Veľká schizma, jeden z najvýznamnejších rozkolov v dejinách kresťanstva, rozdelila Cirkev na východnú a západnú vetvu. Tento článok sa zaoberá príčinami a dôsledkami tejto udalosti, ktorá ovplyvnila náboženský, politický a kultúrny vývoj Európy.
K udalosti, ktorú poznáme ako východnú schizmu, prispelo obrovské množstvo faktorov. Tak politických, ako aj dogmatických. Ku schizme však viedlo už predchádzajúce dlhé obdobie vzájomného odcudzenia obyvateľstva bývalých oboch polovíc Rímskej ríše. Podľa niektorých autorov boli základy oveľa neskoršej schizmy položené už vo štvrtom storočí, keď cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu.
Schizmy v dejinách cirkvi
V dejinách Cirkvi sa vyskytlo niekoľko schizm, ktoré mali rôzne príčiny a dôsledky. Medzi najvýznamnejšie patria:
- Rozkol medzi východnou a západnou Cirkvou v r. 1054
- Veľká západná schizma v 14. storočí
Rozkol medzi východnou a západnou Cirkvou (1054)
Gréckovýchodné a latinskozápadné myslenie sa na dlhšiu dobu rozvíjali odlišne. Protiklady boli povahy liturgickej, disciplinárnej, cirkevno-politickej a dogmatickej. Rok 1054 znamenal vyhrotenie situácie medzi východnou a západnou Cirkvou.
Hlavným iniciátorom nového konfliktu sa stal patriarcha Michal I. Kerullarios. V prvej polovici 11. storočia panovali medzi pápežskou kúriou a cisárskym dvorom a patriarchátom v Konštantínopole vcelku korektné vzťahy. Roku 1052 nechal ako odvetu za snahu pápežstva získať pod svoju jurisdikciu južné Taliansko, ktoré si nárokovala ako svoje územie Byzantská ríša, uzavrieť latinské kostoly v Konštantínopole, ktoré slúžili Varjagom z cisárskej gardy a talianskym kupcom. Z jeho podnetu tak opätovne vzplanula polemika o odlišnostiach medzi východnou a západnou cirkvou v oblasti dogiem, ako aj právnej a disciplinárnej praxe.
Carihradský patriarcha Michal Cerulárius sa obával zasahovania pápeža do jeho postavenia a preto začal silno zdôrazňovať cirkevné protiklady: zatváral latinské kostoly a kláštory, ostro odsudzoval, že v západnej liturgii sa používa nekvasený chlieb, vystupoval proti kňazskému celibátu. Poslal pápežovi a rímskym biskupom posolstvo, kde sa nazval ekumenickým patriarchom nového Ríma.
Pápež vyčítal patriarchovi, že sa chce rovnať rímskemu pápežovi, a že si chce podriadiť východných patriarchov - jeruzalemského, antiochijského a alexanrijského. Titul ekumenického patriarchu patrí pápežovi. Pápež Lev IX. Poslal do Carihradu svojich legátov, aby celý spor urovnali. Bol medzi nimi kardinál Humbert, učený, ale nemúdry muž. Keďže kardinál videl, že rokovania nebudú úspešné, urobil radikálny, ale nedomyslený krok. Pred zhromaždeným klérom a ľudom v chráme HAGIA SOFIA 16. júla 1054 položil na hlavný oltár bulu, ktorou vylúčil patriarchu a všetkých jeho prívržencov z Cirkvi.
Michal Kerullarios neuznal hodnovernosť vyslancov a označil pápežov list, ktorý so sebou priviezli, za podvod, čím jednanie na samom začiatku značne skomplikoval. Situáciu ešte skomplikoval fakt, že 19. apríla 1054 rímsky pápež Lev IX. zomrel. V bezvýchodiskovej situácii položili 16. júla 1054 pápežskí legáti na oltár v chráme Hagia Sofia exkomunikačnú bulu a odišli naspäť do Ríma. Okrem toho, že tento dokument exkomunikoval patriarchu a jeho stúpencov, obsahoval množstvo nehoráznych tvrdení o východnej cirkvi, takže sa dokonca sám cisár domnieval, že ide o patriarchov falzifikát. Verejná mienka sa postavila na patriarchovu stranu a to nútilo cisára zaujať jednoznačný postoj. Synoda zvolaná do Konštantínopola 24. júla označila pápežských legátov za exkomunikovaných a prikázala bulu slávnostne spáliť. To považovali v Ríme za konečné riešenie.
Kerulárius sa nepoddal. Na synode dal do kliatby všetkých pápežských legátov, a tým sa definitívne narušila jednota medzi rímskou Cirkvou a Carihradom.Dodnes je sporné, či kardinál Humbert mal právomoc k tomu, aby urobil taký krok. Pápež Lev IX. Zomrel 19. apríla 1054 a rok bol pápežský stolec prázdny. Takto sa stalo, že Kerulárius neexkomunikoval pápeža, ani rímsku Cirkev, ale len jej vyslancov.
