Vianočné sviatky sú jednými z najvýznamnejších a najviac zachovávaných rodinných sviatkov po celé generácie. Počas 20. storočia prešli Vianoce v Trenčíne, podobne ako aj v iných častiach Slovenska, výraznými zmenami. Tento článok sa zameriava na históriu Vianoc v Trenčíne v 20. storočí, vrátane zmien v tradíciách, zdobení a obľúbených jedlách.
Vianočné trhy v Trenčíne.
Tradície a zvyky
Symbolom slovenských Vianoc bol v minulosti betlehem, tradícia vianočných stromčekov sa u nás rozšírila až začiatkom 20-teho storočia. Až neskôr, začiatkom 20. storočia, sa dostali do vidieckeho prostredia vianočné stromčeky. V minulosti sa však používali len vrcholce stromov, nezrezal sa celý strom.
Vianočný stromček
Stromčeky sa na naše územie dostali z dnešnej oblasti Nemecka pravdepodobne tak, ako to bývalo pri viacerých javoch - najprv sa objavujú v šľachtických rodinách. V archívoch máme ozdobené stromčeky zaznamenané už v 17. storočí, ale, samozrejme, ide o veľké kusy, keďže tam bol dostatok priestoru.
Tento vrcholec bol menší a zavesil sa na strop, takže visel nad štedrovečerným stolom. Šlo o také malé symbolické mále stromčeky, z ktorých po skončení sviatkov gazda vystružlikal napríklad nejakú drevenú lyžicu alebo niečo, čiže sa využilo v domácnosti. So súhlasom horára si ľudia mohli zrezať vrcholec stromu, z ktorého si spravili vianočný. Malo to prozaickú príčinu, lebo veľký stromček by sa im do izby ani nezmestil. Naši predkovia mali také 2-priestorové obydlia. Jedna izba bola väčšia, ale multifunkčná. Bol tam krb a slúžila ako kuchyňa, jedáleň, spálňa, detská izba a pracovňa, čiže všetko v jednom. Druhá izba bola komora, kde sa v zime nekúrilo, ale odkladali sa tam potrebné veci.
Stromček sa vždy ozdoboval na Štedrý deň ráno a bola to úloha starších detí. Otec zatiaľ chystal napríklad krmivo pre dobytok a drevo do pece.
Zdobenie stromčeka
Prvé ozdoby boli z toho, čo mali ľudia po ruke, väčšinou to bola slama. Vznikali slamené ozdôbky, ktoré si vyrábali staršie deti, hlavne dievčatá, samy. Bola to taká ich úloha. Zhruba v 30 rokoch 20. storočia si ľudia robili také domáce salónky z páleného cukru. Ten sa zabalil do krásneho, ligotavého pestrofarebného papierika a tiež sa vešal na stromček. V obchodoch a na trhoch bolo dostať aj ručne fúkané, ručne maľované a sklenené vianočné ozdôbky alebo čokoládové figúrky či salónky, ale toto bolo pre bežných ľudí celom nedostupné.
Výzdoba sa menila podľa módnych trendov, ktorým sa postupne prispôsobovali aj vianočné ozdoby - pred tridsiatimi rokmi nesmeli na stromčeku chýbať salónky, dnes sa zdobí skôr umelými, kúpenými alebo vlastnoručne vyrobenými ozdobami.
Samotné vianočné svetielka sa objavili už začiatkom 20. storočia. Napríklad Prešporok, teda mesto Bratislava, malo ako jedno z prvých miest ozdobený verejný strom, ktorý bol ozdobený blikajúcimi alebo teda svietiacimi svetielkami na reťazi. Bolo to dané tým, že keď sa v meste Bratislava zaviedla elektrina, ako jedna z prvých ukážok pre potešenie ľudí bolo vysvietenie mestského stromu pred Starou radnicou, ktorý bol vyzdobený svetielkami. Žiarovky boli jednofarebné a uchvacujúce. Toto ozdobovanie nahradilo sviečočky z vosku, ktoré sa zapaľovali. Tam bolo treba byť veľmi obozretný, lebo aj keď boli tieto sviečky upevnené v špeciálnych maličkých miniatúrnych svietnikoch, stále hrozilo riziko požiaru.
