Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Vieme, že v Uhorsku okrem Maďarov žili aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci, neskôr za čias Rakúsko-Uhorska aj Poliaci a iní. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev.
Starí Maďari-Uhri sa vo svojej pravlasti už od 7. Podstatnejšie ich to však neovplyvnilo, ako ani skutočnosť, že údajne už v 8. storočí existovalo onogurské misijné biskupstvo zriadené Byzantskou ríšou. Po preniknutí do Karpatskej kotliny a jej postupnom zaujatí sa starí Maďari stretávali vo väčšej miere s byzantskou aj so západnou kultúrou, a teda aj s kresťanstvom. V Karpatskej kotline zaujali územie vyznačujúce sa rozdielnou mierou kristianizácíe (pokresťančovania). Takmer úplne kristianizované bolo vtedy Zadunajsko, aspoň jeho centrálna a južná časť, a dnešné (prinajmenšom) juhozápadné Slovensko. Starí Maďari nejavili ani napriek staršiemu oboznámeniu sa s kresťanstvom nijaké známky ochoty prijať ho.
Znamená to, že prevažná väčšina z nich navždy zanikla. sv. Ešte menej prehľadná je situácia vo východnej častí Veľkej Moravy, na dnešnom Slovensku, kde nemožno ani pri jednom kostole jednoznačne dokázať alebo aspoň predpokladať, že kontinuitne existoval od 9. do 11. -12. storočia. Len o rotunde v Ducovom sa na základe zistení archeologického výskumu tvrdí, že plnila svoju funkciu až do začiatku druhej polovice 10. storočia, teda ešte približne 50 rokov po tom, čo starí Maďari prenikli na sever od Dunaja. Napriek pokročilému stavu kristíanizácie mohlo nastať vo východnej časti Veľkej Moravy po príchode starých Maďarov u časti obyvateľstva aktivizovanie starých nekresťanských tradícií, ktoré medzi ním nepochybne veľmi dlho prežívali. Predpokladáme, že jednou z viacerých príčin ich oživenia na pôvodne kristianízovanom území čiastočne bola aj okolnosť, že prv sľubne sa rozvíjajúce používanie slovanského jazyka v liturgii úplne nahradila latinčina.
Rozhodne sa však ťažko dá hovoriť o pretrvávaní kresťanstva, čo i len latentnom, vo vtedajších centrách, skôr len v odľahlejších oblastiach. Z tohto hľadiska by bolo napríklad sotva možno predpokladať neprerušenú kontinuitu pri Zoborskom kláštore, ak skutočne existoval už v 9. storočí, na čo sa však doteraz nepodarilo nájsť archeologické opory. V povedomí aspoň časti žijúcich potomkov pôvodného domáceho obyvateľstva musela byť kresťanská tradícia nepochybne živá po níekolko generácií, čo malo veľký vplyv pri znovunastolení kristianizácie. Celkove tu nešlo o viac ako o tri generácie, čiže už vnukovía sa vo svojom zrelom veku mohli opätovne hlásiť ku kresťanstvu, ktoré za svojej mladostí slobodne vyznávali ich starí otcovia.
Z hľadiska kresťanských kultúr bolo územie ovládané starými Maďarmi geograficky aj vzhľadom na susedov situované medzí Východom a Západom, reprezentovanými Byzantskou a Východofranskou, vlastne vtedy už Nemeckou (Otovskou) ríšou. Podľa zachovaných hodnoverných historických prameňov nastali v tomto období prvé intenzívnejšie kristianizačné kontakty s Byzantskom. Napriek tomu, že manželkou Takšoňovho syna, veľkokniežaťa Gejzu z rodu Arpádovcov, a tým aj matkou Vajka (Štefana) bola dcéra sedmohradského kniežaťa Dulu Šarolta (podľa vyjadrenia súčasníka, merseburského biskupa a kronikára Teotmara, ju v slovanskom jazyku nazývali Beleknegini - pekná kňažná), ktorá bola iste byzantskou kresťankou, nerozhodol sa jej manžel pre oficiálne prijatie kresťanstva z Byzantská. Iste ho pritom ovplyvnili jeho dovtedajšie životné skúsenosti.
