Ako kresťania veríme v jedného Boha - Otca, Syna - Ježiša Krista a Ducha Svätého, ktorí tvoria Najsvätejšiu Trojicu. Niektorí túto trojičnosť pripodobňujú k jednoduchému príkladu vody v jej troch skupenstvách kvapaliny, ľadu a pary, pričom stále ide o jednu podstatu, vodu. Alebo iní používajú príklad jablka, ktoré je tvorené šupkou, dužinou a jadierkami, ale stále ide o jeden celok, jablko. Sú to najjednoduchšie príklady, ktoré ale nie sú ani zďaleka dokonalé.
Duch Svätý je teda treťou Božskou osobou Najsvätejšej Trojice. Niektorí uvádzajú, že je to zosobnená láska medzi Bohom Otcom a Synom Ježišom. Boh Otec je v nebi. Ježiš žil na tejto zemi pred dvetisíc rokmi, a potom však tiež odišiel do neba za Otcom. Duch Svätý bol však po Ježišovom odchode do neba zoslaný na zem, aby nám v našich životoch pomáhal.
Ako uvádza naše Nicejsko-carihradské vyznanie viery: „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov.“ Ježiš bol počas svojho pozemského života obmedzený svojou telesnosťou a nemohol byť všade, vnímať všetkých a pomáhať všetkým. Duch Svätý je duch, teda tento limit nemá. Preto aj Ježiš povedal, že je pre nás lepšie, ak on odíde a pošle nám Ducha Svätého: „Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde."
Duch Svätý sa v rôznych obmenách spomína naprieč celým Svätým Písmom (Bibliou), jeho Starým i Novým zákonom (zmluvou). Je v ňom v rôznych významoch označovaný ako ruach/pneuma (vzduch, vietor, duša, dych, vôňa, sila, ktorá oživuje), či Paraklétos (Tešiteľ, Orodovník, Pomocník).
„Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad prahlbinou a Boží duch sa vznášal nad vodami.“ (Gn 1,2 SEB). Pápež František v spomínaných katechézach o Duchu Svätom hovorí: „Boží Duch sa nám javí ako tajomná sila, ktorá posúva svet z pôvodného prázdneho, pustého a pochmúrneho stavu do stavu usporiadaného a harmonického. Pretože, Duch Svätý vytvára harmóniu, súlad v živote, harmóniu vo svete. Inými slovami, je to On, kto spôsobuje, že svet prechádza z chaosu do kozmosu, teda zo zmätku do niečoho krásneho a usporiadaného.
V ďalších historických knihách Svätého Písma sa uvádza, že Boh niektorých ľudí osobitne obdaril svojim Duchom, za účelom plnenia rôznych dôležitých úloh v dejinách našej spásy, či už to boli vodcovské záležitosti, sudcovské záležitosti, ale aj umelecké, vojenské, prorocké a pod. Niekedy to bolo počas celého ich života, a niekedy len pre čas plnenia konkrétnej úlohy.
Pôsobenie Božieho Ducha sa spomína aj pri sudcoch Izraela, napr. u Otoniela: „Zostúpil na neho Pánov duch a súdil Izrael. Vytiahol do boja a Pán dal do jeho ruky Chusana Rasataim, kráľa z Aram Naharajim, a jeho ruka zosilnela proti Chusanovi Rasataim.“ (Sdc 3,10 SSV), Gedeóna: „na Gedeona zostúpil Pánov duch…“ (Sdc 6,34 SSV), Jefteho: „Tu zostúpil na Jefteho Pánov duch…“ (Sdc 11,29 SSV), či Samsona: „Hospodinov duch začal v ňom pôsobiť v Machane-Dáne medzi Coreou a Eštaólom.“ (Sdc 13,25 SEB).
Nachádza sa Duch Svätý v Starom Zákone? || Svätá Trojica - časť 2
Keď sa v biblickej línii posunieme do Nového zákona, kde je už hlavnou postavou Ježiš, tam je už pôsobenie Ducha Svätého tak podstatné, že bez neho sa nič veľké a dôležité nedeje. Celý Ježišov život je založený na pôsobení Ducha Svätého, či už ide o jeho počatie v Máriinom panenskom lone, krst v Jordáne, jeho verejné účinkovanie i zavŕšenie jeho poslania spasiť (zachrániť) padnuté ľudstvo z moci hriechu a smrti.
