Mesiac jún je na Slovensku tradične spojený s kňazskými vysviackami. Každý vysvätený kňaz však okrem svätenia potrebuje aj kánonické zaradenie či poverenie pre nejakú službu. Noví kňazi sú zaradení do pastorácie a starší môžu byť preložení na iné miesto.
Každý kňaz je poverený určitým úradom. Diecézny biskup ho preto môže preložiť podľa potrieb pastorácie. Každý kňaz je v diecéze poverený určitým úradom - farár, farský administrátor - a môžeme sem zaradiť i farských vikárov, kaplánov, duchovných správcov a iné služby, ktoré kňazi v diecéze či mimo nej vykonávajú. Do tohto úradu je kňaz menovaný svojím diecéznym biskupom; ak službu vykonáva mimo svojej diecézy, tak ordinárom miesta.
Ako vzor nám môže poslúžiť kňaz, ktorý zastáva úrad farára. Farár sa svojho úradu môže zrieknuť, napríklad keď dovŕšil 75. rokov. Diecézny biskup môže kňaza (farára) preložiť najmä vtedy, keď uzná za vhodné, že konkrétny kňaz by bol vhodný na iné potrebné miesto.
V bežnej každoročnej praxi dochádza najmä k prekladaniu kňazov na iné miesto. Diecézny biskup totiž musí pozerať aj na okolnosti, kvality alebo obmedzenia kňaza, veľkosť či charakter farnosti či iného pastoračného zaradenia.
Diecézny biskup musí pri prekladaní farára dodržať predpísaný postup, ktorý v kódexe stanovuje cirkevné kánonické právo.
Existuje tiež časové ohraničenie zastávania pastoračných pozícií alebo cirkevných úradov. Konferencia biskupov Slovenska v roku 2012 odsúhlasila, že je možné menovať farárov na určitý čas, a stanovila ho na deväť rokov. Je na jednotlivom diecéznom biskupovi, či túto normu dodrží, alebo nie.
V každej diecéze existuje tiež partikulárne právo, ktoré určuje časové ohraničenie niektorých cirkevných úradov. Na ohraničený čas môže byť menovaný generálny vikár, kancelár, moderátor kúrie, rektor seminára, prefekt seminára a iní.
Čo sa týka farských vikárov (kaplánov), je na jednotlivom diecéznom biskupovi, koľko daného kňaza na tom-ktorom mieste ponechá. Niekde existuje nepísané pravidlo troch rokov, inde dvoch.
Odvolanie z úradu môže nastať pre viaceré okolnosti. Napríklad ak klerik stratil klerický stav; ak odpadol od katolíckej viery alebo spoločenstva Cirkvi; alebo sa pokúsil o čo i len civilný sobáš.
Plat, ktorý kňazi dostávajú, je minimálny a vystačí na pokrytie základných výdavkov, na stravu, oblečenie. Zatiaľ čo veriaci pracujú na pevne stanovený počet hodín s dvoma voľnými dňami v týždni, od kňazov sa očakáva, že budú v pohotovosti 24 hodín denne, 7 dní v týždni!
Kňaz nie je ženatý a ani nebude mať vlastnú rodinu. Žiadna žena, žiadne deti. Jeho rodinou sú jeho farníci. Kňaz môže slúžiť vo farnosti asi päť až sedem rokov.
Nie je ľahké vstať a ísť sám o 2. alebo 3. hodine ráno, keď kňaza v súrnom prípade zavolajú napríklad kvôli zaopatreniu umierajúceho. Ak k nim v takú neskorú hodinu niekto príde prosiť o pomoc, musia vstať z hlbokého spánku a poslúžiť. A ráno sa od nich očakáva, že budú slúžiť svätú omšu. A pritom sami zvyčajne nemajú nikoho, kto by tu bol pre nich keď chorí alebo potrebujú pomoc. Napriek tomu všetkému sú povinní vykonávať svoje povinnosti.
Spomeňte si preto na ich narodeniny, výročia vysviacky a dôležité udalosti v ich živote. Oslavujte s nimi, plačte s nimi. Ponúknite im rameno, o ktoré sa môžu oprieť. Ak padnú, nesúďte ich a ani nekritizujte. Pomôžte im na ich ceste životom. Neurazte sa, ak nesplnia vaše očakávania. Starajte sa teda o svojich kňazov. A pamätajte v modlitbe na tých, ktorí vás krstili, birmovali, sobášili a slúžili vám vo vašich farnostiach. Aj na tých, ktorí slúžia omše na vaše úmysly a modlia sa za vás.
