Modlitba Otčenáš je jednou z najdôležitejších a najrozšírenejších modlitieb v kresťanstve. Jej slová, ktoré odovzdal samotný Ježiš Kristus, majú hlboký význam a presahujú rámec jednoduchého odriekavania.
Liturgické gestá a vnútorný postoj
Pri liturgii, ako je svätá omša, používame liturgické gestá a postoje. Tie sú výrazové prostriedky, ktorými zdôrazňujeme to, čo sa deje v našom vnútri. Oveľa dôležitejšie ako vonkajšie gestá a postoje je naše vnútro, do ktorého vidí len Boh. Každý z nás je iný a každý inak prežíva nielen súkromnú modlitbu, ale aj slávenie svätej omše.
James Tissot - The Lord's Prayer (Le Pater Noster)
Božia milosť a dialóg v modlitbe
Uvedomme si, bratia a sestry, tú veľkú milosť, že Boh mi dovoľuje prihovoriť sa mu v modlitbe. Boh je ochotný nadviazať so mnou dialóg a počúvať ma. Vďaka modlitbe Boh pre nás nie je vzdialený, neznámy, nedosiahnuteľný, ale naopak - dokonca nám chce ukázať svoju tvár, chce, aby sme ho videli, preto poslal svojho syna - Ježiša. V Kristovi, v jeho konaní a v jeho učení sa učíme aj my spoznávať samotné Božie myšlienky a Božiu vôľu. A sám Boh v Ježišovi nás učí ako sa máme s ním rozprávať - aké slová použiť. A to prostredníctvom modlitby Otčenáš.
Otčenáš v evanjeliách
Túto modlitbu nám v evanjeliách zachytávajú Matúš a Lukáš. Často naša modlitba vyzerá ako táranie s množstvom slov - niekedy naozaj vyslovujeme len formulky a duchom sme úplne niekde inde. Najlepšie sa asi sústreďujeme vtedy, keď vo veľkej núdzi Boha o niečo prosíme, alebo mu ďakujeme za prežité dobro.
No dôležité je, aby aj mimo týchto intenzívnych zážitkov a situácií bol v hĺbke našej duše stále prítomný vzťah k Bohu. Toto tiché vnútorné prebývanie s Bohom treba sýtiť a k tomu slúži konkrétna modlitba slovami predstavami, myšlienkami. Bez modlitbovej pomoci sa naša vlastná modlitba a náš obraz o Bohu môžu stať subjektívnymi a nakoniec budú väčšmi odrazom nás ako odrazom živého Boha. V slovách modlitieb, ktoré vyšli i z tradície Izraela, i z Cirkvi sa učíme spoznávať Boha a aj seba samých.
Ilustračný obrázok k modlitbe Otčenáš
Ako hovorí sv. Písmo - my ľudia ani nevieme za čo sa máme modliť (Rim 8,26) - sme príliš vzdialený od Boha je pre nás príliš tajomný a veľký. A preto nám Boh prišiel na pomoc - on sám nám predkladá slová modlitby a učí nás modliť sa. Dovoľuje nám v tých slovách postupne ho spoznávať a približovať sa k nemu. Tak sa stáva zjavným niečo z toho, čo je vlastné kresťanskej mystike. Tá nie je v prvom rade ponorením sa do seba, ale stretnutím s Božím Duchom v slove, ktoré nás predchádza.
Ježiš učí modlitbe
U Lukáša nachádzame modlitbu Pána Otčenáš rozobratú v tejto súvislosti: „Ježiš sa raz na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil povedal mu jeden z jeho učeníkov - Pane, nauč nás modliť sa.“ (Lk 11,1) Kontextom tu teda je stretnutie učeníkov s Ježišovou modlitbou, ktoré v nich vzbudzuje túžbu naučiť sa od neho modliť. To má veľký význam, že Lukáš kladie Ježišovu osobnú modlitbu do súvisu s modlitbou Otčenáš. Tým akoby nám Ježiš dával účasť na svojej vlastnej modlitbe a vovádza nás tak do vnútorného dialógu trojičnej lásky, akoby vyťahujúc naše ľudské potreby k Božiemu srdcu.