Pravdepodobne už v auguste roku 972 vyhľadalo Gejzovo posolstvo rímsko-nemeckého cisára Ota I. v Sankt Gallene a oznámilo mu Gejzov úmysel oficiálne krístíanizovať svoju dŕžavu (len mimochodom, tradícia pokladajúca za prvého misionára starých Maďarov svätého Voifganga, ktorý sa stal už v decembri roku 972 regensburgským biskupom, nie je správna). Podľa maďarského historika Gyôrgya Gyórffyho západní misionári používali v Gejzovej dŕžave korutánsky slovanský dialekt, ktorý bol vtedy ako hlavný dorozumievací jazyk zrozumiteľný aj etnicky staromaďarskému obyvateľstvu, keďže žilo v symbióze so Slovanmi. Slovanského pôvodu je aj časť maďarskej cirkevnej terminológie. Koncom prvého a začiatkom nasledujúceho tisícročia sa na kristianizácíí v (už vtedy) Uhorskom kráľovstve zúčastnili aj duchovní zo slovanských krajín, najmä z Čiech a Poľska.
Veľkoknieža Gejza nepochybne presadzoval krístianizáciu tvrdou rukou, pričom ju použil, ako to bolo vtedy bežné, aj ako zámienku na rozšírenie svojej moci. V čase jeho nástupu na veľkokniežací prestol totiž vrcholil pokles moci veľkokniežaťa a jednotliví územní vládcovia sa pokladali za nezávislých suverénov, z ktorých nie všetci súhlasili s kristianizáciou. Rozdiely v jej prijímaní sa neskôr prejavili v zlomových situáciách. K prvej takejto konfrontácii došlo po smrti veľkokniežaťa Gejzu a nastúpení jeho syna Štefana na veľkokniežací prestol roku 997. Neuznávanie primogenítúry - nástupníckeho práva prvorodeného syna Štefana - jeho príbuzným, Kopanom z južného Zadunajská, malo aj protikresťanský charakter. Sídlom Gejzu aj Štefana bol vtedy Ostrihom. Pred Kopáňom, ktorý mal pravdepodobne aj spojencov, sa (vtedy ešte) veľkoknieža Štefan uchýlil podľa starej tradície na územie ležiace na sever od Dunaja, do dnešnei Bíne, aby tu zhromaždil svoje sily.
Z tejto predfázy boja možno jednoznačne usudzovať, že za najviac stabilizované pokladal Štefan územie na sever od Dunaja, kde naďalej pretrvávali kresťanské tradície, vďaka ktorým sa za Gejzu a Štefana pozitívnejšie stavalo ku kristianizácii. Ďalšia skúška prišla skoro o pol storočia neskôr, po vypuknutí tzv. pohanského povstania okolo roku 1046, ktorého cieľom bolo zosadiť kráľa Petra Orseola a nastoliť pohanské poriadky. Tomuto povstaniu padli za obeť aj niekoľkí biskupi, ktorí sa chystali na slávnostné privítanie novonastupujúceho kráľa Ondreja. Pohanskí sprisahanci pochádzali tentoraz zo strednej časti východného Uhorska, kde kresťanstvo nebolo zrejme upevnené ešte ani v polovici 11. storočia.
Keď na samom začiatku 11. storočia vznikla Ostrihomská arcidiecéza, Štefan nemal ešte pod svojou bezprostrednou vládou východné a juhovýchodné územia vtedy sa formujúceho Uhorského kráľovstva. V staršej historiografii sa vyskytujú údaje, podľa ktorých vraj už koncom 4. storočia existovalo na sever od Dunaja - v dnešnej Nitre - biskupstvo. O existencii Nitrianskeho biskupstva už v prvej tretine 9. storočia hovorí aj falzum, ktoré vraj pochádza od pápeža Eugena II. (824 - 827). Obidva tieto údaje nie sú hodnoverné. Prvým hodnoverným dokladom o zriadení biskupstva v Nitre je bula Industrie tue pápeža Jána VIII. z júna 880. Z nej sa dozvedáme, že na žiadosť vtedajšieho vládcu Veľkej Moravy Svätopluka ustanovil pápež za nitrianskeho biskupa benediktína Wichinga pochádzajúceho zo Švábska (Alamanska). Nemalo by sa za priodvážne pokladať konštatovanie, že nitriansky kostol, ku ktorému bol Wíching ustanovený za biskupa a ktorý sa teda stal katedrálnym kostolom, bol asi už aj pred júnom 880 sídlom hlavného kňaza - archipresbytera.
