Cirkev, spoločenstvo veriacich v evanjelium Pána Ježiša Krista, vznikla na Letnice v Jeruzaleme v roku, v ktorom bol Ježiš Kristus ukrižovaný, vzkriesený z mŕtvych, vzatý na nebo a posadil sa po pravici svojho Otca. Došlo k tomu približne pred 2000 rokmi. Od tohto dňa Cirkev Kristova rástla a neustále rastie aj v týchto dňoch. Vo svojej histórii prešla mnohými útrapami, omylmi, ale aj víťazstvami. V celých jej dejinách nachádzame lásku, vernosť a zachovávajúcu moc jej Pána. Raná cirkev doby apoštolov zotrvávala v jednote ako učenia, tak aj praxe. Od samého svojho počiatku však musela čeliť mnohým prenasledovaniam zo strany Židov a štátnej moci a mnohým nebiblickým učeniam.
V histórii cirkvi boli dve dôležité a významné udalosti. Prvou, ktorú len spomenieme, bolo rozdelenie cirkvi v roku 1054 (11. storočie). Vtedy došlo k rozdeleniu cirkvi na dve samostatné časti (inštitúcie): na cirkev západnú, ktorá mala stredisko v Ríme, a na cirkev východnú, ktorá mala stredisko najprv v Carihrade a neskôr v Rusku. Tak je to až dodnes.
V 15. až 16. storočí prišlo v západnej (rímsko-katolíckej) cirkvi k ďalšiemu rozdeleniu, ktoré bolo oveľa hlbšie a prinieslo ďaleko väčšie zmeny, než keď sa v 11. storočí od rímskej cirkvi oddelila pravoslávna cirkev. Toto nové rozdelenie vzniklo ako dôsledok reformačného hnutia dnes známeho ako protestantská reformácia. Článok je venovaný pripomienke protestantskej reformácie pri príležitosti jej 500.
Rímsko-katolícka cirkev 15. a 16. storočia bola v dôsledku prispôsobovania sa (pohanskému) svetu v stave hlbokého úpadku a rozvratu. Prijímala pohanské názory a zvyky a nerozpoznala, že sa tým radikálne odchýlila od Božieho slova. Jej odklony od Písma boli dôsledkom hlavne troch vecí: vznikom pápežstva, sakramentalizmu (ceremonializmu, obradníctva) a mníšstva (mníšskeho stavu).
Príčiny úpadku cirkvi v 15. a 16. storočí
A. Pápežstvo
Pod pápežstvom sa rozumie zvrchovaná vláda rímskeho biskupa, ktorý sa označuje slovom pápež, nad celou katolíckou cirkvou, a to nad jej učením, bohoslužbou a riadením. Nie je to len nový spôsob cirkevnej správy, lebo pápež cirkev nielenže riadi, ale jej aj vládne. Učeniu o pápežskej moci nad celou cirkvou predchádzala skutočnosť, že cirkev začala prisudzovať všetkým kazateľom výnimočnú moc. V ranej cirkvi doby apoštolov to však tak vôbec nebolo.
To, že sa kazateľom začala prisudzovať výnimočná moc, je analógia s pohanským kňazstvom. Pohanskí kňazi sa od kazateľov a správcov kresťanskej cirkvi líšili tým, že boli považovaní za ľudí, ktorí majú výnimočnú moc od svojho božstva. Verilo sa, že im ich boh dal časť svojej moci, aby ju slobodne užívali. Mohli preto s bohom manipulovať - odvrátiť jeho tresty alebo privolať jeho pomoc. Takéto myslenie je samozrejme v rozpore so zjavením Písma o pravom Bohu, pretože znižuje jeho zvrchovanosť, vyvýšenosť a svätosť, a preniklo do cirkvi predovšetkým preto, lebo upadlo poznanie Božieho slova.