„Anjel jej odpovedal: ‚Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. „Keď o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: ‚Jozef, syn Dávida, neboj sa prijať Máriu, svoju ženu. „A vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebesia a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho.“ (Mk 1,10 SEB). „Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil po púšti.“ (Lk 4,1 SEB). „Ježiš sa v moci Ducha vrátil do Galiley a zvesť o ňom sa rozšírila po celom okolí.“ (Lk 4,14 SEB). „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 13,13 SEB). Duch Svätý ako najvzácnejší dar, aký môžeme dostať, dar Boha samotného, prebývajúceho v nás.
Duch Svätý je označovaný aj ako Pomocník, Obhajca, Učiteľ a Tešiteľ - Paraklétos. Duch Svätý nás potešuje: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja budem prosiť Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby bol s vami až naveky - Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože ho nevidí, ani nepozná. Duch Svätý nám pomáha žiť v pravde a dáva nám prorocké slovo: „Keď však príde on, Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo bude počuť.
Vyššie uvedené biblické verše hovoria o tom, že Ježišovo pôsobenie bolo založené na Duchu Svätom, ktorý na ňom spočíval. „Ježiš im znova povedal: ‚Pokoj vám! „Keď nadišiel deň Turíc, všetci boli spolu na tom istom mieste. Tu sa odrazu strhol z neba hukot, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. Ukázali sa im akoby ohnivé jazyky rozdelené tak, že na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme sa práve zdržiavali Židia, zbožní ľudia zo všetkých národov pod nebom. Keď zaznel ten zvuk, zbehol sa veľký dav. Boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojou vlastnou rečou. Celí bez seba a v úžase si medzi sebou hovorili: ‚Vari nie sú všetci títo, čo hovoria, Galilejčania?
Čo v našich životoch Duch Svätý spôsobuje? Predovšetkým to, že budeme schopní nasledovať Ježiša a porozumieť veciam, ktoré učil, ako i konať podľa nich. Ďalej budeme schopní žiť našu pravú identitu, teda to, že Boh je našim Otcom. Budeme mať k dispozícii najlepšieho pomocníka, radcu, toho, kto nás posilňuje, dodáva odvahu, povzbudzuje, vedie, napráva, učí, či potešuje.
„Lebo všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Boží synovia. Veď ste neprijali ducha otroctva, aby ste opäť žili v strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče.‘ Tento Duch sám dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia, aby sme, ak spolu trpíme, boli spolu aj oslávení.“ (Rim 8,14-17 SEB). Áno, Duch Svätý nám dosvedčuje, že sme Božie deti, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia.
„Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. „Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1Kor 3,16 SEB). „Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2Kor 3,17 SSV). Sloboda, ktorú pápež František vo svojich katechézach o Duchu Svätom vysvetľuje: „Slobodný človek, slobodný kresťan, je ten, ktorý má Pánovho Ducha. Ide o veľmi zvláštnu slobodu, úplne odlišnú od toho, čo sa bežne chápe. Nie je to sloboda robiť si, čo sa človeku zachce, ale sloboda slobodne robiť to, čo chce Boh! Nie sloboda konať dobro alebo zlo, ale sloboda konať dobro a konať ho slobodne, teda z príťažlivosti, nie z donútenia.
Ak by mal niekto záujem dozvedieť sa o nich viac, spomínajú sa v 12. kapitole Prvého listu Korinťanom a v 14. kapitole Prvého listu Korinťanom. Oni však nie sú cieľom, ale len prostriedkom, aby náš život prinášal dobré ovocie: lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť a pod. Aj apoštol Pavol, hoci odporúča ich horlivo hľadať, uvádza, že omnoho dôležitejšia je láska, resp. „Keby som hovoril ľudskými jazykmi, ba aj anjelskými, a lásku by som nemal, bol by som iba ako cvendžiaci kov a zvučiaci činel. A keby som mal aj dar prorokovať a poznal by som všetky tajomstvá a mal by som všetko poznanie a keby som mal takú silnú vieru, že by som hory prenášal, no lásku by som nemal, nebol by som ničím.
