Zelený koník detstva - aká výpovedná metafora z dielne majstra slova! Hneď sa mi tlačí do predstáv viacero príkladov aj z môjho detstva a nielen predstáv, aj skutočných zážitkov. Dokonca so skutočnými koňmi aj protichodnými vôňami, aj mnohorakými zvukmi, so stovkami drobných príbehov, ktoré možno dať na spoločného menovateľa. Bolo by ním záhadné meno obce - Rumanová.
Keď poviem, že neďaleko Bábu smerom na Rišňovce, stále ostane pre kdekoho záhada záhadou. Ale ak pridám indíciu - dopad meteoritu, už sa dá hľadať - googliť... Lenže v rokoch môjho detstva sa o tejto záhade ešte nič nevedelo. „Moja Rumanová“ mala v polovici minulého storočia celkom iné čará, ktoré sa mi občas zvykli pripomenúť v sne alebo pri spomienkovom rozprávaní v rámci rodiny. Do písmeniek som ich začala ukladať po jednom večere v širšom kruhu našich rodinných priateľov.
Keď na ňom padla reč o podarených zážitkoch z detstva, ja som vyrukovala s jednou príhodou z Rumanovej. A - ako to už býva - našli sa medzi nami manželia, ktorí práve tam zdedili dom po starých rodičoch. Pochválili sa nielen výbornými orechmi a jablkami zo záhrady, ale aj miestnymi novinami z tejto obce. Aj mi ich onedlho požičali.
Vďaka novinám som sa dozvedela, že v Rumanovej ešte stále funguje ochotnícke divadlo, v ktorom sa voľakedy radi realizovali moji rodičia - miestni učitelia a medzi menami jeho protagonistov bolo uvedené priezvisko Bališ. Hneď sa mi v mysli rozkrútila na spätný chod moja „spomienková kamera“ a bola som tam - v Rumanovej, na bališovskom dvore aj v humne, keď sa moržovala kukurica ... doslova ma opantali spomienky na jednu časť môjho detstva, ktorá mi dnes pripadá skoro ako z rozprávky. Napísala som Bališovcom list, nasledovalo po krátkom čase aj stretnutie s Milanom Bališom (jeho mama bola žiačkou mojich rodičov) a keďže som mu pri káve a koláčiku porozprávala viacero príhod z rokov, keď on ešte nebol, ale Rumanová si žila svojím každodenným životom, poprosil ma, aby som svoje spomienky dala na papier. Vraj tým poteším generáciu jeho mamy a možno aj súčasným Rumanovčanom trochu priblížim dávnejšie roky v ich obci.
Najprv som napísala len spomienkový článok na uverejnenie v miestnych novinách. Ale ako vtesnať do niekoľkých viet zážitky z detstva, ktoré sa mi vynárali v hlave zrazu tak nástojčivo a farbisto. Rada si spomínam na stretnutie s Rumanovčanmi, spred 15 rokov, keď sme knižku „...ako let motýľa...“ spoločne vítali. Ešte sa našli žiaci mojich rodičov, ešte som od nich počula, ako ich mali radi, ako si pripomínajú aj mňa - všadebolku či môjho malého bračeka. Ako ich tešila výroba bábkového divadla, aj divadielka, čo hrávali, aj ...
Zelený koník detstva? Vždy ma poteší, keď sa mi v našej záhrade mihne pred očami skutočný lúčny koník. Z ničoho-nič vyskočí a hop-hop, ďalej! Koľko je v ňom života, energie! Radosť pozerať! Koníky - spomienky! Tiež tak občas vyskočia - a človeku je zrazu ... sami viete ako ...
Veru tak, cválajú koníky našich dní... a jedného dňa to už nie je cval, iba chôdza a zastavenia, občas aj návraty späť na dobre známe miesta... Už nie je dôležitý rytmus strmých krokov, skôr zachytávame melódie, šepkané vetrom, či neďalekým potokom, dokonca aj let motýľa vnímame ako hudbu. Volanie diaľok prestáva byť nástojčivé... obzeráme sa okolo a potom ponoríme dlane do neveľkej stružky srdca a zmývame z tváre prach prejdených ciest.
Zdá sa, že ich mapu nám život vkreslil do dlaní - preto sú samá vráska. Hladina studienky pohojdáva náš obraz - a keď sa ustáli, vidíme vo svojej tvári realitu dňa. Míľnik, ku ktorému sme dospeli. Je iný, ako by sme chceli. Ale je náš, vykúpený prežitými rokmi, skúsenosťami, prehrami aj ...
