaleka. Všetko závisí od zmýšľania srdca.
Mýtnik odišiel z chrámu ospravedlnený, farizej nie. To je Ježišov rozsudok nad nimi. Kto je spravodlivý? Farizej mal rád predovšetkým seba. Chýbala mu ozajstná vďačnosť a pokora. Nežil správne pred Bohom. A keďže jeho modlitba bola sebecká, neodišiel ospravedlnený. Neobstál pred pohľadom Božím ani v modlitbe.
Ježiš požaduje od svojich učeníkov väčšiu spravodlivosť, než je spravodlivosť farizejov. Žiada nielen vonkajšie plnenie povinností, lež plnenie v láske a pokore pred Bohom. Ježiš žiadal vďačnosť, pokoru, zmierlivosť, odpúšťanie, lásku k biednym, opravdivosť srdca. Je to nad ľudské sily? Áno, ale nie je to nad možnosti Božie.
Mýtnik sa vrátil ospravedlnený takmer bez svojej zásluhy. Bol však pokorný a úprimný. Tým dal najavo, že je v núdzi. Že potrebuje a prosí o pomoc a že mu môže pomôcť len Boh. V Božích očiach sa nestaneme spravodlivými nijakými výkonmi a samochválami, ani charitatívnou činnosťou, ani apoštolátom, ak nám bude chýbať pokora a úprimnosť.
Rodina a Manželstvo
Boh ustanovil manželstvo a rodinu už pri samom stvorení. Boží plán s manželstvom a rodinou sa dotýka konkrétne muža i ženy v ich každodennej existencii. Žena má rovnakú dôstojnosť a zodpovednosť ako muž. Táto rovnocennosť sa jedinečne vyjadruje pri vzájomnom sebaodovzdávaní sa oboch partnerov a pri ich spoločnom odovzdávaní sa deťom, pri prijímaní detí a potom pri ich výchove.
Boh zjavil najvyššiu formu dôstojnosti ženy, keď sám prijal ľudské telo z Panny Márie, ktorú Cirkev uctieva ako Matku Božiu - novú Evu. U žien treba doceniť ich manželské, materské a rodinné úlohy, ako aj verejné a ostatné povolania; zvlášť ich nenahraditeľný význam pri domácich prácach a výchove detí.
To si vyžaduje, aby sme my muži mali v úcte ich osobnú dôstojnosť, aby sme si ich opravdivo vážili a milovali ich bez pretvárky a s úprimným srdcom, nielen pre svoje sebecké ciele a plnenie manželských povinností. V manželskom a rodinnom spoločenstve je muž povolaný k tomu, aby prežíval svoj dar a úlohu manžela a otca. Muž má v manželstve vidieť Boží plán. Pravá manželská láska vyžaduje, aby muž mal hlbokú úctu k rovnakej dôstojnosti ženy. Svätý Ambróz hovorí: „Nie si jej pánom, ale jej mužom. Nebola ti daná za otrokyňu, ale za manželku.
Láska k žene, ktorá sa stala matkou a láska k deťom sú pre muža prirodzenou cestou, aby pochopil a uskutočnil svoje otcovstvo. Treba stále zdôrazniť, že miesto a úloha otca v rodine a pre rodinu majú jedinečný a nenahraditeľný význam. Zo skúseností poznáme, že neprítomnosť otca v rodine vyvoláva duševné a mravné poruchy a značné obtiaže v rodinných vzťahoch.
To isté sa deje v opačnom prípade, keď prítomnosť otca je ťaživá a násilná, zvlášť tam, kde si muž osvojuje mužské prednostné práva, ktoré ponižujú ženu a bránia rozvoju dobrých rodinných vzťahov. Keď muž ukazuje a napodobňuje na zemi otcovstvo Božie, je povolaný, aby zaručoval rovnomerný vývoj všetkých členov rodiny.
Zvlášť má veľkú zodpovednosť za život, počatý pod srdcom matky; ako aj starostlivejšiu spoluúčasť na výchove detí. Mal by vykonávať prácu, ktorá neohrozuje a nepoškodzuje pevnú súdržnosť rodiny, ale ju podporuje! Úlohou predávania života je začlenenie sa do celkového poslania kresťanského života, ktorý nemôže dospieť ku vzkrieseniu bez kríža.
