Prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie, krstu, birmovania a Eucharistie, človek dostáva nový život v Kristovi. Tento život máme, ako všetci vieme, „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7). Sme ešte vystavení pokušeniam, utrpeniu, smrti a z dôvodu hriechu môžeme dokonca tento nový život aj stratiť.
Preto Pán Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele spásy aj v prospech svojich členov, osobitne sviatosťou zmierenia a pomazania chorých, ktoré možno označiť spoločným menom ako „sviatosti uzdravenia“.
Sviatosť zmierenia je sviatosťou uzdravenia. Keď sa idem spovedať, idem sa dať uzdraviť: dať si uzdraviť dušu, uzdraviť si srdce z niečoho, čo som vykonal a čo nie je v poriadku. Biblický obraz, ktorý najlepšie vystihuje hlboký súvis týchto sviatostí, je príbeh odpustenia a uzdravenia ochrnutého, kde sa Pán Ježiš zjavuje ako lekár duše i tela zároveň (porov. Mk 2,1-12).
Sviatosť pokánia a zmierenia vyviera priamo z veľkonočného tajomstva. Bolo to práve vo veľkonočný večer, keď sa Pán zjavil učeníkom zavretým vo Večeradle a po pozdrave «Pokoj vám!» dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané» (Jn 20,21-23).
Tento krok nám odkrýva najhlbšiu dynamiku, obsiahnutú v tejto sviatosti. Ide predovšetkým o skutočnosť, že odpustenie hriechov nie je niečo, čo si môžeme dať sami od seba. Nemôžem povedať: „Odpúšťam si hriechy“. Odpustenie sa žiada, prosí sa od niekoho iného, a v spovedi si prosíme odpustenie od Ježiša.
Odpustenie nie je ovocím našich snáh, ale je darom, darom Ducha Svätého, ktorý nás zaplavuje kúpeľom milosrdenstva a milosti, ktorá neprestajne prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného a vzkrieseného Krista.
Na druhom mieste nám pripomína, že iba vtedy, keď sa necháme zmieriť v Pánovi Ježišovi s Otcom a s bratmi, môžeme byť naozaj v pokoji. A toto sme už všetci v srdci pocítili: keď sa ideme spovedať, ideme s ťarchou v duši, s istou dávkou smútku.
Časom prešlo slávenie tejto sviatosti z verejnej formy - keďže na počiatku sa vykonávala verejne - do podoby osobnej, do diskrétnej formy spovede. To však neznamená, že by sa stratil jej cirkevný ráz, ktorý predstavuje životný kontext. Kresťanské spoločenstvo je totiž tým miestom, kde sa sprítomňuje Duch Svätý, ktorý obnovuje srdcia v Božej láske a všetkých bratov zjednocuje v Kristovi Ježišovi.
Práve z tohto dôvodu teda nestačí poprosiť Pána o odpustenie vo vlastnej mysli a vo vlastnom srdci, ale je potrebné pokorne a s dôverou vyznať svoje hriechy služobníkovi Cirkvi. Niekto by mohol povedať: „Ja sa spovedám iba Bohu“. - Isteže, môžeš Bohu povedať „odpusť mi“ a vysloviť svoje hriechy. Naše hriechy sú však aj proti bratom, proti Cirkvi, a preto potrebujeme poprosiť o odpustenie Cirkev i bratov v osobe kňaza.
„Ja sa však hanbím, otče!“ - Aj zahanbenie je dobré, je zdravé mať trochu hanby, pretože zahanbenie je uzdravujúce. O niekom, kto sa nehanbí, hovorievame v mojej vlasti, že je človekom „bez hanby“, je „nehanebník“. Hanba aj prospieva, pretože nás robí pokornejšími. A kňaz prijíma takúto spoveď s láskou a ohľaduplnosťou a v mene Boha odpúšťa. Aj z ľudského hľadiska, kvôli upokojeniu sa, je dobré porozprávať sa s bratom a povedať kňazovi veci, ktoré tak veľmi ťažia moje srdce.
Nebojme sa spovede! Kto stojí v rade na spoveď, pociťuje všetky tieto veci, aj zahanbenie, zo spovede však vychádza slobodný, veľký, zbavený hriechov, belostný, šťastný. V tomto tkvie krása spovede!
Sláviť sviatosť zmierenia znamená byť pritúlení vo vrúcnom objatí, ktoré je objatím nekonečného Otcovho milosrdenstva. Spomeňme si na to nádherné podobenstvo o synovi, ktorý odišiel z domu s peniazmi, ktoré zdedil, všetky premrhal a potom, keď už nemal nič, rozhodol sa vrátiť domov, nie však ako syn, ale ako sluha. V srdci si niesol veľkú vinu a veľkú hanbu. Prekvapením bolo, keď začal hovoriť a prosiť o odpustenie, že Otec ho nenechal dohovoriť. Objal ho, pobozkal a pripravil oslavu. Zakaždým, keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok!
