Evanjelium života, ktoré zaznelo na počiatku pri stvorení človeka na Boží obraz, určeného k plnému a dokonalému životu (porov. Gn 2, 7; Múd 9, 2 - 3), protirečí trýznivá skúsenosť smrti, ktorá vstupuje do sveta a vrhá tieň absurdnosti na celú ľudskú existenciu. Smrť sa v ňom objavuje pre závisť diabla (porov. Gn 3, 1. 4 - 5) a následkom hriechu prvých rodičov (porov. Gn 2, 17; 3, 17 - 19).
Slovo hriech dnes znie veľmi archaicky. Všetci vieme, že je to niečo, čo by sa nemalo robiť. Zároveň však vieme, že každý si občas trochu „zahreší“. Prehrešujeme sa proti zdravej životospráve, proti dopravným predpisom alebo slušnému správaniu. Vedomie, že ľudia majú svoje slabosti, ktoré sa často prejavujú, spôsobilo, že slovo hriech stratilo vážnosť, ktorej sa mu po stáročia dostávalo.
Slovo hriech však nie je len archaický spôsob opisu ľudskej slabosti a nedokonalosti. Ide o veľmi závažný pojem, opisujúci príčinu každého ľudského trápenia a všetkých možných problémov nášho sveta. Stav sveta a ľudskej spoločnosti rozhodne nie je ideálny. Práve naopak: je plný nespravodlivosti a utrpenia, proti ktorým sa ľudstvo od samého počiatku svojej existencie snaží bojovať.
Podstatou Luciferovej vzbury nám hovorí o podstate hriechu ako takého. Je ňou pocit nezávislosti od Boha, ktorý vedie k pýche a prejavuje sa vzburou. Všetky bytosti, anjeli aj ľudia, boli stvorené ako slobodné, ale nie nezávislé, ich existencia je plne závislá od Toho, kto dáva povstať všetkým veciam.
Stvorenie človeka v záhrade Eden, bolo prejavom Božej lásky a múdrosti. Spôsob, akým bol stvorený, umožňoval človeku starať sa o svet a zároveň mať spoločenstvo s Bohom. Boh sa postaral o naplnenie všetkých ich potrieb, skrze ovocie zo stromu života mali dokonca prístup k samotnej podstate Božieho života a večnosti. Adam spolu s Evou mali založiť ľudstvo a osídliť planétu. Existoval iba jeden jediný zákaz - nesmeli jesť ovocie zo „stromu poznania dobra a zla“ (Gn 2,17). Boh ich varoval, že porušenie tohto zákazu im prinesie smrť.
Pokušiteľ sa v podobe hada prihovoril Eve. O identite tohto hada nám jasne svedčí posledná kniha Biblie, Zjavenie Jána: „Uchopil draka, toho starého hada, ktorý je diabol, satan, sputnal ho na tisíc rokov.“ (Zj 20,2) Na jeho rozhovore s Evou vidíme taktiku jeho pokúšania, ktorá sa počas 6000 rokov nijak nezmenila:
„Had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré Hospodin Boh učinil. Ten povedal žene: Či naozaj riekol Boh: Nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu? Žena odpovedala hadovi: Z ovocia rajských stromov smieme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, riekol Boh: Nejedzte z neho, ani sa ho nedotknite, aby ste nezomreli! Had však povedal žene: Vôbec nezomriete; ale Boh vie, že v ten deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo. Keď žena videla, že by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný a lákavý na zmúdrenie, vzala z jeho ovocia a jedla; potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou; aj on jedol.
Prvou vecou, ktorú satan urobil, bolo, že prekrútil Božie Slovo: „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov. Úbohí ľudia, veď vy vlastne nič nesmiete!“ Snažil sa tak spochybniť Božiu dobrotu a jeho motívy. Evina reakcia tiež stojí za povšimnutie. Pravdivo odpovedala satanovi, že ľudia majú dovolené jesť zo všetkých stromov Hospodinovej záhrady okrem jediného, stromu poznania dobra a zla. Snáď preto, aby ukázala svoju horlivosť a lojalitu voči Bohu, toto prikázanie svojvoľne sprísnila slovami „...ani sa ho nedotknite“. Jej odhodlanie však netrvalo dlho.