Duch Svätý je ten, kto je absolútnou podstatou a súčasťou nášho kresťanského života. Pápež František nás vo svojich katechézach pozýva k modlitbe v Duchu: „Kresťanská modlitba nie je akoby rozhovor človeka na jednej strane telefónu, s Bohom, ktorý by bol na opačnom konci telefonického spojenia, to nie, je to modlitba Boha v nás! Modlíme sa k Bohu prostredníctvom Boha. Modliť sa znamená vložiť sa do Boha a nechať Boha vstúpiť do nás… Modlite sa srdcom a nie perami, nebuďte [ako] papagáje.“ Duch Svätý vonkoncom nie je niečo neosobné na typ ezoteriky, energie, či bájok.
Strach je jedným z najväčších negatívnych hybných síl sveta. Paralizuje, manipuluje, klame, zveličuje, ničí a zväzuje aj Božie deti. Kristus nás prišiel vyslobodiť a jednou z vecí z ktorej nás prišiel vyslobodiť je otroctvo od STRACHU a diablovho útlaku. Kdežto, kráľovstvo svetla (kresťania) je vedené LÁSKOU a VIEROU. Boh nás chce viesť láskou, dôverou, múdrosťou, opatrnosťou, Božím slovom aj Jeho Duchom ale nie strachom či nenávisťou, hanbou a inými.
V Biblii je presne 365 krát napísané aby sme sa nebáli. Adam a Eva sa kvôli strachu schovávali pred Bohom. Abrahám zas kvôli strachu klamal a dovolil, aby jeho žena bola unesená. Saul kvôli strachu z ľudí obetoval a tým sa minul Božej vôle a stratil kráľovstvo. Eliáš pre strach ušiel pred Jezábeľ a upadol do depresie. Peter kvôli strachu o svoj život zaprel Ježiša. Dokonca, je napísané v Zjaveni Jána, že bojazliví budu mať diel v ohnivom jazere. Strach je vlastne duchovná sila rozsievaná peklom, ktorá začína v naších mysliach a srdciach a snaží sa tam nájsť priestor, kde by mohla zakoreniť a vyrašiť do obrovského trnia.
To, že s nami Boh je sa prakticky prejavuje cez Ducha Svätého. Nejedná sa len o nejakú IMAGINÁRNU placebo predstavu, ale o reálnu prítomnosť Ducha Božieho.
Bohu nič nie je nemožné. Občas sme zoči-voči Božej vôli a jeho slovu zarazení, plní otázok, ale Boh vždy nájde odpoveď a vždy má aj riešenie - a to je dôvod k radosti, odvahe i dôvere. Je to skutočne dobrá, radostná zvesť.
O Duchu Svätom hovorí Biblia neraz obraznou, symbolickou rečou. Prirovnáva Ho k vetru, ktorý slobodne veje, kam chce (Ján 3, 8; por. aj Skutky 2, 2). Nemožno Ho obmedzovať, spútať, zmanipulovať. Písmo sväté prirovnáva Ducha aj k holubici (Matúš 3, 16) - k nežnému bytiu, ktoré nie je problém odplašiť, zahnať. Kým za obrazom Ducha Svätého ako vetra je výpoveď o slobodnom pôsobení Ducha, obraz holubice hovorí o nežnom, jemnom, nenásilnom, láskyplnom pôsobení Ducha Svätého.
Biblia prirovnáva Ducha i k ohňu. Písmo sväté nás nabáda: „Ducha neuhášajte!“ (1. Tesalonickým 5, 19) V obraze ohňa je ukryté mnohé: ničivá sila ohňa - Duch Svätý chce zničiť modly, ku ktorým sa klamne utiekame. Reformátor Ján Kalvín povedal, že „ľudské srdce je továrňou na modly.“ „Vyrábame“ si vždy nové a nové modly. Tieto modly - falošných bohov chce oheň Ducha zničiť.
Oheň prečisťuje - Duch Svätý prečisťuje našu vieru, náš kresťanský charakter, aby sme žili podľa príkladu Pána Ježiša Krista.
