Sú udalosti, ktoré sa svojím významom zapíšu hlboko nielen do pamäti súčasníkov, ale aj do dejín väčších spoločenských celkov. Jednou z takýchto udalostí je udalosť, ktorá sa odohrala 25. júna 1530 v nemeckom meste Augsburgu. Tam na ríšskom sneme, ktorý zvolal vtedajší nemecký cisár Karol V., bolo prečítané vyznanie, ktoré predložili prívrženci Lutherovej reformácie.
Tento rozsahom neveľký, vonkajšou formou nenápadný, ale svojím obsahom nesmierne závažný a dôležitý spis, v ktorom evanjelickí kresťania opísali jednoducho, ale presvedčivo, čo veria a vyznávajú, sa natrvalo zapísal do cirkevných dejín, najmä však do dejín reformácie dr. Martina Luthera a cirkvi, ktorá prijala toto vyznanie viery ako smerodajné vysvetlenie Svätého písma.
Toto vyznanie vošlo do cirkevných dejín, hlavne do dejín evanjelickej cirkvi, pod menom Augsburské vyznanie. Veľká časť cirkví, ktoré prijali Augsburské vyznanie za svoje hlavné vierovyznanie, prirodzene, popri ekumenických vyznaniach (Viera všeobecná kresťanská, Nicejské vyznanie a Atanáziovo vyznania), dostala svoje pomenovanie podľa tohto vierovyznania. To platí aj o našej cirkvi.
Augsburské vyznanie je hlavným vierovyznaním našej cirkvi. Podľa neho sa naša cirkev aj nazýva Evanjelickou cirkvou podľa Augsburského vyznania. Zostavil ho Lutherov najbližší spolupracovník Filip Melanchthon r. 1530. Aby evanjelici mohli byť v Nemecku štátom uznaní, museli na ríšskom sneme v Augsburgu r. 1530 predložiť svoje vierovyznanie.
Toto vierovyznanie bolo odovzdané cisárovi Karolovi V. v latinskej a nemeckej reči a na sneme prečítané kancelárom Beyerom. Augsburské vyznanie má 28 článkov, ktoré sú rozdelené do dvoch častí. V prvých 21 článkoch sa hovorí o veciach, ktoré sú spoločné aj s rímskokatolíckou cirkvou.
Augsburské vyznanie podáva základné princípy evanjelického učenia. Fixuje to pochopenie Písma, ako nám ho zanechala doba reformácie. Niektorí teológovia ju nazvali „Magnou chartou luteranizmu“. Nie je to však posledná norma učenia cirkvi. Sama Augustána vyhlasuje za poslednú normu, na základe ktorej treba merať všetky články viery, Písmo sväté.
Ona je len norma normata (normovanou normou), kým Písmo sväté je norma normans (normujúcou normou). Augsburské vyznanie teda samé seba podriaďuje kritickej norme Písma. Augusburské vyznanie napísal najbližší spolupracovník Martina Luthera Filip Melanchton. Stalo sa tak preto, lebo Luther sa nesmel nikde v tom čase objaviť, nakoľko bol v ríšskej kliatbe.
Melanchton napísal toto vyznanie v dvoch rečiach, a to v nemeckej a latinskej. Konečné znenie celého vyznania odsúhlasil sám Luther. Vyznanie bolo v obidvoch zneniach (v nemeckom i latinskom) predložené 25. júna 1530 cisárovi, ktorý dal súhlas, aby bolo na sneme verejne prečítané, a to v nemeckom znení.
Augsburské vyznanie prijali za svoje vyznanie viery postupne a dosť rýchlo početné nemecké mestá, ba celé oblasti a už v priebehu 16. storočia sa toto vyznanie stalo s Lutherovým Malým katechizmom najznámejšou knihou Lutherovej reformácie. Pri 50. Výročí vzniku Augsburského vyznania, totiž r. 1580, sa Augsburské vyznanie stalo prvým vierovyznaním, prvou vierovyznanskou knihou evanjelickej cirkvi podľa Augsburského vyznania.
Prvý raz vyšlo Augsburské vyznanie v apríli 1531, a to v nemčine i latinčine. O toto vydanie sa postaral Filip Melanchton. Nebolo tomu ináč ani v našich krajinách. Prvý preklad Augsburského vyznania vyšiel v r. 1540, zaručene však v roku 1576, lebo na tento preklad sa odvoláva aj Juraj Tranovský, ktorý vydal Augsburské vyznanie vo svojom preklade v r. 1620.