Diabol pokračoval vo svojej stratégii spochybňovania Boha. Tvrdil, že Boh ľudí oklamal, keď ich varoval, že po zjedení ovocia zo stromu poznania dobra a zla zomrú. Boh chcel vraj ľuďom zabrániť v tom, aby sa stali bytosťami, ktoré sa mu vyrovnajú. Snažil sa v človeku zničiť dôveru voči Bohu a zasiať doň semeno pýchy a túžby po bohorovnosti. Práve pýcha a snaha stať sa niekým, kto sa vyrovná Bohu, bola príčinou satanovho pádu.
Eva bola pokúšaná v troch oblastiach, ktoré o niekoľko tisícročí neskôr jasne pomenoval apoštol Ján, keď písal o vplyve sveta na život kresťana: „Lebo čokoľvek je vo svete, žiadosť tela, žiadosť očí a pýcha života, nie je z Otca, ale je zo sveta.“ (1J 2,16) Eva pocítila žiadosť tela, keď si uvedomila, že zakázané ovocie „by bolo dobre jesť“, žiadosť očí ju presviedčala, že strom „je zvodný pre oči“ a pýcha života Eve zdôrazňovala, že je „lákavý na zmúdrenie“.
Vráťme sa však k prvému ľudskému páru a k tomu, čo nasledovalo po tom, ako porušili Boží zákaz a padli do hriechu. Biblia hovorí, že si uvedomili svoju nahotu. Aj predtým boli nahí, ale pocit viny prameniaci z porušenia prikázania, spôsobil, že sa im „otvorili oči“. Ide o vytriezvenie, ktoré pravidelne prichádza po vykonanom hriechu. Diabol, ktorý človeku sľubuje dobré pocity spojené s hriechom, veľmi rád na človeka uvalí pocit viny, akonáhle je hriech vykonaný. Nie nadarmo je jedným z jeho titulov „žalobca našich bratov“. (Zj 12,10)
Božia prítomnosť a sláva, ktorá Adama s Evou obklopovala od okamihu ich stvorenia, zrazu odišla a oni si uvedomili, že sú úplne nahí, odhalení vo svojom zlyhaní, vydaní napospas pocitu viny a odsúdenia. Okrem nahoty hanby sa u prvých ľudí po páde do hriechu objavil strach z Boha.
V dôsledku hriechu stihli aktérov týchto udalostí kliatby. Hospodin preklial hada, odsúdil ho k večnému plazeniu sa po zemi a nekončiacemu nepriateľstvu medzi jeho a ľudským potomstvom. Súčasťou Božieho odsudzujúceho výroku na hada je tiež tzv. protoevanjelium, prvé zasľúbenie Mesiáša v Písme. „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu.“ (Gn 3,15) Ide o Boží prísľub, že raz sa na scéne svetových dejín objaví potomok, presnejšie „semeno ženy“, ktorý prinesie satanovi skazu.
Nad ženou bola vyslovená kliatba týkajúca sa tehotenských a pôrodných komplikácií, ktoré neboli v pôvodnom Božom pláne rovnako ako nerovné postavenie žien a mužov, ktoré je tiež spomenuté ako dôsledok pádu do hriechu. Dôsledok pádu do hriechu pre muža sa týkal celej zeme. Skončilo obdobie radostného a bezstarostného živote v rajskej záhrade. Zem bola prekliata a jej prirodzenosťou sa stalo rodenie „tŕnia a hložia“. Dobré ovocie a úroda zeme už neboli samozrejmosťou. Na získanie úrody bolo potreba vynaložiť tvrdé úsilie a prácu. Muž počul nasledujúci výrok: „V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš.“ (Gn 3,19)
Ľudský život po páde do hriechu predstavuje tvrdú prácu a pominuteľnosť, končiacu sa smrťou. Ľuďom bol odopretý prístup k stromu života, tzn. k večnosti, a boli vyhnaní z raja do nehostinnej zeme, aby bojovali o prežitie.
Ešte predtým, ako Boh vyhnal ľudí zo záhrady Eden, vyriešil problém ich nahoty a hanby. Zástery z figového lístia im nepomohli. Bol to sám Boh, ktorý im urobil odev: „Hospodin Boh učinil Adamovi a jeho žene odevy z kože a zaodel ich.“ (Gn 3,21) Odev, ktorý zakryl ľudskú nahotu a hanbu, bol vyrobený zo zvieracej kože. Znamená to, že kvôli hriechu človeka musela byť prinesená zástupná obeť, muselo zomrieť zviera (alebo zvieratá) a musela byť preliata krv. Už vtedy Boh ľuďom ukázal princíp krvavých obetí, ktoré prinášali ľuďom odpustenie hriechov.
