Pred šesťdesiatimi rokmi sa začala Akcia K. Akcia K bol krycí názov pre násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov v roku 1950 v Československu vtedajším komunistickým režimom.
O likvidácii kláštorov uvažovali komunisti už od nástupu k moci v roku 1948. Akciu K schválilo predsedníctvo Komunistickej strany Československa vo februári 1950. Akcia mala prinútiť rehoľníkov, aby sa vzdali rehoľného života a mala oslabiť ich vplyv na ľudí.
Bolo rozhodnuté, že sa zasiahne „naraz, počas jednej noci formou dobre pripraveného úderu, ktorý by postavil našu aj zahraničnú verejnosť pred hotovú vec“.
Akcii predchádzal politický proces s desiatimi predstavenými reholí, ktorí boli obžalovaní z protištátnej činnosti a nenávisti k ľudovodemokratickému zriadeniu, ukrývania nepriateľských agentov a výroby letákov.
Presne o polnoci z 13. na 14. apríla 1950 obsadili príslušníci Ľudových milícií, Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti všetky mužské kláštory v celom Československu. Rehoľníkov už nadránom autobusmi rozvážali do záchytných kláštorov, pričom ich rozdelili do troch skupín.
Predstavených a takzvaných najreakčnejších sústredili v „kárnom kláštore“ v Pezinku, ostatných do štyroch ďalších kláštorov v Hronskom Beňadiku, v Šaštíne, Jasove a v Podolínci.
Akciu K sprevádzalo násilie, ale aj ničenie a rozkrádanie vzácnych rukopisov, obrazov, nábytku a obradných predmetov. O osude vyprázdnených kláštorov následne rozhodovala komisia pri Zbore povereníkov na čele s Karolom Bacílkom.
V rámci akcie K a v ďalších akciách proti mužským reholiam (akcia K1 a K2) bolo celkovo na Slovensku internovaných 1180 rehoľníkov žijúcich v 76 kláštoroch z 15 reholí. Po akcii K nasledoval podobný zásah proti ženským rádom - akcia R.
Zásah proti reholiam bol protiprávny. Neexistoval nijaký oficiálny doklad o ich rozpustení. Komunistickému režimu sa síce akciou K podarilo za jedinú noc zlikvidovať všetky mužské kláštory v republike, nepodarilo sa im však zlikvidovať rády ako také.
Naviac, čoraz viac sa v podmienkach komunistického útlaku začala vzmáhať tajná cirkev, na ktorú režim nemal dosah a nemohol ju ovplyvňovať tak, ako sa snažil ovplyvňovať oficiálne cirkevné štruktúry.
Bratislava 29. augusta (TASR) - Tlak na mužské i ženské rehole, ktorý vyvíjal režim v socialistickom Československu, sa minul cieľa. Konštatoval to v rozhovore pre TASR vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského (PedF UK) profesor Róbert Letz pri príležitosti 69. výročia Akcie R (rehoľníčky) namierenej proti ženským reholiam.
Išlo o násilné sústredenie členiek ženských reholí, ktoré pokračovalo v ďalších etapách a skončilo sa prakticky v roku 1989. Samotná Akcia R sa začala 29.
Letz, špecializujúci sa na dejiny 20. storočia a na cirkevné dejiny, konštatoval, že nová kapitola moderných slovenských dejín sa začala písať v roku 1948, keď Komunistická strana Československa (KSČ) prevzala úplnú moc v štáte. Ešte v tom roku, počas agitácií medzi ľuďmi, KSČ hovorila, že je za náboženskú slobodu a nikoho nechce prenasledovať.
Ako Letz vysvetlil, do konca roka 1948 nenastalo nejaké tvrdé prenasledovanie. To možno datovať od konca toho roku, keď sa striktne obmedzilo vydávanie náboženskej literatúry a časopisov, začali sa vytvárať orgány v rámci štátnej správy a Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktoré kontrolovali cirkev. V tom čase režim začal deliť kňazov a rehoľníkov do skupín a vyhodnocovať ich ako lojálnych alebo nelojálnych k „ľudovodemokratickému“ zriadeniu.