Od tej doby vyšlo v reči známej nám ako reč Kralickej Biblie vcelku 11 vydaní. V našej evanjelickej cirkvi sa najviac používa vydanie a preklad biskupa Bedricha Baltika z r. 1879, ako aj Jána Lešku z r. 1898, ktoré sa nachádza v jeho preklade všetkých symbolických kníh a ktoré vyšlo pod názvom Liber concordiae, Kniha svornosti v Békéscsabe v spomínanom roku.
Pri 400. výročí Augsburského vyznania v roku 1930 vydal tento preklad Ján Drobný, ktorý podal k nemu vysvetlenie jednotlivých článkov. V tom istom roku vyšiel preklad v slovenčine, ktorý urobil Ján Jahoda, farár žibritovský, a zrevidovali dr. Ján Kvačala, dr. Michal Lúčanský a Gustáv Plavec. V USA vydali slovenský preklad Augsburského vyznania farár Andrej Rolík a Jozef Horváth v Pittsburgu, tiež v r. 1930.
Vzhľadom na to, že za posledných 50 rokov toto vyznanie nebolo viac vydané a vzhľadom i na jeho trvalý význam pre život a prácu našej cirkvi, ako aj preto, že v roku 1980 si toto vyznanie pripomína 450. výročie svojho vzniku, rozhodli vedúce grémiá našej cirkvi, aby toto vyznanie bolo preložené do modernej slovenskej reči a vydané ako úradný preklad našej cirkvi.
Tento preklad urobili Rudolf Koštial, biskup Západného dištriktu, a podpísaný. Preklad bol schválený bohoslužobným výborom a dňa 7. Novembra 1979 aj Generálnym presbyterom Slovenskej evanjelickej cirkvi a.v. Tento preklad sme urobili podľa nemeckého originálu. Doterajšie preklady boli vyhotovované zväčša na základe latinského originálu.
Veľkou pomôckou nám bol opravený revidovaný text Augsburského vyznania, ktorý vydala Evajelicko-luteránska cirkev v NSR pod názvom Das Augsburger Bekenntnis, deutsch, 1530-1980, revidierter Text, 2. Auflage, Göttingen, Vandenhoeck und Ruprecht, 1979.
Napriek našej pevnej snahe a dôkladnej práci, ako aj viacdňovým poradám bohoslužobného výboru a viacerým konzultáciám s teologickými rečovými odborníkmi nepodarilo sa nám vyhnúť sa použitiu takých výrazov, ktoré svojím obsahom oprávňujú k podozrievaniu, že sa za nimi skrýva náboženská jednostrannosť, ba aj netolerantnosť.
Preto považujeme za potrebné na tomto mieste podať aspoň krátke vysvetlenia týchto pojmov z hľadiska teologického, cirkevného i historického.
Význam Kľúčových Pojmov v Augsburskom Vyznaní
„zavrhujeme“: Tento pojem sa používa v prvej polovici Augsburského vyznania takmer pri každom článku. V nemeckom znení ide o pojem „verwerfen“, v latinskom origináli sa používa výraz „damnamus“. Tieto výrazy sa používali v stredoveku hodne často na vyjadrenie nesúhlasu s názormi iného či na odmietnutie takýchto názorov. V niektorých prekladoch sa tu používajú aj silnejšie výrazy, napríklad „zatracujeme“, „odsudzujeme“, ba dokonca aj „preklíname“.
„kacírstvo“: Tento pojem je známy už v Novej zmluve (1K 11,19), v Liste Galatským je použitý príbuzný pojem „sekta“, a to na označenie oddelenia sa menšej skupiny od celku. O tejto menšej skupine má väčšia skupiná názor, že hlása falošné učenie a toto je označované pojmom „kacírstvo“. Rímskokatolícka cirkev používala v stredoveku tento výraz ako bežný na označenie učenia všetkých nekatolíckych cirkví. Dnes sa týmto pojmom zriedkakedy stretávame.
„v podobe chleba a vína“: Toto je nová formulácia namiesto doteraz používaného pojmu „pod obojím (obojakým) spôsobom“. Túto novú formuláciu prijal bohoslužobný výbor po dlhej diskusii ako lepšiu a precíznejšiu, než bola doterajšia.