Po vyhnaní z raja vstúpilo ľudstvo do obdobia, ktoré biblickí učitelia a teológovia nazývajú „vekom svedomia“. Pre ľudí neexistovala žiadna vonkajšia norma, ktorá by hovorila o tom, čo je dobré a čo zlé. Nebol žiadny zákon alebo morálny kódex, podľa ktorého by sa ľudia mali riadiť.
Moderné humanistické chápanie etiky (teda toho čo je správne a čo nie) je založené na relativite mravných hodnôt. Každé spoločenstvo má nejaké písané či nepísané zákony, ktoré stanovujú, čo je správne a čo nie, čo sa smie a čo sa nesmie. Keď niekto tieto normy nerešpektuje, stretne sa so sankciami alebo s odporom svojho okolia, ktoré mu dáva pocítiť, že porušil zákon. Toto moderné chápanie je správne iba čiastočne.
Stavia totiž na tom, že spoločnosť sa vyvíja, mení, a tým pádom sa menia aj jej normy a vnímanie toho, čo je správne a čo nie. Najviac to vidno na normách, ktoré sa týkajú sexuality. Humanisti by teda povedali, že niečo, čo kedysi bolo hriechom, dnes už hriechom nie je.
Pravda je však taká, že Božie normy sa vôbec nezmenili, sú univerzálne pre všetkých ľudí a platia dodnes. Je pravdou, že hriech je prestúpením zákona. Je však pravdou tiež to, že je duchovnou skutočnosťou, ktorá existuje a ničí ľudské životy bez ohľadu na to, či existuje nejaký zákon a či nie.
Hriech tu bol od počiatku. Existoval už od Luciferovej vzbury neposlušnosťou Adama a Evy vstúpil do ich životov, začal ich ničiť a ako duchovná realita sa prenášal tiež na ich potomkov. Apoštol Pavol o tom hovorí nasledujúce: „Preto ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť - tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“ (R 5,12)
Existuje teda čosi ako „prvotný hriech“, stav, ktorý všetci dedíme po Adamovi, bez toho, že by sme sami zhrešili. V tomto stave je obsiahnutá smrť, zatratenie, a taktiež tendencia ku konaniu vlastných hriechov, ktorú Písmo nazýva „telesnosťou“, alebo „hriešnou prirodzenosťou“ (po grécky: sarx). Vek svedomia nám odhaľuje, ako rýchlo dokázala sila hriechu úplne pokaziť ľudstvo.
Hneď v druhej generácii ľudského rodu sa objavil jeden z najťažších hriechov: vražda. Kain vtedy zabil svojho brata Ábela. Išlo o prvú náboženskú vraždu v dejinách. Obaja bratia obetovali Bohu. Ábel priniesol krvavú obeť zo stáda oviec, ktoré pásol. Kain obetoval nekrvavú obeť z plodov zeme, ktorú obrábal. Rozdiel medzi nimi spočíval v tom, že Ábel konal podľa zjavenia, ktorého sa dostalo jeho otcovi Adamovi. Kain sa pokúsil vytvoriť vlastný spôsob obetovania, vlastné náboženstvo.
„Nato Kain vzbĺkol veľkým hnevom a zamračila sa mu tvár. Hospodin však riekol Kainovi: Prečo si vzbĺkol hnevom a prečo sa ti zamračila tvár? Zaiste, ak budeš dobre robiť, rozjasní sa ti; ak však nebudeš dobre robiť, hriech striehne pri dverách, na teba je upriamená jeho žiadostivosť; ale ty ho opanuj!“ (Gn 4,5-7) Kain veľmi ťažko znášal svoj náboženský neúspech. Boh však prejavil svoj záujem o jeho život, prihovoril sa mu a dal mu nádej. Je zaujímavé, že sa zmieňuje o hriechu ako o sile, ktorá striehne na človeka a ktorú má človek premôcť.
