V histórii mnohých miest zohrávali kostoly a nemocnice dôležitú úlohu, často boli umiestnené blízko seba, aby poskytovali duchovnú a fyzickú starostlivosť. Tento článok sa zameriava na históriu kostolov, ktoré sa nachádzali alebo sa nachádzajú v blízkosti nemocníc, s dôrazom na ich vývoj a význam v rôznych obdobiach.
Modrý kostolík v Bratislave
Prešov: Špitálsky kostol a evanjelický kostol
V Prešove sa reformácia postupne rýchlo rozšírila a ku koncu 16. storočia bolo takmer celé mesto protestantské. Kostoly sa stali bohoslužobnými stánkami evanjelického náboženstva a boli rozdelené podľa národnosti, lepšie podľa bohoslužobného jazyka.
Na mieste dnešného gréckokatolíckeho kostola (gr. kat. biskupskej katedrály) stál menší, tzv. špitálsky kostol (vedľa bola nemocnica). Tento kostol od r. 1540 do r. 1673 bol kostol slovenských evanjelikov. Vchod do kostola bol od Jarkovej ulice. Terajší evanjelický kostol bol vybudovaný na mieste, kde v 15. storočí stál kostol Sv. Štefana a Ladislava.
O stavbe kostola sa zachoval jediný doklad: pamätná tabuľa nad hlavným kostolným vchodom. TEMPLUM HOC IN HONOREM S. S. DIE XV. JUNII MDCXLVII. Vybudovanie kostola trvalo 5 rokov, a to preto tak dlho, lebo v r. 1645 zúril v Prešove mor a stavbu museli na dlhší čas prerušiť. Okrem toho r. 1644 povstal Juraj Rakóczi I.
Keďže stavba podľa pamätnej tabule bola dokončená dňa 15. júna 1647, deň tento pripadol na sobotu, dá sa predpokladať, že kostol bol na druhý deň, t.j. 16. júna 1647 v nedeľu odovzdaný svojmu účelu v rámci slávnostných služieb Božích. Evanjelický kostol bol postavený v období hornouhorskej renesancie. Je to impozantná jednoloďová baroková stavba, 36 m dlhá a 12 m široká, má krásnu dúhovú klenbu, na bočných stranách rad pilierov, na ktorých spočívajú bočné chóry.
V rokoch 1673-1682, 1687-1705 a 1711-1773 mali kostol v držbe jezuiti. Pokiaľ ide o kňažské funkcie v kostole, hodno poznamenať, že jezuiti od usadenia do r. 1690 mávali tu maďarského kazateľa „concionator hungaricus“, od toho roku slovenského kazateľa „concionator slovenicus“.
Evanjelický kostol, prirodzene, kultove nevyhovoval jezuitom, preto museli ho vnútorne prispôsobiť vlastným potrebám. Ešte roku 1673 po prvom prevzatí dali postaviť nový hlavný oltár, zasvätený na počesť Panny Márie a dva vedľajšie oltáre, jeden na počesť Sv. Ignáca, patróna rádu, druhý na počesť Sv. Františka Xaverského. R. 1696 postavili v kostole oltár rádu: Altare Christi crucifixi et Dolorosae B.M.
Za III. éry od roku 1711 do r. 1724 spojili kostol s kolégiom prechodom, krytou chodbou, ktorá bola r. 1867 odstránená pri prestavbe kolégia. Roku 1728 vymenili na chóre drevené zábradlie za murované, r. 1731 postavili ďalšie štyri oltáre, r. 1733 vymenili starý zvon za nový, väčší. Napokon pod hlavným oltárom vybudovali kryptu, ktorú r. 1754 rozšírili o 52 výklenkov (skrýše). V krypte pochovali 17 jezuitov a 1 plukovníka. Vchod do krypty bol vraj z malej miestnosti pod ľavým schodišťom, zárubne ktorej sú vzácnym kamenárskym výtvorom 17. storočia.
Dňa 21. júla 1773 zrušil pápež Klement XIV. jezuitský rád. Už dňa 27. októbra 1773 prevzala trojčlenná komisia od Juraja Mačala, superiora a zároveň prešovského plebána, jezuitskú rezidenciu (kolégium) a kostol ako aj všetok majetok. Kostol zatvorili a kolégium od r. Dôležitou otázkou bolo riešenie majetkoprávnych vecí zrušených rádov a kláštorov.
