Svätý Tomáš, jeden z dvanástich apoštolov Ježiša Krista, je známy aj pod menom Didymos, čo v aramejčine a gréčtine znamená „dvojča“. Pochádzal z Galiley a patril k najbližším učeníkom Ježiša. Jeho meno sa najvýraznejšie spája s udalosťou po Kristovom zmŕtvychvstaní.
Životopis a pôvod
Podľa tradície bol sv. apoštol Tomáš pôvodom z Galiley. Jeho meno v aramejčine znamená Dvojča, takisto ako v gréčtine Didymus. Zrejme bol tiež rybárom. Bol pravoverným Židom a skromným človekom. Meno apoštola Tomáša sa v Novom zákone uvádza vo všetkých štyroch textoch, ktoré vymenúvajú zoznam apoštolov. V Jánovom evanjeliu nosí prívlastok Didymus - dvojča. V apokryfnej korešpondencii Ježiša s kráľom Abgarom, sa nachádza sýrsky dodatok, ktorý Tomáša nazýva Judáš a Tomáš. Podobne aj Tomášovo evanjelium, ktoré pochádza zo Sýrie, nazýva dnešného svätca Dvojča Judáš Tomáš.
Tomáš v evanjeliách
V evanjeliách o ňom najviac písal Ján, celkovo štyrikrát.
- Po prvý raz je to v situácii, keď doniesli Ježišovi správu o Lazárovej chorobe. Apoštoli Ježiša odhovárali od cesty do Judey. Tomáš vtedy povedal: „Poďme aj my a umrime s ním.“ (Jn 11,1-16).
- Druhýkrát Ján o ňom píše v udalosti, ktorá sa stala deň pred Veľkonočnými sviatkami. Ježiš hovorí o príbytkoch, ktoré sú pripravené v nebi, a o ceste, kam ide. Tomáš vtedy reaguje: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ Vtedy mu Ježiš povedal pamätné slová: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14, 1-7).
- V 20. kapitole píše Ján o veľmi známej udalosti, keď sa Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom, ktorí boli zhromaždení za zatvorenými dverami. Tomáš vtedy s nimi nebol. Až keď prišiel Ježiš druhýkrát, bol tam aj Tomáš. Vtedy vyslovil slová, ktoré sú nezabudnuteľné: „Pán môj a Boh môj!“
- Poslednýkrát sa Sväté Písmo zmieňuje o Tomášovi v 21. kapitole Jánovho evanjelia. Apoštoli - medzi nimi výslovne aj Tomáš - boli loviť ryby. Vtedy sa im Ježiš opäť zjavil.
Neveriaci Tomáš
Keď sa Ježiš prvýkrát zjavil apoštolom bez Tomáša, ten neveril ich svedectvu. Vyhlásil, že neuverí, kým neuvidí a nedotkne sa rán na Ježišovom tele. O osem dní neskôr sa Ježiš zjavil opäť, tentoraz aj s Tomášom, a vyzval ho, aby sa dotkol jeho rán. Vtedy Tomáš s hlbokou vierou zvolal: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28). Táto scéna mu priniesla prezývku „Neveriaci Tomáš“, no jeho následné vyznanie je pre kresťanov dôležitým potvrdením Kristovho vzkriesenia a jeho božstva.
Jánovo evanjelium ho opisuje, ako vraví, že je pripravený zomrieť s Ježišom, pri poslednej večeri, ako toho, ktorý nevie, kam Ježiš ide, a napokon pri zjavení sa Ježiša večer dňa vzkriesenia. K zvesti o vzkriesení sa spočiatku správa odmietavo a žiada vidieť a dotknúť sa Ježišových rán. Pretože ho o osem dní neskôr sám Ježiš k tomu vyzval, vyznáva svoju vieru zvolaním: Pán môj a Boh môj.“ Tomáš potom ako prvý nazýva Ježiša výslovne „Bohom“.
Evanjelium (Jn 20, 24-29):
Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“
Komentár:
Dnešné evanjelium nám hovorí, že Tomáš nebol s ostatnými apoštolmi, keď sa im Ježiš po prvýkrát zjavil v deň svojho zmŕtvychvstania. Keď sa vráti, neverí radostnému svedectvu tých, ktorí tam boli: „Videli sme Pána.“ Pripisuje to vnútornému zážitku alebo kolektívnemu bludu. Tomáš žiada viac ako apoštolské svedectvo: žiada jasné znamenia, aby uveril a zmenil svoj život.