Nezabudnite na to, že bez kňazov sa do neba nedostaneme. Jedine kňaz nás môže spovedať. Jedine kňaz dokáže premeniť chlieb a víno na telo a krv Kristovu. Ak na zemi nebudú kňazi, nastane tu peklo.
Podľa Panny Márie, ak stratíte rešpekt voči kňazom, stratíte tiež rešpekt voči Cirkvi a Bohu. Vždy počas jej každého mesačného zjavenia, hovorí tým istým spôsobom niečo dôležité o kňazoch. Panna Mária taktiež povedala: “Nezabudnite za modliť za vašich pastierov. Ich kňazské ruky sú požehnané mojim synom.” A toto je dôvod, prečo vás vrúcne prosím, že až sa vrátite do vašich farností, ukážte ostatným ako mať v úcte našich kňazov. Ak váš kňaz nerobí veci spôsobom, akým by podľa vás mal, nesúďte ho. Zoberte ruženec a modlite sa za neho k dobrému Bohu.
Pretože Panna Mária povedala: “Ja budem víťaziť po boku kňazov”. Vo svojom včerajšom posolstve tak Panna Mária povedala, že nemáme súdiť našich kňazov a nezabúdajme, že náš nebeský Otec si ich vybral.
Staň sa kňazom, pretože svet potrebuje hrdinov. Kňazi a rehoľníci to robia, keď ponúkajú svoj život v pomalom mučeníctve života v službe. Kristus pred svojím vystúpením do neba povedal: “A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.” A tento sľub dodržiava úžasným spôsobom: v Eucharistii. Eucharistická hostia už nie je chlieb, je to sám Kristus, skutočne prítomný. Staň sa kňazom, ktorý sprostredkúva odpustenie hriechov.
Ježiš povedal: “Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!” (Mt 16,26). Staň sa kňazom, aby si bol živou ikonou Krista. Ľudské srdce potrebuje stále vidieť človeka, ktorý sa správa podobne ako Kristus, aby plne pochopil Jeho posolstvo.
Vo svojej novej knihe o modlitbe Otče náš hovorí pápež František o našej “spoločnosti bez otcov”, ktorá tvrdí, že “najmä v západnej kultúre sa postava otca vníma ako symbolicky neprítomná, rozplynutá, odstránená.
Kňaz nemôže zaujať miesto otca v domácnosti. Nie je otec. Ale kňazi sú praví otcovia. Predsedajú najdôležitejším momentom nášho života. Sú to mužské postavy, ktoré nás formujú.
Nakoniec Ježiš dáva apoštolom zvláštny dôvod opustiť ich rodiny a nasledovať ho, keď hovorí: “A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry alebo otca a matku alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života.”(Mt 19,29). Kňazi hovoria, že jedným z najťažších aspektov kňazstva je prechod z jednej farnosti do druhej. Cítia sa, ako by ich vykorenenili z rodiny.
Mali by ste sa stať kňazom?
Pred Nedeľou Dobrého pastiera prežívame v Cirkvi Týždeň modlitieb za duchovné povolania. Veriaci, ktorý sa v tomto týždni nábožne zúčastní na verejnej pobožnosti za kňazské a duchovné povolania, môže za obvyklých podmienok získať úplné odpustky. V mnohých farnostiach je zaužívaná prax, predovšetkým každý prvý štvrtok mesiaca, modliť sa na tento úmysel. Súčasťou tejto brožúrky sú aj farebné plagáty s myšlienkami o povolaní, ktoré sa dajú použiť napr. na nástenke v kostole, alebo v škole či pastoračnom centre.
Exhortácia Pia X. pre klérus pri príležitosti svojho zlatého kňazského jubilea: Hlboko som si vpísal do mysle a spasiteľnou bázňou ma napĺňajú slová apoštola Pavla, ktorý s celou svojou autoritou píše Hebrejom o povinnosti poslúchať predstavených. I keď sa toto tvrdenie vo všeobecnosti vzťahuje na všetkých tých, čo patria k hierarchii, dotýka sa hlavne mňa, ktorého Boh, hoci som nesúci na takýto úrad, ustanovil na najvyšší stupeň autority v Cirkvi.
