Vianočná omša je viac než len liturgická udalosť; je to hlboké ponorenie sa do tajomstva vtelenia Božieho Syna a posolstva pokoja, ktoré prináša svetu. Texty z Jánovho evanjelia a listu Hebrejom nám odhaľujú vnútornú podstatu Ježiša Krista a podstatu vianočného tajomstva: Kristus je Pravý Boh a Pravý človek. Dozvedáme sa, že Boží Syn sa stal človekom, a spolu s Nicejsko-carihradským Krédom vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.”
Zmysel Kristovho zostúpenia je naša Spása, ako sa zamýšľa sv. Gregor Nazianský: „Keďže naša prirodzenosť bola chorá, bolo ju treba uzdraviť, bola padnutá, bolo ju treba pozdvihnúť, bola mŕtva, bolo ju treba vzkriesiť. Stratili sme vlastníctvo dobra, bolo potrebné nám ho navrátiť. Boli sme zatvorení v temnotách, bolo treba preniesť nás na svetlo, boli sme zajatcami, čakali sme na záchrancu, ako väzni sme potrebovali pomoc, otroci - vysloboditeľa. Či tieto dôvody nemali svoju závažnosť? Teda Slovo sa stalo telom, aby sme takto poznali Božiu lásku: „Božia láska sa k nám prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na Svet, aby sme skrze Neho mali život” (1 Jn 4,9).
Vo IV. eucharistickej modlitbe počujeme veľmi výstižne, že sme stratili Božie priateľstvo, ale Boh nás nikdy neprestal milovať. Boh nás miluje, aj keď sme na svojich cestách škaredo poblúdili. On nás miluje napriek tomu, že kvôli nám trpí a napriek tomu, že i nám sa jeho prítomnosť zdá boľavá pre nás. Druhým dôvodom prečo sa Slovo stalo telom je skutočnosť, aby nám slúžilo za vzor svätosti: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa…” (Mt 11,29)” Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cez mňa” (Jn 14,6). A Boh Otec na Hore Premenenia prikazuje: „Počúvajte Ho!” (Mk 9,7). On je skutočne vzorom blahoslavenstiev a normou Nového zákona: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás” (Jn 15,12). Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo účastnými na Božej prirodzenosti” (2 Pt 1,4): Sv. Irenej Lyonský tvrdí: „lebo takýto je dôvod, pre ktorý sa Slovo stalo človekom, Syn Boží Synom človeka: preto, aby človek, ktorý vstúpi do spoločenstva so Slovom a tak príjme Božie synovstvo, stal sa synom Božím” a zhodne s ním sv. Atanáz: „Lebo Syn Boží sa stal človekom, aby z nás urobil Boha”. Ešte výraznejšie sv.
V súvislosti s príchodom Krista na svet často hovoríme o Vtelení. Na rozdiel od učenia o reinkarnácii, teda o prevteľovaní duší, cirkev učí a hovorí o inkarnácii Božieho Syna, o Vtelení. Podľa toho, ako to vyjadril sv. Ján (Slovo sa stalo telom…” (Jn 1,14), Cirkev nazýva Vtelením skutočnosť, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť, aby v nej uskutočnil našu spásu. V hymne, potvrdenej sv. List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve: „Preto keď prichádza na svet, hovorí (Kristus): Nechcel si obetu a dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu”. Viera v skutočné Vtelenie Božieho Syna je rozhodujúcim znakom kresťanskej viery. Jedinečná a zároveň aj zvláštna udalosť Vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani nie je výsledkom nejakého konfúzneho spletenia božského a ľudského. Ježiš Kristus je Pravý Boh a Pravý človek, lebo Pravý človek je Bohočlovek. Len takto môže človek naplniť svoje určenie, byť obrazom Božím.
V konfrontácii s týmito bludmi štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne vyznal v r. 451: „Nasledujúc svätých Otcov jednomyseľne učíme, že sa má vyznávať jeden a ten istý Syn, náš Pán, Ježiš Kristus, ten istý dokonalý v božstve ako aj v človečenstve, ten istý pravý Boh a pravý človek, zložený z rozumnej duše a tela, tej istej božskej podstaty s Otcom a spolupodstatný s nami čo do človečenstva” podobný nám vo všetkom, okrem hriechu” (Hebr 4,15), zrodený z Otca pred všetkými vekmi podľa svojho božstva a pokiaľ ide o človečenstvo, zrodený z Panny Márie, Matky Božej v týchto posledných dňoch pre nás a pre našu spásu.“ Takto Cirkev vyznáva, že Ježiš je nerozlučne pravý Boh i pravý človek. „Zostal, čím bol, prijal na Seba, čo nebol”, spieva rímska liturgia.