Tvrdšie postihy voči duchovným začali v roku 1949 a v roku 1950 vrcholili. "Dôvodov na prenasledovanie kresťanov a osobitne katolíckej cirkvi na Slovensku je viac," pokračoval Letz. "Cirkev bola nepohodlná z dôvodu, že jej predstavitelia ako jediní odmietli jednoznačne povedať, že sú lojálni ku komunistickému režimu, hoci ich na to viackrát vyzvali," konštatoval historik.
Známy dôvod, pre ktorý došlo k prenasledovaniu duchovných, bol, že totalitný systém si robil nárok na celého človeka. Nechcel, aby tu bol iný nezávislý zdroj informácií, zdroj poznania a existencie, ktorý by ovplyvňoval ľudí iným spôsobom, ako to chcel režim. Ten chcel mobilizovať masy za svoje ideály a získať ich pre svoju ideológiu.
Socialistická ideológia, budovanie komunistického zriadenia, sa stavala ako konkurent náboženskému názoru na svet a život. Nastala konfrontácia v tom, že časť kňazov i veriacich bola ochotná s režimom spolupracovať, druhá časť spolupracovať s ním nebola ochotná. Biskupi spočiatku prejavili vôľu dohodnúť sa s režimom, no odmietali to urobiť na úkor základných práv cirkvi.
V tej konfrontácii v roku 1950 systém hľadal miesta, ktoré by mohli najviac poškodiť katolícku cirkev. Boli nimi rehole. Mužské či ženské rehole mali na území Slovenska stáročnú tradíciu, boli nositeľmi kultúry, kultivácie a civilizácie. "Nielen u nás, ale aj v celej západnej Európe. Najskôr existovali návrhy, aby rehole išli preč z väčších miest, odsťahovali sa na vidiek a neboli na očiach verejnosti. Napokon zvíťazil radikálnejší návrh likvidácia kláštorov a reholí. Najskôr došlo k likvidácií mužských reholí.
Členovia Ľudových milícií, Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) a Štátnej bezpečnosti v noci z 13. na 14. apríla 1950 vtrhli do 56 mužských kláštorov, rehoľných domov v Československu. Tak sa začala Akcia K. V dňoch 28. - 31.
"Na Slovensku máme veľa informácií o tom, že došlo k zhromaždeniu obyvateľov pokúšajúcich sa prekaziť a na niektorých miestach aj prekazili vysťahovanie rehoľníčok," uviedol historik.
V prevej fáze boli na rane rehoľníčky zaoberajúce sa kontemplatívnym a rozjímavým životom so zvýšeným časom venovaným modlitbám. Týkalo sa to aj sestier pôsobiacich v školách, lebo sa dali ľahko sústrediť. Až v ďalších fázach, v priebehu 50. a 60. rokoch 20. storočia, režim postupne vytláčal zo služby rehoľníčky, ktoré pracovali v zdravotníctve.
Starali sa napríklad o telesne či duševne postihnutých ľudí. Odchodom rehoľných sestier z nemocníc v nich zanikali aj kaplnky, došlo k odstraňovaniu krížov, kňazi sa ťažšie dostávali k pacientom, ktorí potrebovali duchovné zaopatrenie. Sestry boli sústredené v centralizačných objektoch, mnohé vyvezené do českého pohraničia. Tam boli najmä v textilných továrňach zamestnané ako lacná pracovná sila. Rehoľníčky aj v továrňach nosili habit a dochádzalo aj k úrazom.
Na väčšiu diskreditáciu rehoľníčok režim najmä v 50. rokoch zosnoval niekoľko politických procesov, osobitne so sestrami vincentkami. Bol to napríklad procesy Valéria Olšovská a spol., Dalimila Magulová a spol. z roku 1958.
Dalo by sa povedať, že obrovský tlak na mužské i ženské rehole sa minul cieľa, konštatoval historik. Rehole prežili ten tlak a v 90. rokoch sa ukázalo, že je tu vysoký počet rehoľníkov a rehoľníčok.
