Dolné Orešany sú obcou s bohatou históriou, ktorej pôvodný názov je možné najlepšie poznať podľa historických záznamov. O obci Dolné Orešany sú známe tieto záznamy: Gyos nunc vocata, olym vero Solyumus nuncupata (1235-1270, 1363/1364), Gyows 1296, villa Nucum Slavonicalis 1390, Oresya 1420, Oressaan a.n. Diosffalu 1437, Thothdyos 1438, Dolne Oressany, maďar. Alsódiós, nem. Unter-Nussdorf, Windisch-Nussdorf.
Názov obce vznikol zo živého ľudového mena obyvateľov Orešane a to od úžitkového stromu orech. Motiváciou bola iste skutočnosť, že pôvodní obyvatelia strom orech hojne pestovali vo svojich záhradách, sadoch, vinohradoch a že sa mu tam darilo. Neskôr k nemu pribudol orientačný prívlastok Dolné (vzhľadom na susedné Horné Orešany). Zaznamenané sú aj nedomáce názvy, a to Dios z maďar. diós "orechový", názov latinský Nucum od nux, nucis "orech", pri ktorom je prívlastok Slavonicalis, t.j. Slovenské a napokon bol známy aj nemecký názov Nussdorf od Nuss- "orech" a -dorf "dedina, obec".
Maďarský i nemecký názov mali tiež pri sebe prívlastok Slovenské (maďar. tót- a nem. Windisch-). Ako vidieť, maďarský, nemecký i latinský názov je prekladom ľudového slovenského názvu a teda všetky tri možno pokladať za úradné. V latinskom zázname je zmienka, že niekedy sa pôvodná obec Orešany nazývala Solyumus, t.j. Smolenické s tým, že pôvodné Orešany patrili panstvu Smolenice.
Panoramatický pohľad na Dolné Orešany.
Kedy vznikli Dolné Orešany
Jednou z hlavných podmienok trvalého usídlenia sa ľudí v lokalite je voda. Jednak pitná voda ako podmienka ľudskej existencie, jednak úžitková, nepostrádateľná pre hospodárske potreby. Túto základnú podmienku života lokalita dobre spĺňala. Preto možno predpokladať, že obdobie najstaršieho osídlenia v lokalite je oveľa staršie ako prvý písomný doklad o nej. Dokazuje to aj zápis na najstaršej uchovanej listine so záznamom o našej obci, kde je pri GYOS, ako sa v tomto čase v latinsky písaných listinách nazývala lokalita, charakteristika OLYM VERO NUNCUPAT, teda dávno známa osada.
Pravidelnejšie písomné pramene o lokalitách v Uhorsku sa začínajú vystavovať až v poslednej štvrtine 12. storočia, kedy vznikla kráľovská kancelária a pri arcibiskupstvách a kapitulách pôsobili tzv. hodnoverné miesta. Tieto začínajú vystavovať alebo iba potvrdzovať, teda robiť hodnovernými listiny, určené na dokázanie a obhájenie majetkových práv k daným lokalitám.
Stredoveké písomné doklady viažuce sa k obci súvisia s panstvom patriacim k hradu Červený Kameň, pretože chotár obce bol súčasťou tohto panstva. Jednotlivé panstvá v krajine predstavovali správne útvary, ktorých bolo v každej stolici niekoľko. Sídlom panstva býval hrad, ktorý bol hospodárskym, administratívnym, súdnym a vojenským centrom majetkov určitého vlastníka, ktoré ležali popri sebe a tvorili zväčša celistvý územný komplex.
Najstarší zachovaný písomný doklad o Dolných Orešanoch je z roku 1235 v listine, ktorá uvádza súpis majetku patriaceho k panstvu Červený Kameň, ktorú vydala ostrihomská kapitula ako hodnoverné miesto. Územný majetok panstva Červený Kameň dostala do vena Konštancia, dcéra uhorského kráľa Belu III. koncom 12. storočia a dala na ňom vystavať hrad Červený Kameň.
Hrad v stredoveku vystriedal niekoľko majiteľov, ale pre Dolné Orešany zostalo až do konca poddanstva zemepánskou vrchnosťou panstvo z Červeného Kameňa. Od 17. storočia patrila dedina k časti tohto panstva, ktorá bola spravovaná z kaštiela v Suchej nad Parnou.
Dolné Orešany v stredoveku
Možno predpokladať, že v 12. storočí boli na území obce ešte prevažne lesy. Obyvateľstvo, ktoré sem prichádzalo ich musleo najprv postupne klčovať a na uvoľnenom mieste vysádzalo vinič, v nižších polohách sa dorábalo obilie. Doklady o pestovaní viniča na malokarpatských svahoch sú už z 13. st. (1270 okolie Trnavy, Modra).