Súčasti ako pomôcka na pamätanie, čo je potrebné k sviatosti zmierenia: Spytujem - ľutujem - sľúbim - vyznám - splním.
Svätá spoveď - krátky postup
Keď prichádzaš vyznať svoje hriechy, pozdrav sa:„Slava Isusu Christu!“ Kňaz ti odpovie na pozdrav: „Slava i vo viki!“ Potom sa prežehnáš (už kľačiac alebo sediac): „V mene Otca i Synai Svätého Ducha. Potom prejavíš svoju ľútosť slovami:„Ľutujem všetky svoje hriechy, ktorými som urazil/anajláskavejšieho Boha. Sľubujem, že sa polepším a budem sachrániť od hriechu“.
Potom prijmeš rozhrešenie od kňaza a pri slovách: A ja, nehodný kňaz, jehomocou, ktorú mi dal, odpúšťam ti a rozväzujem ťa z pút všetkých tvojichhriechov v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.
Krst v gréckokatolíckom kostole
Problém sa dokonca objavuje aj na internete a sprevádza ho živá diskusia pýtajúcich sa i tých, čo sa snažia odpovedať. Žiaľ, diskusia nie je vždy vecná a u mnohých odhaľuje náboženskú nevedomosť a odcudzenosť od cirkevného spoločenstva. Mnohým uniká podstata krstu. Krst považujú za akýsi talizman alebo magický úkon, ktorý má dieťaťu zabezpečiť ochranu a šťastie, alebo ho jednoducho považujú za rodinnú tradíciu či folklór.
Krstiť - grécky baptizein v preklade znamená ponoriť, pohrúžiť. „Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6, 3 - 4).
Kde sa ale dnes môžeme dotknúť Ježiša Krista tak, aby sme sa doň celí vnorili a získali všetky jeho zásluhy, ktoré pripravil pre nás? Ježiš je prítomný so všetkým bohatstvom spásy v Cirkvi. Krst je teda rovnako sviatosťou viery v Krista, ako aj sviatosťou viery v Cirkev. Kto chce prijať katolícky krst, prijíma to, čo Ježiš odovzdal Cirkvi: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 - 20).
Pokrstiť teda nie je magický úkon, ale prijatie celkom nového spôsobu života, ktorým žije Cirkev, a do toho sa treba ponoriť. Cirkev zveruje úlohu voviesť niekoho do nového života niektorým svojim členom. Čo z toho vyplýva pri hľadaní vhodných krstných rodičov?
Voľba krstného otca alebo krstnej matky sa neriadi prvotne hľadiskami rodinnej alebo spoločenskej blízkosti. Krstní rodičia sú predstaviteľmi prítomnej Cirkvi a viditeľnými prostredníkmi vo vzťahu k spoločenstvu veriacich. Svojho zverenca zoznamujú so životom miestneho cirkevného spoločenstva, posilňujú ho slovom a príkladom vo viere a v nasledovaní Krista a ochotne mu pomáhajú vo vážnych životných rozhodnutiach. Rodičom tiež pomáhajú pri riešení zložitých otázok výchovy.
Obrady krstu Katolíckej cirkvi udávajú tri vlastnosti, ktoré má mať krstný otec alebo krstná matka. Sú to: dostatočný vek a vyspelosť; prijatie krstu, birmovania a Eucharistie; má byť katolík, ktorý nie je hatený právnymi prekážkami.
Obradová knižka tiež uvádza, že pokrstený v odlúčenej cirkvi alebo v náboženskej spoločnosti, ale veriaci v Krista môže byť spolu s katolíckym krstným otcom alebo krstnou matkou zapísaný ako krstný rodič alebo kresťanský svedok krstu, ak si to prajú rodičia.
Služba krstných rodičov je teda cirkevná a hlboko duchovná a za sľub, ktorý dali pri krste krstenca, že budú nápomocní pri náboženskej formácii, nesú pred Bohom zodpovednosť. Ak prijímame, že krstný rodič môže správne plniť svoje poslanie, len keď je aktívnym členom Katolíckej cirkvi, môžeme si dať otázku, či je zmysluplné, aby katolík prevzal na seba službu krstného rodiča v Evanjelickej cirkvi a. v.
