Sme cirkevno - kresťanské spoločenstvo, ktoré verí a vyznáva vieru v Trojjediného Boha (Otca, Syna i Ducha Svätého), tak ako nám ho zjavuje Biblia - Božie slovo. Prameňom a základom našej viery je evanjelium - dobrá správa o Božej milosti v Ježišovi Kristovi.
Reformovaný kostol v Debrecíne, Maďarsko
Cirkevný zbor Tušice
Tušice ležia v severozápadnej časti Východoslovenskej nížiny, na západnom vale rieky Ondavy, v nadmorskej výške okolo 107m. Prvá písomná zmienka o obci Tušice pochádza z 27. júna 1221. Zápis vo Veľkovaradínskom registri k roku 1221 hovorí, že v prvých desaťročiach 13. storočia žil v Tušiciach istý Tomáš, ktorý obvinil Martina z Oborína z krádeže či zbojstva.
Obec patrila zemanom, od roku 14, niekoľkým zemepánom, v 19. storočí Andrássyovcom. Od 13. do 17. storočia ju do písomností zapisovali pravidelne pod názvom Tusa, Tussa teda Tuša, čo bol názov prevzatý do latinských písomností prostredníctvom maďarčiny.
Názov Tuša bol zaiste totožný so slovenským osobným či rodovým menom, z ktorého sa vyvinul časovo mladší slovenský nárečový názov Tušice. Ten sa do písomností dostal náhodne až v 18. storočí. Či v Tušiciach bol kostol už pred 14. storočím, môže preveriť len archeologický výskum. Správy o jestvujúcom kostole sú od 14. storočia. Farský kostol bol v stredoveku zasvätený apoštolovi Ondrejovi.
Dokázateľne bol od roku 1560 farským kostolom evanjelickej reformovanej farnosti patriacej do skupiny slovenských kalvínskych farností v strednom Zemplíne. Katolícki farári účinkovali v Tušiciach do začiatku šírenia náboženskej reformácie v tomto kraji, teda do polovice 16. storočia.
Keďže sa nezachovali listiny o darovaní Tušíc šľachticom, možno len predpokladať, že sa tak stalo v prvej polovici, najneskôr začiatkom druhej polovice 13. storočia, lebo v roku 1289 tam šľachtici aj bývali. Boli to potomkovia Klča, podobne ako ich príbuzný z Dlhého Klčova. Tušickí zemania mali v dedine kúrie ešte aj v 17. storočí. Podľa prezývky jedného zemana dostala príslušná časť Tušíc začiatkom 14. storočia meno Sztrythe. Sztrythe je písomne doložená roku 1450. Posledná zmienka o nej je z roku 1520.
Tušickí uhliari v lesoch severne od dediny prvej polovici 14. storočia pálili drevené uhlie. V roku 1567 boli sedliacke domácnosti okrem richtárovej zdanené daňou kráľovi od šiestich port. Osem domácností želiarov a dve pastierske daň neplatili. V roku 1582 zdanili sedliakov od troch port. Sídlisko malo v roku 1600 obývaných štrnásť poddanských domov. Na prelome 16. a 17. storočia boli Tušice stredne veľkou dedinou s tradičným poddanským, zemianskym i farským obyvateľstvom.
Tušické sedliacke domácnosti v 17. storočí chudobneli a ubúdalo ich. Chudobnenie obyvateľov bolo sprevádzané ich úbytkom a znižovaní počtu obývaných domov. Roku 1715 bolo v obci 5 opustených a 9 obývaných domácností, roku 1787 51 domov a 45 obyvateľov, roku 1828 70 domov a 524 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom. Na prelome 17. a 18. storočia boli Tušice malou dedinou.Zemepisná poloha sídliska, správy o ňom z 13. storočia, ale najmä starobylý slovenský názov sú dostatočným zdôvodnením názoru, že dedina Tušice jestvovala už pre 11. storočím.
Rieka Ondava pri Tušiciach
Cirkevný zbor Horovce
Cirkevný zbor v Horovciach oficiálne vznikol rozhodnutím Synodnej rady zo dňa 8. marca 2008. V minulosti reformovaní veriaci v Horovciach patrili priamo do cirkevného zboru Tušice. V súčasnosti je cirkevný zbor Horovce dcérocirkevným zborom Tušíc.