Staré vianočné svetielka.
Štedrá večera
Počas Štedrého dňa sadáme k niekoľko chodovej večeri, ktorá pozostáva z viacerých druhov jedál. Večera sa nazýva „štedrá“, pretože tam vždy bolo viacero jedál. Napríklad na na východnom Slovensku boli regióny, kde sa podávalo až 12 jedál, ktoré symbolizovali 12 mesiacov v roku. Každý región to mal trošku ináč a priemerne sa jedlo 4 až 5, niekde 6 jedál.
Išlo o pokrmy, ktoré boli sezónne a z lokálnych surovín. Boli to pokrmy, ktoré sa varili aj bežne cez rok, akurát tu boli sústredené v ten jeden večer. Samozrejme, treba brať ohľad na to, že na tu máme kresťanov aj pravoslávnych. A všetky denominácie držali na Štedrý deň pôst až do večere. V oblasti, kde žili rímskokatolíci a gréckokatolíci a pravoslávni bol Štedrý deň štedrý, ale pôstny. Mäso nahrádzala ryba, lebo zhruba od 12. storočia platil zvyk, že mäso sa síce konzumovať nemôže, ale živočíchy, ktoré žijú vo vode, majú pôstne mäso. Výnimkou boli protestanti, ktorí pôst nedržali a jedlá boli mäsité.
Po nej bol prípitok - buď sa pil pohárik vínka, alebo pálenky, takzvané hriatô. Potom nasledovali vianočné oblátky, strúčik cesnaku a med. Vianočná polievka mohla byť veľmi rôznorodná, od rybacej, cez kapustovú, cez bielu mliečnu polievku, melencovú, hríbovú, strukovinovú… Nechýbala pečená alebo varená ryba a kaše. Veľmi obľúbená bola tzv. „ježiškova kašička“. Šlo o klasickú krupičnú kašu, ktorá bola ale slávnostná, teda sladená medom alebo pomastená čerstvým maslom. Jedli sa aj ryžové alebo obilninové, ovsené či jačmenné kaše.
Ďalším jedlom boli potom opekance alebo bobaľky. Sú to kúsky opečeného pečiva s makom a troškou mlieka. Nechýbali strukovinové jedlá, napríklad šošovicový alebo fazuľový prívarok, tzv. fučka. A nesmieme zabudnúť na vianočné koláče, obyčajne pripravené z kysnutého cesta s orechmi a tvarohom. Špecialitou bol vianočný chlebík, ktorý sa piekol ráno na Štedrý deň. Bol čerstvý, voňavý a konzumoval sa k hlavnému jedlu.
Hoci som spomínala, že jedál bolo viac, každý dostal z každého jedla tak za lyžičku, dve, lebo platil úzus, že všetko, čo sa na Štedrý večer uvarí, sa má zjesť a každý má byť dostatočne nasýtený, ale nie prejedený. Cieľom štedrej večere bolo totiž pocítiť pestrosť a rozmanitosť jedál.
Mnohí majú dodnes zaužívané aj oblátky na stole - výroba v tradičnej forme pretrvala a na dedinách si ich pečú rodiny samy. Prvé oblátky boli z múky a vody, neboli sladené. Dnešné oblátky majú úplne inú chuť na rozdiel od tých napríklad v 18. alebo 19. storočí. Bol to taký symbolický odkaz na biblické nekvasené chleby.