Treba podotknúť, že exkomunikácie boli namierené proti konkrétnym osobám a nie cirkevným spoločenstvám, hoci neskôr sa im začal pripisovať takýto dosah. Z právneho hľadiska bola navyše celá akcia súkromnou iniciatívou Humberta da Silva Candidu, keďže po smrti rímskeho pápeža Leva IX. sa legáti stali len súkromnými osobami. Hoci v danej chvíli išlo predovšetkým o osobné ambície aktérov týchto udalostí, bolo vypuknutie schizmy nevyhnutným dôsledkom po stáročia sa prehlbujúcich rozdielov medzi východným grécko-ortodoxným a západným latinským civilizačným okruhom.
Táto schizma zostala dodnes a napriek pokusom, nedošlo k zjednoteniu. Ku gréckej Cirkvi sa neskôr pridali aj Bulhari, Ukrajinci a Srbi. Nazývajú sa PRAVOSLÁVNI - ORTODOXNÍ - PRAVOVERNÍ.
Príčiny východnej schizmy
- Spory o autoritu rímskeho pápeža
- Odlišné zvyklosti cirkevného života a liturgie
- Západná prax vkladať do Nicejsko-carihradského vyznania viery slovo Filioque
- Jazykové rozdiely (gréčtina vs. latinčina)
Dôsledky východnej schizmy
- Rozdelenie kresťanstva na katolícku a pravoslávnu vetvu
- Politické a kultúrne rozdiely medzi Východom a Západom
- Oslabenie jednoty kresťanského sveta
Formálna schizma sa stala skutočnou, keď križiaci na štvrtej križiackej výprave dobyli Konštantínopol (1204), rozbili jednotu ríše a založili Latinské cisárstvo. Nenávidený okupačný režim viedol k prehĺbeniu rozkolu medzi Východom a Západom.
Aj v 20. stor. sa objavili snahy o napravenie tejto dejinnej chyby. Pápež Pavol VI. v r. 1964 vykonal púť do Svätej zeme a na Golgote vyznal viny, do ktorých zahrnul chyby a hriechy minulosti. Pri tomto stretnutí bola zrušená vzájomná exkomunikácia a navždy vymazaná z pamäti Cirkvi. Pápeža Jána Pavla II. Môžeme nazvať pápežom dialógu. Vydal apoštolský list o východných Cirkvách ORIENTALE LUMEN (Svetlá orientu). Pravoslávna Cirkev si zachovala sviatostný život, ale je oddelená od Katolíckej Cirkvi, lebo neuznáva pápeža za hlavu Cirkvi.
Vzájomný exkomunikačný krok bol odvolaný až 17. decembra 1965 pri historickom stretnutí pápeža Pavla VI. s ortodoxným patriarchom Atenagorosom. Jednota sa však obnoviť nepodarila.
Veľká západná schizma (14. storočie)
14. stor. je charakteristické miešaním sa francúzskych panovníkov do záležitostí Cirkvi. Pod vplyvom Filipa IV. - Pekného, pápež Klement V. preniesol pápežské sídlo do Avignonu vo Francúzsku. Tu sídlili pápeži 70. rokov. V dejinách Cirkvi sa toto obdobie volá avignonské zajatie. Veľmi nepriaznivo poznačili vývoj Cirkvi - poklesla úcta k pápežovi a cirkevná disciplína. Najsmutnejším následkom však bol pápežský rozkol.
Vznikol po smrti pápeža Gregora XI. Pod vplyvom sv. Kataríny Sienskej sa vrátil do Ríma, kde aj zomrel. Pred svojou smrťou prosil kardinálov, aby zvolili takého pápeža, ktorý zostane v Ríme. Podľa právnych predpisov o pápežskej voľbe sa muselo konkláve konať po 70 - tich rokoch v Ríme. Zo 16 kardinálov bolo 11 Francúzov. Rimania sa obávali, že kardináli opäť zvolia Francúza. Kardináli nezvolili síce Rimana, ale Taliana, ktorý si dal meno Urban VI. O tri mesiace neskôr francúzski kardináli vyhlásili predchádzajúcu voľbu za neplatnú a zvolili nového pápeža Klementa VII. Tak mala Cirkev dvoch pápežov. Najnovšie bádania hovoria, že útoky Rimanov boli také nebezpečné, že sa nedá hovoriť o slobodnej voľbe pápeža.
Ďalšou nepriaznivou okolnosťou bolo, že Urban VI. sa po nástupe do úradu ukázal panovačný, tvrdý a fanatický, tak že sa kardináli a jeho stúpenci domnievali, že trpí nejakou psychickou chorobou. Kanonické právo prehlasovalo, že zvolenie duševne chorého pápeža je neplatné. Následky pápežského rozkolu boli hrozné.