Spomenuté Nitrianske biskupstvo bolo od roku 880 prvým sufragánnym biskupstvom (podriadeným arcibiskupovi) v rámci Moravskej cirkevnej provincie a biskup Wiching bol prvým sufragánom arcibiskupa Metoda. Do novozriadenej Nitrianskej diecézy (880) patrilo okrem juhozápadného Slovenska, teda územia nad stredným Dunajom na východ od Malých a Bielych Karpát prinajmenšom až po Štiavnické pohorie a Zvolen vrátane Turca, asi aj územie v severovýchodnom Zadunajskú s Ostrihomom a Vyšehradom (Visegrád). Podľa historikov Petra Ratkoša a Jána Steinhubela bolo toto územie pričlenené k nitrianskemu údelu roku 861 v súvislosti s územnou expanziou Veľkej Moravy, konkrétnejšie (asi) po porážke a zabití Pribinu Moravanmi. Východná hranica vtedajšieho územia Nitrianskeho biskupstva sa určite zhodovala s východnou hranicou Veľkej Moravy. Patrili k nemu aj Spiš a Gemer a k roku 880 pravdepodobne aj územie neskorších žúp Šariš a Abov vrátane Zemplína, teda asi celé územie dnešného Slovenska (vo východnej polovici na juhu ešte o niečo rozšírené), s výnimkou Záhoria, ktoré bolo súčasťou Metodovej arcidiecézy.
Do Nitry bol asi v tom istom roku ordinovaný iný biskup, ktorého meno nepoznáme. Osobitné biskupstvo mohlo byť zriadené pre územie získané výbojmi na východe Veľkej Moravy so sídlom niekde v oblasti Jágra (Feldebro?), ku ktorému bolo pripojené aj pôvodné najvýchodnejšie územie Nitrianskeho biskupstva z roku 880. Nové územie Nitrianskej diecézy z roku 899 teda siahalo len po neskoršie župy Spíš a Gemer (vrátane nich). Táto diecéza prestala jestvovať po niekoľkých rokoch, azda už v prvom desaťročí 10. Keď asi o 100 rokov neskôr, na samom začiatku II. storočia, vznikla cirkevná organizácia v Uhorskom kráľovstve, bolo tu nepochybne veľmi dobre známe, že v Nitre existovalo biskupstvo už v 9. storočí. Veď krátko predtým to vedeli aj v Pasove (Passau), keď tam vyhotovili spomínané falzum. Tradícia Nitrianskeho biskupstva musela byť vtedy živá aj pri Apoštolskej stolici v Ríme.
Prečo teda nebolo pri kladení základov cirkevnej organizácie Uhorského kráľovstva za Štefana I. (Svätého) po roku 1000 obnovené Nitrianske biskupstvo, ktoré tu nepochybne existovalo už v 9. storočí? Hlavnou oporou pri riešení tohto problému je územný rozsah Nitrianskej diecézy, zhodujúci sa s územím, ktoré v novej organizácií dostala Ostrihomská arcidiecéza. V teritoriálnom zmysle bola teda nesporne nástupcom niekdajšieho Nitrianskeho biskupstva. Ostrihom sa tak okrem hlavného sídla panovníka stal aj sídlom hlavy cirkevnej organizácie v Uhorskom kráľovstve. Z hľadiska Svätej stolice sa to mohlo chápať ako preloženie sídla (translatio sedjs) v rámci pôvodného územia kedysi tej istej diecézy do miesta, ktoré sa v nej stalo hlavným sídlom panovníka.
Ladislav sa narodil v Poľsku okolo roku 1040. Jeho otec Belo sa totiž začiatkom tridsiatych rokov 11. storočia uchýlil do tejto krajiny pred hnevom prvého uhorského kráľa Štefana I. Belo sa roku 1048 vrátil do vlasti, roku 1060 sa stal uhorským kráľom, no po troch rokoch kraľovania umrel.Po otcovej smrti Ladislav odišiel spolu s bratmi do Poľska. Obávali sa totiž svojho bratranca Šalamúna. Už roku 1064 sa Ladislavov starší brat Gejza zmieril so Šalamúnom. Podobne ako Gejza, aj Ladislav mal s kráľom Šalamúnom dobré vzťahy. Obaja bratia sa spoločne s kráľom zúčastňovali na vojenských výpravách a mladý Ladislav sa na nich vyznamenal odvahou a statočnosťou.