V júni 2001 podpísali dve najpočetnejšie cirkvi na Slovensku - Katolícka cirkev a Evanjelická cirkev a. v. - dohodu o vzájomnom uznávaní krstu. Krst evanjelikov je teda platný a zhodný s obsahom, aký má aj pre katolíkov. Mohli by sme si myslieť, že aj služba krstného otca alebo krstnej matky je vzájomne akceptovateľná. Evanjelik ako krstný rodič katolíkovi a naopak.
Už sme povedali, že dedičom a nositeľom krstného bohatstva je Cirkev s celým jej spôsobom existencie a života. Prijímajúci krst sa zaúča a zasväcuje do tohto bohatstva krstu a spôsobu života. Jeho učiteľom i svedkom je krstný rodič, ktorý s Cirkvou žije a dôverne ju pozná. Preto sa ten, čo je pokrstený v Katolíckej cirkvi, stáva katolíkom a ten, čo je pokrstený v Evanjelickej cirkvi a. v., sa stáva evanjelikom. Z toho dôvodu majú obe cirkvi vlastné požiadavky na prijatie za krstných rodičov.
O katolíckych sme už povedali. Aké však majú požiadavky v Evanjelickej cirkvi a. v.? Na objasnenie nám poslúži ich cirkevná ústava ECAV. V bodoch vzťahujúcich sa na krstných rodičov čítame: „Krstní rodičia majú byť zásadne evanjelici a. v. V prípade závažných dôvodov jeden z krstných rodičov môže byť členom inej kresťanskej cirkvi.
Krstní rodičia ev. a. v. musia byť pokrstení a konfirmovaní a v prípade manželov - krstných rodičov aj cirkevne sobášení. Krstní rodičia z inej cirkvi musia byť pokrstení. Krstným rodičom nemôže byť ten, čo nemá pokrstené vlastné deti, alebo deti krstného rodiča ev. a. v. nasledujú vierovyznanie neevanjelického rodiča.
Po vekovej stránke za krstných rodičov z ev. a. v. možno prijať člena po konfirmácii. Ak rodina trvá na krstných rodičoch, ktorí nespĺňajú uvedené podmienky, navrhne kňaz rodine popri týchto krstných rodičoch ďalších spomedzi členov cirkevného zboru, ktorí prijmú túto úlohu menom cirkevného zboru.
Pri skúmaní cirkevnoprávnych predpokladov tých, čo nie sú členmi cirkevného zboru, v ktorom sa krst koná, musia títo predložiť doklady o krste, konfirmácii, prípadne cirkevnom sobáši.
Je potrebné brať na vedomie, že krstný rodič sľubuje krstné sľuby namiesto krstenca, teda sľubuje pred Cirkvou i Bohom samotným, že urobí všetko, aby z krstenca vyrástol zrelý kresťan, ktorý pozná a miluje Boha i jeho Cirkev. Ten, kto prijal krst, spája sa s Ježišom Kristom. Toto začlenenie do Krista privádza k hlbokému pretvoreniu osobného života každého pokrsteného. Človek sa stáva celým človekom tým, že sa úplne oddáva Ježišovi Kristovi. Krstom sa človek stáva Božím synom či dcérou, čo v sebe zahŕňa zrieknutie sa akejkoľvek moci diabla.
Je smrteľným hriechom, ktorý priamo odporuje podstate krstu, vykonávať rôzne magické rituály či používanie amuletov a iných predmetov, „aby sa dieťaťu darilo“.
Myropomazanie je sviatosť, ktorá dopĺňa krst. Je sviatosť, pri ktorej krstenec dostáva dary Svätého Ducha na užšie primknutie sa ku Kristovi a ľahšie zachovanie si posväcujúcej milosti v každej situácii. Spolu s krstom a Eucharistiou, ktorá sa vo východnej cirkvi udeľuje hneď po krste, tvorí jeden celok „sviatostí uvádzania do kresťanského života“.
V dobe cirkevných otcov sa myropomazanie označovalo ako korunovanie a zavŕšenie krstu. Otcovia mu pripisovali plnosť Svätého Ducha a vyniesli tak na povrch osobný aspekt. Súčasne videli v myropomazaní zdokonalenie účasti na úlohách Ježiša Krista.
Príprava na krst obnáša jedno vopred dohodnuté stretnutie, na ktoré je potrebné doniesť rodný list dieťaťa a krstné listy rodičov a krstných rodičov nie staršie ako 3 mesiace. Keďže však je krst začlením do Cirkvi, je vhodné dieťa krstiť v miestnej Cirkvi, v ktorej bude vyrastať. Rodičia s pomocou krstných rodičov vychovávajú vo viere. Je však obtiažnejšie podstúpiť túto prípravu po narodení dieťaťa, keďže v tom čase pribúda veľa nových povinností. Človek, ktorý nespĺňa niektorú z podmienok sa nemôže stať krstným rodičom.