Z majetku zrušených rádov sa utvoril tzv. študijný fond na udržovanie novozriadených škôl. Preto Jozef II. naliehal, aby sa také majetky odpredali a peniaze majú plynúť do spomenutého študijného fondu. Za takého stavu poveril Jozef II. r. 1783 najvyšším prípisom tunajšieho „tricesimatora“, t. j. tridsiatnika (=daňového výberčieho), Jakuba Lernera odpredať na dražbe bývalý jezuitský kostol a rezidenciu (kolégium).
Dňa 24. augusta 1784 bolo konečne rozhodnuté odovzdať evanjelikom kostol a kolégium, ak zaplatia 6000,- zlatých. Tak urobili 24. novembra 1784. Po odstránení menších prekážok a po podpísaní zmluvy dňa 24. novembra 1784 prevzali cirkevní predstavení formálne kostol a kolégium, slávnostne sa tak stalo 25.
Dňa 15. mája 1785 ostane pamätným dňom prešovského evanjelictva. V ten deň po vyriešení celej kúpnopredajnej procedúry a po zadovážení potrebného kostolného zariadenia konali sa po 74 rokoch v späťzískanom, staronovom kostole prvé služby Božie.
Prvé služby Božie v prinavrátenom kostole sa konali v prvú slávnosť svätodušnú dňa 15. mája 1785. V ten deň ráno vypukol oheň v minoritskom kláštore (na mieste stojí niekdajšia gr. kat. teraz pravoslavná rezidencia), oheň sa rýchlo šíril a čoskoro stál stred mesta v plameňoch. Zhorel kláštor i kostol, zhoreli domy na hlavnej ulici, farský kostol s vežou, zhorela strecha evanjelického kostola a kolégia.
Bratislava: Modrý kostolík
V Bratislave sa nachádza rímskokatolícky farský Kostol svätej Alžbety Uhorskej, známy aj ako Modrý kostolík. Základný kameň chrámu bol položený v 23. augusta 1909. O jeho vznik sa zaslúžila mecenáška sakrálnych stavieb, grófka Gabriela Szapáryová. Modrý kostolík, ktorý je dnes súčasťou Starého Mesta Bratislavy, vysvätili 11. októbra 1913.
Modrý kostolík v Bratislave
Ide o jednoloďovú stavbu s pristavanou valcovitou vežou. Interiér aj exteriér kostola je vymaľovaný odtieňmi bledomodrej farby. Stavbu charakterizujú prvky secesie. Tvoria ich ornamenty a pravidelne sa opakujúce prírodné motívy listov a kvetov. Steny budovy zdobia modré majolikové obkladačky. Pravé uhly pri výzdobe nahrádza jemný oblúk. Modré drevené lavice vnútri kostola sú tiež ozdobené ornamentom s prírodným motívom štylizovaného listu a kvetu. Strechu pokrýva modrá glazovaná škridla. Súčasťou stavby je aj oválna veža vysoká 36,8 metra.
Mozaika nad bránou hlavného vchodu vyobrazuje sv. Alžbetu, dcéru uhorského kráľa Ondreja II., ktorá má v plášti uložených množstvo ruží. Tento výjav sa viaže k zázraku, ktorý sa mal stať, keď raz šľachtičná Alžbeta pri svojom odchode zo zámku vynášala chlieb hladným. Členovia jej rodiny ju vtedy podozrievavo zastavili s otázkou, čo ukrýva v zástere. Boh ju chcel uchrániť pred hnevom príbuzných a tak zázrakom obhájil jej narýchlo vymyslenú výhovorku o ružiach a chlieb premenil na kvety.
V blízkosti Modrého kostolíka je Pamätník nenarodených detí od výtvarníka Františka Guldana, ktorý bol odhalený 30. októbra 1997. Zmenšenú napodobeninu bratislavského Kostola svätej Alžbety Uhorskej možno nájsť v bruselskom parku Mini-Europe.