B. Obradníctvo alebo sakramentalizmus
Ďalšia zmena, ktorá hlboko ovplyvnila cirkev, bol vznik obradníctva alebo sakramentalizmu (z lat. Obradníctvo je nové chápanie a nový spôsob bohoslužieb. Pri bohoslužbách cirkvi apoštolskej doby bolo hlavnou súčasťou bohoslužieb kázanie Božieho slova a súčasťou jej života bolo aj praktizovanie dvoch ustanovení Ježiša Krista, a to sú krst vo vode ponorením a večera (pamiatka) Pánova. Pritom išlo vždy o kázanie evanjelia a obom úkonom menovaných ustanovení sa neprisudzovala žiadna zvláštna posväcujúca moc. V tom sa líšili kresťanské pobožnosti od pohanských.
Pohania nepraktizovali kázanie a nechceli sa dotknúť svedomia ľudí, ale svojimi pobožnosťami chceli pôsobiť na bohov a svojimi obradmi prijímať a udeľovať ľudu niečo z božskej moci svojho božstva. (Pozri Pavol v Lystre, Skutky 14:11-25.) Toto preniklo aj do kresťanskej cirkvi, ktorá začala prikladať sviatostiam nadprirodzenú moc a prikladať im v bohoslužbách hlavné miesto. Kázanie Božieho slova sa stávalo druhoradým. Dôraz sa kládol na účasť na sviatostiach namiesto toho, aby bol kladený na vieru, ktorá má viesť človeka životom (Rímskym 1:17).
C. Oltárna sviatosť
Z nich za najdôležitejšiu sa považuje oltárna sviatosť. Je to chlieb (oblátka, hostia) a víno, ktoré sú uložené na oltári katolíckych chrámov. O nich katolícka cirkev od roku 1215 výslovne verí, že sa pri obrade nazvanom svätá omša zázračne premieňajú na telo a krv Ježiša Krista, a preto sa im vzdáva božská pocta a klania sa im. Katolícka cirkev verí a učí, že tí, ktorí prijímajú na omši tento chlieb, sú spojení s Kristom a očistení od hriechov. Katolícka cirkev tvrdí a verí, že pri tomto obrade, na omši, sa Kristus vždy znova obetuje.
Okrem nutnosti prijímať sviatosti cirkev za posvätené začala považovať všetko, čo prišlo do styku so sviatosťami. Bol to predovšetkým chrám a v ňom oltár, pri ktorom sa koná omša a kde podľa katolíckej cirkvi prebýva/sídli skutočný Kristus v podobe chleba a vína. Začali sa uctievať pozostatky mučeníkov (relikvie), obrazy a sochy „svätých“. Do cirkvi sa tak dostali pohanské povery.
D. Mníšstvo
Mníšstvo je život v odlúčenosti od všedného života a jeho povinností (rodiny, zamestnania), ktorý si človek vyvoľuje preto, aby „lepšie“ slúžil Bohu. V mníšstve ide o chápanie života opačne ako v pápežstve. V ňom je to život vzdialený každodennej realite, svetskej moci a bohatstvu. Na svete je hriech a zlo, ale človek nepremôže hriech útekom zo sveta a potlačením telesných potrieb, ale jedine tak, že sa v pokání obráti k Bohu a vo viere sa mu odovzdá. Mnísi sa sami odtrhli od života a umŕtvovali v sebe telesné žiadosti. Snažili sa tým sami pričiniť o svoje spasenie.