Význam Otčenáša siaha ďalej ako len k odovzdaniu slov modlitby. Otčenáš chce formovať naše bytie, život, chce, aby sme si cvičením osvojili Ježišove zmýšľanie. Teda v prvom rade sa musíme snažiť spoznať Ježišove myšlienky, ktoré nám chce v týchto slovách modlitby zanechať a odovzdať. Štruktúra tejto modlitby - pozostáva z úvodného oslovenia a 7 prosieb. Tri z tých prosieb sú v druhej osobe jednotného čísla /TY/ a štyri v prvej osobe množného čísla /MY/. Tie prvé sa týkajú Boha v tomto svete ostatné sa týkajú našich nádejí, potrieb, ťažkostí.
Tak sa aj v Otčenáši potvrdzuje primát Boha z ktorého vyplýva starostlivosť o správne ľudské bytie. Nič nemôže byť správne usporiadané v našom živote ak neexistuje správny poriadok medzi nami a Bohom. Nech nás teda modlitba Pána - formuje k osvojovaniu si Ježišovho zmýšľania.
Ilustračný obrázok k modlitbe Otčenáš
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš
Evanjeliá nám odovzdávajú veľmi živé portréty Ježiša ako človeka modlitby: Ježiš sa modlil. Napriek súrnosti jeho poslania a naliehania toľkých ľudí, ktorí sa ho domáhajú, Ježiš cíti potrebu utiahnuť sa do samoty a modliť sa. V niektorých pasážach Písma sa zdá, že je to predovšetkým Ježišova modlitba a jeho dôvernosť s Otcom, čo určuje všetko. Ježiš sa modlil tak, ako sa modlí každý človek na svete. A predsa jeho spôsob modlitby obsahuje aj tajomstvo, niečo, čo určite neuniklo očiam jeho učeníkov, keď v evanjeliách nájdeme ich jednoduchú a okamžitú prosbu: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,1).
Ježiš neodmieta, nie je žiarlivý na svoju dôvernú blízkosť s Otcom, ale práveže prichádza, aby nás voviedol do tohto vzťahu s Otcom. Modlitba človeka, táto túžba, ktorá sa rodí tak prirodzene z jeho duše, je možno jedným z najnepreniknuteľnejších tajomstiev vesmíru. Biblia nám tiež svedčí o nevhodných modlitbách, ktoré sú nakoniec Bohom odmietnuté: stačí si spomenúť na podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi. Prvým krokom k modlitbe je byť pokorným, ísť za Otcom a povedať: „Pozri, som hriešnik, som slabý, som zlý“ - každý vie sám, čo mu má povedať. Ale vždy sa začína poníženosťou, a Pán počúva.
Ježiš kladie na pery svojich učeníkov modlitbu krátku, smelú, pozostávajúcu zo siedmich žiadostí. Ježiš totiž pozýva svojich učeníkov, aby sa priblížili k Bohu a s dôverou sa na neho obrátili s niekoľkými prosbami: predovšetkým ohľadom neho a potom aj ohľadom nás. Ježiš neučí formuly ako si „nakloniť Pána“, ale naopak, pozýva prosiť ho bez bariér ostychu a strachu. Modlitba „Otčenáš“ vnára svoje korene do konkrétnej reality človeka. Ježiš nás učí, že modlitba sa v ľudskom živote nezačína vtedy, keď je žalúdok plný - ale nachádza si miesto všade tam, kde je prítomný človek, akýkoľvek človek, ktorý má hlad, ktorý plače, ktorý bojuje, ktorý trpí a kladie si otázku „prečo“.