V roku 1241 sa dolu Považím a Trnavskou rovinou prehnal lúpežný nájazd Tatárov. Po tatarskom vpáde, počas ktorého bolo obyvateľstvo krajiny zdecimované, pozývajú uhorskí králi už aj do redšie obývaných vidieckych oblastí na doosídľovanie “hostí” z nemeckých krajín. Lokality na južnej strane Malých Karpát patrili k tým, ktoré boli takto kolonizované už v 14. storočí. Príchodom nemeckého obyvateľstva sa tieto dediny stávali dvojjazyčné, slovensko-nemecké. Odhaduje sa, že na celom Slovensku vtedy žilo okolo 80 000 nemeckých “hosťov”.
Veľkú zásluhu na rozvoji vinohradníctva v našej oblasti mala Margita, dcéra nemeckého cisára Henricha, manželka Ľudovíta Štefana, kniežaťa Slavónie. Štrkovitú pôdu pod Malými Karpatmi, svojim zložením a polohou podobnú pôde za Rýnom, dala vysadiť viničovými štepmi z Nemecka a na ich obrábanie pozvala nemeckých vinohradníkov. Chýrne orešanské červené víno sa oddávna pestovalo na honoch, ktoré si doteraz zachovali nemecké názvy, ako napr. Mitterchelingy, Oberberg, Vorberg, Leftek, Purberg.
Z roku 1393 je dochovaný dokument, v ktorom sa nariaďuje Žigmundovi Ulrichovi z Wollfurtu (z Červeného Kameňa), aby neprekážal trnavským mešťanom pri obrábaní viníc, ktoré ležia na území hradného panstva Červený Kameň a aby mohli z tohto územia doviesť svoje víno podľa zvyku zachovaného oddávna. Oddávna znamená, že na panstve Červený Kameň, do ktorého naša lokalita patrila, museli byť vinice “dávno” už pred uvedeným rokom, aby ich víno mohlo byť predmetom sporu.
Aby sme si vedeli predstaviť život dedinského obyvateľstva v tomto období, pripomeňme si dobové pomery. Keďže naša lokalita patrila územne k hradu, obyvateľstvo dediny tvorili “hradskí” poddaní. Boli úplne závislí od svojho zemepána, podliehali mu aj súdne. Poddaní nemali právo disponovať s pôdou a majetkom. Voči zemepánovi mali povinnosť robotovú (robotovali podľa vôle alebo požiadaviek zemepána), naturálnu (panstvu sa platili deviatky, cirkvi desiatky, deviatok-deviata desatina z úrody) a peňažnú.
Okrem toho mali poddaní povinnosti voči kráľovi, “korune”, najmä daňové (portálna daň) a vojenské. Daň kráľovi bola zavedená v čase vlády Karola Róberta, v prvej polovici 14. storočia. Nazývala sa portálna (od latinského slova porta, čo znamená brána, vráta). Daň odvádzal každý, kto mal dom. Za dom sa považovalo také stavisko alebo staviská, do ktorého viedla brána - vráta, cez ktoré mohol prejsť voz naložený senom alebo obilím. Od takýchto vrát sa platievalo celých 18 denárov ročne.
Nemeckí “hostia” dostávali pri príchode osobitné výsady, napríklad určený počet rokov neplatili dane, dostali dedičný lán pôdy (okolo 12 ha), s ktorou mohli voľne disponovať. Organizáciou dosídľovania poverený “hosť” dostal osobitné výhody ako dedičné richtárstvo, tretinu dávok obyvateľstva, právo na nezdaniteľnú krčmu, jatku, mlyn alebo inú prevádzku, podľa charakteru lokality.
Aj po uplynutí určeného počtu rokov, keď už aj títo poddaní odvádzali zmluvne stanovené finančné, niekedy i naturálne dávky, bolo ich postavenie voči vrchnosti dôstojnejšie oproti pôvodnému domácemu obyvateľstvu. “Hostia” nemali robotné povinnosti, predstavenstvo takejto obce malo nižšiu súdnu právomoc, mohli si spoločne postaviť kostol a i.
Rôznorodé povinnosti domácich poddaných, ktoré mali zvykový ráz a nezachytávali sa písomne, sa ľahšie “upravovali” podľa požiadaviek vrchnosti. Skutočnosť, že “hostia” dostávali svoje výsady a výpočet povinností častejšie písomne, vysvetľuje, prečo sa v zachovalých dokumentoch stretáme najmä s nemeckými priezviskami, čo niekedy vedie k domnienke o výlučnom nemeckom ráze spomínanej lokality.