Datuje sa, že mníšstvo vniklo v Egypte v dobe posledného prenasledovania za cisára Diokleciána. Prvým pustovníkom bol Antonius (žil asi v r. 231-336). O sto rokov neskôr vznikli v Egypte prvé kláštory (kláštor od lat. slova claustrum = ohrada, uzavreté miesto). Pustovníci tam žili blízko seba, ale schádzali sa len k spoločným pobožnostiam a k jedlu. Nemali žiadny pevný poriadok (rád, regule). Neskôr vznikli kláštory s pevným poriadkom (rádom). Tí, ktorí žili v takýchto kláštoroch, sa nazývali mnísi. Prvý takýto kláštor založil v r. 529 mních Benedikt na hore Monte Cassino (na sever od Neapola). Postupne vzniklo mnoho iných mníšskych reholí (rádov) a kláštorov s rôznymi predpismi (poriadkom, regulami), ktoré riadili život a k dodržiavaniu ktorých sa mnísi zaväzovali. Súčasťou predpisov pre život v kláštore bol však vždy sľub poslušnosti, chudoby a čistoty. Postupne bol život v odlúčenosti v kláštore považovaný za dokonalejší ako život v povolaní a v práci všedného života. Ako boli v prvých dobách uctievaní mučeníci pre vieru, tak začali byť uctievaní aj zomrelí mnísi, ktorí nad iných vynikali sebadisciplínou alebo obetavou službou pre iných. Tak sa postupne rozmohlo uctievanie svätých.
Avšak aj v dobe najhlbšieho úpadku tu bolo Božie slovo - Sväté písmo. Bolo síce veľmi zanedbávané a svojvoľne vykladané, ale pravdy, ktoré obsahovalo, sa nedali potlačiť a odstrániť.
Protestantská reformácia
Reformácia alebo presnejšie protestantská reformácia bolo (a je) hnutie, ktorého cieľom bolo uvedenie cirkvi do pôvodného stavu - do stavu ranej cirkvi apoštolskej doby. Vodcom reformácie sa hovorí reformátoriB. Za takýchto sa považujú hlavne dvaja muži: Martin Luther (1483-1546; nemecká reformácia) a Ján Kalvín (1509-64; švajčiarska reformácia). Za počiatok protestantskej reformácie sa považuje 31. október 1517, kedy katolícky mních Martin Luther pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu svojich 95 téz.
Pravou príčinou neporiadku v cirkvi je porušenosť celej cirkvi. Cirkev prestala poslúchať Ježiša Krista ako svojho jediného Pána a hlavu. Popri Božích prikázaniach prijala za smerodajné aj ľudské ustanovenia (nariadenia pápežov, cirkevných snemov a učenia rôznych cirkevných osobností, čo sa označuje ako tzv. tradícia). Cirkev opustila základnú biblickú pravdu o hriechu a milosti. Napriek jasnému a zrozumiteľnému zjaveniu Písma učila, že človek si musí Božiu milosť zaslúžiť konaním dobrých skutkov - a ktoré sú to dobré skutky, predpisovala cirkev.
Na základe Písma reformácia odmietla (odstránila) kňazstvo a pápežstvo. Kristus neodovzdal svoju moc a vládu nad cirkvou žiadnej cirkevnej (či inej) inštitúcii, úradu či človeku, aby bol prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Boh slovom evanjelia volá každého jednotlivca k pokániu a viere. Každý je bezprostredne zodpovedný Bohu za svoj život. Proti kňazstvu a pápežstvu postavila biblické učenie o všeobecnom kňazstve veriacich (1.
Reformácia zmenila aj katolícky pohľad na bežný život. Katolícka cirkev podceňovala časný život a svetské povolanie. Za vyššiu životnú formu pokladala mníšsky stav. Reformátori naproti tomu nepohŕdali prirodzeným životom, lebo svet je Božím stvorením. Reformátori pôvodne usilovali o obnovu katolíckej cirkvi a nepomýšľali na oddelenie sa od nej. Vodcovia katolíckej cirkvi sa však reforme vzopreli. Pre reformátorov tak neostávala iná možnosť, ako sa pre svoje dobré svedomie od katolíckej cirkvi oddeliť.
Reformácia zasiahla hlavne rímsko-katolícku cirkev a stala sa celosvetovým hnutím. Pravoslávnej cirkvi sa reformácia prakticky nedotkla. Oba prúdy smerovali cirkev k jej pôvodnému stavu ranej cirkvi apoštolského obdobia.