Nasledujúcu nedeľu sa Ježiš opäť ukázal. „Možno že aj ty v tejto chvíli počuješ výčitku adresovanú Tomášovi,“ napísal svätý Josemaría, „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci! (Jn 20, 27) a spolu s apoštolom aj z tvojho srdca s úprimnou ľútosťou vytryskne kajúce zvolanie: Pán môj a Boh môj! (Jn 20, 28). Pane, definitívne ťa uznávam za Majstra a odteraz už navždy - s tvojou pomocou - budem uchovávať tvoje učenie a budem sa usilovať verne ho nasledovať“ (Boží priatelia, bod 145).
Pri kontemplácii tejto evanjeliovej scény, „vstupujúc do Božieho tajomstva cez rany“, pápež František poznamenáva: „Ako Tomáš už nežijeme ako neistí, oddaní, hoci váhaví učeníci. Stávame sa aj skutočnými milovníkmi Pána“ (Homília, Nedeľa Božieho milosrdenstva 2018).
Môžeme tiež cítiť, že posledné blahoslavenstvo, ktoré Ježiš vyslovil na zemi, vyprovokované nedôverčivým Tomášom, je adresované nám: „Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili“.
Viera, dôvera v Boha, je Boží dar, o ktorý musíme s pokorou prosiť: daj nám väčšiu vieru (porov. Lk 17, 5). Je to dar, ktorý máme pestovať a praktizovať každodennými skutkami, pretože „ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím“ (Jn 14, 12-14).
Preto svätý Josemaría hovorieval: „Boh je ten istý ako vždy.
Apoštol Tomáš (film)
Misionárska činnosť
Podľa tradície svätý Tomáš po Ježišovom nanebovstúpení šíril evanjelium v Perzii a Indii. Podľa tradície Tomáš ďalej hlásal evanjelium v krajine Partov, Peržanov (dnešný Irán) a v Indii. Podľa Origena, Klementa a Sokrata, po rozohnaní apoštolov, Tomáš priniesol Evanjelium do Partskej ríše. Hieronymus a Dorotheus okrem Partskej ríše, spomínajú ďalšie národy a Tomášovu smrť umiestňujú do indickej Kalaminy. Podľa nich Tomáš vykonával misiu v Indii a zomrel tam ako mučeník.
Niektoré zdroje uvádzajú, že obrátil na kresťanstvo aj indického kráľa Gundaphara. Z historického hľadiska je zaujímavý fakt, že meno kráľa Gundaphara nie je vymyslené; panovník takého mena skutočne v Indii žil. Našli sa mince, pochádzajúce z 1. stor. po Kristovi, s jeho menom. Tento nález a odveké uctievania hrobu sv. Tomáša v Majlapure hovorí v prospech podanie o apoštolskom účinkovaní sv. Čo sa týka jeho účinkovanie v Indii pôsobil v okolí dnešného mesta Chennaj (predtým Madras). Tu obracal na kresťanskú vieru miestnych obyvateľov. Tu aj údajne v roku 72 našiel svoju smrť. Prepadli ho hinduistickí kňazi, dobodali kopijami a ubili kýjmi. Neďaleko tohto miesta existuje Hora svätého Tomáša, na ktorej bol v roku 1547 na jeho počesť postavený chrám. Tu stál kamenný kríž, kde podľa tradície boli ostatky svätého Tomáša uložené. Tie v roku 394 preniesli do Edessy (dnešná Şanlıurfa v južnom Turecku).
Tomáš pochádzal z Palestíny a patril do zboru apoštolov, ktorých si priamo vyvolil Ježiš. Jeho meno v aramejčine znamená dvojča, rovnako ako v gréčtine Dydimus. Z evanjelistov o ňom najviac písal Ján, celkovo štyrikrát.
Podľa starovekej tradície odišiel Tomáš po Kristovom Nanebovstúpení medzi Partov ako misionár a dostal sa až do Indie. Dodnes ho kresťania v Indii uctievajú ako zakladateľa miestnej cirkvi. Od jeho pôsobenia v Indii odvodzuje svoju existenciu sýrsko-malabarská a sýrsko-malankarská katolícka cirkev a tiež Malankarská ortodoxná cirkev.