Možno predpokladať, že obyvateľstvo obce v tých časoch bolo zmiešané, nemecko-slovenské. Nemecká komunita musela byť dosť silne zastúpená vzhľadom na výrazný nemecký vplyv v odbornej slovnej zásobe, zastúpenie nemeckých priezvisk v dokumentoch týkajúcich sa obce a iné znaky. Na druhej strane počtom obyvateľstva museli byť dosť výrazní aj Slováci, keďže z tých čias zachované dokumenty nazývajú našu obec aj ako Slovenské Orešany (Windisch Nussdorf, villa Nucum slavonicalis).
Od konca 14. st. uvádzajú niektoré pramene dvoje Orešian: dnešné Dolné Orešany sa uvádzajú ako Slovenské Orešany a Horné Orešany ako Nemecké Orešany (Deutsche Nussdorf, vila Nucum Theutonicalis). Avšak, ako sme spomenuli, názvy častí chotára, názvy náradia, jedál, gotický kostol zo 14. st., jeden z atribútov obce, ktoré zabezpečovalo nemecké právo, nemecké priezviská v urbári z roku 1543 na jednej strane, označenie slovenský v názvoch obce v 15. storočí, čisto slovenský charakter obce v 18. storočí na strane druhej prinajmenšom spochybňuje jednoznačné označenie obyvateľstva ako slovenského alebo nemeckého.
Žiaľ, matriky spred roka 1690 zhoreli. V 14. storočí bol v Dolných Orešanoch postavený gotický kostol, ktorý slúži dedine dodnes. Z roku 1390 sa zachoval doklad o spore viacerých farárov proti vrchnosti, v ktorom je spomínaný “Plebanus do Villa Nucus Slavonicali”, teda farár zo slovenskej osady Nucus, orech.
O živote dediny v týchto dobách môžeme usudzovať aj vzhľadom na jej polohu v blízkosti Trnavy a známej obchodnej cesty. Už v 12. storočí mala Európa sieť obchodných ciest. Najdôležitejšia, ktorá spájala západnú Európu s východom a naopak viedla popri Dunaji, cez Ostrihom, Bratislavu do Viedne. Po celej dĺžke tejto cesty sa vytvárali obchodné strediská.
Nie všetci kupci z Balkánu (Orientu, Východu) pokračovali ďalej na Viedeň a do južných miest Nemecka. Časť z nich sa pri Ostrihome preplavila a zamierili buď do bohatých banských miest na strednom a severnom Slovensku, alebo pokračovali ďalej na západné Slovensko. Prebrodili sa cez močariská pri Nových Zámkoch, potom cez Váh pri hrade Šintava a pokračovali cez Farkašin (Vlčkovce) do Trnavy.
Z Trnavy viedla cesta na Bukovú, cez Jablonicu na Moravu do Čiech a ďalej až do Nemecka. Keď si predstavíme položenie nášho chotára vzhľadom k obchodnej trase tejto najvýznamnejšej suchozemskej ceste z Uhorska do Čiech, tzv. Českej ceste, je možné, že prostredie obce poskytovalo dobré podmienky na oddych i úkryt v čase nebezpečenstva.
V polovici 15. storočia zaviedol Matej Korvín daň od komína, teda od každého domu bez ohľadu, či mal samostatnú bránu, alebo viacej domov spoločnú bránu. V 14. storočí a neskôr už nielen miestni obyvatelia dorábali víno, ale v chotári obce mali vinohrady aj mešťania z Trnavy, ktorí platili za ne vrchnosti (Červenému Kameňu) určenú daň.
Okrem vyššie už spomínaného sporu svedčí o tom aj zápisnica z r. 1498, v ktorej trnavský richtár Ján Feurmczwy a senátor Bartolomej Štefl píšu o neoprávnenom vyberaní daní v Modre a v Dolných Orešanoch grófom Tomášom zo Svätého Jura. V roku 1437 sa v Dolných Orešanoch urodilo 4 800 okovov vína, v roku 1494 4 200 okovov vína. (Staré miery neboli jednotné, boli v nich krajové odlišnosti. Približne možno prepočítať okov na 54 litrov.)
Avšak aj posledné storočie stredoveku malo obdobia tragické pre celú dedinu. V polovici storočia až do roku 1466 tiahnu Slovenskom bratrícke oddiely, v okolí Trnavy, vo Veľkých Kostoľanoch si upadajúce bratrícke hnutie vybudovalo posledný mohutný tábor. Dvadsať rokov vojenských ťažení bratríkovcov na Slovensku sprevádzali javy typické pre vojenské nepokoje - lúpeže a požiare. Jeden z nich zachvátil aj našu obec.
Gotický kostol v Dolných Orešanoch.