Stalo sa zvykom, že pred polnočnou svätou omšou sa navzájom obdarúvame. Zaiste všetci polnočnú svätú omšu prijímame ako dar. Pripomíname si narodenie Ježiša Krista, ktorý je darom Boha Otca a Boha Ducha Svätého pre celé ľudstvo. Ježiš prichádza na svet ako Boh v prirodzenosti človeka a prináša nám seba ako dar, na čo nás upozorňuje spev anjelov z betlehemských nív, keď oznamovali pastierom:„Pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2,14) Liturgia polnočnej svätej omše sa celá sústreďuje na Božiu dobrotu, ktorá sa ukázala ľuďom ako záblesk svetla uprostred tmy. Ten “záblesk svetla uprostred tmy“ v celých dejinách ľudstva sa dá vyjadriť jedným slovom: POKOJ.
Klananie sa troch kráľov
Slovo pokoj a s ním súvisiace slová sa často opakujú v dejinách spásy. Keď prorok Izaiáš teší a povzbudzuje ujarmený a skúšaný národ, teší ho slovami, v ktorom vedený Duchom Božím predstavuje Mesiáša ako obdivuhodného Radcu, mocného Boha, večného Otca a “Knieža pokoja.“ (Iz 9,5) Ježišove prvé slová po svojom zmŕtvychvstaní sú: „Pokoj vám!“ (Jn 20,21) V túto noc si Boh praje, aby sme my, ľudia pokoja a dobrej vôle, prijali jeho dar, ktorý ohlasujú anjeli: „Zvestujeme vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ (Lk 2,10) Keby sme sa pýtali, čo túto noc robí tak krásnou, veľkou, je to práve dar pokoja, Ježiš, Knieža pokoja.
Nečudujeme sa, že vianočné spevy, koledy majú tak podmanivú melódiu a často opakujúcu myšlienku „Dieťa“. Môže dieťa vedome a dobrovoľne urážať, vraždiť, nenávidieť, vyvolávať konflikty, napätia, hnev? Nie. Toto spôsobuje len hriech. K sviatkom narodenia patrí čistá duša. Je správne, že keď inokedy nemáme čas či síl, tak aspoň na Vianoce, na sviatky Narodenia Pána, očistíme si vo svätej spovedi svoje srdcia. Ak by sme tak neurobili, sami by sme cítili, že sláviť vianočné sviatky s hriechom v duši je na našu škodu; nepocítime a nestretneme sa s pravým zážitkom a obohatením, ktorým nás obdarúva Boh. Človek je stvorený na obraz Boží. Dieťa, uložené v jasliach, voláme Knieža pokoja. Boh prišiel na svet, aby človek žil v pokoji s Bohom na zemi, a tak si zaslúžil účasť v Božom kráľovstve. Boh prichádza, aby vyzval k nastoleniu pokoja medzi ľuďmi a Bohom. Hoci sa človek zriekol hriechom priateľstva s Bohom, on sám prináša svetu pokoj.
Je správne, že aspoň v túto noc, počas týchto dní túžime po pokoji, hľadáme pokoj. Na bránu kláštora neskoro večer ktosi zaklopal. Patríme aj my medzi ľudí, ktorí úprimne hľadajú pokoj? Patríme aj my medzi tých, ktorým záleží nielen na pokoji od zbraní, ale aj na pokoji vo svojej duši a dušiach ľudí, s ktorými žijeme? Bolo by pre nás všetkých v túto noc najužitočnejšie, keby sa na nás vzťahovali záverečné slová hymnu Zachariáša: „Tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívi a zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti a naše kroky upriami na cestu pokoja.“ (Lk 1, 78-79) Účasť na svätej omši v túto nezvyčajnú hodinu iste hovorí o túžbe po pokoji.