Hneď po spáchaní tohto hriechu sa aj u Kaina objavil pocit viny a vedomie hriechu. Povedal Hospodinovi: „Vtedy povedal Kain Hospodinovi: Moja neprávosť je väčšia, než aby mi mohla byť odpustená.“ (Gn 4,13 ROH) Napriek vážnosti Kainovho hriechu ho nestihol priamy trest, Boh nad ním iba vyslovil kliatbu. Hospodin označil Kaina znamením, ktoré ho malo ochraňovať pred krvnou pomstou za vraždu.
Ak by sme mali charakterizovať obdobie svedomia, vidíme, že počas neho hriech pôsobil a prejavoval sa, no neprichádzal zaň žiadny trest. Tresty za hriechy sú spojené až so Zákonom, ktorý...
Moderné chápanie je správne iba čiastočne. Stavia totiž na tom, že spoločnosť sa vyvíja, mení, a tým pádom sa menia aj jej normy a vnímanie toho, čo je správne a čo nie. Je zaujímavé, že aj keď sa v západnej kultúre stále zlepšuje sociálna úroveň života, ľudia si stále sťažujú na pokračujúci morálny úpadok.
Náš svet nebola prvá vec, ktorú Boh na počiatku stvoril. Najskôr stvoril nebo a zástupy anjelov, slobodných duchovných bytostí, ktorým zveril rôzne úlohy pri správe univerza. Jednou z najvyšších bytostí bol anjel menom Žiariaci, Syn rannej zory (heb. helel ben šachar), ktorého latinská Vulgáta nazvala Luciferom, „nositeľom svetla“. Biblia o Luciferovi hovorí, že bol žiarivou bytosťou, „pečaťou dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse“ (Ez 28,12). Jeho úlohou bolo viesť nebeské uctievanie Boha (Ez 28,13), byť cherubom zastierajúcim, ktorý mal chrániť Božiu osobu (v. 14). Všetko, čo robil, bolo dokonalé, až kým sa v ňom nenašla „neprávosť“ (v 15).
Všetci vieme, že je to niečo, čo by sa nemalo robiť. Zároveň však vieme, že každý si občas trochu „zahreší“. Prehrešujeme sa proti zdravej životospráve, proti dopravným predpisom alebo slušnému správaniu.
Katechizmus katolíckej cirkvi o hriechu
Ako čítame v Katechizme Katolíckej cirkvi „Sväté písmo v opise vraždy Ábela zo strany jeho brata Kaina ukazuje, že v človeku je od počiatku dejín hnev a žiadostivosť ako dôsledok prvotného hriechu. Brat zabíja brata. lebo všetci majú účasť na tom istom základnom dobre: na rovnakej osobnej dôstojnosti. Nezriedka sa pošliape aj „pokrvné“ príbuzenstvo, napríklad keď k ohrozeniu života príde vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi, ako je to napríklad v prípade umelého potratu, alebo keď sa v prostredí rodiny alebo širšieho príbuzenstva pripúšťa či odporúča uplatnenie eutanázie.
Koreňom každého násilia proti blížnemu je ustúpenie „logike“ Zlého, to jest toho, ktorý „bol vrah od počiatku“ (porov. Jn 8, 44), ako pripomína apoštol Ján: „Lebo toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali: Nie ako Kain; on bol zo Zlého a zabil svojho brata“ (1 Jn 3, 11 - 12). A tak vražda brata je od úsvitu dejín smutným svedectvom toho, s akou úžasnou rýchlosťou sa šíri zlo: k vzbure človeka proti Bohu v rajskej záhrade pripája sa smrteľný boj človeka proti človeku.
Po zločine prichádza Boh, aby pomstil zavraždeného. Keď sa Kaina pýtal na osud Ábela, miesto toho, aby sa pred Bohom zahanbil a prosil ho o odpustenie, drzo sa vyhýba otázke: „Neviem. Či som ja strážca svojho brata?“ (Gn 4, 9). „Neviem“: Kain sa pokúša zakryť zločin klamstvom. Robilo sa tak v minulosti a robí sa tak i teraz: používame rôzne ideológie na ospravedlnenie a zamaskovanie najukrutnejších priestupkov proti osobe.
