Čo si o tebe myslí Boh: Teologický pohľad

Vzťah medzi Bohom a človekom je komplexná téma, ktorá sa prelína celými dejinami teológie a náboženského myslenia. Aj v 21. storočí si môžeme budovať hlboký vzťah s Bohom, ktorý je "neviditeľný".

Stvorenie Adama od Michelangela

Vzťah s Bohom

Vo svojej podstate sme stvorení pre vzťah. Vzťah medzi Bohom a človekom je vzťahom medzi dvomi bytosťami, kde človek je nedokonalý, a teda zo strany človeka mu stále čosi chýba, kým zo strany Boha je tento vzťah stále na sto percent, stále!

Boh vo svojej láske ide do nepochopiteľného extrému a robí to za nás. On robí to, čo môže robiť iba ten, kto má lásku; ten, kto je Láska. Vzťah s Bohom nás obohacuje Bohom samotným - alebo samotným vzťahom s ním. A keďže svätý evanjelista Ján hovorí, že Boh je láska, my v to veríme a je to hlboká pravda, tak tou istou hlbokou a nezmeniteľnou pravdou je, že Boh nám vo vzťahu s nami dáva lásku.

Boh nám, každému jedincovi z ľudského rodu, cez slová svojmu Synovi Ježišovi pri krste v Jordáne a neskôr na hore Tábor hovorí: ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra. Jednoducho do vzťahu, ktorý má svoj dynamizmus, rozvoj, zápletku, priebeh, neočakávané momenty atď. Tento vzťah môže mať a aj má rôzny charakter, u každého je iný, originálny, neopakovateľný.

Platí to tak zo strany nášho Pána - ktorý akoby sa dáva do našich služieb, do služieb milovanej osoby, je nám k dispozícii a počúva nás bez hraníc -, ako aj z našej strany. Raz mi jeden človek povedal: Priateľstvo chce byť živené vzájomnosťou. Platí to aj vo vzťahu s Nekonečným a zároveň takým blízkym Bohom Stvoriteľom. Na vzťah musia byť aspoň dvaja.

Mystické zážitky s Bohom

Tento vzťah otcovia Cirkvi pripodobňujú k rôznym paralelám, prevzatým z našej ľudskej skúsenosti. Najčastejšie vzostupne a na prvom mieste podávajú ako najprimitívnejší vzťah práve vzťah pána a otroka. To je vzťah naplnený strachom.

Grécke slovo mystikos znamená čosi tajomné, skryté očiam, a neraz sa spája aj s akýmsi tajomným poznaním, ktoré iní nemajú a často zaváňa akýmsi exkluzivizmom. Vôbec však nejde o biblické slovo. Je iba „pokresťančené“. Keď hovoríme o mystickom poznaní v kresťanstve, máme na mysli poznanie, ktoré Boh vlieva do duše človeka a je darom, milosťou ničím nezaslúženou. Alebo, inými slovami, je to hlboká osobná skúsenosť s Bohom.

Veľmi čistý, autentický, intenzívny vzťah s Bohom majú svätci, ktorí dokonca mávajú rôzne mystické zážitky, Božie dotyky. Sú svätci, o ktorých vieme, že Boh ich obdaril takýmito zážitkami; oni o tom napísali, podelili sa so svojou skúsenosťou. Plný takýchto zážitkov bol kráľ Dávid. On ich mnohé zapísal v Žalmoch a dokonca aj zhudobnil a stali sa súčasťou oslavy Boha z úst celej izraelskej pospolitosti a dnes aj z úst kresťanov.

Potom už spomínaný Dionýz Areopagita, ktorý opísal svoj mystický zážitok a videnie, ako je usporiadaná nebeská hierarchia. Potom neskôr sv. Simeon Nový Teológ, ktorý veľmi živo opisuje svoj vzťah s Bohom, ktorý miluje človeka. Nehovoriac o sv. Efrémovi Sýrskom alebo o Arménovi sv. Gregorovi z Nareku. My, samozrejme, najviac poznáme sv. Teréziu z Avily a sv. Jána z Kríža.

Aj dnešný človek môže mať - a som presvedčený, že aj má - takéto hlboké zážitky. Treba však podotknúť, že títo svätí boli ľudia hlbokej pokory, silnej viery a nezištnej lásky. Väčšina z nich žila v spoločenstve, kde boli vystavení obrusovaniu hrán svojich neľahkých charakterov. Boli to ľudia sebazapierania a obety.