„bezbožný, bezbožnosť, bezbožníci“: Tieto pojmy sa vyskytujú často aj v Svätom písme (napríklad v Starej zmluve až 261 krát). Tieto pojmy možno prekladať aj týmito pojmami: „hriešny, hriešnosť, hriešnici“. Pôvodne sa označoval týmito pojmami človek či jeho vina, pre ktorú mal byť postavený pred súd. Pritom nešlo o hriech, priestupok náboženský, ale mravného charakteru. Vidieť to aj z toho, že protikladom týchto pojmov boli výrazy „spravodlivý, spravodlivosť“. V tomto zmysle sa používa tento pojem najčastejšie aj v Augsburskom vyznaní.
„bohoslužba“: Tento výraz sa používa v Augsburskom vyznaní veľmi často. Vo väčšine prípadov nejde však o to, čo my dnes vyjadrujeme pojmom „služby Božie“, teda chrámové zhromaždenie ľudu Božieho, ale ide tu o všeobecný pojem, teda o službu veriaceho človeka Bohu. V stredovekej cirkvi bola nesprávna predstava, že človek môže zachovávaním rozličným vonkajších úkonov nielenže slúžiť Bohu, ale takto si aj získať Jeho priazeň a v konečnom dôsledku aj spasenie (preto sa veľmi prízvukovalo dodržiavanie pôstov, kláštorného života, púti atď.).
Proti tomu sa reformácia jednoznačne postavila poukazujúc na to, že starozmluvný kult, ktorý viedol k formalizmu a záslužníctvu, je na pôde Novej zmluvy a tým aj v kresťanskej cirkvi nahradený službami Božími, teda zhromaždením veriacich k počúvaniu slova Božieho, k modlitbám a spevu, pričom je v centre služba Boha človeku a až druhoradá je odpoveď človeka na túto službu. V tomto zmysle to chápe aj Augsburské vyznanie.
Keď v jubilejnom roku nášho Augsburského vyznania, pri 450. výročí jeho vzniku, sme ho preložili s Božou pomocou do reči nášho veriaceho ľudu a ponúkame ho celej našej slovenskej evanjelickej verejnosti, veríme, že takto si najlepšie uctíme pamiatku nášho vzácneho dedičstva.
Martin Luther (* 10. november 1483, Eisleben, Nemecko - † 18. február 1546, Eisleben) bol teológ, kazateľ a reformátor, ktorý inšpiroval reformačné hnutie v 16. storočí. Lutherove myšlienky sa medzitým lavínovito šírili a stretávali sa v celej krajine s búrlivým prijatím.
Luther usporiadal služby Božie v evanjelickom duchu. Namiesto omše postavil do stredu služieb Božích kázeň slova Božieho v materinskom jazyku a Večeru Pánovu pod spôsobom chleba a vína. Napísal Malý a Veľký katechizmus. Zložil aj niekoľko hlbokých duchovných piesní, z ktorých najznámejšia je naša evanjelická hymna: Hrad prepevný.
Ako profesor teológie vychovával v duchu evanjelia budúcich kňazov nielen pre Nemecko, ale aj pre cudzinu. Luther zomrel 18. februára 1546 vo svojom rodisku Eislebene. Jeho telesné pozostatky previezli do Wittenbergu a pochovali pod kazateľňou v zámockom chráme, kde kázaval.
Najvernejším spolupracovníkom Dr. Martina Luthera bol Filip Melanchton, ktorý napísal augsburské vyznanie, Oberanu augsburského vyznania a iné reformačné spisy.
Luther bol veľmi plodný spisovateľ, celkové vydanie jeho spisov obsahuje viac ako 100 zväzkov. Biblia - Nová zmluva prvýkrát v roku 1522, Stará zmluva v roku 1534. Lutherovo životné dielo, na ktorého redakčných úpravách pracoval až do svojej smrti (počas Lutherovho života vyšlo vo Wittenbergu 83 vydaní a ďalej 253 dotlačí).
Lutherova Biblia preložená z pôvodných jazykov sa od reformácie používa v liturgii evanjelických cirkví v nemecky hovoriacich krajinách. Posledná revízia vyšla v roku 1984. K obrovskému rozšíreniu a popularite Lutherovej Biblie vo svojej dobe prispel nielen Gutenbergov vynález kníhtlače, ale aj zrozumiteľný štýl prekladu (Luther niekedy aj niekoľko dní hľadal vhodný výraz, aby bol čitateľovi preklad zrozumiteľný, neprekladal doslovne) a použitý jazyk, ktorý mal osloviť ľudí v južnej (hovoriacej hornou nemčinou) aj severnej časti Nemecka (hovoriacej dolnou nemčinou).