Na oblohe sa medzitým slnko predralo cez mraky a zalialo krajinu blahodárnym svetlom a teplom. Naša studnička srdca žiari jeho obrazom a odráža do priestoru ponúknuté svetlo. Mizne únava, mizne utajovaný smútok a v tom svetle a teple sa rodí melódia. Niečo v nás spieva, smeje sa, poskakuje...sme zrazu v kinosále spomienok a film, čo práve beží, je nám do detailov známy. Dnes stojím pred úlohou premietať jeden z mojich spomienkových filmov Vám, milí Rumanovčania! Viem, že je z mojich najstarších, a preto bude miestami asi dobre vyblednutý, prerušovaný a nadpájaný, ako to už len pri starých filmoch býva. Ale premietnem Vám ho rada, lebo patrí k mojim najobľúbenejším. Či sa mi moja snaha podarí - to zostáva len a len na Vás.
Rišňovce, Rumanová... tie slová prenikli do mojej detskej slovnej zásoby pomerne skoro. Na začiatku mali príchuť horkosti sprevádzaný závanom smútku, ale aj tušením veľkej diaľky. Tam totiž odchádzala moja mamička a neskôr aj otecko a ja som zostávala u starých rodičov. Bolo mi u nich dobre aj veselo, ale predsa mi len rodičia chýbali. Prichádzali občas, nakrátko, len v lete boli so mnou stále.
- Na jeseň už pôjdeš s nami - povedala mi jedného letného večera mamička po večernej rozprávke a ja som kvôli tej vete ani nevedela zaspať. Zrazu dostala pre mňa Rumanová celkom inú príchuť - bolo to očakávanie naplnené nespočetným množstvom zvedavých otázok.
Bola to nekonečná cesta, s prestupovaniami, čakaním na ďalší prípoj a kontrolou, či našu početnú batožinu prekladajú do správnej vlakovej súpravy. Na cestovanie vlakom som už bola zvyknutá a bavilo ma sledovať, ako za oknom uháňa stále nová krajina. Zmizli z nej kopce, široko - ďaleko sa rozkladala iba rovina s pooranými poliami, chumáčikmi zelených hájov, malými dedinkami. Niektoré stanice mali také smiešne mená, napríklad - Zbehy. Ale potom už prišli Alekšince a po nich - Rišňovce.
- Vystupujeme. Dobruška, poď - mamička ma chytila za ruku a viedla ku dverám vagóna. Otecko zložil najprv batožinu a potom aj mňa a mamičku z vysokých schodíkov ako pierka. Pokročili sme k stanici obťažkaní batožinou.
- Vitajte, pani učiteľka, pán učiteľ - prihovoril sa nám usmiaty ujo so širákom na hlave. Ako sa vám cestovalo? A toto je tá vaša malá? Vitaj, princezná! Nechceš si zarajtovať na... priznávam, meno toho koníka mi dávno vypadlo, ale jeho vzhľad ešte stále nosím v pamäti. Pred stanicou stál koč. Bola to vzhľadom skôr brička, ale ten názov sa ocitol v mojom slovníku omnoho neskôr a ani sme ho v Rumanovej nepoužívali. Dva zapriahnuté koníky stáli pokojne, sem-tam odohnali chvostom dotieravé muchy. Vysadili ma vysoko na sedadlo koča. Držala som sa operadla a nevedela odtrhnúť oči od tých dvoch konských chrbtov a oháňajúcich sa chvostov predo mnou. Zakrátko sedela mamka pri mne a pretože nás obklopovala batožina, otecko si prisadol na sedadlo ku kočišovi.
- Hijó! - ozval sa rázny povel sprevádzaný podareným cmuknutím. Rozhýbali sa telá koní, niečo pod nami zaškripotalo a koč sa dal do pohybu. Tak zvláštne sa pohojdával, poskakoval, poškripával... Nevedela som sa dosť vynačudovať. Hlavne tie dva kone vpredu ma fascinovali. Kone, zapriahnuté do voza, som už neraz videla na uliciach Zvolena, mamičkinho i môjho rodiska, ale to bol pohľad zboku a patričnej vzdialenosti. Toto bolo iné - tie koníky ťahali koč, v ktorom sme sedeli, a namáhali sa kvôli nám. Pozorovala som oje aj spleť postroja, hru svalov na konských nohách aj chrbte. Najviac sa mi páčila hriva oboch koníkov, ktorá sa pri ich chôdzi neustále vlnila a kĺzala po pohybujúcich sa šijách. Až neskôr, na mamičkino upozornenie, som začala vnímať okolitú krajinu. Práve sme prechádzali neveľkým hájom s listnatými stromami a potom sa pred nami roztvorila krajina s dedinou v pozadí. Zapadajúce slnko ju prebehlo purpurovým štetcom - vyzerala tajomne.