V roku 2004 sa podarilo získať do vlastníctva zboru budovu bývalej cirkevnej školy, v ktorej sa od januára 2006 konajú pravidelne služby Božie. Zároveň sa v roku 2004 rozbehol proces prestavby budovy bývalej cirkevnej školy na kostol. Táto prestavba je tesne pred dokončením. K 1.1. 2009 mal zbor v Horovciach 99 členov.
Cirkevný zbor Bánovce nad Ondavou
Vitajte na webovej stránke Cirkevného zboru Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku Bánovce nad Ondavou. Bánovský reformovaný zbor bol založený Annou Oroszy v roku 1610. Jej zásluhou bol v tomto roku vystavaný kamenný kostol. Tiež ho zaopatrila aj všetkými potrebnými sviatostnými nádobami.
V roku 1867 sa začal stavať na mieste starého kostola kostol nový, pretože starý už nestačil pojať do svojich priestorov pribúdajúcich veriacich. V roku 1870 bol nový kostol s vysokou vežou slávnostne posvätený. V 20. storočí sú Bánovce strediskom cirkevného života reformovaných celého Zemplína. Pričinením Jána Tomašuľu sa v roku 1945 cirkevné zbory zoskupili do 9 seniorátov, z ktorých 3 boli slovenské, a to Užsko-laborecký, Ondavsko-zemplínsky a Toryský.
V rokoch 1953 - 1954 bola prevedená generálna oprava kostola. V roku 1970 bola na kostole urobená nová omietka, vnútorná maľba, náter lavíc, veže a strechy. V roku 2003 boli položené základy nového farského úradu v blízkosti kostola.
Duchovní v Bánovciach nad Ondavou
- Pavel Šľachta 1775 - 1782
- Ján Kovátz 1791 - 1801
- Michal Vámosi 1801 - 1803
- Samuel Szabó 1832 - 15. 3.
- Karol Soltész 16. 3. 1849 - 18. 3.
- Štefan Szilágyi 19. 3. 1863 - 11. 6.
- Jozef Hutka 20. 3. 1883 - 5.
- Ján Tomašuľa 1. 5. 1927
- Juraj Sabolčík 1965 - 1. 12.
- Erika Dékányová kaplánka od 1. 12. 2002.
Erika Dékányová, narodená 14. 12. Od 1. 12. 2002 pôsobí najprv ako kaplánka, neskôr ako farárka v zboroch Bánovce nad Ondavou, Bracovce, od 1. 10.
Cirkevný zbor Bežovce
V Bežovciach žili reformovaní veriaci už pred rokom 1648, keďže sa zachovali zmienky o duchovných, ktorí dochádzali kázať. Zásadná zmena nastala v roku 1712, keď grófka Anna Barkocziová darovala dom na bývanie pre záhorského kazateľa, ktorý sa sem presťahoval, a tak tu vznikla matkocirkev, v ktorej už od roku 1752 bola požiadavka kázať po slovensky.
Zbor zasiahla aj rekatolizácia, keď im bol odobratý kostol v roku 1756, čo pretrvávalo až do vydania tolerančného patentu, ale prinavrátený kostol hneď na v roku 1783 vyhorel a bola potreba postaviť nový, ten bol dokončený v roku 1791.
Byt pre kantora - učiteľa a miestnosť pre školu bola darovaná v roku 1802 miestnymi zemepánmi Berenyiovcami. Zbor zasiahol aj ďalší ničiví požiar, keď v roku 1830 zhorela fara a bolo potrebné vybudovať novú, lenže to nebola posledná skúška ohňom, pretože 8. apríla 1848 požiar nivočil obec a popolom ľahol aj drevený kostol, nová fara a škola s bytom pre učiteľa.
A tak bolo potrebné budovať odznova, v roku 1861 po 10 ročnej výstavbe bol dokončený kamenný kostol, slúžiaci po viacerých opravách dodnes. Mgr. Marek Kačloš je duchovným zboru od roku 2016.
Cirkevný zbor Blatná Polianka
Kostol bol postavený v roku 1906. V roku 1931 bol obnovený. Po 2. svetovej vojne prešiel generálnou opravou v roku l950. Ďalšiu väčšiu opravu podstúpil v roku l968 ako aj v roku 1996, a tiež v roku 2006 pri príležitosti 100. výročia postavenia. Cirkevný zbor vlastní aj farskú budovu. Stará farská budova bola v roku l955 zbúraná a nahradená novou budovou.