Dolné Orešany v 16. storočí
Niekedy začiatkom 16. storočia, okolo roku 1500, sa Dolné Orešany stávajú zemepánskym mestečkom (zemepánskym tu znamená, že ležia na zemepánskom území na rozdiel napríklad od Trnavy, ktorá bola na kráľovskom území, bola teda kráľovským mestom). Dostávajú nielen právo používať svoj vlastný erb a samosprávne mestské práva, ale aj niektoré hospodárske výhody ako trhové právo s privilégiom štyroch výročných jarmokov.
Dolné Orešany sa tak zaradili medzi zemepánske trhové mestečká, ktorých bolo v druhej polovici 16. storočia na Slovensku viac ako 200. Od tých čias sa konali v Dolných Orešanoch (až do polovice tohto storočia) výročné trhy, a to vždy v utorok po Smrtnej nedeli, v utorok v týždni, kedy bol sviatok sv. Trojice, sviatok sv. Egydia (1. septembra) a sviatok sv. Ondreja (30. novembra).
Pre obyvateľov mestečka to znamenalo, že 14 dní pred jarmokom a 14 dní po ňom mohli predávať svoje víno “pod viechou”. Ostatné dni v roku právo predávať víno prislúchalo len panstvu, ktoré si preto držalo v mestečku krčmu a krčmára. Panská krčma bola na konci dediny smerom k hradu Červený Kameň v panskom dome. Víno sa v nej predávalo po celý rok s výnimkou času, kedy mali právo čapovať svoje víno dolnoorešiansky mešťania.
Mestečko v tom čase bolo pravdepodobne blahobytné, ku kostolu pristavilo vežu (1518 - 1521), urobilo klenbu kostolnej lode (1525), bola pristavená oltárna časť kostola (pastofórium) a vymaľovaný interiér. Každoročne v deň sv. Juraja boli v mestečku voľby šiestich prísažných a títo zo svojho kruhu vyvolili richtára. Prísažní boli (“od najstarších čias”) oslobodení od domovej dani a od obecnej dávky vína. Richtár taktiež, ale ten neplatil ani deviatky vrchnosti, ani desiatky cirkvi. Mestečko ako celok malo povinnosť odvádzať ročne jednu kadu vína.
Každý, kto mal dom alebo vinohrad musel dať od celého domu 8 holbí vína, od pol domu 4 holby, od celého “hoštáka” 4 holby, od pol hoštáka 2 holby. Od vinohradov sa platilo podľa veľkosti v určení 8 holbí, 4 holby a 2 holby. V roku 1543 poddaní dávajú zemepánovi dávky takto: domáci deviatok, cudzí podľa zmluvne určených dávok (horné a iné poplatky). Toto je ale iba veľmi všeobecná charakteristika poddanských povinností.
K tomuto obdobiu sa viaže aj nález mincí, ktoré sa našli pri kopaní pivnice v obci v roku 1960. Nález zatajili a rozobrali si ho občania. Neskôr jeden z nich, ktorý nechcel vyzradiť ostatných, radšej ostal pre dejiny neznámy, postúpil z nálezu 31 kusov strieborných mincí pre Západoslovenské múzeum. Najmladšou mincou v získanej časti nálezu bol augsburský batzen z roku 1519 a podľa neho možno usudzovať, že nález bol ukrytý koncom 1. štvrtiny 16. storočia.
Množstvo a rôznorodosť mincí, kremnický denár, pražské groše, batzeny rozličných rakúskych a nemeckých miest, dávajú usudzovať na blahobyt obce a čulý obchodný ruch v obci v tomto období. Aby sme si vedeli predstaviť veľkosť obce v tomto storočí, uveďme, že v roku 1543 mala obec 51 poddanských rodín, o 40 rokov neskôr 65 poddanských rodín, čo je v tom čase pomerne veľké osídlenie.
V prvej polovici 16. storočia má obec vlastnú školu, založenú v roku 1543. Život v obci bol organizovaný podľa nemeckého práva prinajmenšom u časti obyvateľstva obce. Dokazuje to napr. príkaz Andreja de Bathor zo 14. sept. 1565 prefektovi a správcovi hradu Červený Kameň, ktorý potvrdzoval, že Katarína má právo platiť za vinicu v predhorí Dolných Orešian zemepánom roky stanovený poplatok a nie deviatok ako od nej panstvo žiadalo. Spor je súčasne dokladom vyspelého právneho vedomia obyvateľov, ktorí v odôvodnených prípadoch si dokázali obhájiť práva, ktoré im ich “vrchnosť” upierala. V tomto storočí v Orešanoch dorábané červené víno často obdržalo cenu bratislavskej župy. Pochvalne ho spomína aj listina z roku 1579 zachovaná v smolenickom hradnom archíve.
Sporadicky sa zachovali údaje o povinne panstvu odovzdanom víne od vinohradníkov z Dolných Orešian, z čoho sa odvodzuje p...