„Či som ja strážca svojho brata?: Kain nechce myslieť na brata a zbavuje sa zodpovednosti, ktorú má každý človek za svojho blížneho. Mimovoľne nám prichádzajú na myseľ súčasné tendencie, ktoré oslobodzujú človeka od zodpovednosti za blížnych a medzi ich príznakmi je okrem iného zánik solidarity s najslabšími členmi spoločnosti, ako sú starí, chorí, emigranti a deti, ako aj ľahostajnosť, ktorá sa často objavuje vo vzťahoch medzi národmi dokonca i teraz, keď sú v hre základné hodnoty, ako život, sloboda a pokoj.
Ale Boh nemôže dovoliť, aby zločin zostal nepotrestaný: krv zavraždeného volá k nemu zo zeme, domáha sa spravodlivosti (porov. Gn 37, 26; Iz 26, 21; Ez 24, 7 - 8). Pre Židov, tak ako pre mnohé iné staroveké národy krv je nositeľom života, ba čo viac - „krv je život“ (porov. Dt 12, 23) a život, najmä ľudský, patrí výlučne Bohu: kto vzťahuje ruku na život človeka, istým spôsobom vzťahuje ruku na samého Boha.
Kaina preklial Boh, ale aj zem, ktorá mu odmieta prinášať svoje plody (porov. Gn 4, 11). Je aj potrestaný: bude bývať v stepi a púšti. Vražedné násilie úplne mení prostredie, v ktorom človek žije. Zem, ktorá bola „v raji Edenu“ (Gn 2, 15) miestom hojnosti, priaznivých vzťahov medzi ľuďmi a priateľstva s Bohom, stáva sa „krajom Nod“ (porov. Gn 4, 16) - miestom „biedy“, osamotenia a vzdialenia sa od Boha.
Kain bude „nestály a túlavý na zemi“ (Gn 4, 14): neistota a nestálosť osudu stanú sa navždy jeho údelom. Boh však, ktorý neprestáva byť milosrdný ani vtedy, keď trestá, „urobil Kainovi znak, aby ho nik, kto ho nájde, nezabil“ (Gn 4, 15): dáva mu rozpoznávací znak nie preto, aby ho ľudia zavrhli, ale aby ho chránil a bránil pred tými, čo by ho chceli zabiť, hoci preto, aby pomstili smrť Ábela. Ani vrah nestráca svoju osobnú dôstojnosť a Boh sám sa stáva jej garantom.
Práve tu sa zjavuje paradoxné tajomstvo milosrdnej Božej spravodlivosti, o ktorej píše sv. Ambróz takto: „Len čo bola spáchaná bratrovražda, teda najväčší medzi zločinmi, v okamihu, keď prišiel na svet hriech, hneď musel byť ustanovený zákon Božieho milosrdenstva; pretože ak by trest hneď zasiahol vinníka, nestalo by sa, žeby ľudia mali zmierlivosť a miernosť v trestaní, ale by hneď trestali vinníkov. (…) Boh odvrhol Kaina spred svojej tváre, ale keď sa ho zriekli aj rodičia, poslal ho akoby do vyhnanstva, aby býval osamote, lebo zvieracia divokosť z neho vyhnala ľudskú miernosť.
Dôsledky prvotného hriechu
Aké sú dôsledky prvotného hriechu? Prvotný hriech zbavil všetkých ľudí milosti. Preto podliehame nevedomosti, utrpeniu, smrti a sme náchylní na zlo a hriech. Akým spôsobom sa pácha hriech? Hriech sa pácha myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého.
Desatoro Božích Prikázaní ako Sprievodca
Náš svet je čoraz rozmanitejší a neprehľadnejší. Mnohí ľudia preto túžia po niečom, čo by im pomohlo zorientovať sa. Hľadajú návod na šťastný život. Desatoro Božích prikázaní je tým sprievodcom, ktorý nám ukáže správny smer.
V desiatich slovách, ktoré Boh adresoval ľudu na Sinaji, mu ukázal cestu k šťastnému životu. Izrael vždy Boha velebil za múdrosť, ktorú mu daroval v prikázaniach. Izraelský ľud vnímal prikázania ako výsadu, nie ako bremeno. Božie slová chcú ľud naučiť ako žiť v slobode, čiže Boh nám chce v Desatore prikázaní povedať desať slov o slobode.