Je správne, že túžime mať najprv pokoj vo svojom srdci, ak ho chceme dať iným. Nehľadajme ho vo svojom okolí, ale najprv u seba. Ak v nás nebude hnevu, nenávisti, neprajnosti, závisti, lakomstva, tak nebude vojen ani vo svete. Ak nezabijeme Boha vo svojom srdci, nebude zabíjaný ani v bratoch a sestrách vo svete. V túto noc patrí sa prijať podmienky pre pokoj, ktoré prináša Dieťa v betlehemských jasliach. Sú to láska, pravda, spravodlivosť a sloboda. Ruský spisovateľ Dostojevskij opisuje vo svojej poviedke Démoni - Diabli dušu neveriaceho Stavrogina, ktorý neverí ani v Boha a ani diabla. Má životné heslo: „Boh neexistuje, všetko je dovolené.“ Toto je obraz aj dnešného človeka bez Boha. Kto neprijme Boha, ten zavrhne pokoj a spoznáva peklo, a niet sa čo čudovať, že takto zmýšľajúci končia svoj život podobne.
Táto noc nám prináša spev anjelov, ktorý je zárukou pokoja. Svet si dnes uvedomuje, že viac ako chleba a svetla potrebujeme pokoj. Ten nám dnes dáva Boh vo svojom Synovi, Dieťati uloženom v jasliach. Ak takto prijímame zvesť anjelov, ak je príčinou našej účasti na tejto svätej omši, tak prijmime darček, ktorý dáva a môže dať jedine Ježiš, ktorý hovorí: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam ako dáva svet.
Slovenská omša Vianočná Mariána Kittnera
VIANOČNÁ KOLEDA - Zbor sv. Cyrila a Metoda v Košiciach a archimandrita Jaroslav Lajčiak
Slovenská omša Vianočná je najnovším dielom hudobného skladateľa Mariána Kittnera a na CD nosiči sa dostala na trh len nedávno, hoci nahrávka bola vyhotovená už 19. januára 2020 v Kostole narodenia Panny Márie na bratislavských Dlhých dieloch. Autor a dirigent sa rozhodol skomponovať novú omšu z viacerých dôvodov. Prvým bol, podľa jeho slov, ten, že jeho prvá Vianočná omša, ktorú napísal v roku 2013, bola podľa názorov niektorých málo pastorálna. A vzhľadom na bohatstvo našej ľudovej kultúry by mnohí privítali v hudobnej tvorbe viac folklórnych motívov. Marián Kittner preto v novom diele Slovenská omša vianočná spája súčasnú tvorbu s pestrou zmesou ľudovej hudby, no dodržiava liturgické texty a omšu je možné okrem koncertného prevedenia zaradiť aj do liturgie.
Už pri počúvaní introdukcie prvej časti Kyrie, síce budete mať pocit, že ste sa ocitli v čisto folklórnom svete - vďaka sólo fujare v podaní rodáka z Detvy Rastislava Andrisa, no ihneď po tejto introdukcii, nastúpia inštrumentalisti a budete vedieť, že táto symbióza nie je prvoplánová. V kompozičných postupoch Kittner dokázal zachovať jadro charakteristickej zvukovosti folklóru a pritom zúžitkovať aj racionálne postupy, ktoré ponúka európska hudba. Využíva ich vo viachlasoch, dômyselnej kontrapunktickej práci, v priestore pre medzihry a celkovej koncepcii výstavby kompozícií. Spevácky zbor Magnificat a sólistov - Kateřina Herda Killarová (soprán), Angelika Zajícová (alt), Ondrej Hluchý (tenor, Vladimír Zajíc (bas) sprevádzajú inštrumentalisti - profesionálni hráči - Mucha Quartet (prvé husle - Juraj Tomka, druhé husle Jozef Ostrolucký, viola Veronika Kubešová a violončelista Pavol Mucha).
Z kvarteta je citeľné, že prispôsobili výraz aj spôsob interpretácie folklóru, zreteľná je zemitá akcentácia ťažkých dôb, v čom hráčov podporujú aj ďalší interpreti, zvukovo dominuje najmä kontrabas Vanessy Šarköziovej. Osobitý priestor rozvíjaniu zvukovosti prepojenej so slovenskou ľudovou hudbou necháva skladateľ v medzihrách. Kým v Kyrie je kratšia, priestor pre medzihru je podstatne dlhší v nasledujúcej časti omše, Gloria. Marián Kittner ju vyriešil členito, oslavný charakter začína introdukciou, v ktorej využíva typický barokový princíp kompozície na spôsob recitatívu. Podčiarkol duchovný rozmer oslavnej piesne. Tému, ktorú počujeme v inštrumentálnom prevedení, zopakujú speváci.