Očisťovanie vzťahu s Bohom

Z povedaného vyplýva, že autentický vzťah s Bohom vyžaduje očisťovanie; a to je boľavé. Každý dobrý, zdravý, normálny a autentický vzťah si vyžaduje očisťovanie. Je to ako s tancom a zvlášť s tancom vo dvojici. Takýto tanec sa treba učiť, vylaďovať a zdokonaľovať pohyby vo dvojici, zohrať sa v rytme atď.

Na počiatku tohto procesu je aj stúpanie si po prstoch a zrážky, pády, bolesti svalstva, znechutenie - až do prvého spoločného tanca na parkete v krásnom oblečení a „na ostro“. Je to jednoducho čosi, čo má chuť, vrýva sa hlboko do špiku kostí a napĺňa človeka sladkou túžbou znovu a znovu to zopakovať… Nie je to každodenná záležitosť, hoci dobrý tanečník trénuje a tancuje často a možno aj každý deň. Poznať to po dobrom ovocí. Dobrý strom nemôže plodiť zlé ovocie a naopak.

Prvotný hriech a jeho dôsledky

Písmo ukazuje dramatické následky prvého hriechu, ktorého sa dopustili naši prarodičia. Teológia nás poučuje, že prvotný hriech nie je náš osobný hriech, hoci sa každého až veľmi osobne dotýka: „Čo sa dozvedáme z Božieho zjavenia, to sa zhoduje so skúsenosťou.

Prvý dôsledok nachádzame v prečítanom texte z knihy Genezis. Človek začína mať strach z Boha. Adam sa pred Bohom skrýva. Pred hriechom mu bola prirodzená dôvera a všeobímajúca láska. Hriech v jeho duši zatemnil obraz Boha a namiesto dôvery sa začal v ňom objavovať strach. Strach spôsobuje, že sa človek stáva bytosťou opancierovanou, uzavretou. Sv. Augustín označuje hriešnika zvláštnym výrazom „homo incurvatus in se“, teda človek skrútený (uzavretý) do seba.

Prví ľudia v raji žili v ráde Bohočloveka, v milosti Kristovej. Mali v srdci Božie Slovo a žili v Duchu Svätom, svojou neposlušnosťou stratili Božie priateľstvo, ale nestratili Božiu Lásku. Bez Boha človek nemôže naplniť zmysel svojej existencie „stať sa Božím obrazom (podobou)“. Nie je v ňom Dobrota, Múdrosť, Spravodlivosť a Svätosť. Bez Boha je človek bezmocný, vydaný do područia svojich pudov.

Sv. Pavol stav človeka po dedičnom hriechu charakterizuje, ako stav bezbožnosti (gr. ASEBEIA) a z toho plynúcej morálnej bezmocnosti. Táto bezbožnosť sa týka všetkých. Je to stav neprítomnosti Božieho Ducha v našom srdci. My všetci, ako potomci Adama, sa rodíme s touto duchovnou prázdnotou v srdci. Problém nie je len v tom, čo konáme, alebo nekonáme, ale v tom, čo po prvotnom hriechu sme. Dokážeme byť slušní, ale bez Boha nemôžeme byť skutočne dobrí.

Človek stratil Ducha Svätého - bytostnú Dobrotu, Rajskú Blaženosť. Prebudila sa v ňom žiadostivosť. Krása tela sa stala pre človeka veľkým problémom. Človek sa už nedokázal na druhého dívať s nesebeckou láskou, ktorá je z Boha, ale len zo sebeckou žiadostivosťou. Tak, ako bezprostredne vyšiel z božích rúk, túto ťažko zvládnuteľnú situáciu nepoznal. Lebo vnútorne bol spojený s omnoho väčším prameňom šťastia, než je ľudská sexualita. V jeho srdci bola ustavičná radosť z Boha, lebo aj v blížnom nachádzal Boží obraz.

Ďalším dôsledkom je skutočnosť, že človeku sa zatemnil rozum, stratil Svetlo poznania. Adamovi na počiatku svietilo Svetlo poznania, v ktorom vedel o sebe i o prírode všetko. Len takto vieme pochopiť určité stopy Prazjavenia, ktoré sa zachovali v niektorých starovekých kultúrach. I ten najmenší chrobáčik „vie“ ihneď po svojom vyliahnutí, čo je pre neho dobré a čo mu osoží a človek, vrchoľ stvorenia, to nevie. Nepozná ani zákonitosti tela, v ktorom žije.