Modlitba a viera v Boha
Pohľad na Ježiša, ktorý bol vnímavý na utrpenie, strach, chorobu ľudí. Robil zázraky, pomáhal ľuďom, aby začali žiť naplno. Každý z nás potrebuje uzdravenie.Výchova k viere v Boha má byť založená na uvádzaní do Svätého písma; formovanie obrazu Boha má spočívať v „objavovaní Jeho prítomnosti a pôsobenia v ľudskom živote a vo svete okolo dieťaťa“.
Tabuľka hriechov
| Hlavné hriechy | Popis |
|---|---|
| Pýcha | Prehnané sebahodnotenie a povyšovanie sa nad ostatných. |
| Lakomstvo | Nezriadená túžba po majetku a bohatstve. |
| Smilstvo | Nezriadená túžba po telesných pôžitkoch. |
| Obžerstvo | Nezriadené prejedanie sa a pôžitkárstvo v jedení a pití. |
| Závisť | Smútok nad dobrom druhých a túžba po tom, čo majú iní. |
| Hnev | Nezriadená zlosť a podráždenosť. |
| Lenivosť | Nedostatok snahy a úsilia v plnení povinností. |
V čom spočíva hriech prvých rodičov? Hriech prvých rodičov spočíva v neposlušnosti a pýche. Neposlúchli Boha a chceli byť ako On. Ako voláme hriech Adama a Evy? Hriech Adama a Evy voláme dedičným alebo prvotným hriechom.
Je potrebné vyznať, že sme hriešnici a že nie sme takí dobrí, ako navonok predstierame. Aké východisko dal Boh ľuďom, aby neboli zatratení pre svoje hriechy? Pán Boh sa zmiloval nad ľuďmi tak, že nám prisľúbil a poslal Vykupiteľa Ježiša Krista, ktorý zaplatil vlastnou krvou za naše hriechy.
Čo je hriech? Hriech je neposlušnosť voči Bohu, urážka Boha a odmietnutie Jeho lásky. Znamená tiež odlúčenie od Boha, ktorí je život, je to teda vstup do smrti.
Sväté Písmo ako Kniha Viery
Náboženská formácia detí má byť založená na uvádzaní do Svätého písma; formovanie obrazu Boha má spočívať v „objavovaní Jeho prítomnosti a pôsobenia v ľudskom živote a vo svete okolo dieťaťa“. To sa má diať v kontakte so Svätým písmom, ktoré je knihou viery.
V katechéze by nemali byť biblické texty nahradzované inými. Zbigniew Marek SJ, uvádza, že objavovanie tajomstva Boha by malo obsahovať štyri základné obrazy, ktoré ukazujú Božie pôsobenie.Jedná sa o: Boha Stvoriteľa, Boha prísľubov (zmluvy), Boha Spasiteľa a Boha prítomného medzi ľuďmi. Tieto obrazy nám poskytujú orientáciu v tom, aké biblické texty by sme mali pre deti vyberať.
Odporúča sa tiež, aby bol proces utvárania obrazu Boha u detí v predškolskom a mladšom školskom veku založený na osobe Ježiša Krista - vteleného Boha. Na prvom stupni, ktorý je určený pre deti v predškolskom veku, má biblická katechéza charakter kristocentrický a katechézy týkajúce sa liturgie a úvodu do sviatostí charakter kristocentricko-trinitárny. Až na druhom a treťom stupni, čiže pre deti od 6. do 12. S. Cavalletti sa vo svojom programe opiera o liturgiu a Písmo, ktoré vhodným spôsobom približuje deťom, rešpektujúc ich slobodu a vývojové potreby.
Pokiaľ adresát nie je schopný pochopiť posolstvo textov Biblie, musia byť odložené na neskôr.Nakoľko v tomto podobenstve nachádzame niekoľko aspektov lásky Boha k človeku, môžeme povedať, že obsah nie je vyčerpaný behom jedného roku katechézy dieťaťa, ale v ďalších vekových obdobiach sa k nemu katechéta vracia, vždy s dôrazom na iný aspekt.Toto podobenstvo vytvára pre predškoláka obraz Boha, ktorý „pozná svoju ovcu po mene“, je prítomný, stará sa o ňu, vedie ju, volá, chráni.
Dieťa sa učí viere pohľadom na dôležité biblické postavy a následne pohľadom na Pána Ježiša, v ktorom sa Boh stal blízky a zrozumiteľný pre nás.