Rímske náboženstvo prešlo počas vývoja Ríma a Rímskej ríše mnohými zmenami a prispôsobovalo sa potrebám ľudí. Rimania uctievali nielen bohov (Dei / Dii), ktorí stáli na prvom mieste, ale aj rôznych duchov, ochrancov človeka alebo posvätné predmety či zvieratá.
Verili, že ich priazeň si môžu nakloniť stavaním chrámov, modlitbami a bohoslužbami. Sprostredkovateľmi medzi ľuďmi a bohmi sa stali kňazi (pontifikovia - slovo pontifex doslova znamená „staviteľ mosta“ = pons + facere) a kňažky (napr. vestálky - kňažky bohyne Vesty).
Rímski bohovia sú rôzneho pôvodu - latinského, sabinského, etruského (= tzv. domáci, pôvodní), neskôr aj z rôznych podmanených alebo susedných území (= tzv. novousadlí). V súčasnosti tvoria mená rímskych bohov napríklad názvy planét, hviezd a vesmírnych rakiet.
Pravdepodobne za vlády Tarquiniovcov sa zmenila najvyššia trojica ochranných bohov Ríma - stali sa nimi Jupiter, Juno a Minerva. Po rozšírení Rímskej ríše sa do Ríma dostali aj iné cudzokrajné božstvá.
To, co svatá Hildegarda předpověděla o budoucnosti lidstva, je šokující
Jupiter: Vládca Bohov a Nebies
Najvyšším bohom bol Jupiter (Iuppiter, gr. Zeus) s prívlastkom Optimus Maximus (Najlepší a Najväčší). Bol to boh neba, hromu a blesku.
Ako taký bol stotožňovaný s gréckym Diom a čiastočne aj s egyptským hlavným bohom Amonom. Patril medzi najvýznamnejších bohov Ríma, okrem iného mu bol ako Jupiterovi Optimovi Maximovi (Jupiterovi najlepšiemu a najväčšiemu) zasvätený chrám na Kapitole.
S veľkou pravdepodobnosťou bol Jupiter pôvodne bohom nebies, ktorý riadil počasie, predovšetkým búrku. Miesta, do ktorých udrel blesk sa stávali posvätnými a patrili iba jemu. Z keltských bohov bol Jupiter stotožňovaný s bohom blesku Taranom a takisto s bohom slnka.
Jeho manželkou bola vládkyňa bohov Juno, okrem nej však mal množstvo partneriek, či partnerov a takisto nemanželských detí.
Jeho zbraňou bol blesk a vládol na nebi aj na Zemi. Podľa gréckej mytológie bol kráľom bohov, vládcom Olympu, bohom hromu, blesku a nebies, ochrancom pohostinstva, utečencov, štátu a rodiny. Bol vládca bohov a ľudí, darca života a ľudských osudov, ochranca zákonov a poriadku.
Juno: Ochránkyňa Žien a Manželstva
Juno (Iuno) - pôvodne latinská ochrankyňa žien, stala sa aj ochrankyňou manželstva, bola manželkou Jupitera.
Jedná sa o rímsku verziu etruskej bohyne Uni, neskôr bola stotožnená s gréckou Hérou a vďaka nej získala nových rodičov i potomkov. Bol jej zasvätený každý prvý deň mesiaca, sviatky mala 1.7. a 13.9.
Bola tradične označovaná za ochranného ducha žien. Taktiež zohrávala úlohu ochrankyne manželstva, pomáhala ženám s pôrodmi a celkovo niesla patronát nad rodinou. Vzhľadom k tejto svojej úlohe je jednou z mála bohýň a bohov, ktorá nemá žiadnych nemanželských potomkov. Ako ostatní bohovia, aj Juno mala množstvo epitet. Ako Juno Populonia žehnala ľuďom vo vojne.
Minerva: Bohyňa Múdrosti a Remesiel
Minerva - bohyňa umenia a remesiel, neskôr múdrosti a ochrankyňa Ríma.
Rímska bohyňa tradične stotožňovaná s gréckou bohyňou múdrosti, remesiel, stratégie a víťaznej vojny, Athénou. Hoci však Minerva prijala niektoré znaky, zostala prevažne (a na rozdiel od svojej gréckej polovičky) bohyňou cechov a remesiel. Tu sa ukazuje zásadný rozdiel vo vnímaní Rimanov a ich postoja k bohom vojny.
Tabuľka: Porovnanie Trojice Rímskych Bohov
| Boh | Grécky Ekvivalent | Funkcie a Atribúty |
|---|---|---|
| Jupiter | Zeus | Vládca bohov, boh neba, hromu a blesku |
| Juno | Héra | Ochránkyňa žien a manželstva |
| Minerva | Aténa | Bohyňa múdrosti, remesiel, stratégie a víťaznej vojny |
Rímske náboženstvo sa v priebehu vývoja Ríma (resp. Rímskej ríše) menilo a prispôsobovalo potrebám ľudí. Rimania uctievali nielen bohov (Dei / Dii), ktorí stáli na prvom mieste, ale aj rôznych duchov, ochrancov človeka alebo posvätné predmety či zvieratá.
Verili, že ich priazeň si môžu nakloniť stavaním chrámov, modlitbami a bohoslužbami. Sprostredkovateľmi medzi ľuďmi a bohmi sa stali kňazi (pontifikovia - slovo pontifex doslova znamená „staviteľ mosta“ = pons + facere) a kňažky (napr. vestálky - kňažky bohyne Vesty).
Rímski bohovia sú rôzneho pôvodu - latinského, sabinského, etruského (= tzv. domáci, pôvodní), neskôr aj z rôznych podmanených alebo susedných území (= tzv. novousadlí).
Po rozšírení Rímskej ríše sa do Ríma dostali aj iné cudzokrajné božstvá, napr. Rimania ďalej uctievali Múzy (Musae) - ochrankyne deviatich umení (Euterpe - hudba, Terpsichore - tanec, Clio - história, Urania - astronómia, Calliope - epická poézia, Erato - ľúbostná poézia, Polymnia - náboženská poézia, Thalia - komédia a Melpomene - tragédia), Hóry - bohyne ročných období, Fúrie - bohyne pomsty a Grácie (Gratiae) - tri bohyne krásy a pôvabu. Z Grécka bol prevzatý aj boh lekárstva Aesculapius (gr. Z mýtických hrdinov uctievali predovšetkým Hercula (gr.
Podobnej úcty ako božstvám sa dostalo aj prírodným javom, napr. bohyňou jarnej zory bola Aurora, bohyňou dúhy Iris; a personifikáciám niektorých cností a pojmov, napr. Concordia - občianska svornosť, Iustitia - spravodlivosť a právo, Fortuna - šťastná náhoda, šťastena, osud, Libertas - sloboda, Victoria - víťazstvo, Pax - mier.
Uctievali sa aj domáci bôžikovia ako sú penáti (Penates) - ochrancovia rodiny, domácnosti a štátu, lárovia (Lares) - ochrancovia domácností (ochranné rodinné božstvá), géniovia (Genii) - ochranní duchovia každého jednotlivca a takisto aj duchovia mŕtvych mánovia (Manes) - duše mŕtvych, ktoré chránili rodinu a lemurovia (Lemures) - mátohy, strašidlá, duchovia zomretých, ktorí škodili.