Ježiš v modlitbe nechce vyhasiť to ľudské, nechce to umŕtviť. Nechce, aby sme udusili otázky a žiadosti tým, že sa naučíme všetko zniesť. Isté, veriaci potom cítia aj potrebu chváliť Boha. Ale nikto z nás sa nemusí hlásiť k tej teórii, ktorú ktosi v minulosti presadzoval, že modlitba prosby by mala byť akousi slabou formou viery, zatiaľ čo ozajstnejšou modlitbou by bola čistá chvála, tá, ktorá hľadá Boha bez zaťaženia nejakou žiadosťou. Boh je Otcom, ktorý má s nami nesmierny súcit a chce, aby sa mu jeho deti prihovárali bez strachu, priamo: „Otče“.
Matúšovo evanjelium umiestňuje text modlitby „Otče nás“ na strategické miesto, do stredu horskej reči (porov. 6,9-13). Ježiš zhrňuje podstatné aspekty svojho posolstva. Tam, kde je Evanjelium, tam je revolúcia. Evanjelium nás nenecháva v nerušenosti. Burcuje nás, je revolučné. Všetci tí, čo sú schopní milovať, tvorcovia pokoja, ktorí až dovtedy zostávali na okraji dejín, sú naopak budovateľmi Božieho kráľovstva.
Na prvý pohľad sa zdá, akoby tieto kapitoly z Matúšovho evanjelia boli morálnym kázaním, akoby pripomínali etiku, ktorá je tak náročná, že sa zdá neuskutočniteľná. No naopak objavujeme, že sú predovšetkým teologickou rozpravou. Kresťan nie je niekto, čo sa usiluje byť lepším od iných; vie, že je hriešnikom ako všetci. Ďalej sa Ježiš dištancuje od modlitby pohanov: „Nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť“ (Mt 6,7).
Ježiš tu možno naráža na ono „captatio benevolentiae“, ktoré bolo nevyhnutnou predohrou mnohých modlitieb antiky: božstvo muselo byť nejakým spôsobom najprv uchlácholené dlhým radom chvál, aj prosieb. Pohania si myslia, že modlitba sa robí siahodlhým rečnením. A myslím aj na mnohých kresťanov, ktorí sa nazdávajú, že modliť sa znamená - prepáčte - „hovoriť k Bohu ako papagáj“. Nie! Modlitba sa robí srdcom, zvnútra.
Ježiš sa modlí
V Lukášovom rozprávaní sa napríklad príbeh premenenia odvíja od momentu modlitby. Ježiš sa modlí pri krste v Jordáne, hovorí s Otcom pred tým, ako urobí tie najdôležitejšie rozhodnutia, častokrát sa uťahuje k modlitbe do samoty, prihovára sa za Petra, ktorý ho krátko nato zaprie. Dokonca i smrť Mesiáša je ponorená do klímy modlitby, až tak, že hodiny utrpenia sa zdajú byť poznačené prekvapujúcim pokojom: Ježiš utešuje ženy, modlí sa za tých, čo ho križujú, sľubuje raj kajúcemu lotrovi, vydychuje hovoriac: «Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha» (Lk 23,46).
Opäť v Lukášovom evanjeliu nachádzame prosbu vyjadrenú jedným z jeho učeníkov, aby ich Ježiš sám naučil modliť sa. Hovorí takto: «Pane, nauč nás modliť sa» (11,1). Videli ho, ako sa modlí. Prvou časťou tejto náuky je práve Otčenáš. Aby nám dodal dôveru, Ježiš vysvetľuje určité veci. A tieto zdôrazňujú postoje veriaceho, ktorý sa modlí. Ježiš dáva pochopiť, že Boh vždy odpovedá, že žiadna modlitba nezostane nevypočutá. Ak sa nemenia veci okolo nás, aspoň sa meníme my, mení sa naše srdce. Môžeme si byť istí, že Boh odpovie. Jediná neistota sa týka času, ale nepochybujme, že on odpovie. Možno budeme musieť naliehať po celý život, no on odpovie. Sľúbil nám to.