Praha: Kostol sv. Jindřicha a sv. Kunhuty
Kostol svätého Jindřicha a svätej Kunhuty bol založený ako kostol Nového Mesta Pražského v roku 1348. Postavil ho rád Križovníkov s červenou hviezdou, ktorý ho mal aj v správe. Stavbu viedol Majster neďalekej nemocnice sv. Františka Oldřich. Keď ten v roku 1350 zomrel, stavbu chrámu dokončil jeho nástupca Jindřich.
Kostol bol 16. marca v roku 1351 vysvätený arcibiskupom Arnoštom z Pardubíc a toho istého roku bol povýšený na farský. Kostol bol kedysi obklopený cintorínom, ktorý bol využívaný hlavne v rokoch 1347 - 1361, kedy Prahu zasiahla morová rana a na miestny cintorín putovala prevážna časť mŕtvol z Nového Mesta.
V rokoch 1472 až 1476 bola postavená nová zvonica, dnešná Jindřišská veža. Pri kostole bola postavená aj nová škola. Na konci 16. storočia mala okolo päťdesiat žiakov. Po bitke na Bielej hore mal byť kostol vrátený rádu Križovníkom, tí se ho ale v roku 1646 zriekli v prospech Barnabitov od sv. Michala vo Viedni, ktorých brat cisára Ferdinanda III. Leopold Vilém uvažoval uviesť do Prahy.
V priebehu obliehania Prahy Švédmi sa kamenná zvonica kostola stala jadrom obrany, keď na nej bola pozorovateľňa a palebné postavenie obrancov. Kostol bol postavený v gotickom štýle, ale v dobe baroka bolo niekoľko kaplniek prestavaných do tohto štýlu. Prvou významnou úpravou kostola bola renezančná prestavba v roku 1529. Celková barokizácia interiéru bola uskutočnená v rokoch 1738 - 1741, ktorá zmenila charakter gotickej stavby, mimo iného boli piliere trojlodi pokryté umelým mramorom a podobne.
Ďalšia významná prestavba kostola a priľahlej zvonice (dnešná Jindřišská veža) nastala v roku 1879, kedy došlo k regotizácii pod dohľadom Josefa Mockera. Priľahlý cintorín bol zrušený v roku 1787, a bol premenený na malý park. Generálna rekonštrukcia interiéru bola dokončená v roku 1998.
Oproti kostolu je svätojindřišská fara, postavená v roku 1386, vedľa nej je bývalá Farná škola č. Na druhej strane stojí svätojindřišská zvonica, neskoro gotická stavba z roku 1476., jej regotizovaný stav je od architekta J. Mockera z roku 1879. Zvonica je spojená mostom s rozľahlou budovou č.
Skalica: Farský kostol svätého Michala a kostol sv. Františka Xaverského
Farský kostol svätého Michala bol postavený za panovania kráľa Mateja (Matyáša) Corvina v r. 1460. Zároveň s kostolom bola tiež stavaná Kapla sv. Anny. Bol postavený pre vznešené rody, ktoré vtedy Skalicu obývali. Keď ale v roku 1639 dňa 10. mája a potom zase 5. zostalo staré, gotické, ako stojí ešte i dnes. V kostole bolo ešte v rokoch 1860. 12 oltárov; teraz je ich len 9.
V tejto válke bojovali medzi sebou Husiti a katolíci. česko-bratského vyznania boli násilne prinútení k cirkve rim. kat. pristúpiť k cirkvi rim. kat. sv. omši a kázni pokrstení. zachránili a doviezli ju do Skalice, kde bola pochovaná najprv v kaple sv. tam je umiestená až doposiaľ. Niektorí ľudia pracovali na tom, aby bol biskup vyhlásený za svätého. mohlo stať len tak, keď by rodina Majthýňovcov, z ktorej on pochádzal, vymrela.
Na začiatku devatenásteho stoletia boly ešte za kaplou Sv. prenájmu kramárom. Tieto búdy boly pre nebezpečie požiaru odstránené pred 1848. rokom. 1760, kedy bol terajší cintorín vybudovaný. Kapla sv. Anny bola vraj obkolesená múrom.