Letz na záver konštatoval, že v súčasnosti sa veľa hovorí o slobode. "Ak je sloboda hodnotou a ak sa slobodou často argumentuje, tak musíme si uvedomiť aj cenu tejto slobody. Vďaka tomu, že dnes môžeme hovoriť o slobode, že si ju môžeme do značnej miery užívať alebo aj zneužívať, tak máme tu ľudí, ktorí veľmi trpeli za slobodu, za tieto ideály a náboženskú slobodu a medzi nich patria rehoľníčky a rehoľníci. Takže nie je možné hovoriť dnes o slobode a nejakým spôsobom ignorovať, alebo sa tváriť, že títo ľudia, ktorí priniesli obete za slobodu, neexistovali.
Životné cesty biskupa Pavla Hnilicu sú napínavým príbehom obrovskej túžby. Pavol Hnilica (druhý zľava) s mamou, so starou mamou a bratmi. Narodil sa 30. marca 1921 v Uňatíne, neďaleko Krupiny. Pochádzal z 8 detí a od rodičov dostal príklad živej viery. Cesta za kňazstvom nebola priamočiara.
V roku 1941 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Z obáv pred blížiacim sa frontom zmaturoval vo februári 1945 v Trnave. Filozofiu absolvoval v Česku a teológiu sa vrátil študovať do Trnavy. V Jezuitskom kolégiu v noci z 13 na 14. apríla 1950 ho zatkli a odviezli do sústreďovacieho tábora v Jasove a neskôr do Podolínca.
Vyjednával s Bohom a žiadal o odslúženie aspoň jednej svätej omše. Pán Boh ho vzal za slovo a doprial mu viac. Na základe administratívneho omylu ho povolali na vojenský výcvik. Pri tajnej vysviacke v Rožňavskej nemocnici biskupom Róbertom Pobožným mal potrebnú dokumentáciu v podrážke topánky.
Róbert Letz (51), ktorý sa venuje cirkevným dejinám 20. storočia na Slovensku hovorí: „Situácia bola veľmi dramatická a tiesnivá. Riskovali obaja. Kňazská vysviacka sa konala na sviatok svätého Michala, archanjela, 29. septembra 1950, pričom Pavol Hnilica v tom videl potvrdenie nastúpenej cesty. Mohla sa uskutočniť aj preto, že sa rehoľnej sestre podarilo odpútať pozornosť strážcov, ktorí sprevádzali biskupa do nemocnice.
Zložité bolo aj biskupské svätenie, ktoré mu po dlhej úvahe biskup Pobožný udelil v zatemnenom byte kaplána v Rožňave 2. Tajné vysviacky sa konali z poverenia zástupcu provinciála jezuitov Mateja Marka. Štátna moc poľovala na Katolícku cirkev, usilovala sa ju úplne kontrolovať, zatýkala a väznila tých, ktorých považovala za nepohodlných.“ Čo by pravdepodobne nasledovalo, ak by sa vec prezradila bolo jasné.
Historik dodáva: „Keby pátra Hnilicu chytili ako tajne vysväteného kňaza a odsúdili za vykonávanie kňazskej a biskupskej činnosti bez štátneho súhlasu, mohol dostať tri až päť rokov väzenia.
Spomedzi vlastností, ktoré vystihujú túto jedinečnú osobnosť vybral profesor Letz nesmiernu húževnatosť a činorodosť. „Biskup Hnilica vďaka tomu dokázal pracovať s veľkým nasadením. Tie sprostredkoval pre Svätú stolicu a stál za iniciatívou Pro fratribus, vďaka ktorej vychádzal rovnomenný bulletin vo viacerých svetových jazykoch o perzekúcii Cirkvi. Za osobitne dôležitú považujem podporu svätej Matky Terezy, a to v časoch, keď ešte jej aktivity nemali takú jednoznačnú cirkevnú podporu.
Útek do Rakúska sa mu vydaril a v decembri v roku 1951 zaklopal na bránu jezuitského kláštora v Innsbrucku. Tu zostal a doplnil si teologické vzdelanie. Neskôr sa chcel vrátiť do Československa, ale sám pápež Pius XII. mu to nedovolil z obavy o jeho bezpečnosť. Na zasadnutí Druhého vatikánskeho koncilu 26.