Spočiatku bolo úlohou učiteľa, aby takéto oblátky piekol. Bolo umenie naučiť sa to tak, aby ich nespálili. S pečením učitelia začínali už začiatkom adventu. Ľudia si ich objednali na presný počet osôb v domácnosti, teda ak bolo doma 10 detí a 2 dospelí, objednalo sa presne 12 oblátok. Vianočné oblátky sú špecifické jedlo, ktoré sa konzumovalo len raz ročne cez Štedrú večeru. Potom prišli v 21. storočí zmeny. Začali sa vyrábať aj domáce oblátnice, čiže také domáce výrobne oblátok a dnes je možné kúpiť si strojčeky na výrobu oblátok priamo doma. Tým, že si ich dnes mnohí ľudia pečú sami, tak tam pridávajú cukor, vanilkový cukor či karamel, dokonca som sa stretla aj s čokoládovými oblátkami.
Začiatkom decembra sa pripravovalo medovníkové cesto a je známe, že kedysi ho tvorila len pšeničná múka, voda a med. Z takéhoto cesta sa piekli medovníčky, no keď sa upiekli, boli tvrdé. Preto sa nechávali ešte niekoľko dní pekne odložené a na nejaký desiaty deň akurát dobre zmäkli. Spočiatku boli nezdobené, ale neskôr sa začali aj zdobiť a tak je to dodnes. Dnes sú to mnohé perníčky vlastne takými umeleckými dielami.
Na Slovensku máme niekoľko desiatok receptov na kapustnicu. Či to bola pôstna kapustnica so slivkami a s jabĺčkami alebo napríklad kapustnica s údeným mäsom a s klobáskami. Druhov slávnostných polievok, kapustníc či rybacích, máme veľmi veľa. Sú tu nielen regionálne odlišnosti, ale mnohé rodiny majú svoje tradičné recepty, ktoré varili generácie pred nimi a každý si takýto recept chráni. A to je to, čo sa nám uchovalo z tých tradičných Vianoc.
Mestský ženský spolok v Trenčíne
O existencii a aktivitách tohoto starého trenčianskeho spolku sa zachovali už len informácie v staršej regionálnej tlači a niekoľko archívnych písomností, ktoré nám umožňujú vytvoriť si predstavu, aký bol spoločenský a kultúrny život v Trenčíne v období tzv. “Belle epoque“ a v prvých rokoch po skončení 1. svetovej vojny.
Trenčiansky Mestský ženský spolok bol založený v roku 1873 a zvláštnu zásluhu na jeho vzniku mal vtedajší župný podnotár a budúci minister verejných prác, dopravy a obchodu Gabriel Baroš ( Baross, 1848 - 1892 ), ktorý sa stal tajomníkom spolku a prvá manželka trenčianskeho župana Irma Maršovská (Marsovszka), ktorá vykonávala funkciu 1. predsedníčky spolku. Tradícia, že na čele spolku stála spoločensky významná dáma a prácu tajomníka vykonával muž, sa udržala takmer počas celej existencie spolku.
V rokoch 1881 - 1904 bola predsedníčkou spolku Adela Maršovská ( druhá županova manželka ) a tajomníkom bol trenčiansky farár Rudolf Misz. V roku 1911 to bola manželka trenčianskeho lekárnika Fanny Simonová, po nej funkciu prebrala Alžbeta Sztrechayová a podpredsedkyňou bola Paula Brančíková. V roku 1936 sa funkcie ujala manželka riaditeľa továrne Tiberghien Fils Oľga Spillerová, funkciu tajomníka vykonával advokát a hlavný súdny radca Ľudovít Janovský. Stanovy spolku ( Trenčín, 1877 ).
Členstvo v spolku patrilo k istému spoločenskému postaveniu, jeho členky pochádzali z rodín známych mešťanov, podnikateľov, úradníkov či lekárov a jeho podporovateľkami boli dámy z tzv. vyšších kruhov.
Členky Mestského ženského spolku, 30-te roky 20. storočia.
Správy o charitatívnej činnosti spolku sa uverejňovali v miestnej tlači, predovšetkým v novinách Trenčan a Trenčiansky obzor. Trenčan v čísle 4 z 22.1.1927 uverejnil príspevok, ktorý vyzdvihoval charitatívnu činnosť členiek spolku - hmotnú a duševnú podporu chudobných a biednych obyvateľov Trenčína a založenie chudobinca v roku 1903. Ako uvádzajú noviny „ ...trenčiansky chudobinec vystavil spolok na pamiatku 30-ročného svojho jestvovania a ktorý od toho času aj udržuje a týmto spôsobom tvorí stály dobročinný ústav, akého niet na širokom okolí vzhľadom na veľkosť a jasnosť jeho miestností a na panujúcu čistotu“.