Zmeny v preklade Otčenášu
Na ostatnom plenárnom stretnutí CEI (Konferencia biskupov Talianska) jej predseda kardinál Gualtiero Bassetti 26. mája oznámil biskupom, že pápež František schválil pre taliansku Cirkev tretie typické vydanie Rímskeho misálu Pavla VI. Po 16-ročnej práci na treťom obnovenom preklade Misálu talianski biskupi už minulý rok v novembri schválili nové znenie šiestej prosby Otčenáša: non abbandonarci alla tentazione (nenechaj nás napospas pokušeniu, resp. voľnejší preklad neopusť nás v pokušení). Už len tieto štyri preklady: latinský, taliansky, španielsky a francúzsky svedčia o istej sémantickej nejasnosti textu danej prosby, ktorá je tiež prekladom z pôvodného Ježišovho jazyka.
Všetky preklady sú určité interpretácie, ktoré úplne neriešia viacznačnosť pôvodného gréckeho textu. Je teda omnoho dôležitejšie vedieť, aký zmysel majú slová v pôvodine a aký zmysel im dávame, keď sa nimi modlíme. Z poslednej rozšírenej šiestej prosby Otčenáša: a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého (Mt 6,13, porov. Lk 11,4) sála znepokojujúce tajomstvo skúšky v našom živote a zároveň u početných pozorných veriacich vzbudzuje aj náš slovenský preklad prosby otázku, ako môže Boh niekoho aktívne vovádzať do pokušenia? Niektorí veriaci unáhlene takýto preklad pokladajú priam za škandalózny, či rúhavý. Takýto zápal však treba nechať bokom, keďže táto prosba je tak v slovenskom biblickom preklade ako aj v iných moderných prekladoch Biblie doslovným znením dobre zachovaného gréckeho textu Nového zákona doloženého vo všetkých rukopisoch.
Je veľmi pozoruhodné, že v Novom zákone máme Jakubov list, ktorý skôr ako list, je horlivou na prax zameranou homíliou. Autor listu reaguje nielen na Pavlove formulácie o viere a skutkoch (Jak 2,17.24.26), ale s veľkou pravdepodobnosťou koriguje nesprávne chápanie problematickej prosby Otčenášu. Jakub objasní vo v. 14, že to žiadostivosť v nás vyvoláva pokušenie a teda nielen diabol.
Novému talianskemu prekladu je blízky návrh sv. Tertulián (155-230) objasňoval zmysel šiestej prosby: „Neuveď nás do pokušenia znamená, nedovoľ, aby sme boli vovedení do pokušenia od toho, kto pokúša všetkými spôsobmi“ (De oratione, kap. VIII). Tým pádom vnímal kauzatívny, či súhlasný aspekt gréckeho slovesa neuveď.
Význam jednotlivých prosieb
Otčenáš je pre kresťanov základným pilierom všetkých modlitieb. Slová, ktoré sú všetkým dobré známe, vyjadrujú hlboký zmysel vzťahu človeka s jeho Stvoriteľom. Všimli ste si, že v celej modlitbe Otčenáš sa nevyskytuje slovo ja? Ježiš nás učí modliť sa majúc na perách predovšetkým ,Ty‘, pretože kresťanská modlitba je dialógom. Boh nie je vzdialený starček sediaci na obláčiku. Je to náš ,Otecko‘.