- To už je Rumanová - vraví mamička. „Vidíš vežu kostolíka? Koč zastal pred väčším domom s vysokými dverami. Aj okná má vysoké, iné ako na domčeku starých rodičov. Pred dvermi stojí ujo v oteckovom veku, len o niečo vyšší a s bledými vlasmi. Toto je ujo Martin, ináč pán Záhorský, riaditeľ školy. A toto je národná škola, tu budeme bývať... dozvedám sa od svojich rodičov a to už kráčame po dlhšej chodbe a do nosa mi udiera zvláštna vôňa...
Predvčerom sme napúšťali podlahy, ale ešte ich stále cítiť - podotkol ujo Martin a otvoril jedny dvere. „Dúfam, že sa vám tu bude dobre bývať. Náš prvý spoločný byt bol skutočne „učiteľský“. Pozostával z kuchyne, kde bola dlážka vyložená červenými tehlami, malej predsienky a komory, čo vraj bol predtým a aj potom kabinet pre školské pomôcky, a ešte jednej izby. V izbe tvorili podlahu dlhé dosky, ktoré sem-tam vŕzgali a prehýbali sa, ale iba pod oteckom, my s mamičkou sme boli vtedy „mušie váhy“. Dlážka bola napustená veselou žlto-pomarančovou farbou a čoskoro z väčšej časti pozakrývaná pestrými pásikovými doma tkanými pokrovčekmi. Okná mala obrátené do ulice a boli na nich pripevnené „špalety“. To slovo som dovtedy vôbec nepočula. Špalety sa dali pootvoriť aj otvoriť a vtedy sa prichytávali kovovými háčikmi, alebo sa dali úplne zavrieť. Ak sa tak stalo, rozhostila sa v izbe aj za bieleho dňa tma. Pravda, s tenulinkými pásikmi svetla, ktoré prenikali cez spoje dosák. Kuchynské okno viedlo do školského dvora. Ja som sa na dvore hrávala, keď tam žiaci neboli. Bývať v škole bolo celkom iné, ako bývať v domčeku mojich starých rodičov. Naplno som to pochopila, až keď začal školský rok.
Zrazu bol priestor okolo školy aj samotná škola plné kriku, smiechu, ale aj nezvyčajnej pravidelnosti. Budila som sa na vravu detí pod našimi oknami a dupot topánok na schodoch pred hlavnými dvermi ako aj na školskej chodbe. Keď zazneli údery na „šínu“, časť koľajnice, zavesenej pri dverách školy, kroky náhle stíchli, bolo počuť buchnutie dvier na triedach a za nimi zborový pozdrav: Pochválen pán Ježiš Kristus! Po ňom sa väčšinou rozhostilo ticho, len sem-tam prerušované tlmenými hlasmi žiakov alebo pani učiteľky či pána riaditeľa. Údery na šínu ohlasovali prestávky aj začiatky ďalších hodín, aj koniec vyučovania. Ticho sa striedalo s poriadnym huraviakom prestávok a koniec vyučovania mal svoje denné finále v spoločnom pozdrave odchádzajúcich žiakov: Spá-nom-bo-hom, ďakujeme za vyučování! Potom zostávala v triedach a na školskej chodbe len teta školníčka. Pokým upratovala, dovolila mi kresliť a čmárať po čiernych tabuliach. Veľmi sa mi páčilo veľké stojaté počítadlo v prvej triede a rôzne obrázky a tabuľky povešané po stenách. V našom školskom byte sme mali v kuchyni sporák a v izbe kachle. V kuchyni stála neďaleko dverí vodová lavička, lebo po vodu sme chodievali ku studni. Aj v triedach boli kachle. Poriadne vysoké a v zime z nich sálalo príjemné teplo.
Moji rodičia učili na meštianskej škole. Bola „na majeri“ a brali ma do nej len zriedka, keď tam mali nejakú povinnosť alebo prácu popoludní. Veľa si z nej nepamätám, iba ak poriadne blato, ktoré sa nedalo obísť, keď viacej dní pršalo. Prízemné budovy boli od seba vzdialené, triedy v nich priestranné, ale nie také pekné ako v našej národnej škole. Raz sa na dvore majera konala nejaká slávnosť. Niečo podobné som videla v lete, keď sme boli na návšteve u mamičkinej sestry vo Zvolene. Ale tú pyramídu robili chlapci na bicykloch. Neuveriteľné, že z nich nespadli! V zime bývalo v triedach na majeri veľmi chladno. Vraj tam rodičia zažili aj uhľové prázdniny, ale to viem len z ich neskoršieho spomínania.