Róbert Letz zdôrazňuje: „Hnilicov hlas sa šíril do priestoru, ktorý bol plný očakávaní z dialógu medzi Katolíckou cirkvou a marxizmom. Bol to dôležitý varovný hlas, aby sa obeťou dialógu nestali prenasledovaní kresťania v krajinách východného bloku. Slovenský biskup vystupoval ako hovorca prenasledovaných a komunizmus chápal ako jeden z najnebezpečnejších bludov“.
Historik pokračuje: „V Československu sa stal nepohodlným pre otvorený odmietavý postoj ku komunizmu. Jeho tajné kontakty s domovom a schopnosť získať informácie o trpiacej Cirkvi pre režim predstavovali stále nebezpečenstvo. O živote spolubrata v jezuitskom archíve máme správy len do jeho formácie v roku 1950. Ďalšie informácie je lepšie hľadať v archíve Kláštora Božieho milosrdenstva Rodiny Panny Márie v Nových Hradoch, kde presťahovali biskupov osobný archív aj pozostalosť.
V jezuitských dokumentoch sa členovia rehole vyzývajú, aby šli za službou blížnym na hranice, či už sociálne, kultúrne alebo geografické. Pavol Hnilica je príkladom. Už počas pôsobenia v Československu do r. 1951, ale i neskôr, keď pomáhal z Ríma. Ministerstvo vnútra Slovenskej socialistickej republiky malo veľký problém „zvládnuť“ jeho vynaliezavú činnosť, ktorú nemohli kontrolovať v zahraničí.
Myslím, že na začiatku to bola dilema aj pre neho, lebo si naraz podal prihlášku k jezuitom aj k saleziánom. Rozhodujúcou bola pohotová odpoveď jezuitov. Rehoľníkom sa však človek stáva v procese formácie. Kľúčovou udalosťou bola likvidácia rehole v apríli 1950. Vtedy prišiel za pátrami, ktorí boli vyučujúci s návrhom, pokračovať v prednáškach v podmienkach internácie. Tie sa rozbehli a pribúdali ďalší adepti na kňazstvo.
Keď sa Pavol v septembri 1950 ocitol na slobode ako prvý vyhľadal biskupa, aby mu preukázal absolvovanie prípravy a mohol byť vysvätený. S Jánom Korcom ho viazalo študentské priateľstvo z formácie v Čechách. Rozhodnutie pre tajnú vysviacku Jána Korca neurobil Pavol Hnilica sám, ale v spoločnom hľadaní s pátrom Matejom Markom, ktorý zase žiadal o radu pátra Rudolfa Mikuša a českých jezuitov, s ktorými bol v kontakte. Pre neustále sledovanie zotrvanie biskupa Hnilicu v Československu už nebolo možné. Aj preto biskupská konsekrácia Jána Korca bola naliehavá.
V Ríme sa zaslúžil, aby schválenie tajnej činnosti biskupa Korca garantoval aj Vatikánsky štátny sekretariát. K schváleniu vznikajúcej tajnej cirkvi došlo v Ríme v roku 1954. Biskupská delegácia z Československa mala veľkú dôveru k nemu a aj z dôvodu, že v Ríme bol doma. V Taliansku mal zase kredit tým, že bol prenasledovaný československými úradmi. Biskup Hnilica dobre poznal prácu na cirkevných úradoch v Ríme a zároveň vedel vo Vatikáne zdôvodniť situáciu v krajine ovládanej komunistami, čo pre cirkevných predstaviteľov v Ríme bola neznáma oblasť.
Vážil si ho pápež Pavol VI. Aký bol jeho rehoľný život? Jezuita Pavol Hnilica bol charizmatický človek. Viac ako na štrukturálnu stránku cirkevnej inštitúcie kládol dôraz na jej charizmatickú povahu. Vďaka tomu uprednostňoval potreby praktickej pastorácie pred potrebami štruktúr, ktoré pred Druhým vatikánskym koncilom mali veľkú váhu.
Človek po biskupskej vysviacke už nepatrí reholi, ale všeobecnej Cirkvi. Biskup Pavol Hnilica od koncilových rokov už nebýval pod jezuitskou strechou, ale mal samostatný byt na Via Monte Santo v Ríme.