Veľký a žalostný nedostatok, ktorý som nedávno videl pri návšteve cirkvi, donútil ma napísať tento katechizmus, totiž kresťanské učenie v krátkej, prostej a jednoduchej forme. Ach, milý Bože, aký žalostný obraz som tam videl! Pospolitý človek, najmä dedinský, celkom nič nevie z kresťanského učenia, a žiaľno, že duchovní nie sú pripravení a schopní vyučovať.
Ó, biskupi, ako sa zodpoviete za to Kristu, že ste ľud tak hanebne zanedbali a neosvedčili ste sa ani na chvíľku vo svojom úrade. Nech Vás nestihne nijaké nešťastie. Zabraňujete úžívať kalich, vnucujete im svoje ľudské ustanovenia, ale sa nepýtate, či vedia Otčenáš, Verím v Boha, Desatoro a aspoň niečo z Božieho slova.
Preto vás všetkých, moji milí pánovia a bratia, prosím pre Boha, či ste farári alebo kazatelia, aby ste sa s láskou ujali svojho úradu, starali sa o svoj ľud vám zverený a nám pomáhlai vštepovať katechizmus do srdca ľudu. To uznali už aj milí cirkevní otcovia, ktorí Otčenáš, Verím v Boha, desatoro v jednotnom znení užívali. Preto aj my tomuto tak učme mlaď a pospolitý ľud, aby sme ani slabiku nezmenili, alebo neučili a neprihovárali sa v jednom roku tak a v druhom inak.
Ak máš ale hovoriť pred učenými a vzdelanými ľuďmi, vtedy môžeš ukázať svoje vedomosti a vylíč články katechizmu pestro a majstrovsky, ako len vieš. Keď už dobre poznajú text, nech sa mu naučia aj porozumieť, aby vedeli, čo znamená! Použi text tejto knižočky, alebo nejaký iný krátky, ktorý chceš a ostaň pri ňom, nezmeň ani jedinú hlásku, tak ako sme to povedali v texte. Venuj tomu čas.
Netreba, aby si všetky čiastky naraz prebral, ale jednu po druhej. Len, keď si prvé prikázanie dobre osvoja, potom preber druhé a ďalšie. Keď si ich teraz naučil takémuto krátkemu katechizmu, vezmi si potom Veľký katechizmus a daj im ďalšie obšírnejšie vysvetlenie. Jednotlivo preber každé prikázanie, prosby, články s rozličnými príkladmi, úžitkom a prospechom, s nebezpečími a škodami spolu, ako sa o tom bohato dozvieš v mnohých knižočkách písaných o tomto.
Zvlášť ale zaoberať sa s tým prikázaním a tou čiastkou katechizmu, proti ktorej tvoj ľud najviac hreší. V súvise s týmto pouč vrchnosť a rodičov, aby dobre vládli a dietky ku škole priťahovali. Poukáž na to, že sú povinní to robiť, a keď to neurobia, aký ťažký hriech páchajú. A tak kazia a boria, ako nebezpeční nepriatelia Boha i ľudí, oboje kráľovstvo: nebeské i svetské.
Teraz, aj keď pápežská tyrania pominula, sú takí, čo nechcú pristupovať k sviatosti a ju zneužívajú. Tu je práve potrebné popoháňať, ale tak, aby sme nikoho nenútili k viere alebo k sviatosti, ani nepredpisovali zákon, čas alebo miesto, ale tak vyučujme, aby sa sami rozhodli aj bez nášho nariadenia a nás farárov prinútili, aby sme im sviatosť prislúžili.
To dosiahneme, keď povieme, že ten, čo po sviatosti netúži a nepristupuje aspoň tri alebo štyri razy do roka, považuje sa za takého, ktorý ju potupuje a nie je kresťanom. Práve tak nie je kresťanom ani ten, kto neverí a neposlúcha evanjelijum, lebo Kristus nepovedal: „To opúšťajte“ alebo „tým opovrhujte“, ale „To čiňte, kedykoľvek budete piť …“, atď. On chce, aby sme to skutočne robili a na žiaden pád nezanedbávali a neznevažovali.
Kto ale znevažuje sviatosť, dokazuje, že nemá ani hriechov, ani telo, ani diabla, ani sveta, ani smrti, totiž neverí ničomu, hoc je v tom po uši a dvojnásobne diablov. Pravda, nepotrebuje ani milosť, život, raj, kráľovstvo nebeské. Krista, Boha alebo nejaké dobrodenie. Keby uveril, že je hriešny a že milosť potrebuje, tak by nezanedbával sviatosť, ktorá nás pozbavuje tak mnohých zlých vecí, a mnoho dobrého nám dáva.