Celé kresťanstvo sa rozštiepilo na dve nepriateľské skupiny. Každý pápež dával protivníkových stúpencov do kliatby, takže nakoniec sa ocitlo v kliatbe celé kresťanstvo. Obidvaja pápeži boli presvedčení o platnosti svojej vlastnej voľby a neplatnosti voľby druhého, takže neprichádzalo do úvahy, aby odstúpili. Tento stav trval 30 rokov. Bolo ťažké nájsť spôsob ako ho vyriešiť, lebo existovalo pravidlo, že pápež podlieha zodpovednosťou len Bohu a nemôže ho odvolať ani všeobecný koncil. Uvažovalo sa však nad tým, že v prípade, že by sa pápež dopustil herézy, musí existovať nejaký zbor kardinálov, ktorý ho odvolá.
Nakoniec sa v r. 1409 zišli kardináli alebo ich zástupcovia na sneme v Pise. Obidvoch pápežov vyhlásili za nepriateľov cirkevnej jednoty, za heretikov a zosadili ich. Lenže predchádzajúci dvaja pápeži neodstúpili a tak nastala ešte horšia situácia - trojpápežstvo. Kráľ Žigmund sa rozhodol pomôcť kresťanstvu rozdelenému na 3 časti. Dosiahol, aby Ján XXIII. nástupca Alexandra V. zvolal snem do Kostnice - 1414. Myslel si, že ho kardináli uznajú za jediného platného pápeža.
Tí však došli k presvedčeniu, že jednotu je možné dosiahnuť len vtedy, keď odstúpia všetci traja doterajší pápeži. Ani jeden však nesúhlasil. Nakoniec rímsky pápež odstúpil a avignonský a pisanský pápež boli zosadení. Novozvolený pápež prijal meno Martin V. podľa svätca, ktorého pamiatka sa v ten deň slávila. Po 40 - tich rokoch bola opäť obnovená jednota Cirkvi.
Snahy o zjednotenie
V priebehu 2. tisícročia dochádzalo k viacerým pokusom o znovuzjednotenie cirkvi (2. Zlepšenie vzťahov prinieslo až 20. storočie. Dňa 7. novembera 1965 rímsky pápež Pavol VI. a konštantínopolský patriarcha Athenagoras I. vzájomnú exkomunikáciu vyhlásenú ich predchodcami zrušili. Toto odvolanie však neznamená nastolenie cirkevnej jednoty medzi katolíckou cirkvou a pravoslávím.
V snahe pomôcť obnoveniu jednoty kresťanov rímsky pápež Ján Pavol II. 27. novembra 2004 vrátil ostatky svätých patriarchov Jána Zlatoústeho a Gregora Naziánskeho do Konštantínopola, pričom prvé odtiaľ odniesli križiaci pri vyplienení mesta v roku 1204, druhé priniesli byzantskí mnísi v 8. storočí. Konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. spolu s ďalšími predstaviteľmi východných cirkví sa zúčastnili pohrebu Jána Pavla II. 8. apríla 2005.
Voľba pápeža dnes
Podľa nariadenia Pavla VI. pápeža môžu voliť len tí kardináli, ktorí neprekročili 80. rok života. Voľba pápeža sa koná v Sixtínskej kaplnke. Tam kardináli zložia prísahu, že dodržia pravidlá o pápežskej voľbe a že zachovajú tajomstvo o udalostiach v konkláve. Potom sa vrátia do svojich ciel. Službukonajúci kardinál prejde cez chodbu a hlasným volaním Extra omnes! - Všetci von! - vyzve všetky osoby nepatriace do konkláve, aby opustili miestnosti. Brány konkláve sa zavrú za hlaholu zvonov olovenými pečaťami. Preruší sa aj telefonické spojenie. V Sixtínskej kaplnke je pre každého kardinála prichystané kreslo s baldachýnom a stolík , na ktorom sú potrebné veci na voľbu.
Kardinál napíše na lístok meno svojho kandidáta. Potom pristúpi k oltáru, pomodlí sa a s volebným lístkom v ruke povie: Beriem za svedka Krista Pána, ktorý ma bude súdiť, že dávam svoj hlas na toho, o kom pred Pánom myslím, že má byť zvolený.Po týchto slovách vloží volebný lístok do veľkého kalicha. Tak urobia všetci. Ak kandidát nezískal potrebný počet hlasov, nie je pápež zvolený, volebné lístky sa spália. Z plechového komína Sixtínskej kaplnky stúpa čierny dym a ľudia vedia, že pápež ešte nebol zvolený. Ak kandidát získa 2/3 hlasov + 1 hlas navyše, pápež bol zvolený. Z komína stúpa biely dym. Všetky baldachýny nad kardinálmi klesnú a ostáva iba baldachýn nad zvoleným kandidátom. Novozvoleného pápeža sa spýtajú, či prijíma voľbu.
tags: #velka #schizma #krestanstva