V medzihre necháva v zrýchlenom tempe priestor pre inštrumentalistov - s motívom ľudovej hudby, aby sa opäť v stíšenej atmosfére vrátil do pôvodného tempa a krásne nechal v intímnej nálade vyniknúť vokálne výkony. Sopranistka Killarová a altistka Zajícová sú profesionálne speváčky, kým mimoriadne peknou farbou disponujúci tenor Ondrej Hluchý a bas Vladimír Zajac profesionálne zázemie nemajú, čo na výkonoch počuť. V niektorých prípadoch môžu vyznievať subtílnejšie, no v chrámovej akustike to neprekáža, naopak. Tak ako v Suchoňových Obrázkoch zo Slovenska, tak aj v Slovenskej omši vianočnej nachádzame tonalitu a rytmiku, ktorá je nám taká blízka. V časti Credo skladateľ dokonca používa citáciu z opery Krútňava, keďže dielo vzniklo ešte v roku 2018, teda v roku, kedy sme si pripomenuli 110. výročie narodenia Eugena Suchoňa. Melódiu Páslo dievča pávy spieva zbor v unisono na text Crucifixus.
Sláčikový sprievod komponuje autor s akcentom na všetky ťažké doby, nádherne sa vyníma najmä part sopránov. Následne prenecháva známy motív sólistom - ohromujúci výkon podala sopranistka, ktorej sa podarilo dosiahnuť vokálnym prejavom dramatický prejav bez toho, aby svoj prejav silila. V spoločnom parte s tenoristom mala síce dynamicky navrch, no vyvážila to pekná farba a precítený prejav tenoristu. Výrazovo náročná časť Sanctus v sebe dômyselne spája barokovú estetiku s ľudovou zvukovosťou a precíznou kompozičnou technikou klasickej hudby. Jej výraz je presvetlený, oslavný, je kánonicky riešená a spevácky zbor Magnificat ju spieval s dôsledným dodržiavaním terasovitej dynamiky. Baránok Boží, symbol obety - Agnus Dei uzatvára Kittnerovu Slovenskú omšu vianočnú. Pomalé tempo, záverečné stíšenie, lyrický flautový motív a rozvíjajúca sa polyfónia v prekrásnom súzvuku, ktorú zavŕši opäť fujara.
Unikátne spracovanie slovenskeho folklóru do vokálno -inštrumentálnej kompozície s názvom Slovenská omša Vianočná, ktorá je najnovším dielom hudobného skladateľa Mariana Kittnera, uvedú 25. decembra v Kostole Narodenia Panny Márie na Dlhých Dieloch v Bratislave. Ide v poradí o druhú Vianočnú omšu tohto autora, avšak na rozdiel od prvej omše písanej viac v barokovom štýle je najnovšia inšpirovaná ľudovou hudbou. Dielo vychádza z liturgických latinských textov Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus - Benedictus a Agnus Dei. Dielo končí krátkou inštrumentálnou kódou, kde na jej konci zaznievajú tóny fujary, ktorá sa objaví aj na začiatku. Autor sa v diele inšpiroval tvorbou Eugena Suchoňa, ktorý vo svojich dielach tiež čerpal námety z ľudovej hudby. Čast Credo obsahuje fragmenty z opery Krútňava, kde na melódiu Páslo dievča pávy zbor v unisone spieva text Crucifixus. Omša zaznie v rámci liturgie a bude ju dirigovat sám autor.
Kritika Zrunekovej a Rybovej Vianočnej Omše
Po takmer 20 rokoch sme sa „dočkali“ nahrávky známej latinsko-slovenskej Vianočnej omše P. Juraja Zruneka OFM (1736-1789) zo zborníka Harmonia pastoralis. Na svetlo sveta sa tak dostala ďalšia znetvorená karikovaná podoba tejto františkánsky prostej jednoduchej skladby, ktorú doteraz, žiaľ, pochopil jediný človek - Angličan Andrew Parrott. CD dopĺňa rovnako známa a populárna Rybova Česká mše vánoční. Interpretmi diel sú Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala (pod vedením Ewalda Danela), zbor Lúčnice (zbormajsterka Elena Matušová), sólisti Terézia Kružliaková, Eva Šušková, Róbert Smiščík, Gustáv Beláček, autorom novej „úpravy“ je známy folklorista Peter Jantoščiak.