Preto v tomto nemôžeš ustanoviť nijaký zákon ako pápež, ale len vysvetliť škodu a úžitok, zisk a nebezpečenstvo, potrebu a ovocie tejto sviatosti,a sami od seba prídu aj bez tvojho prinútenia. Ak ale neprídu, nechaj ich, a len im povedz, že sú diablovi, lebo necítia a nevidia svoju vlastnú biedu a milostivú Božiu pomoc. Ak takto nepokračuješ, ale dráždiš ich zákonom, ty si vinný, že oni sviatosťou opovrhujú. Ako by neboli leňochmi, keď ty spíš a mlčíš?
Preto pozor, farár a kazateľ! Náš úrad je teraz celkom iný, ako bol za pápeža. Stal sa vážnejším a prospešnejším. Kristus chce byť sám našou odplatou, ak verne pracujeme. K tomu nech nám pomáha Otec všetkej milosti.
Martin Luther
Solus Christus: iba Kristus, on je srdcom a stredom Biblie, centrom celého kresťanského života a viery. On sám je vzorom a príkladom do cirkvi a On sám je dostačujúcim. Po páde Adama sa všetci ľudia rodia v hriechu. Človek je celkom skazený hriechom, skazený vo svojich mocnostiach: rozum nevie viac rozpoznať čo by ho spasilo (hoci vie rozlíšiť pravdu) a vôľa je úplne neschopná sama konať dobro.
Popiera slobodnú vôľu človeka, tvrdí, že je úplne neschopná uskutočniť spravodlivosť (v Duchu Svätom), čiže priviesť k spáse. Aj katolícka náuka potvrdzuje neschopnosť človeka žiť bez spáchania hriechu bez Božej milosti a usmerniť seba samého k Bohu, ale tiež učí, že ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená, len ranená (rozlišuje medzi dedičným hriechom a náklonnosťou k zlému ako ranou po dedičnom hriechu). Človek zostáva schopný v slobode sa rozhodnúť k poslušnosti voči milosti, alebo ju odmietnuť. A dobrými skutkami môže získať zásluhy, ktoré spojené s Kristovými zásluhami mu dávajú spásu.
Často sa použilo práve toto vyjadrenie ako zhrnutie evanjelickej náuky. Nie je tomu tak, pretože názory reformácie sa ohľadom tohto bodu menili. Niekedy boli dobré skutky predstavované ako podklad viery, inokedy, že sú jej následkom (pozícia Augsburgského vyznania). Reformácia často učila, že skutok v sebe nie je ani dobrý, ani zlý, že jeho hodnota závisí od viery, kto ho koná (toto je zmysel známeho vyjadrenia „Smelo hreš“). Evidentne, toto vyjadrenie interpretované voľným svedomím by určite viedlo k hriechu. Základom tohto vyjadrenia je presvedčenie, že v porovnaní s veľkosťou hriechu sú naše zásluhy irelevantné.
Všetko čo robíme je vlastne hriechom. Pelagiánska heréza podceňovala úlohu milosti, reformácia ju preceňuje. Ale ako ju získať, keď všetko to čo človek robí je zbytočné? Pre reformáciu sa milosť a spása nezískavajú. Boh ju dopraje a udelí alebo odoprie podľa pohnútok, ktoré človeku unikajú: je to náuka predurčenia, z ktorého Luther, na rozdiel od Kalvína, neurobil základný pilier svojho učenia. Človek je ospravedlnený nie preto, že by sa zmenil vnútorne na ontologickej rovine, ale preto, že Boh ho prikryje akoby plášťom odpustenia.
Hriech aj po Božom „odpustení“ ďalej pretrváva, ale je prikrytý a človeku sa len nezapočítava. Ontologicky sa nič nemení - človek bol a je stále hriešny (učenie o simul iustus et peccator (lat.) - zároveň hriešny a ospravedlnený). Náuka o spáse skrze milosť sa stala prvé a základné tvrdenie reformácie, dokonca dôležitejšie ako autorita Sv. Písma.
Filip Melanchton
Prehľad Publikácií Martina Luthera:
- (1517) 95 téz teológa Dr. Martina Luthera (95 Thesen des Theologen Dr.
- Biblia - Nová zmluva prvýkrát v roku 1522, Stará zmluva v roku 1534.
- Malý katechizmus (1529), ktorý sa skladá z 5 častí.
Prečo došlo k protestantskej reformácii?
tags: #velky #katechizmus #dr #martina #luthera