Eucharistické prijímanie malými deťmi
Predstavte si ako pristupujú k Eucharistii spolu s vami aj vaše malé deti. Učíte sa jeden od druhého postoj radosti a vďačnosti za dar Eucharistie, postoj bázne a úcty. Všetci prijímate Krista, ktorý vytvára vo vašej rodine jednotu a upevňuje lásku.
Predstavte si tú radosť Boha, ktorý môže znova a znova prichádzať do nevinných sŕdc detí a prebývať v rodinách, v spoločenstve, uprostred ktorého je eucharistický Kristus.
Od septembra 2017 sa gréckokatolícka cirkev na Slovensku oficiálne a na celom území vrátila k starobylej praxi prijímania Eucharistie malými deťmi (v tzv. veku ešte pred užívaním rozumu). V gréckokatolíckej cirkvi už niekoľko rokov deti prijímajú myropomazanie (birmovku) aj prvé sväté prijímanie hneď po krste. Ale prijatie Eucharistie u novorodencov, resp. batoliat bola väčšinou jednorazová záležitosť, ktorá bola u dieťaťa obnovená až v školskom veku.
Viac ako 1000 rokov bola jednota troch iniciačných sviatostí spoločnou praxou východnej aj západnej cirkvi. Eucharistia sa prijímala v blízkej nadväznosti ku krstu a birmovke, niekoľkoročné rozostupy medzi týmito sviatosťami neexistovali. Dospelí katechumeni, aj malé deti po krste prijali aj birmovku a prvé sväté prijímanie.
V 12.-13. storočí sa v latinskej cirkvi vytráca prijímanie pod spôsobom vína, a teda sa stráca aj prijímanie malých detí, pretože mali s formou nekvaseného chleba ťažkosti. Cirkev ovplyvnili aj myšlienky propagujúce nehodnosť ľudí prijímať Eucharistiu a do popredia sa dávala skôr ľudová zbožnosť vo forme adorácie, prijímanie bolo niečo príležitostné a výnimočné.
V 16. storočí Tridentský koncil vyhlásil, že prijatie sviatosti zmierenia a Eucharistie aspoň jedenkrát ročne je nevyhnutné pre spásu. Malé deti pred užívaním rozumu však prijímať tieto sviatosti nie sú povinné, pretože u nich pretrváva milosť posväcujúca vyplývajúca z krstu.
Toto malo tiež za následok, že prax eucharistického prijímania malých detí v rímskokatolíckej cirkvi zanikla, pretože sa vyhlásenie Tridentského koncilu začalo interpretovať v takom zmysle, že pre deti Eucharistia nie je nevyhnutná, a preto ani potrebná.
Eucharistické prijímanie malých detí sa lokálne praktizovalo už niekoľko rokov (napr. v Bratislave), ale nebola to všeobecná norma. V septembri roku 2017 sa prijímanie Eucharistie malými deťmi stalo sui iuris pre všetky slovenské eparchie.
Eucharistia je deťom podávaná už od krstu až do obdobia rozumového rozlišovania, ktorý bol jednotne stanovený na začiatok 3. ročníka základnej školy. V tomto období deti prestanú prijímať Eucharistiu, absolvujú prípravu na prvú svätú spoveď a Eucharistiu začnú opätovne prijímať po slávnosti „Prvej svätej spovede“, resp. „Slávnostného svätého prijímania“.
Nárok prijímať Eucharistiu v gréckokatolíckej cirkvi majú však len deti východného obradu. Ak je dieťa latinského obradu, nie je možné túto prax uplatňovať (ani v prípade, že rodičia trvale realizujú svoj duchovný život vo východnom obrade).
PRVÁ SVÄTÁ SPOVEĎ A SLÁVNOSTNÉ SVÄTÉ PRIJÍMANIE U SLOVENSKÝCH GRÉCKOKATOLÍKOV V ANGLICKU
História gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
Gréckokatolícka cirkev mala zachovaný svoj obrad na Východnom Slovensku už mnohé roky a počet veriacich stále rástol z roka na rok. Svedčia o tom aj záznamy s počtom gréckokatolíkov pri jednotlivých sčítaniach. V Mukačevskej eparchii bolo v roku 1806 okolo 541 963. Ukazovala sa však potreba ustanoviť nové biskupstvo. 22. septembra 1818 prehlasuje pápež Pius VII bulou Relata semper kanonické zriadenie prešovskej eparchie.
tags: #text #krst #v #greckokatolickom #kostole