Musím však, žiaľ, s ľútosťou poznamenať, že sú iní, a to v najrôznejších oblastiach, ktorých život nie je taký, aby kresťanský ľud mohol na nich hľadieť s obdivom ako do zrkadla, z ktorého si môžu brať vzor na nasledovanie. Takýmto členom kléru chcem týmto listom otvoriť svoje srdce.
Poviem však to, na čo je každý povinný pamätať, a Pán mi dáva nádej, že môj hlas prinesie ovocie. Moje jediné želanie je toto: "Obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti".
Chcem napokon poznamenať, že touto exhortáciou nesledujem jednoducho len vaše dobro, ale aj všeobecný osoh veriacich, lebo jedno od druhého nemožno oddeliť. Kňaz nemôže byť dobrý alebo zlý sám osebe, ale príklad jeho života nesie v sebe dôsledky pre život celého ľudu.
Kto je vyznačený kňazstvom, nevlastní ho len pre seba, ale aj pre druhých. Kňaz je teda svetlo sveta a soľ zeme. Akým spôsobom? Predovšetkým vo vyučovaní kresťanskej pravdy. Je však zrejmé, že tento učiteľský úrad neprinesie úžitok, ak kňaz to, čo bude učiť slovom, nepotvrdí príkladom svojho života. Bez svätosti nemôže byť kňaz ani soľou zeme. To, čo je skazené, nemôže dať neskazenosť. A tak, kde chýba svätosť, nemôže byť iné ako skazenosť.
Ešte zrejmejšie to vyplynie zo skutočnosti, že kňazský úrad vykonávame nie v svojom mene, ale v mene Ježiša Krista. "Nech nás každý pokladá - hovorí sv. Pavol - za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev", "sme ... Práve preto nás Ježiš nezahrnul medzi sluhov, ale medzi svojich priateľov. Našou úlohou je teda predstavovať samého Ježiša Krista v jeho osobe a spĺňať prijaté poslanie tak, že budeme uskutočňovať ním zamýšľaný cieľ. Nadovšetko sme však povinní ako služobníci Ježiša Krista vo vznešenej obeti, ktorá sa neustále obnovuje pre život sveta, mať takú vnútornú dispozíciu, akú mal On vtedy, keď na oltári kríža ponúkol Bohu seba samého ako nepoškvrnenú hostiu. Ak v dávnych dobách, keď ešte jestvoval len tieň a obraz pravej obety, vyžadovala sa od kňazov veľká svätosť, aká sa vyžaduje od nás dnes, keď obeťou je sám Kristus!
Cirkev prejavuje tú najživšiu starostlivosť o svätosť svojich kňazov. Na prvom mieste pomocou seminárov. Potom sú tu svätenia, ku ktorým Cirkev postupne napomáha vhodnými medziobdobiami. Pri takýchto príležitostiach nechýbajú svätencom jej materské povzbudenia k svätosti. Veľmi závažné sú aj slová adresované kandidátom subdiakonátu. "Musíte znovu a znovu premýšľať nad tým, aké bremeno berie dnes na seba vaša spontánna vôľa... Keď ste raz prijali túto vysviacku, už nemôžete cúvnuť z tohto svojho predsavzatia, ale musíte navždy slúžiť Bohu a s jeho pomocou zachovávať čistotu." A napokon: "Ak ste doteraz boli v Cirkvi ťažkopádni, odteraz musíte byť príčinliví; ak ste driemali, musíte bdieť; ak ste boli nečestní, teraz musíte byť čistí...
Niet teda divu, že v tomto bode vládne jednomyseľná zhoda aj medzi Otcami a Učiteľmi Cirkvi. Možno budeme mať pokušenie obviňovať ich z preháňania. Ich myšlienky možno zhrnúť nasledovne: Medzi kňazom a ktorýmkoľvek iným človekom, ktorý dobre žije, musí byť taký rozdiel, aký je medzi nebom a zemou.
Nie je to rozhodnutie zo dňa na deň ani z mesiaca na mesiac. Často dozrieva niekoľko rokov. Sprevádzajú ho vnútorné boje, modlitby i pády. Keď odíde z farnosti kňaz, jeho veriaci v tom majú jasno. „To ona je na vine!“ šomrú tety z kostola. „Videli sme ju, ako chodila na faru. Zviedla ho. Alebo: „Mal decko,“ tak čo už mal robiť.