Návrat k ranej cirkvi a jej učeniu reformátori sformovali v piatich reformačných sola. Sú nimi: sola scriptura (jedine Písmo), solus Christus (jedine Kristus), sola gratia (jedine milosťou), sola fide (jedine vierou) a soli Deo gloria (jedine Bohu patrí sláva).
Strediskom nemeckej reformácie bolo mesto Wittenberg a jej vedúcou osobnosťou je Martin Luther. Luther vedený Písmom, najmä Pavlovými epištolami, prišiel k poznaniu, že pred Bohom neobstojíme pre svoje skutky, ale len z Božej milosti. Cirkvi, ktoré vznikli pod vplyvom Lutherovho pôsobenia sa nazývajú luteránske (aj luterské) alebo evanjelické cirkvi augsburského vyznania (podľa vyznania prijatého v Augsburgu 25. júna 1530).
Ich chápanie Písma je obsiahnuté jednak v augsburskom vyznaní viery a jednak v Lutherovom katechizme. Hlavný dôraz sa v nich kladie na obrátení srdca k Bohu a odovzdaní sa vo viere Ježišovi Kristovi ako jedinému spasiteľovi. Duchovné vedenie cirkvi sa ponecháva kazateľom a na poriadku (priebehu) bohoslužby sa mení iba to, čo priamo odporuje Písmu. Preto v evanjelických chrámoch zostávajú na hlavnom mieste oltár a ozdoby (obrazy, sochy - ale nie sú uctievané). Vonkajšiu správu cirkvi Luther ponecháva svetskej moci, ktorá mala právo obsadzovať cirkevné úrady.
Nemecká reformácia prenikla takmer do všetkých krajín západnej a strednej Európy. Našla tu mnohých prívržencov. Pevne zakotvila v Nemecku, škandinávskych štátoch (Dánsko, Nórsko a Švédsko) a v pobaltských štátoch (Fínsko, Estónsko a Lotyšsko). Rozšírila sa aj v bývalom Uhorsku, a to v mestách obývaných Nemcami a Slovákmi. V niektorých z týchto krajín [napr.
Strediskom švajčiarskej reformácie bola Ženeva a jej vedúcou osobnosťou sa stal Ján Kalvín. Kalvínovým pôsobením vznikla v Ženeve reformovaná cirkev, nazývaná tiež helvétska cirkev (Helvétia - Švajčiarsko). Švajčiarska reformácia však priniesla nové poznanie a nové zdôraznenie niektorých stránok evanjelia, ktoré v nemeckej reformácii neboli zdôraznené. Až obidve reformácie dohromady (spoločne) tvoria jediné svetové reformačné hnutie. Aj v Česku a Uhorsku bola reformácia veľmi silná.
Reformácii na území dnešného Česka a Slovenska však v tomto článku nevenujeme pozornosť. Je to jednak preto, lebo história našich cirkví si zasluhuje oveľa väčšiu pozornosť, než je to možné urobiť v rozsahu tohto článku. A tiež preto, že je podrobne opísaná v dostupnej literatúre uvedenej v poznámke A a)-c). Reformované cirkvi stoja spolu s evanjelickou cirkvou na spoločnom základe (hlavne päť sola): Božie slovo je jediným pravidlom viery a spasenia - a spasenie je z milosti jedine z viery. V učení neboli medzi nimi podstatné rozdiely. Reformované cirkvi kladú len väčší dôraz na Božiu zvrchovanosť nad svetom.
Z toho vyplývajú odlišnosti reformovanej cirkvi v bohoslužbách a zvlášť v cirkevnom zriadení. Bohoslužby reformovanej cirkvi sa obmedzujú jedine na kázanie Božieho slova, spoločnú modlitbu a spev. Preto boli z chrámov reformovaných cirkví odstránené všetky obrazy a sochy, ale aj oltár a na hlavné miesto bola postavená kazateľňa.