S jeho nastúpením na uhorský kráľovský trón sa nepočítalo, stal sa kráľom len preto, že jeho len o málo starší brat Gejza-Magnus zomrel vo veku len 37 rokov. Na jar roku 1077 Ladislav nastúpil na trόn.Roky Ladislavovho panovania spadajú do obdobia, keď európsky Západ naplno zamestnal spor medzi dvoma najvýznamnejšími autoritami stredovekej Európy. Tento spor medzi nemeckým kráľom Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII. rozdelil vtedajšiu Európu na dva tábory a aj uhorský kráľ Ladislav sa musel pridať na niektorú stranu. V roku 1078 sľúbil prostredníctvom svojich vyslancov podporu Henrichovmu konkurentovi - nemeckému protikráľovi Rudolfovi Švábskemu.Vzápätí sa dokonca oženil s Rudolfovou dcérou Adelaidou, čím jednoznačne potvrdil, na čej strane stojí. Pápež Gregor VII. ho v liste požiadal, aby vzal pod ochranu veľmožov, ktorých Henrich IV. vyhnal z Nemecka. Kráľ Ladislav podporoval Rudolfa Švábskeho ešte aj roku 1087, keď už veľký konkurent Henricha IV. pápež Gregor VII. nežil.
Do istej miery ju možno chápať ako prejav postupnej konsolidácie krajiny, o ktorú sa Ladislav usiloval od začiatku svojej vlády. Desaťročia trvajúce boje o trón a pokusy nedobrovoľne christianizovaného obyvateľstva o návrat k pohanstvu podrývali samotné základy uhorského štátu. Preto chcel Ladislav za každú cenu zastaviť úpadok krajiny. Najzreteľnejšími prejavmi konsolidačných snáh sú Ladislavove zákonníky.Hneď na začiatku vlády kráľ vydal zákonník označovaný ako 3. dekrét sv. Ladislava, ktorý s dovtedy nevídanou tvrdosťou postihoval predovšetkým neuveriteľne rozbujnené zlodejstvo. Takmer všetky jeho ustanovenia sa týkajú úpravy cirkevných záležitostí. Všetkým veriacim sa napríklad nariaďuje svätiť nedeľu, chodiť do kostola - nedodržanie tohoto príkazu sa trestalo bitím. Predpisujú sa aj povinné sviatky uhorského cirkevného roka, pôstne zvyklosti a podobne.
V správe cirkevných záležitostí krajiny Ladislav vystupoval ako najvyšší suverén. Nelíšil sa tým od prvého uhorského kráľa či jeho nástupcov. Bez ohľadu na vtedajší trend presadzovaný pápežmi, ktorí právo menovať biskupov vyhradzovali iba Svätej stolici, Ladislav zakladal biskupstvá a menoval biskupov. Kráľovská hodnosť bola totiž ešte z predkresťanských čias spojená s posvätnosťou a kráľovské dynastie často odvodzovali svoj pôvod od pohanských bohov. Po víťazstve kresťanstva nastala zmena. Sakrálny rozmer kráľovskej hodnosti bol daný Božou milosťou, ktorej formálnym potvrdením bolo pomazanie pri korunovačnom obrade. Odráža to aj intitulácia stredovekých európskych panovníkov. Ladislav ako silný panovník nesporne dával okoliu pociťovať svoju sakrálnu charizmu. Jeho skutočná moc však vyvierala z vlastníctva obrovského pozemkového majetku.
Tento zámer sa mu už nepodarilo uskutočniť a do Jeruzalema sa nedostal ani ako pútnik, ani ako križiacky bojovník. Zomrel ešte pred vyhlásením prvej križiackej výpravy 29. júna 1095. Pochovali ho v ním založenom opátstve na Šomodskom hrade. Neskôr jeho telesné pozostatky preniesli do Varadína v Biharsku, kde sa kedysi začala jeho kariéra údelného kniežaťa. Ladislav zanechal svojmu nástupcovi Kolomanovi krajinu v omnoho konsolidovanejšom stave, než bola v čase jeho nástupu na trón.Bola stabilizovaná z hospodárskej stránky, mala za sebou úspechy v zahraničnej politike, začala sa v nej dobudovávať štátna i cirkevná organizácia. V uhorskej historickej tradícii preto tento panovník neraz vystupuje pod menom Ladislav Obnoviteľ. Prejavom zvláštnej úcty a obľúbenosti kráľa Ladislava I. bolo i jeho svätorečenie roku 1192.