Oheň rozmrazuje - podobne Duch Svätý rozmrazuje chladné ľudské srdcia.
Oheň zohrieva - v spoločenstve cirkvi by mal každý zažiť, pocítiť teplo Božej, Ježišovej lásky.
Oheň osvetľuje - keď sa mocou Ducha Svätého dávne texty Písma svätého stanú živým Božím slovom pre nás, je naša životná cesta svetlejšia a vidíme aspoň na pár krokov dopredu (Ž 119, 105).
Oheň treba udržovať. Oheň, ak má ničiť modly, prečisťovať našu vieru a charakter, rozmrazovať srdcia, hriať a svietiť, potrebuje byť trvalo udržiavaný. V Starej zmluve zohrával oheň dôležitú úlohu pri bohoslužbách v svätostánku počas putovania púšťou, neskôr v jeruzalemskom chráme. Oheň na oltári pre ohnivú obeť zapálil sám Boh (3. Mojžišova 9, 24; 2. Kronická 7, 1 - 3) a musel byť trvalo udržovaný (3. Mojžišova 6, 2 . 6). Krstom aj v nás zažal - zapálil Pán Boh oheň svojho Ducha. „V jednom Duchu sme boli pokrstení“, „jedným Duchom napojení“ - čítame v súvise s Duchom Svätým a krstom (1. Korintským 12, 13). Oheň Ducha však má horieť. Treba ho udržovať, neuhášať ho, veď zažal ho sám Pán Boh. Duch Svätý je Božím darom pre nás. Pohŕdať Božím darom, prekážať pôsobeniu Ducha, uhášať Ho, sa, skôr či neskôr, vypomstí.
Kedy uhášame Ducha?
- Keď nedbáme o to, aby v nás Jeho oheň horel.
- Keď nás v našom vnútri (svedomí) Duch Boží varuje a upozorňuje, že niečo nie je v poriadku, no my ignorujeme Jeho jemný hlas. - Aj tým uhášame Ducha, ochromujeme svoj duchovný život.
- I vtedy, keď sa len obhliadame späť a vravíme: Kedysi, pred mnohými rokmi som v cirkvi konal to a to..., keď žijeme iba zo spomienok - vtedy tiež uhášame Ducha. Duchovný život, viera v Pána Ježiša Krista, predsa nemôže zostať len minulým časom. Je dobré, keď naša viera má svoju peknú minulosť, avšak buď v nás oheň Ducha naďalej horí, alebo sme vyhasnutou pahrebou.
- Podobne, ak máme určité dary od Pána Boha, a všetci nejaké máme, avšak nevyužívame ich na Božiu slávu, pre rast a budovanie Pánovej cirkvi - i vtedy uhášame Ducha. Nevyužívať Bohom darované príležitosti pre konanie dobra je hriech (Jakub 4, 17).
- Keď sme chladní k potrebám našich blížnych, a namiesto vzájomného povzbudzovania sa vo viere, sme si navzájom ľahostajní, ba až nevraživí - aj vtedy uhášame, zarmucujeme Ducha.
Ducha Svätého nemôžeme premôcť ani zahubiť, On slobodne veje, kam chce a my Ho nemôžeme obmedzovať či spútať. Ducha však môžeme zarmútiť a On sa od nás vzdiali. Veď je nežným bytím ako holubica a my Mu svojou nedôverou, polovičatou vierou i ľahostajnosťou k blížnym zraňujeme „krídla“. K tomu najhoršiemu vôbec patrí, keď sa od nás Duch vzdiali. Smutným svedectvom o tom je príbeh kráľa Saula. Duch Hospodinov ho opustil (1. Samuelova 16, 14). Ďalšie kapitoly do konca 1. Samuelovej sú svedectvom tragédie Saulovho života.
Nielen človeka, ale aj Ducha Svätého môžeme zarmútiť: skutkami i slovami. Napomenutie: „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, píše apoštol Pavel v Liste Efezským (4, 30) práve v súvise so slovami, hnevom a krikom. Ako všetkých ďalších ľudí, aj nás, kresťanov, ovplyvňuje náš nervový stav i okolnosti, v ktorých sa nachádzame. A predsa máme byť iní, lebo na sebe nesieme pečať Ducha Božieho (Efezským 4, 30). Duchom má byť poznamenaná aj naša reč i náš vzťah k blížnym. Výzva: „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, nie je požiadavkou po samoúčelnej cnosti, ale nabádaním, aby sme, v záujme druhých, vedome čelili svojmu „horšiemu ja“.