Ak sa kňaz rozhodne opustiť faru, kostol, svojich veriacich, tak to neurobí preto, lebo sa mu niečo prisnilo. Nie je to rozhodnutie zo dňa na deň ani z mesiaca na mesiac. Často dozrieva niekoľko rokov. Sprevádzajú ho vnútorné boje, modlitby i pády.
Povahu nezmeníš… každý musí na nej popracovať. Takisto aj kňaz je človek. Dostal viac talentov, teda viac si zodpovie. Je služobník a sprostredkovateľ Božích tajomstiev pre nás ľudí. Treba sa za neho modliť. Nik z tých, ktorým som položila otázku, aký by mal byť kňaz, nemal problém s odpoveďou. Dajme mu zmysel života. Kňaz odíde, ak je presvedčený, že ho nik nepotrebuje, že ani farníci o neho nestoja. Cíti sa vinný za svoje správanie. Aj on duchovne i mentálne dozrieva. Mení názory - a ak má skutočný vzťah s Bohom, jeho život sa mení a posúva. Preto nie je našou úlohou súdiť kňazov. Kopnúť si do nich, lebo nezvládli svoje povolanie.
Pred šiestimi rokmi sa môj spovedník a priateľ mojej duše stretol s istou dievčinou. Bolo to v čase, keď dával niekoľko turnusov duchovných cvičení za sebou. No tá dievčina, ktorú som spomenula, bola iná. Vybadala jeho emocionálne rozpoloženie, a tak nerozprávala o svojej duši, ale počúvala jeho. Pre neho to bolo príjemné. Zdalo sa mu, akoby sa poznali niekoľko rokov. O niekoľko dní, keď sa skončili duchovné cvičenia a on konečne mohol byť sám so sebou, uvedomil si, že sa zaľúbil. Čo s tým? Snažil sa modliť, ale jeho emócie sa búrili. Hovoril o tom so spovedníkom i s priateľmi. Rozhodol sa pre prvú alternatívu. Veď Boh je s ním a iste mu pomôže. Snažil sa, ako vedel. Každý deň slúžil svätú omšu, snažil sa modliť, spovedal ľudí, chcel byť na nich milý, ale nič z toho mu neprinášalo potešenie. Večer premýšľal nad tým, prečo sa vlastne rozhodol pre kňazstvo. Lebo si to jeho mama priala? Lebo mu od malička hovorila, že ho už v lone zasvätila Pánovi a Panne Márii? Lebo od malička miništroval a bol najvzornejším miništrantom? Lebo mu otec povedal, že ak pôjde do seminára, tak prestane piť? Je pravda, že po prvých dvoch rokoch štúdia v seminári sa vrátil domov s tým, že nechce byť kňazom. Ale čo z toho, keď videl, ako to jeho mamu ranilo? Bývali predsa na dedine, kde každý pozná každého. Potreboval si to premyslieť. Ešte sa prihlásil na duchovné cvičenia. A tam vylial svoju dušu kňazovi - rehoľníkovi, ktorý (aspoň sa tak tváril) okamžite spoznal, čo je Božia vôľa pre jeho život. Pozval ho k nim. Ponúkol štúdium v zahraničí. Sľúbil, že pôjde na misie. Uveril tomu, čo sa práve stalo. Dostal svetlo. Aj matka bude spokojná. Ani otec nebude piť. A budú na neho hrdí.