Kostol sv. zvonov dávajú znamenie, jak silný je ten požiar. Voľakedy nebolo rozdielu medzi „katolíkmi“ a príslušníkmi „pod obojí“. barón Tárczay a zemän Kropácsi de Berencs. Teda tiež len rok 1467. Františkánskeho kláštora založený k pocte boľastnej P. bol on už potom v terajšej podobe vystavený. je kapla božieho hrobu. prebytočné kosti z krypty ukladaly.
Kostol sv. Františka Xaverského bol postavený v r. vysvätený. ostatné i s oltármi popredané alebo darované do iných kostolov i na vonok. nemocnicou, pozdejšie invalidnou, kostol bol zanedbávaný a pustnul. Hovorí sa, že pod kláštorom bola chodba vedúca až do Strážnice.
Kostol sv. Františka Xaverského v Skalici
Nitra: Kláštor sv. Hypolita a Kostol sv. Jozefa
Obľúbená výstupová trasa na Zobor začína pri Špecializovanej nemocnici sv. Svorada v Nitre, ktorá je pomenovaná po prvom svätcovi z územia Slovenska a patrónovi Nitry sv. Svoradovi. Tento mních kedysi obýval zoborský kláštor sv. Hypolita, ktorý nájdete hneď vedľa nemocnice po žltej turistickej značke.
V lesoch na západnom svahu Zobora vznikol najstarší známy kláštor na území Slovenska - Kláštor sv. Hypolita, ktorý bol založený v 9. storočí. Medzi 11. a 13. storočím plnil tento benediktínsky kláštor dôležitú funkciu jedného z centier duchovného a kultúrneho života v Uhorsku. Pri kláštore pôsobila škola, nemocnica, lekáreň i dielne remeselníkov. Od 14. storočia postupne klesalo postavenie zoborského kláštora, až Kráľ Matej Korvín odovzdal kláštor ostrihomskému arcibiskupovi a neskôr pápež Pavol II. nitrianskemu biskupstvu.
Po 150-tich rokoch nechal v tom mieste nitriansky biskup Juraj Szelepcséni vybudovať kaplnku zasvätenú sv. Svoradovi a sv. Beňadikovi. Nasledujúci biskup Blažej Jaklin sa rozhodol oživiť toto posvätné miesto a postaviť priamo na mieste stredovekého kláštora nový kláštor. Na stavbu povolal na pomoc kamaldulských mníchov. Kláštor bol odovzdaný do užívania v rokoch 1695 až 1697, do ktorého prišla aj časť mníchov až z Talianska.
Dominantou kláštora bol trojloďový kláštorný Kostol sv. Jozefa, ktorého zvyšky sa zachovali dodnes. V roku 1782 rozpustil cisár Jozef II. kontemplatívne rády, čo znamenalo koniec kamaldulov pod Zoborom. Z rozsiahleho kláštora za zachovala len časť hlavnej kláštornej budovy, ruiny Kostola sv. Jozefa, zvyšky príbytkov mníchov a oporné múry terás barokového areálu. V súčasnosti využíva hlavnú kláštornú budovu Špecializovaná nemocnica sv. Svorada.
Spišské Podhradie: Kostol sv. Jána z Boha
Kláštor sv. Kláštorná budova, z ktorej jednu časť tvorí aj nemocnica, je barokové štýlu s neskoršími úpravami. Stavba nemocnice bola uskutočnená na začiatku roku 1736. Nemocnicu zasvätili sv. Jánovi z Boha, ako o tom svedčí aj latinský nápis na priečelí kostola. Od roku 1950 celá budova kláštora slúži ako ústav sociálnej starostlivosti pre duševne choré ženy. Kláštor s nemocnicou opäť pripadol, po reštitučných zákonoch, reholi 10. júna 1994. Dostal nové pomenovanie Domov sociálnych služieb.
Po skončení stavby novej časti nemocnice Milosrdní bratia sa rozhodli začať so stavbou kostola, ktorý by slúžil nielen im, ale aj chorým a ostatným veriacim. Už 8. apríla 1736 titulárny biskup a spišský kanonik Peter Castelani de Montigni posvätil základný kameň pre nový kostol. Kostol zasvätili svojmu zakladateľovi sv.