Zo Ženevy sa rozšírila reformácia po celom Švajčiarsku, do západného Nemecka, Francúzska, Talianska, Holandska, Anglicka a Škótska. Aj v Maďarsku a Poľsku vznikli reformované cirkvi. V Británii vznikli dve odlišné evanjelikálne cirkvi - anglikánska cirkev (vedená kráľom a biskupmi) a reformovaná cirkev (vedená presbytermi). Obe mali reformované učenie, ale odlišnú správu. Anglikánska cirkev síce opravila svoje učenie a bohoslužby podľa Božieho slova, ale neopravila cirkevnú správu. Cirkev riadili biskupi, ale kráľ zostal svetskou hlavou cirkvi.
Reformácia bola veľkou výzvou katolíckej cirkvi k náprave viery a života podľa Božieho slova. Predstavitelia katolíckej cirkvi sa však nápravám vzopreli. Protireformácia (alebo v širšom zmysle rekatolizácia) bola cieľavedomá snaha katolíckej cirkvi o zastavenie šírenia reformácie v 16. až 18. storočí. Jej hlavným cieľom bolo priviesť a pripútať krajiny, kde prevládla reformácia, späť ku katolíckej cirkvi. V tomto úsilí jej, žiaľ, nepriamo pomáhali aj rozpory (nejednota) medzi jednotlivými prúdmi reformácie.
Aby katolícka cirkev bola schopná bojovať proti reformácii, musela najprv presne vyjadriť svoje učenie a upevniť svoje rehole. Stalo sa to na veľkom cirkevnom sneme (koncile) v Tridente v Tirolsku, ktorý zasadal s prestávkami v rokoch 1545-1563. Dokončenie tridentského diela sa uskutočnilo až za pápeža Pia IX. na 1. vatikánskom koncile roku 1870. Tu bola vyhlásená dogma o pápežskej neomylnosti. Bolo to vyhlásenie o neopraviteľnosti a neomylnosti pápežových prehlásení o viere a mravoch, kedykoľvek hovorí „ex catedra“ (z lat.; hovoriť ako nadriadený, úradne, oficiálne), a o jeho všeobecnej nadvláde a právomoci nad všetkými kresťanmi. Krátko pred zasadaním Tridentského snemu vznikol v roku 1540 nový rád - rehoľa jezuitov.
Reformácia znamenala nové obdobie v dejinách západného sveta. Okrem iného priniesla aj náboženskú slobodu (slobodu svedomia) spod nadvlády katolíckej cirkvi a kňazstva a dala podnet a priestor pre rozvoj duchovného života a rastu veriacich v evanjelium. Poukázaním na to, že aj všedná každodenná práca je službou Bohu, uvoľnila a podnietila tvorivé sily veriacich, ktoré oni dali do služby blížnym a spoločnosti, v ktorej žili.
V 16. storočí nebola v západnej a strednej Európe krajina, do ktorej by neprenikli reformačné snahy. V 17. storočí ani jedna z týchto krajín nezostala ušetrená protireformácie. Krajiny, ktoré sa protireformácii ubránili, si zachovali evanjelikálny charakter. Krajiny, v ktorých protireformácia zvíťazila, sa stali buď úplne katolícke (Taliansko, Španielsko, Rakúsko), alebo sa v nich zachovali len menšie evanjelikálne cirkvi. Len pravoslávna cirkev vo východnej Európe (Rusko) a južnej Európe (balkánske štáty) nebola dotknutá ani reformáciou, ani protireformáciou. Zostala ušetrená mnohých bojov, a...
Politická mapa Európy v roku 1648 po Vestfálskom mieri, ktorý ukončil tridsaťročnú vojnu.
Svetový luteránsky zväz (The Lutheran World Federation) vznikol v roku 1947 vo švédskom meste Lund ako „spoločenstvo cirkví“, ktorých je v súčasnosti 145 a sú prítomné v 98 krajinách s celkovým počtom veriacich vyše 72 miliónov.
tags: #talianska #luteranska #cirkev