Súlad, v ktorom žili prví ľudia, vďaka priateľstvu s Bohom, je zničený. Vláda duchovných schopností duše nad telom je podlomená, spojenie muža a ženy je podrobené napätiam, ich vzťahy sú poznamenané žiadostivosťou a sklonom k panovaniu. Ľudia už netvoria prirodzené spoločenstvo ako zvieratá. Súlad s tvorstvom je rozbitý, stvorenie sa človeku odcudzilo a stalo sa mu nepriateľom. Vinou človeka je stvorenie „podrobené ničotnosti“ (Rim 8,20).

Grécke slovo ANOMIA vyjadruje skutočnosť, že každý hriech je porušením Božieho zákona. Sv. Pavol nás poučuje: „…veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ (Rim 3,23) alebo „všetci sú pod hriechom“ (Rim 3,9). A nakoľko platí toto Pavlovo tvrdenie, človek sám od seba nedokáže vypovedať, čo je to hriech a to proste preto, že je sám v hriechu a je teda voči nemu zaujatý.

Sv. Pavol, základný hriech, prvotný predmet Božieho hnevu, vidí v bezbožnosti (gr. ASEBEIA) a hneď presne vysvetľuje ako sa bezbožnosť prejavuje: v odmietnutí oslavovať Boha (gr. DOXAZEIN) a v odmietnutí vďačnosti voči Bohu (gr. EUCHARISTEIN). Inými slovami, v odmietnutí uznať Boha v jeho Božstve, nevzdávaní mu patričnej úcty. Bezbožnosť spočíva v „ignorovaní“ Boha, svojho Otca a Stvoriteľa. Možno nás zarazí, že apoštol prehlasuje všetok morálny úpadok, za následok Božieho hnevu.

Význam poslušnosti

Sľub poslušnosti má svoje smutné dejinné zázemie tak v cirkevných ako i svetských dejinách. Aj kresťanská asketika a pedagogika prispeli k negatívnemu chápaniu sľubu poslušnosti svojím podielom. Cirkevno-právne poslušnosť nie je zaťažená len tzv. Nemožno nevidieť, že spoločenský a cirkevný vývoj koncom dvadsiateho storočia zásadne sa dotýka aj problematiky poslušnosti. V dôsledku novodobých dejín a oslobodzovacích procesov v značnej miere získal subjekt (osoba) na svojej vážnosti.

Veľmi dôležité novozákonné texty (Pavol, List Hebrejom) nám predstavujú Ježišovu poslušnosť a vždy v spojení s jeho utrpením a smrťou. Pri tom je nápadné, že o jeho „poslušnosti“ sa nehovorí ako o určitom spôsobe správania sa, ale ako o jeho bytostnej črte. Evanjeliá nám vysvetlia túto otázku. Hoci výslovne nehovoria o Ježišovej poslušnosti, ale o veci, o ktorú Ježišovi ide. Ešte pred svojím verejným účinkovaním evanjeliá nám predstavujú Ježiša a to, v čom a v kom nachádza svoju identitu. V trojičnom dialógu (Otec - Syn - Boží Duch) sa začína Ježišovo verejné účinkovanie a jeho cesta.

Ježiš nežije, neučí a nekoná zo seba samého, ale z Otca: „Kto hovorí sám zo seba, hľadá vlastnú slávu. Vôľa Otcova je jeho pokrmom, celkom žije z nej a úplne ho preniká: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo. Syn je celkom v Otcovi. Synova poslušnosť má podobu lásky. Milujúc patrí celkom Otcovi. Táto láska nebola ničoho ušetrená. Vrchol dosiahla na kríži. Tento „dojímavý príbeh“ lásky medzi Otcom a Synom umožňuje plnosť života človekovi: „…lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho ktorý ma poslal. A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň.

Získanie spravodlivosti skrze vieru

Podľa Písma sa do života vo večnosti dostanú iba spravodliví ľudia. Najdôležitejšou úlohou kresťanov je získanie a udržanie svojho spasenia, a tiež aby boli v tomto cieli nápomocní iným. K tomuto je však nutné stať sa už tu na zemi spravodlivým človekom, a aj ním zostať. Apoštol Pavol zhrnul odpoveď na túto otázku takto: „...tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona.“ (Rim 3,28)

Podľa Jeho zmýšľania, ktoré poznáme z Písma, človek nie je hriešny preto, lebo činí hriech, ale preto činí hriech, lebo už je hriešny. Vyjadruje tým svoju prirodzenosť, skrytý stav jeho vnútra - srdca aj ducha. Takisto spravodlivý človek sa nestáva spravodlivý tým, že koná spravodlivo. Opak je pravdou - dobré veci je schopný robiť vtedy, keď už je spravodlivý. A keďže naše skutky určuje vnútorný duchovný stav - toto je koreň, skutky sú už iba ovocím.