Nebesia nie sú nedostupné a vzdialené, zdôrazňuje Svätý Otec pri citovaní proroka Izaiáša: Láska Boha je vždy stála. V tejto prvej prosbe cítiť celý Ježišov obdiv voči kráse a veľkosti Otca a túžbu, aby sme ho všetci spoznali a milovali ho kvôli tomu, čím naozaj je. A zároveň je tu úpenlivá prosba, aby bolo posvätené jeho meno v nás. Druhá prosba je silným vyjadrením túžby človeka po Bohu. "Príď kráľovstvo tvoje!" je ako povedať: „Otče, potrebujeme ťa. Ježiš, potrebujeme ťa, potrebujeme, aby si bol všade a navždy Pánom uprostred nás!“ Len prostredníctvom Božej lásky sme slobodní. To, čo nás oslobodzuje, je jeho láska. Otčenáš je v skutočnosti modlitbou synov a dcér, nie otrokov. Je modlitbou detí, ktoré poznajú srdce svojho otca a sú si istí jeho plánom lásky.
Nad zamyslením sa tretej prosby modlitby - ,buď vôľa tvoja‘, Sv. Otec zdôrazňuje: Ide o modlitbu plnú vrúcnej dôvery v Boha, ktorý chce pre nás dobro, život, spásu. Je to odvážna modlitba, dokonca aj bojovná, pretože vo svete je veľa, priveľa skutočností, ktoré nie sú podľa Božieho plánu. Druhá časť modlitby Otčenáš sa venuje našim potrebám. Navyše začína slovom, ktoré vonia každodennosťou. Chlieb, zamýšľa sa Sv. Otec, znamená prosiť o to nevyhnutné pre život. Jedlo nie je súkromný majetok , ale dar prozreteľnosti na podelenie sa s Božou milosťou. Tak ako potrebujeme chlieb, tak potrebujeme i odpustenie. A to každý deň. Preto sa modlíme ‚Odpusť nám naše viny‘. Podľa pápeža je najnebezpečnejším postojom kresťana pýcha.
Piata prosba - ,ako i my odpúšťame svojim vinníkom‘ -je veľmi podobná jednej časti najväčšieho prikázania: Miluj svojho blížneho ako seba samého! Ježiš spája piatu prosbu s druhým vyjadrením, ktoré vytvorí jednotu s tým prvým. Vzťah vertikálnej dobrotivosti zo strany Boha sa ďalej premieta a má sa premeniť do nového vzťahu voči našim bratom a sestrám - do horizontálneho vzťahu. Pri šiestej „kontroverznej“ prosbe ,neuveď nás do pokušenia‘ Sv. Otec zdôrazňuje, že Boh nám nechce v žiadnom prípade zle. S touto predposlednou prosbou náš dialóg s nebeským Otcom vstupuje takpovediac do prúdu drámy, na pôdu konfrontácie medzi našou slobodou a nástrahami zlého. Je to Boh, ktorý vždy bojuje za nás, nie proti nám.
Žiaľ, v našich životoch je zlo prítomné, o čom svedčí aj posledná prosba v modlitbe Otčenáš - ,zbav nás zlého‘. Je tu niekto, kto definitívne porazil zlo. Pán nás obdarúva pokojom, dáva nám odpustenie, ale my musíme prosiť: ,Zbav nás Zlého‘, aby sme neupadli do zla. Boh počuje všetky naše modlitby. Boh si praje, aby sme sa k nemu prihovárali priamo. Môžeme mu povedať všetko. Nazývajme Boha Abba - Otecko, ocko. Keď sa modlíme, majme na zreteli, že stojíme pred horiacim krom. Modlime sa s bázňou, no zároveň ako deti. Nechajme sa obnoviť jeho mocou, aby sme odzrkadľovali lúč jeho dobroty pre tento svet. Ježiš hovorí, že žiadna modlitba nezostane nevypočutá.
Protagonistom každej kresťanskej modlitby je Duch Svätý. Je to práve on, kto nám odhaľuje Božiu vôľu a Božie pravdy. Pozvime do našej každodennej modlitby aj tretiu Božskú osobu. Kresťanská modlitba sa rodí zo smelosti nazývať Boha Otcom. Toto je koreňom kresťanskej modlitby: osloviť Boha ,Otče‘.