Osobnú skúsenosť s biskupom Pavlom Hnilicom mal jeho bývalý tajomník v rokoch 2003 až 2006 Ľubomír Welnitz (41). Hoci na sklonku života fyzické sily biskupa Hnilicu postupne opúšťali a nemohol toľko cestovať a kázať o Fatimskom posolstve, tak ako to robil predtým, bol duchom stále mladý a ochotný bojovať za víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. O to viac bol misionárom modlitby a odriekania podobne ako svätá Terézia z Lisieux.
Pozorne sledoval, čo sa deje vo svete a v Cirkvi a to sa stávalo úmyslami jeho modlitieb a obiet. Mimoriadnym spôsobom ťažkosti spájané s vlastnou starobou obetoval za pápežov. Takto sprevádzal posledné týždne a dni pontifikátu Jána Pavla II. a začiatok pontifikátu Benedikta XVI.
Život v Ríme prežíval ako poslanie, ktoré mu zverila Božia prozreteľnosť na dobro celej Cirkvi v službe nástupcovi svätého Petra. Tam, kde bol plnil Božiu vôľu a záväzky, ktoré sľúbil pri svojej biskupskej vysviacke. Osobitne ten, ktorý sa týkal pomoci ľuďom v núdzi. V Ríme chodilo za ním veľa ľudí s rôznymi ťažkosťami. Všetkých prijímal a každý sa cítil pochopený, keď od neho odchádzal s pomocou, ktorú práve potreboval.
Počas tajnej vysviacky mu biskup Róbert Pobožný povedal: „Tvoja diecéza sa bude rozprestierať od Berlína cez Moskvu až po Peking“ a práve táto univerzálnosť poslania ho charakterizovala. Láskavosťou a pokorným prístupom bol schopný dorozumieť sa so všetkými, aj keď nerozumeli jeho jazyku, rozumeli reči jeho otcovského kňazského srdca. Fatimské posolstvo a odkaz Božieho milosrdenstva zverené svätej Faustíne boli jeho srdcovou záležitosťou. O tomto posolstve nielen rozprával, ale sám ho aj žil.
Každodenná modlitba svätého ruženca, prvé soboty a zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie bol jeho životný a zároveň každodenný program. Denníček svätej Faustíny mal ustavične pri sebe a viackrát za deň v ňom hľadal inšpiráciu, útechu a povzbudenie. Novénu k Božiemu milosrdenstvu sa modlil neustále. Viackrát som od neho počul, že človek nemôže padnúť hlbšie ako do Božieho milosrdenstva.
Pričinil sa o to, aby svätý Otec vyhlásil sviatok Božieho milosrdenstva a zasvätil svet a Rusko Panne Márii. Mal veľmi blízky vzťah k pápežom Pavlovi VI., ale rovnako aj k Jánovi Pavlovi II. Chodil za nimi, podporoval ich a oni podporovali jeho.
Územné členenie Československa v rokoch 1949-1960
Dôsledky Akcie K
Akcia K mala rozsiahle dôsledky pre cirkev a spoločnosť v Československu. Tu sú niektoré z nich:
- Likvidácia kláštorov: Mnohé kláštory boli zrušené a ich majetok skonfiškovaný.
- Internácia rehoľníkov: Rehoľníci boli internovaní v záchytných kláštoroch a neskôr nútení pracovať v rôznych odvetviach hospodárstva.
- Prenasledovanie cirkvi: Akcia K bola súčasťou rozsiahlejšieho prenasledovania cirkvi komunistickým režimom.
- Vznik tajnej cirkvi: V reakcii na prenasledovanie vznikla tajná cirkev, ktorá pôsobila v ilegalite.
Akcia K bola hrubým zásahom do náboženskej slobody a práv občanov. Bola súčasťou stratégie komunistického režimu na potlačenie cirkvi a upevnenie svojej moci.
Akcia R - perzekúcia ženských reholí
Tabuľka: Prehľad Akcie K
| Pojem | Popis |
|---|---|
| Akcia K | Krycí názov pre násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov v roku 1950 v Československu. |
| Dátum | Noc z 13. na 14. apríla 1950 |
| Účastníci | Ľudové milície, Verejná bezpečnosť, Štátna bezpečnosť |
| Dôsledky | Likvidácia kláštorov, internácia rehoľníkov, prenasledovanie cirkvi, vznik tajnej cirkvi |