V tejto súvislosti chápeme, prečo sa nedá z rodinného života vylúčiť obeta, ale naopak, treba ju prijať s ochotným srdcom, ak sa má manželská láska prehĺbiť a byť zdrojom vnútornej radosti. Túto výzvu sv. Pavla apoštola vezmime si dnes ako výzvu všetkým mužom, aby boli ozajstnými hlavami rodín.
Hovorí sa, že manželstvá vznikajú buď z lásky alebo z rozumu. Ale usudzujeme, že úspech manželstva od toho nezávisí. Rozhodujúce je, či v čase zasnúbenia majú obaja snúbenci pevnú vôľu založiť si trvalý manželský zväzok.
Sv. Pavol apoštol (aj keď nebol ženatý) tento vzťah manželov vedel vyjadriť obyčajným a jasným spôsobom, keď povedal, „že hlavou ženy je muž a hlavou muža je Kristus“ (1 Kor 11,3). A na inom mieste (v liste Efezanom 5,25) hovorí, „že muži majú milovať svoje ženy, ako si Kristus zamiloval svoju Cirkev.“
Toto tvrdenie, že muž má byť hlavou ženy znie dnešnej mladej generácii priam provokačne. „Aká hlava? Autorka príručky „Malá škola lásky“ k tomu píše: „Súčasný mladík u nás nemá ani poňatia, čo znamená muž ako hlava. Od detstva sa totiž okolo vás, mládenci, točili samé ženy. Doma mamička, potom ženy v jasliach, škôlke, napokon aj v škole, teda všade samé ženy. Snáď až na základnej vojenskej službe ste stretli pár chlapov, ale veľmi vám to nepomohlo, pretože vojaci sú len vojaci a tam pocit ‚hlavy‘ mladý muž nezíska.
Čo tým biblia sleduje, keď mužom - snúbencom ukladá, aby boli hlavou rodiny? Už z biológie vieme, že všetky orgány tela sú veľmi dôležité. Veď len keď chýba na nohe malíček, robí to problém pri stabilite, aj pri chôdzi. Ale telo má dve centrá, bez ktorých niet života. A je to hlava + srdce. Tam sa rodia myšlienky, radosť, strach, láska, nápady, ale aj hriech. Hlava vie o všetkom, čo robí telo. Hlava súhlasí, varuje, alebo niekedy „privrie“ oči.
Ak má byť muž hlavou svojej ženy, potom sa tým nemyslí, že sa stane despotom, ktorý len rozkazuje, prikazuje a nechá sa obsluhovať. Naopak, tvoja žena má byť súčasťou teba samého. Jej radosti sú tvojimi radosťami, jej starosti sú tvojimi starosťami. Vzorom tvojej starostlivosti o ženu ti má byť Kristus a jeho starostlivosť o Cirkev.
Keď sa pozrieš na Cirkev v priebehu stáročí, zistíš, že mu nebola vždy ideálnou „manželkou“. V rôznych dobách sa prejavovala všelijako - hádavo, apaticky, bojovne, ľúbezne, ziskuchtivo, ale aj zbabelo. Ale Pán sa nerozvádza. Vždy jej dáva dôveru, obetuje sa a znova ju posväcuje. Aj ty v prvom roku manželstva spoznáš na svojej žene vlastnosti, chyby, ktoré si počas známosti nevidel, či prehliadol. Mnohí nezrelí a vystrašení mladí muži utekajú od ženy domov k mamičke.
Zvládanie Stresu
Stres je v prvom rade stav organizmu; spätná reakcia na silný vplyv okolitého sveta, než je tomu obyčajne; stres môžu spôsobiť radostné, ale i nepríjemné udalosti. Náš cieľ - naučiť sa zvládať stres a nie ho úplne vylúčiť zo svojho života. Aby sme mohli systematizovať zdroje a metódy ovládania stresom, musíme si najprv uvedomiť, aký priebeh má stresová reakcia.
Životná situácia. Niečo sa udeje v našom živote, niečo neobvyklé, nepredvídané alebo silno vplývajúce na udalosť.