Mestský ženský chudobinec ( v súčasnosti budova Colného úradu na Partizánskej ulici v Trenčíne ) postavili za vtedajších 30 000 korún, plány vyhotovil staviteľ Jozef Dieter a budovu postavil Jozef Hinner. Zásluhu na postavení chudobinca mala druhá županova manželka Adela Maršovská a trenčiansky farár Rudolf Misz. V chudobinci bolo 17 miestností, byt dozorcu, 2 kúpeľne a bývalo v ňom 31 žien. Neskôr v roku 1941 sa zásluhou Oľgy Spillerovej pristavalo k budove nové krídlo, ktoré vysvätil opát Rudolf Misz za účasti provinciála Jozefa Braneckého. Vysviacka novej prístavby chudobinca bola 23. 11.
Členky Mestského ženského spolku na návšteve múzea, 30-te roky 20. storočia.
Spolok bol aktívny aj v čase 2. svetovej vojny. Kuchárska kniha vydaná spolkom v roku 1944.
Synagóga v Trenčíne
Kto budúci rok zavíta do Trenčína, európskeho hlavného mesta kultúry 2026, nemal by vynechať návštevu tamojšej neologickej synagógy. Určite potom dá za pravdu Oľge Hodálovej, ktorá túto secesnú synagógu označuje za radostnú. Vraj sa v nej každý usmieva. Dôvodov na radosť je viac - presne 87 rokov od neblahej Krištáľovej noci, počas ktorej nacisti ničili synagógy, modlitebne, židovské obchody a domovy, ju 9. novembra 2025 slávnostne vysvätili.
Osudy synagógy dokonale ovláda predsedníčka Židovskej náboženskej obce v Trenčíne Oľga Hodálová. Dokončili ju v septembri 1913. Dnešná synagóga stojí na mieste menšej drevenej synagógy z konca 18. storočia, ktorá už nestačila. Vtedy totiž mala židovská náboženská obec skoro dvetisíc členov, židia tvorili temer štvrtinu obyvateľstva Trenčína, takže potrebovali väčšiu synagógu. Postavili ju za hradbami, vedľa bývala židovská škola, lebo rabín je učiteľ. Keď však vypukla druhá svetová vojna, gardisti ju zničili, jazdili v nej dokonca na koňoch.
Tí, čo prežili a vrátili sa, nebolo ich veľa, sa zložili a opravili synagógu. Osadili aj tabule na pamiatku našich mŕtvych z holokaustu hneď pri vchode. Už v roku 1953 synagógu zabrali komunisti, urobili tu sklad odevov z Ozety. Budova chátrala, no najväčšia pohroma z nášho pohľadu prišla v 70. rokoch, keď mesto rozhodlo, že zo synagógy bude výborná galéria. Na tú však bolo treba biele steny, aby obrazy dobre vynikli.
V roku 1993 sa v rámci cirkevných reštitúcií synagóga vrátila židovskej obci. Nezabudnem na holandskú veľvyslankyňu, ktorá sa dívala na vystavené obrazy a povedala mi - viete, tie obrazy nie sú hodné tej budovy. Odpovedala som, že viem a že sa s tým pokúsime niečo urobiť.
Synagóga v Trenčíne.