V roku 1945 sa zbor Blatná Polianka stáva matkocirkevným zborom.
Cirkevný zbor Barca
V južnej časti Košíc, pri letisku leží jedno z najstarších osídlených miest- Barca. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1215 pod menom Barasta, či Barca. S Barcou sa spája aj šľachtický rod Barczayovcov, ktorý bol pomenovaný podľa nej. Tento rod zažíval od 16. storočia neutíchajúce náboženské boje medzi katolíkmi a protestantmi, ktoré vyvolávali aj boje o kostoly. Do tohto roku sa datuje aj vznik reformovaného matkocirkevného zboru Barca.
Reformovaní veriaci vzali do užívania pôvodný katolícky kostol ( katolíci chodili do obce Valaliky) a v ich rukách bol až do roku 1696, čiže 126 rokov. Príchod Jezuitov za protireformácie pocítili aj reformovaní v Barci. Košický regent jezuitského rádu páter Pethő vtedy za asistencie 500 husárov odňal v roku 1696 reformovaný starý kostol i faru a odovzdal ich do rúk rímsko- katolíckej cirkvi.
Barczayovský rodinný zvon z roku 1736, ktorý sa nachádza v reformovanej Šebastovskej zvonici a kalich z roku 1732, ktorý doteraz slúži sviatostným účelom, sú dobrým svedectvom, že Barczayovci ani v čase najtvrdšej protireformácie nezradili reformovanú vieru. Cisár Jozef II. Vydal 13. 10. 1781 tolerančný patent, ktorý znamenal koniec protireformácie.
Reformovaný zbor v Barci bol slabý, zranený, ale žil. Za veľkej pomoci Barczayovcov zbor začal stavať druhý kostol ( dali pozemok i finančný obnos), ktorá bol postavený 30. 8. 1795. Kostol bol postavený v klasicistickom štýle. Zbor sa zakrátko zveľadil duchovne i početne. Tri historické zvony používané aj v súčasnosti pochádzajú zo zvonárskej dielne Františka Egriho v Malých Gejovciach. Malé zvony boli odliate v roku 1923 a 1928 a veľký zvon v roku 1913. Na zvone je napísaný nápis v maďarskom jazyku : Na Božiu slávu venoval barčianskej reformovanej cirkvi Alexander Barczay. Posledný mužský potomok rodiny Barczayovcov zomrel 18. 8. 1921.
Podľa dostupných prameňov zbor mal od roku 1773 stále svojho farára.
Cirkevný zbor Milhostov
Prvý kostol Milhostovského zboru bol drevený. Dali ho vystavať šľachtici, ktorí toho času žili v Milhostove. Tento kostolík slúžil veriacim až do roku 1794. Nový kostol, ktorý slúži veriacim aj teraz, začali stavať v roku 1788. Kostol bol renovovaný v roku 1901, 1928, 1958 a naposledy v roku 1991.
Od roku 1898 sú známe aj mená farárov, ktorí v zbore slúžili. Od 1978 roku v zbore slúžil brat farár Štefan Šipoš, až do 2003 roku. Od r. Milhostovský zbor bol od začiatku matkocirkevným zborom. Zbor tvoria aj veriaci zo susednej dediny Vojčice, spolu má zbor 110 duší.
V posledných rokoch sme pracovali na oprave fary, ktorá si žiadala rekonštrukciu. Zbor prežíval aj ťažké chvíle, ale s Božou pomocou sme sa z toho dostali. Nech Pán riadi naše kroky, aby sme múdre srdce získali. Chceme Ho poslúchať, oslavovať, poznávať Ho a slúžiť Mu.
Preto sa stretávame každú nedeľu na bohoslužbách, o 8:00 hodine, tiež na biblickej hodine každý utorok o 13:30. Deti a dorastenci sú v zbore vyučovaní tiež počas hodín náboženstva v škole. V zbore je dosť starších ľudí, niektorí sú nevládni, tak sa im snažíme priniesť potešenie a povzbudenie pri návštevách, ktoré bývajú spojené s vysluhovaním večere Pánovej.
tags: #tusice #reformovana #cirkev #farnost