Pri štúdiu teológie nemal čas rozmýšľať sám nad sebou. A ak prišla pochybnosť, stačilo, aby napísal vtedy už rehoľnému spolubratovi. Prišiel deň vysviacky. Týždeň pred týmto veľkým dňom bol naplnený pochybnosťami, no liek na ne sa našiel. Musel to urobiť, aspoň vtedy bol o tom presvedčený. Aj mama, aj dedina bude spokojná. Prvé roky kňazstva boli skvelé. Boh mu žehnal a ľudia, s ktorými pracoval, ho mali radi. Videl ovocie svojich misií a bol sám na seba hrdý. Postupom času sa mu však začali otvárať oči. Po niekoľkých rokoch bol konfrontovaný sám so sebou. Emócie vo viere sa stratili. Ostala len realita. Boh je tu. Modlitby mu spôsobovali muky. Boh mlčal a on tak veľmi túžil po odpovedi. Odpoveď rehole bola jasná: „Misie.“ Trojposchodový kláštor. Dvaja spolubratia - každý s iným poslaním. Poslúchol. Dúfal, že sa to vyrieši. No opak bol pravdou. Ponoril sa do ešte väčšej samoty. Z miesta, kde bolo duchovnej práce vyše hlavy, sa dostal na miesto, kde nebolo treba robiť vôbec nič. Už nemusel slúžiť sväté omše a spovede na tom mieste, kde bol, neboli a nie sú v móde. Celé dni sedel vo svojej izbe a premýšľal, čo má robiť so životom. Snažil sa o tom hovoriť aj s predstavenými, no tí akoby nepočuli. Mal dve možnosti. Kláštor bol medzi skalami, a tak by jeho pád z niektorej z nich vyzeral ako nešťastná náhoda. A vtedy do jeho života vstúpila jeho priateľka po tretí raz. Odcestovala zo Slovenska a našla si v blízkosti jeho pôsobiska prácu. Už im nič neprekážalo, aby sa stretávali. On unavený a sklamaný… a ona?
Pozbieral všetky sily a oznámil rodičom i predstaveným svoje rozhodnutie. Dnes? Chodí na sväté omše. Snaží sa modliť a hovoriť s Pánom. Keď sa tak nad tým zamyslím, odísť a zachrániť si život je ten najlepší variant, aký si mohol zvoliť.
Niektoré udalosti v Cirkvi
- Na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (v latinskom obrade) si Katolícka cirkev pripomína Svetový deň modlitieb za posvätenie kňazov.
- Vo venezuelskom Caracase sa koná blahorečenie Josého Gregoria Hernándeza Cisnerosa (1864-1919), laika a františkánskeho terciára, ktorý sa vo svojej profesii lekára nezištnou službou ľuďom pripodobnil Kristovi.
- Na želanie Svätého Otca bude mesiac máj venovaný „maratónu“ modlitieb s úmyslom prosiť za ukončenie pandémie. Pápež František do tejto iniciatívy pozýva pútnické miesta všade vo svete.
- Singapur si celonárodným rokom oslavy pripomína 200 rokov katolicizmu. Pre Cirkev v Singapure je to významná udalosť, ktorá má cieľ prehĺbiť vieru katolíkov v celej krajine.
Všetky tieto prvky sa študovali do najväčšej možnej hĺbky v čase Druhej riadnej Synody biskupov v r. Pavol VI. uvádza, že Cirkev „si uvedomuje kritický nedostatok kňazov v porovnaní s duchovnými potrebami svetovej populácie“. „Cirkev stále viac chápe vôľu nášho Pána pre tých, ktorí sa majú podieľať na apoštolskej službe, vôľu, ktorú on príkladne preukázal vlastným životom dokonalej zdržanlivosti. Preto Cirkev pochopila, že keď náš Pán povoláva niekoho ku kňazstvu, on ho tiež povolá k dokonalej zdržanlivosti ako zásadného výrazu kňazskej identity s ním ako Hlavou a Pastierom stáda a s jeho pastoračnou láskou.
Kardinál Robert Sarah sa k tomu vyslovil, „či by nebolo lepšie vyslať do Amazónie svätých kňazov misionárov, aby sa posilnila domáca cirkev, rodina a modlitby za povolania“?
„Nie je pravda, že žili v celibáte. Nie, nie. „Chápeme. „Prepáčte, ženatí, nie celibátni, pretože je veľký rozdiel medzi mužom, ktorý je ženatý a mužom, ktorý ženatý, ale opustí všetko pre Pána, ako napríklad sv. Peter.
Biskup Erwin Kräutler, zástanca ženatých kňazov a kňažiek, je autorom pracovného dokumentu Synody o Amazónii. V júni 2018, LifeSiteNews informovala o knihe biskupa Kräutlera z r. 2016, v ktorej argumentuje v prospech vysviacky žien. Názov knihy je Buďte odvážne! Poukázal na to, že v Amazónii mnohé ženy vedú v nedeľu liturgiu slova a navrhol, že „by mohli byť pripravené aj na predsedanie sláveniu Eucharistie v ich farnosti“.