Jantoščiakova úprava však obsahuje všetko možné, čo si len poslucháč dokáže predstaviť: od „základných topoi“ tejto skladby (primitívny fujarový rozfuk na začiatku Glorie) obsiahnutých už na prvej nahrávke Miloslava Venhodu s Pražskými madrigalistami, keď sa o tom, ako reálne znela františkánska hudba vedelo len veľmi málo, cez najrôznejšie štýlové roviny akéhosi „pseudobaroka“, romantizujúci veľký zvuk orchestra až po ustavičné cinkanie, trilkovanie, drumbľovanie, búchanie, ktoré často rušia vnímateľnosť omšového textu (toľko buchotu možno v omši sotva ešte niekde počuť). Krásna a jednoduchá hudba je opradená hustou pavučinou pridaných hlasov a protihlasov, ako sa to robilo v úpravách staršej hudby na Slovensku pred viac než polstoročím. Ako keby táto prostá, svojím spôsobom však geniálna hudba, potrebovala podobné barličky.
Aktuálna nahrávka dokonca nerešpektuje ani elementárne princípy cirkevnej hudby v 18. storočí: po Christe eleison sa opakuje Kyrie i s pomalým úvodom (interpreti zrejme nevedia, že pomalý úvod sa v omšiach bez výnimky vynechával, opakovalo sa iba Kyrie v rýchlom tempe), recitatív Juž sem vykonal je síce dostatočne dramatický, no upravovateľ ho „vyšperkoval“ inštrumentáciou, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Wagner a s barokovým recitatívom nemá nič spoločné. Čisto „folklórna“ úprava by bola určite znesiteľnejšia. Celkovo je táto úprava nestráviteľným „gulášom“, ktorý s pôvabnou Zrunekovou hudbou nemá nič spoločné a poslucháč v nej dostáva každú chvíľu „po hlavje polenem“ ako sa o tom spieva v Počuj, Jano, vejdi ven.
Čo sa týka interpretácie, možno na CD tiež máločo vyzdvihnúť. Zbor je však zbytočne veľký, zvukovo predimenzovaný, navyše ustavičné spievanie v oktávach je nereálne a odporuje nielen františkánskej hudbe, ale akejkoľvek figurálnej cirkevnej hudbe. Gustáv Beláček zbytočne operne forsíruje, ale aby si speváci uvedomili, že spievajú cirkevnú hudbu, to by sme už asi chceli priveľa. O čosi lepšie sú na tom sólistky Eva Šušková a Terézia Kružliaková. Keby aspoň táto skladba, ktorá nevyžaduje žiadne dotvorenie/úpravu, bola interpretovaná zaujímavo, ale to, čo možno počuť, sme počuli už najmenej tisíckrát. Naštudovanie diela však predstavuje sotva „šedý priemer“, v Čechách zahrá túto populárnu skladbu podobne hocijaký lepší amatérsky orchester. Z tohto hodnotenia sa vymykajú azda iba farebne zaujímavé hlasy sólistov.
Ak vezmeme do úvahy nevkusný výtvarný návrh (CD so zlatým písmom v duchu „podnikateľského baroka“), úbohý sprievodný text plný vecných chýb a nejasných formulácií či nezmyslov v texte o Zrunekovi („najzaujímavejším ľudovým prvkom je začiatok časti Benedictus, je verným napodobením bľačania oviec“ - čo je na tom ľudové, vie asi len autor textu sám; pritom citácií ľudových melódií či alúzií na ne je v skladbe neúrekom alebo „dielo je unikátne tým, že obsahuje ľudový humor“ a pod.) toto CD sotva môže reprezentovať slovenskú hudbu v zahraničí a aj doma napácha viac škôd než úžitku. Toto všetko si páter Zrunek určite nezaslúžil! Ale takýto je momentálny stav „vo veci Zrunek“ na Slovensku...
tags: #vianocna #omsa1svaty #svaty #nadovsetko #svaty #valasi