V záujme druhých neklamem, lebo lož rozbíja jednotu medzi ľuďmi. V záujme blížnych nezaháľam, aby som z odmeny za prácu mohol pomáhať ďalším. V záujme druhých nehovorím mrzké slová (pôvodný grécky termín „sapros“ znamená čosi, čo podľahlo hnilobe, čo je na nič súce - mrzké slová sú „zhnité“ slová...), pretože dobrým, múdrym a láskavým slovom môžem pomôcť a potešiť.S súvise s napomenutím: „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, zaznieva z Písma výzva: „Nedávajte miesto diablovi“ (Efezským 4, 30). Vskutku, kde nieto Ducha Božieho - tam príde rád diabol (por. Matúš 12, 43 - 45). Výzvy či napomenutia: „Nedávajte miesto diablovi“ a „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, nám z Biblie znejú, aby sme príliš neospravedlňovali samých seba, akoby zlo v nás bolo produktom tlaku okolností, povahovou črtou či nutnou daňou kresťanstvu nežičlivému prostrediu. Nie, o tom, čo nás odlučuje od Pána Boha, vieme predsa najlepšie každý sám. Ak proti zlu v nás nebojujeme, uhášame a zarmucujeme Ducha Svätého.
„Boh nám však nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) moci a lásky a sebaovládania (2. Timoteovi 1, 7). Neuhášajme teda Ducha Svätého, nezarmucujme Ho, ale prosme, aby nás naplnil (por. Efezským 1, 16 - 20; 3, 14 - 19; 5, 18b). Ak budeme naplnení Božím Duchom, budú z našich úst vychádzať dobré, povzbudivé, budujúce slová: „Lebo z plnosti srdca hovoria ústa“ (Matúš 12, 34b) a náš život bude Bohu na slávu a ľuďom na úžitok.
Aby sme hlbšie pochopili túto úvahu o dvoch druhoch podstaty - hypostasis a hyparchonta - a o dvoch spôsoboch života, ktoré vyjadrujú, musíme sa ešte nakrátko zamyslieť nad dvomi slovami, týkajúcimi sa tohto argumentu a nachádzajúcimi sa v desiatej kapitole Listu Hebrejom. Ide o slová hypomone (10, 36) a hypostole (10, 39). Výraz hypomone sa bežne prekladá ako „trpezlivosť“, vytrvalosť, stálosť. Táto schopnosť očakávať, trpezlivo znášajúc skúšky, je pre veriaceho potrebná, aby „získal prisľúbenie“ (porov. 10, 36). V religiozite antického judaizmu sa toto slovo používalo výslovne na vyjadrenie očakávania Boha, charakteristické pre Izrael: vytrvalosť vo vernosti Bohu, na základe istoty zmluvy vo svete, ktorý je proti Bohu. Tak toto slovo vyjadruje žitú nádej, život založený na istote nádeje.
V Novom zákone toto očakávanie Boha, toto státie na Božej strane, nadobúda nový význam: v Kristovi sa ukázal Boh. Už nám oznámil „podstatu“ budúcich vecí, čím očakávanie Boha nadobúda novú istotu. Je to očakávanie budúcich vecí, vychádzajúce z už darovanej prítomnosti. Ide o očakávanie v Kristovej prítomnosti, s prítomným Kristom na dopĺňaní jeho tela v perspektíve jeho definitívneho príchodu. Výrazom hypostole sa, naopak, vyjadruje izolovanosť od človeka, ktorý nemá odvahu povedať jasne pravdu, lebo je možno nebezpečná. Toto cúvanie pred ľuďmi s ustráchaným duchom vedie k „záhube“ (Hebr 10, 39). „Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy“ - tak charakterizuje Druhý list Timotejovi (1, 7) týmto krásnym výrazom základný kresťanský postoj.