Podľa tohoto kvôli Adamovmu pádu, na každého človeka vplýva hriech, t. z. že každý človek sa narodil s hriešnou prirodzenosťou a nikto sa na tejto planéte nenarodil ako spravodlivý (so spravodlivou prirodzenosťou). Prvotný hriech teda znamená, že od svojho počatia vlastníme hriešnu prirodzenosť, a preto všetci konáme hriešne skutky, a nie kvôli hriešnym skutkom sa stávame ľuďmi s hriešnou prirodzenosťou.

Riešením a odpoveďou Božou je spasenie, obeť Pána Ježiša Krista na golgotskom kríži. On jediný bol bez hriechu, počatý zvláštnym spôsobom, a tým ochránený od hriechu. Vyniesol všetky naše hriechy aj trest za ne na kríž, aby sa za nás obetoval Bohu, potom vstal z mŕtvych, a tak porazil moc hriechu a smrti na zemi.

Boh znížil latku bez zaujatosti na ten najnižší - na nultý bod, aby bolo spasenie dosiahnuteľné pre každého, aby nezáviselo od ľudskej schopnosti, či majetku, ale aby ho aj ten najzaostalejší, najslabší, najnevzdelanejší, najhriešnejší človek mohol dosiahnuť. Večný život totiž nemôže byť závislý od našej rozumovej schopnosti, pôvodu, materiálneho zabezpečenia, miery vzdelanosti, inteligencie či výchovy, veď toto všetko sa vyskytuje až počas nášho pozemského života.

Podľa Božieho zjavenia Boh je Stvoriteľ: „Všetko povstalo skrze neho“ (Jn 1, 3). Vierou vidíme spojitosť medzi vesmírom a jeho Stvoriteľom. Práve na základe tejto spojitosti nazývame svet stvorením. Boh stvoril „nebo i zem“. Výraz „nebo i zem“ má širší význam než často používané slová „vesmír“ a „príroda“. V symbole viery uznávame, že Boh je Stvoriteľ „sveta viditeľného i neviditeľného“. V tomto zmysle hovoríme o fyzickej a duchovnej dimenzii stvorenej reality.

Tabuľka: Dôsledky prvotného hriechu

Písmo sväté hovorí o dvoch skutočnostiach, ktoré ovládli ľudskú realitu a od ktorých sa Boh dištancuje: a to sú hriech a smrť. Démoni nemajú viditeľné telo, ale my im prepožičiavame svoje telo. Tak ako po prvotnom hriechu, keď sa Boh pýta: „Adam, kde si?“ aj po zavraždení Ábela sa vyskytuje otázka s opytovacím zámenom „kde“: „Kde je tvoj brat?“ Ľudský hriech spôsobuje chaos?

Božia bázeň

Aká mocná je Božia bázeň v srdci človeka, keď ho zbaví strachu z mocných tohto sveta! Každé rozhodnutie, ktoré je diktované strachom z človeka, je zlé rozhodnutie. Lebo je diktované strachom o seba. Keď sa bojíme Boha, poslúchame Ho aj za cenu dôsledkov, ktoré nám naša poslušnosť Jemu môže priniesť.

Boh dáva každému podľa jeho potrieb. Nie viac, nie menej. Buď sme závislí od chleba, alebo od Chlebodarcu. Buď sme závislí od daru, alebo od Darcu. Lebo všetko, čo robíme na úkor Boha a poslušnosti Jemu, vyjde nazmar. Neraz sme v pokušení merať Boha, jeho lásku a starostlivosť o nás okolnosťami života.

Boh je svätý a človek je hriešny. Preto svätý Boh je a vždy bude hrozbou pre hriešneho človeka. Ale Boh Biblie je jedinečný Boh. Síce je neviditeľný, ale nie je nemý. On hovorí. Božím prikázaniam predchádza Božie vykúpenie. Božiemu zákonu predchádza Božia záchrana.

tags: #test #co #si #o #tebe #mysli