Život plný prekvapení
Život v Rumanovej ma neustále prekvapoval. Prinášal neznáme udalosti, o akých sa mi u starých rodičov ani nesnívalo. Najprv som bývala len ich tichou pozorovateľkou, ale veľmi som túžila byť ich priamou účastníčkou. Spomeniem tie, ktoré sa dodnes nevytratili z mojej pamäte, hoci majú na sebe už iste patinu času...aj zabúdania...
Bola už poriadna jeseň, rána sa zobúdzali hmlisté, ale cez deň ešte príjemne svietilo slniečko. Na školskom dvore sa objavila veľká kopa vylámaných kukuričných kláskov. Cez prestávky stála pri nej pani školníčka a odháňala chlapcov, lebo by sa nedbali naháňať aj cez ňu. Po veľkej prestávke zostali starší žiaci na dvore a rozostavili sa okolo kopy.
- Veď uvidíš - odpovedala mi na otázku Marka, moja pestúnka. A naozaj, čoskoro sa začalo diať niečo veľmi zaujímavé. Deti brali do rúk klásky a milé kukuričky vyzliekali. Až po žlté, žltučké zrnká. Zrazu vyzerali klásky celkom ináč ako s dlhou našuchorenou sukničkou. Vyzlečené klásky putovali do košov a plné koše chlapci niekam odnášali. Kopa sa pomaly zmenšovala. Vždy, keď sa pán riaditeľ niekam od žiakov vzdialil, ich činnosť dostávala celkom inú dimenziu. Menila sa na bojovú líniu a milé klásky na granáty, čo poletovali z jednej strany na druhú. Dievčatá pišťali, keď ich zasiahol niektorý „granát“ a chlapci sa chechotali a hádzali o to divšie. Ale stačilo, aby sa ozval zvučný hlas pána Záhorského a nad kopu kukurice sa vrátila príjemná pracovná atmosféra. O dve hodiny bolo po kukurici. Lepšie povedané - premiestnila sa. Dostala podobu veselých žltých viazaničiek, ktoré sa hojdali na dlhých tyčiach pod strechou.
Takéto viazaničky som si potom všímala skoro v každom dvore a aj to, ako postupne cez zimu mizli. Ale to som už vedela aj čo je moržovačka a k čomu vlastne najviac slúžia kukuričné zrnká. Priznám sa, že mi bývalo veľmi ľúto husičiek, keď ich gazdiné nasilu štopali kukuricou. Vždy som si predstavovala, aké by to bolo, keby aj ľudí kŕmili takýmto spôsobom. Šúpačku na školskom dvore som zažila aj ako žiačka a na vlastnej koži som si vyskúšala, ako nepríjemne ďobne „kukuričný granát“. Preto som sa snažila mieriť presne a rýchlo sa uhýbať, keď niektorý mieril ku mne.
Ale pamätám si aj veľkolepejšiu šúpačku! Odohrávala sa vo veľkej šope a mne sa zdá, že u Bališov. Bola som tam spolu s rodičmi. Roztvorila sa pred nami šopa, plná kukuričných klasov, na jednej strane boli navŕšené až pod samú strechu. Domáci aj my, pozvaní, sedeli sme medzi kláskami a zbavovali ich šúpolia. Také obnažené sme ich hádzali smerom do stredu, kde z nich - už neviem kto, viazal viazaničky. Bolo veselo, dospelí si rozprávali rôzne príhody, prekárali sa, smiali. Mňa však najviac bavilo štverať sa až pod strechu po tej uhýbajúcej sa kukuričnej hore. Domov sme sa vracali za tmy a otecko si niesol domov za plnú tašku kukuričného šúpolia. Vyrobil mi z neho dve krásne šúpoľové bábiky.
Celý podvečer sme strávili s mamičkou u tety Novosedlíkovej. Mala šijací stroj a mamička občas u nej niečo šila. Ani sme sa nenazdali a bola tma ako v rohu. Po ceste domov sme si svietili baterkou.
- Mamička, pozri, obor a svietia mu oči!
- Je to guľaté a má oči, nos, ústa!
- šepocem, aby ma tá príšera nezačula. Mamička sa smeje a vysvetľuje mi, že sa takéto lampáše robia z veľkých dýň a to len na jeseň, keď sa dyne zozbierajú z poľa. Pokým sme prišli domov, stihla mi o dyniach povedať viac a ja som sa už tešila, aká budem pred oteckom múdra. Na chodbe školy bola tma, len od nás presvitalo nepatrné svetielko. Dvere do malej chodbičky boli pootvorené a dvere do kuchyne roztvorené naplno. V kuchyni sa svietilo aj nesvietilo. Nebola to známa žiara z petrolejovej lampy, len akési nepokojné, poskakujúce svetielko.
- Marka, si tam? - Počuješ, ohlás sa! - cítim na pleciach mamičkine ruky. - Lacko, si doma? - posiela mamička otázku nielen ku kuch...