Koloman ho porazil a nechal ho zabiť. Počas svojho ťaženia Koloman nielen dobyl Petrovo sídelné mesto Knin, ale aj dalmátsky Biograd, staré korunovačné mesto chorvátskych kráľov. Chorvátsko bolo spojené personálnou úniou s krajinami Koruny Svätoštefanskej. Niektorí historici sa však nie celkom správne domnievajú, že sa nejednalo o úniu, ale iba o anexiu. O niečo neskôr získalo Uhorsko zvrchovanosť aj nad Dalmáciou a Bosnou, ktorá bola do tej doby striedavo pod vplyvom Byzancie a Chorvátska a Srbského kniežactva. Roku 1103 dohodol svadbu svojej dcéry Pirosky s byzantským cisárom Alexom I. Komnénym, čo mu zaistilo priaznivý postoj mocensky posilnenej Byzancie voči uhorskej politike v Dalmácii.
Panovníci na uskutočnenie svojich cieľov potrebovali podporu šľachty, svojich verných odmeňovali veľkými pozemkovými darmi (donáciami) a tým zmenšovali kráľovský majetok a jeho výnosy. Nielen v zahraniční, ale aj vo vnútornej politike bol Koloman zdatným vládcom. Prijal v Uhorsku Židov, vyhnaných z Čiech križiackymi pohromami, čo prispelo k ďalšiemu rozvoju obchodu, ktorý začal prinášať vyššie zisky do kráľovskej pokladnice. Vydal množstvo zákonov, ktorými reagoval na zmeny maďarskej spoločnosti, zmiernil však dopad zákonov svojho predchodcu. Reorganizoval uhorskú armádu.
Uhorsko od 11. stor. bolo viacnárodnostným štátom, v ktorom mala prevahu maďarská národnosť, formujúca sa na prechode z 10. do 11. storočia. Územie dnešného Slovenska sa dostalo pod nadvládu Arpádovcov v rokoch 1016- 1018. Na samom začiatku 11. storočia sa územia na sever od Dunaja načas zmocnil poľský panovník Boleslav Chrabrý po obsadení Sliezska, Krakova i Moravy. Okolo roku 1002 kráľ Štefan vydáva prvý zákonník v svojom štáte. V Uhorsko štáte sa buduje nová cirkevná organizácia na čele s ostrihonským arcibiskupstvom, keď už predtým sa nepodarilo pasovskému biskupovi Pilgrimovi dostať tieto územia pod svoju zvrchovanosť. Súčastne sa buduje vnútorná správa v štáte - komitátna správa, ktorá nadviazala na starú slovanskú, hradskú organizáciu.
Roku 1018 Boleslav Chrabrý uzavrel so Štefanom I. mier, vzdal sa nárokov na územie Slovenska, ktoré sa postupne začleňuje do uhorského štátu.Keď po smrti Boleslava Chrabrého roku 1025 obsadila Moravu družina českého kniežaťa Brětislava, Štefan I. zorganizoval v oblastiach južného Slovenska a horného Potisia na obranu Uhorska proti Prěmyslovcom, Piastovcom a Rurikovcom pohraničné vojvodstvo ducatus. Vojvodovia boli z arpádovskej dynnastie a prejavom ich styku s Byzantskom bol erb vojvodov - dvojitý kríž. V Arpádovskej dynastii nebol ustálený nástupnícky systém. Popri princípe prvorodenstva sa tu uplatňovalo i starešinstvo, čo bolo príčinnou častých rozbrojov. Roku 1030 nemecký cisár Konrád spolu s pomocným vojskom českého kniežaťa Brětislava vedú vojenskú výpravu do Uhorska, aby Štefana I. donútili k vazalskému sľubu.
Po predčasnej smrti Imricha sa uchádzal o nástupníctvo Štefanov bratranec Vazul a jeho potomstvo, ktorého sídlo sa predpokladá v Nitre. Štefan I. však pravdepodobne z návodu svojej manželky Gizely, ktorá pri nástupníctve chcela uprednostniť synovca Petra Orseola, dal Vazula oslepiť a uväzniť v Nitre, čím umožnil nástupníctvo svojmu synovcovi Petrovi vychovanému v Benátkach.