Kostol sv. Jána z Boha stojí na západnej strane námestia. Je to jednoloďová stavba obdĺžnikového tvaru, ktorá je z južnej strany pripojená ku kláštoru. Kostol je 7 metrov široký a 25 metrov dlhý. Štít kostola má volútové zakončenie s vstavanou vežou, ktoré vytvoril Martin Speer v roku 1737. Loď kostola je zaklenutá krížovou hrebienkovou klenbou. Na priečelí kostola sa nachádza latinský nápis (chronostichos). Z toho nápisu je zrejmé, že nemocnica je zasvätená sv. Jánovi z Boha.
Kostol sv. Jána z Boha v Spišskom Podhradí
Komárno: Bývalý františkánsky kostol
Bývalý františkánsky kostol (tzv. vojenský kostol) vznikol prestavbou staršieho kalvínskeho kostola v rokoch 1677 - 1681. Kostol je neskorobaroková jednoloďová stavba s rovným uzáverom presbytéria a vežou situovanou do juhovýchodného štítového priečelia. Vedľa kostola františkánov sa nachádzal aj kláštor františkánov z polovice 18. storočia - asanovaný bol počas výstavby dnešných obytných blokov pri kostole v 50. rokoch 20. storočia.
V roku 1809 sa františkáni pred blížiacim napoleonským vojskom uchýlili do františkánskeho kláštora v Báči. Komárňanské budovy prešli pod velenie pevnosti a bola tu zriadená vojenská nemocnica, v časti kláštora boli byty dôstojníkov. Kostol bol v roku 1906 obnovený a do roku 1945 slúžil ako kostol pre tunajšiu vojenskú posádku.
Prešov: Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa
V krajskom meste Prešov sa na Hlavnej ulici v súčasnosti nachádza katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa. Na mieste, kde sa dnes nachádza gréckokatolícky Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa v Prešove, už koncom 14. storočia stála špitálska kaplnka postavená v neogotickom štýle. Spravovali ju augustiniáni, ktorí sa venovali starostlivosti o chorých a chudobných v nemocnici, ktorá stála hneď vedľa kaplnky.
Po nariadení panovníka Leopolda I. bol v roku 1673 kostol odovzdaný reholi minoritov, ktorí prišli do Prešova v tom istom roku. Okrem kostola minoriti dostali do vlastníctva aj nemocnicu - špitál. Minoriti zmenili účel nemocnice na kláštor - konvent koncom 17. storočia, keď sa po krátkej neprítomnosti opätovne vrátili v roku 1686. Kláštor zasvätili sv. Jánovi Krstiteľovi.
Postupom času, následkom intenzívneho prisťahovalectva z vidieka, vzrástol v Prešove a okolí počet gréckokatolíkov. V roku 1775 bolo v Prešove 132 gréckokatolíkov. Pápež Pius VII. bulou Relata semper erigoval v roku 1818 Prešovskú eparchiu, kde sa katedrálnym chrámom stáva chrám sv. Jána Krstiteľa.
V 50. rokoch bol chrám daný do užívania pravoslávnej cirkvi, keď bola v Československu zrušená gréckokatolícka cirkev. Naspäť sa jej vrátil v r. 1968, po znovuobnovení gréckokatolíckej cirkvi. Ministerstvo kultúry previedlo katedrálu na Gréckokatolícku cirkev 1. júna 1999.
Nepochybne najvýznamnejšou udalosťou v histórii katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa bola návšteva pápeža Jána Pavla II. dňa 2. júla 1995, keď vykonával oficiálnu návštevu Slovenskej republiky.
V roku 2003 bola v katedrále umiestnená verná kópia Turínskeho plátna. Od roku 2008 je Katedrálny chrám sv. Prešov je sídlom gréckokatolíckej eparchie od roku 1818. Jej katedrála je od roku 2008 sídelným chrámom hlavy Prešovskej gréckokatolíckej archieparchie a metropolitu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ktorým je od 27. januára 2024 vladyka Jonáš (Jozef) Maxim MSU.
Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa v Prešove
Tieto príklady ukazujú prepojenosť medzi kostolmi a nemocnicami v priebehu histórie a ich význam pre miestne komunity.