Kresťanský pohreb by sa mal odlišovať od civilného. Mnohí neveriaci sa s prejavmi kresťanstva stretávajú len na sobášoch a na pohreboch. Preto je dôležité, aby pohreb bol o nádeji a radosti, že sa stretneme v nebi.
Často sa však stáva, že na kresťanských pohreboch prevláda smútok a piesne z Jednotného katolíckeho spevníka (JKS) sú vnímané ako hrozné, plné očistcových múk. To môže viesť k pocitu, že sa upiera Bohu milosrdenstvo a možnosť odpúšťať.
Organisti sa často stretávajú s problémom, že ľudia na pohreboch nepočúvajú texty piesní alebo žalmov. Ak sa hrajú smutné a pochmúrne piesne, niet sa čomu čudovať. Preto by sa organisti mali preorientovať na veľkonočné piesne a žalmy o Božom milosrdenstve, ktoré sú na kresťanskom pohrebe namieste.
Príklad z praxe:
Po polstoročí duchovného hladu som našla vieru. Prijala som iniciačné sviatosti. Všetko sa snažím hlbšie prežiť, zamyslieť sa. Existuje však vec, s ktorou sa neviem vyrovnať. Viera ma učí dúfať vo večný život, v odpustenie hriechov. V poslednej dobe som sa zúčastnila viacerých pohrebov. Zistila som, že rímskokatolícka pohrebná liturgia je veľmi pochmúrna a nedáva pozostalým útechu. Už len spev: "už ma obkľúčili... úzkosti záhrobia..." Sv. Terézia z Lisieux - hoci tiež pociťovala úzkosť, keď mladá umierala - hovorila: "Pre mňa si nepríde smrť, pre mňa si príde Ježiš." Katolíci spievajú: "Do hrobu tmavého...", "Zhliadni na ich trápenie..." a iné hrozné očistcové muky. Mohla by som popísať celú stranu citátov. Ani čo by sme upierali Bohu milosrdenstvo, možnosť odpúšťať. Keď pochovávali susedku - baptistku, ľudia išli domov plní radostnej nádeje, s prehĺbenou vierou vo vzkriesenie. "Dobre," poviete mi, "baptisti, podobne ako iní protestanti, neveria v očistec." Ale napríklad gréckokatolíci majú našu vieru a aj v ich liturgii za zosnulých prevláda nádej a radosť zo vzkriesenia. A keď niekto umrie vo veľkonočnom čase, je pohreb priam krásny, radostný. V kútiku duše ma mrzí, že som neprijala obrad tejto cirkvi. Kňaz mi odpovedal, že svojvoľne obrad nemožno meniť a dovoľuje sa veľmi ťažko - napr. sobášom (to mi nehrozí, mám už päťdesiat), alebo vstupom do východnej rehole. Mrzí ma to i pre apoštolát. Moji hľadajúci kolegovia hovoria, že my katolíci si človeka nevieme uctiť, že hovoríme len o hriechu, očistci, trestoch. Som učiteľka a pýtajú sa ma na to i starší žiaci: "Dokonca kňazský pohreb bol taký 'ponurý'???" Môžem poprosiť o nejaké vysvetlenie? Keď som po dvadsiatich rokoch vo výrobe nastúpil ako kaplán do duchovnej služby a začal som pochovávať, zistil som, že ja hovorím pri pohrebe opak toho, čo organista spieva. Otázka je, kde sa vzala pochmúrnosť týchto pohrebných piesní, ak nevyplýva zo samotnej liturgie. Veď ani náuka o očistci neuberá nič na nádeji, ktorú nám dáva Kristus. Možno sa ľudia myšlienkou na očistcové muky chceli navzájom vyburcovať k intenzívnejším modlitbám za zomrelých a k vlastnému lepšiemu životu. Kto je nakoniec dosť múdry, aby s istotou vedel, koho privedie k lepšiemu životu skôr zlý strach a koho skôr pekná nádej? Lebo o nič iné tu nejde. Rímska liturgia, najmä tá pohrebná, hovorí zvlášť o nádeji. Nie je teda pravdou, že rímskokatolícka liturgia je veľmi pochmúrna a nedáva ľuďom útechu. Ibaže sa medzi účastníkmim tejto liturgie niektorí domnievajú, že strach je pre zlepšenie života účinnejší ako nádej. Základná myšlienka pohrebnej zádušnej liturgie rímskokatolíckej cirkvi je najlepšie vyjadrená slovami prefácie: "Lebo nám zažiarila nádej na slávne vzkriesenie a hoci nás zarmucuje neodvratný údel smrti, potešuje nás prísľub budúcej nesmrteľnosti. Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení. Mimochodom, všetky ostatné odpovede sú veľmi hodnotné a niektoré otázky vôbec nie sú ľahké... vrelo odporúčam.
Problém zmeny:
So zmenou piesní na pohreboch sa však stretávajú aj prekážky. V mestách s anonymitou medzi veriacimi a organistami to zvyčajne prejde, no na dedinách ľudia nie sú ochotní prijať zmeny a diktujú kňazom, nie to organistom. Aj napriek tomu by sa organista mal smelo odhodlať, porozprávať o tom s kňazom a začať so zmenou.
Alternatívne spevníky:
Existujú aj alternatívne spevníky, ako napríklad "A svetlo večné nech im svieti", ktoré ponúkajú piesne s posolstvom nádeje a útechy. Ľudia počúvajú veľmi pozorne, o čom sa hovorí a ako sa spieva, hlavne neveriaci, ktorí nemajú nádej.
Záver:
Je potrebné uskutočniť reformu koncilu aj v oblasti pohrebnej liturgie. Aj keď zmeníme atmosféru, smútok z ľudského srdca neodstránime. Veľkonočnú nádej vzkriesenia musí nájsť každý v sebe, a to je aj úlohou kňaza, knaza, ktory pochovava po druhom vat. koncile.
Tabuľka: Porovnanie piesní na pohrebe
| Piesne z JKS | Veľkonočné piesne a žalmy o Božom milosrdenstve |
|---|---|
| Pochmúrne, plné očistcových múk | Plné nádeje a útechy |
| Zdôrazňujú smútok a utrpenie | Zdôrazňujú Božie milosrdenstvo a vzkriesenie |
| Môžu deprimovať pozostalých | Môžu povzbudiť a dať nádej |