Mučenícka smrť a relikvie
Podľa všetkého zomrel mučeníckou smrťou, no údaje o tom sa rozchádzajú. No iné podanie zase tvrdí, že Tomáš účinkoval len medzi Partmi a zomrel v meste Edessa v Mezopotámii. Zavraždili ho na rozkaz kráľa. Mučenica zo začiatku 4. storočia Veľkú časť Tomášových relikvií preniesli v 3. storočí do Edessy. Ján Zlatoústy spomína jeho edesský hrob ako jeden zo štyroch známych hrobov apoštolov.
Patronát
Svätý Tomáš je patrónom Indie a Portugalska, ako aj rôznych profesií spojených so staviteľstvom, ako sú architekti, tesári a kamenári.
Úcta svätého Tomáša
Všeobecne možno povedať, že svätý Tomáš patrí medzi obľúbených svätcov. Dokazuje to niekoľko sakrálnych stavieb s jeho patrocíniom. U nás je Kostol svätého Tomáša v Novej Vsi nad Žitavou, v Prahe je kostol sv. Svätý Tomáš je rovnako častým námetom umeleckých diel. Najčastejšie je zobrazovaný ako sa dotýka Kristových rán, prípadne ako prijíma Máriin opasok pri jej Nanebovzatí. Z ikonografického hľadiska býva zobrazený ako väčšina apoštolov, s nástrojom svojho umučenia: v tomto prípade je to kopija alebo oštep. Inokedy je zobrazovaný s trojuholníkom alebo uholníkom tvaru T, čo je odkaz na jeho stavbu paláca v Indii.
Apoštolovi Tomášovi sa pripisuje autorstvo niekoľkých apokryfných textov. Najznámejší z nich je evanjelium Tomáša, ktoré bolo napísané koptským jazykom a našlo sa v egyptskom meste Nag Hammádí v roku 1945 (dnes tvoria súčasť tzv. Knižnice z Nag Hammádí).
Sviatok
Sviatok svätého Tomáša sa slávi 3. júla.
Evanjelium dnešného dňa ukazuje na jeden problém, ktorý sa objavuje často v celých dejinách spásy a to je prijatie ľudského sprostredkovateľa spásy. Tomáš sa nám javí ako človek, ktorý si všetko najradšej preskúma sám. Evanjelium hovorí, že Tomáš nebol s ostatnými, keď sa zjavil Ježiš. Ježiš sa zjavuje spoločenstvu veriacich, ale Tomáš tam nebol. Možno podceňoval ostatných a ich kolektívne svedectvo. Charakter kolektívneho svedectvo má samotná Biblia. Písmo Sväté je zbierkou svedectiev o živom Bohu. V Písme svedčia patriarchovia, proroci, kňazi a zákonníci, mudrci a králi, apoštoli ale aj jednoduchí veriaci. Preto má Písmo Sväté zvláštnu schopnosť zapáliť našu vieru. Vierou sa aj my zaraďujeme do tohto zástupu veriacich, ktorí tvoria cirkev. Vierou sme aj my postavení na základe, ktorým sú apoštoli a proroci a na hlavnom uhoľnej kameni, ktorým je sám Ježiš.
Boh použil ako svoj nástroj Ježiša z Nazareta ako pravého Boha i človeka. Už tu je skúšaná naša viera, pretože hoci vidíme človeka, sme vyzvaný veriť, že je súčasne pravým Bohom. Ak skúmame svoj osobný vstup do skutočnosti spásy, zistíme, že aj na nás Boh pôsobil skrze nejakého človeka, ktorý bol pre nás prvým svedkom viery. Možno to boli rodičia a možno niekto úplne neznámy, kto nepatril do okruhu príbuzných, ale s ktorým nás neskoršie spojila rovnaká viera. Nepohoršujme sa nad tým, že Boh urobil našu spásu závislú od ľudí, od Ježiša, od apoštolov, od kňazov. Aj my prijmime toto svoje určenie spolupracovať na spáse druhých. Prosme o dar Ducha Svätého, ktorý jediný uschopňuje k svedectvo.
Tibetská kniha mŕtvych hovorí, že keď človek zomrie, stretáva sa so Svetlom sveta, a Ono sa ho pýta: „Poznáš ma?” Od odpovede človeka na túto otázku záleží jeho večnosť.