Podarilo sa nám získať nórske granty, čo bolo úžasné, projekty sme mali pripravené, tak sme sa pustili do obnovy. Podmienkou nórskych grantov je, že po štyroch rokoch prác musí byť budova schopná fungovať - a my sme začali atypicky od podlahy. Robili sme archeológiu, výkopy, siete, podlahové kúrenie, izoláciu, sociálne zariadenie, všetko. Medzitým sa stal ďalší zázrak - prišla komisia z projektu Európske hlavné mesto kultúry, Trenčín ten titul pre rok 2026 vyhral. Sú hlasy, že synagóga k tomu výrazne prispela a vďaka tomu sme získali navýšenie nórskych grantov. To nám umožnilo odstrániť tri vrstvy bielej omietky - reštaurátori ju odstraňovali centimeter po centimetri okrem kupoly, tá jediná totiž nebola zabielená.
„Robili to kvalitní reštaurátori, ktorí pracovali srdcom, výsledok je prekrásny. Nikto z nás nečakal, dokonca ani pamiatkari, čo sa z toho vylúpne, lebo 50 rokov to nikto nevidel, mali sme len sondy, jeden starý amatérsky obraz a jednu čiernobielu fotografiu z Budapešti.
Všetci, vrátane pamiatkarov sme užasli nad tou monumentalitou. Báli sme sa, že to možno bude až príliš farebné, priveľa vzorov, ale napokon je výsledok krásny. Teraz sme vďaka titulu Trenčín - európske mesto kultúry získali ďalší grant a ideme dorobiť interiér, už finišujeme. Chystáme sa na vitráže, stĺpy, dokončenie schodísk, dvere, hore treba upraviť výstavný priestor, ešte nám ostáva exteriér a zvyšok strechy. Dúfame, že fasáda bude nemenej krásna ako interiér synagógy.
Zaujme nás aj prekrásne maľovaný parochet - záves, za ktorým sa uchováva tóra. Oľga Hodálová nám rozpráva, že sa zachovali tri tóry. Parochet, ktorý vidíme, je nový - na hodváb ho maľovala košická výtvarníčka Júlia Zelená. Pri vysvätení sa rozhrnie parochet a otvorí sa skrinka aron kodeš, v ktorej sú tóry. Práve keď sa zvitky tóry umiestnia do aron kodeša, je synagóga zasvätená. Dobrá správa je, že v synagóge sú znova pôvodné tóry, ktoré tu boli aj pri prvom zasvätení 23. septembra 1913.
Dátum tretieho vysvätenia trenčianskej synagógy nebol zvolený náhodne. Práve 9. novembra si svet pripomína začiatok Krištáľovej noci z roku 1938, ktorej sa hovorí aj novembrový pogrom. V Nemecku, Rakúsku a Sudetoch vtedy vypálili okolo 200 synagóg, mnohých židov zavraždili. Synagógy plienili, vypaľovali, ničili. Dnes, o 87 rokov neskôr, sa deje opak. Synagóga sa zapĺňa svetlom. Neosvetľuje ju oheň, ale svetlo porozumenia,“ povedal predseda Ústredného židovských náboženských obcí Richard Duda.
Židovská náboženská obec v Trenčíne získala viac ako dva milióny eur z grantov Európskeho hospodárskeho priestoru a Nórska a nórskych grantov. Ďalších zhruba 250-tisíc eur predstavovalo jej spolufinancovanie. Interiér trenčianskej synagógy sa vďaka týmto prostriedkom dočkal rekonštrukcie, bola zreštaurovaná pôvodná výmaľba, súčasťou projektu bola výmena podlahy, vybudovanie nových rozvodov elektriny, slaboprúdových rozvodov, zdravotechniky a taktiež dokončenie dažďovej kanalizácie zo strany Štúrovho námestia, kde voda spôsobovala podmáčanie budovy a pokles jednej z veží. Svoju pôvodnú podobu dostalo aj pódium, ktoré počas socialistickej prestavby zmenilo svoj tvar. V rámci projektu vymenili 24 okien na tambure - prstenci, ktorý sa nachádza pod kupolou. V priestore tiež pribudla expozícia venovaná židovskému kultúrnemu dedičstvu na strednom Považí.
Z nášho pohľadu tento projekt nie je len o obnove objektu, ale aj o integrácii do kultúrnych, vzdelávacích a, samozrejme, turistických aktivít na území mesta.