Keď zomrel Štefan I. a nastali boje o trón do ktorých sa vložil aj cisár Henrich III. So spojencom českým panovníkom Brětislavom. Viedli neúspešné výpravy roku 1042, 1043 a až r. 1044 sa odvážil cisár doviesť svojho kandidáta Petra Orseola do Uhorska a vyhlásiť ho za panovníka. Na pozvanie veľmožov vzbúrených proti kráľovi Petrovi I. sa Ondrej s bratom Leventem roku 1046 vrátil do Uhorska a bol korunovaný za kráľa. Potom v roku 1047/1048 pozval späť domov aj svojho mladšieho brata Bela, ktorý žil v Poľsku. Na toto pozvanie prišiel Belo s celý svojím sprievodom ku kráľovi. Po vzájomnej porade kráľ a jeho brat Belo rozdelili kráľovstvo na tri časti, z ktorých dve sa stali vlastníctvom kráľovského majestátu a tretia bola udelená vojvodovi.Svojho brata Bela menoval kniežaťom. Do tohto vojvodstva patrilo aj takmer celé Slovensko.
Neskôr sa Abovská župa spojila s Turnianskou a Sabolčská sa rozdelila- vznikla Hajdžská župa. Od 30- tych rokov 13. storočia nazývajú pápežské listiny veriacich východného obradu v Uhorsku schizmatikmi. Oficiálnemu zjednoteniu našich kresťanov gréckeho obradu s Rímom veľmi napomohli poľskí panovníci, ktorí chceli oslabiť vplyv Ruska na Rusínov / Malorusov /, obývajúcich najmä severozápadnú časť Ukrajiny /Halič/. Aj napriek ťažkostiam, ktoré spôsobovali nezjednotení voči týmto snahám v 15.storočí, mala Kyjevská zjednotená metropolia 9 sufragánnych biskupstiev, ale začiatkom 16.storočia šľachta a duchovenstvo naklonené k Únii začali opäť hľadať cestu k zblíženiu sa s Rímom. Na Ukrajinu prišli jezuiti, ktorí pre to pripravili pôdu. Za pomoci poľských kráľov Štefana Báthoryho a Žigmunda III. na žiadosť biskupov naklonených k Únii, došlo k zjednoteniu v Breste v roku 1595. Rím potvrdil doterajšie práva Kyjevského metropolitu.
Brest- litovská únia zabezpečovala zachovanie tradície a obradov východnej cirkvi v plnej miere. Priniesla oslobodenie východného kňazstva z nevoľníctva, možnosť vzdelávania a rozvinutie náboženského života. Tomuto zjednocovaciemu procesu napomohli Drugethovci, najmä Juraj III. Drugeth /1605-1620/, ktorý na čele rodu sa v roku 1605 vracia z kalvinizmu do katolíckej cirkvi a Ján X. Drugeth /1620-1645/. Na rodiacu sa myšlienku zjednotenia mali vplyv aj niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi v Uhorsku- ako bol jágerský biskup Juraj Lippay /neskorší ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska/, jezuiti z kolégia v Humennom a katolícki zemepáni.
Dlho sa rodiaca únia bola nakoniec uzavretá 24. 4. 1646 v hradnej kaplnke rodiny Drugethovcov v Užhorode. Jágerský biskup Juraj Jakušic na toto stretnutie pozval kňazov troch žúp- Užskej, Šarišskej a Zemplínskej. Za prítomnosti biskupa Jakušica, grófky Anny Jakušicovej, /manželky nebohého Jána Drugetha/ , baziliánov Petra Parthéna Petroviča a Gabriela Kosovického, prišlo na toto stretnutie 63 kňazov východného obradu zo spomenutých troch žúp. O tom, že história gréckokatolíckej cirkvi kontinuitou nadväzuje na cyrilometodskú misiu, svedčí Spišská Kapitula, ktorá bola duchovným strediskom náboženského života s jasnými stopami pokračovania dejín východných kresťanov byzantského obradu. Spišské prepošstvo vzniklo v roku 1198 pravdepodobne na starých základoch biskupstva z veľkomoravskej doby.
Prepošstvo bolo latinského obradu, ale predpokladá sa, že na Kapitule bol ešte v 13. storočí biritualizmus- obrad východný a...
