V goralskej obci Lendak, ktorá sa nachádza v Popradskej kotline, si príchod Ježiša Krista na svet pripomínajú naozaj veľkolepo. Táto obec je známa uchovávaním svojich jedinečných ľudových tradícií, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu.
V Lendaku žije viac ako 5000 obyvateľov a takmer každý z nich má vo svojom šatníku tradičný ľudový kroj. Ako povedala Helena Gáliková z Lendaku pre TASR, "tá viera ma k tomu vedie".
Počas Adventu sa v obci intenzívne pripravujú na Vianoce, ktoré tu začínajú už na Mikuláša, čo je obzvlášť radostné pre deti. Počas Vianoc sa v Lendaku každý deň modlievajú "deviatnik", čo sú spoločné modlitby niekoľkých rodín.
Ešte stále tu fungujú koledníci a neodmysliteľnou súčasťou je aj polnočná svätá omša. Podstata Vianoc v tejto obci spočíva v tom, že ľudia môžu osláviť narodenie Ježiša Krista tak, ako sa v rodine oslavujú narodeniny.
O dodržiavanie niektorých vianočných zvykov sa zaslúžil aj farár Anton Mario Hrtus, ktorý v Lendaku pôsobil od roku 1969. Práve on naučil Lendačanov viac duchovne vnímať hodnotu Vianoc.
Vianoce v Lendaku kedysi nebývali o veľkých hostinách a preplnených stoloch. Prinášali skôr zaslúžený oddych po tvrdej práci. Boli sviatkami skromnosti, lásky, pokoja.
Podobne ako v ostatných horských oblastiach Oravy a Spiša na slovensko-poľskom pohraničí aj v Lendaku kedysi žili najmä pastieri, horali - z poľského gorali - charakteristickí goralským nárečím a vlastným, farbistým folklórom.
Polnočná omša v Lendaku
Na pravú polnoc sa všetci obyvatelia Lendaku vyberú do kostola v tradičných krojoch. Príchod krojovaných veriacich na polnočnú omšu je pastvou pre oči a v kostole nenájdete ani jedno voľné miesto.
Na Štedrý deň v Lendaku je vždy najkrajšia polnoc. Pre miestnych je polnočná omša najmagickejším zážitkom počas celého roka. Keď sa blížila polnoc, po dedine chodili pastieri, plieskali bičom a trúbili, čo bolo predzvesťou polnočnej svätej omše. A veľká radosť nastala, keď už všetci sedeli v kostole, oblečení v bielom, a začala sa svätá omša.
Pavel Žmijovský si zaspomínal, ako a kedy sa začínala tradičná príprava na Vianoce v ich rodine. „Práce na poliach a statkoch sa skončili na Luciu. Dievčatá v ten deň varili halušky, do ktorých dávali lístky s menami svojich vyvolených. Potom sledovali a čakali, kedy vyjde na povrch prvá haluška. Vybrali ju a vytiahli z nej lístok s menom. Či sa niektorej podarilo ‚ukradnúť‘ či ‚uvariť‘ si toho svojho vyvoleného, sa síce už nedozvieme, ale minimálne to pre ne bola príjemná zábava pred sviatkami. Chlapci zase na Ondreja liali cín.
Intenzívnejšie a duchovne hlbšie prežívanie blížiacich sa Vianoc badať v Lendaku aj navonok deväť dní pred Vianocami. „Deväť dní sa chodí z domu do domu s obrazom Panny Márie a Jozefa. Zažil som to ešte ako dieťa, že sme takto chodili celá rodina. Aj dnes sa táto tradícia stále dodržiava. „Najprv stôl fungoval ako oltárik so soškou a potom kto koľko a čo mal, to naň dal. Neskôr sa zvyk zmenil. „Keď som bol starší a mal som už vlastnú rodinu, dali sme stôl do stredu obývačky. Stretnutie celej rodiny je základný kameň lendackých vianočných sviatkov.
I keď Vianoce u Žmijovských neboli vždy pestré a bohaté, bol u nich prítomný Boh. To bol skutočný zázrak a radosť. Oblátky, ako sme už spomínali, predtým na vianočnom stole nebývali. „Tak sme začali oblátky jedávať s medom a cesnakom, ako to poznáme aj dnes.“ Večera bývala klasická - kapustnica, ryba a šalát. Preto tradičná kapustnica spočiatku neobsahovala údeniny či klobásky, lebo pôst od mäsa trval až do polnoci. Až postupne, keď aj Cirkev upustila od celodenného pôstu, začali sa do kapustnice namiesto hrubých rezancov pridávať údeniny. Tak to bolo aj u Žmijovských, keďže chovali dobytok a pred Vianocami sa robila zabíjačka.
„Nesmelo sa nič robiť, nechodilo sa na návštevy - ani k rodinám. Na Štedrý deň bolo najkrajšie, keď sa blížila polnoc. „Po dedine chodili pastieri, plieskali bičom a trúbili. To bola predzvesť polnočnej svätej omše. A veľká radosť nastala, keď sme už sedeli v kostole, všetci v bielom, a začala sa svätá omša. To ste už vedeli, že sú naozaj Vianoce.
Súčasťou vianočných sviatkov v Lendaku je oddávna aj bábkové divadielko s vtipným názvom džafkulína, ktoré pripravujú miestni chlapci. Džafkulína je vlastne hra s bábkami, v ktorej účinkujú aj ľudia a predstavujú príbeh narodenia Ježiša Krista. S týmto divadielkom sa chodievalo a chodieva od domu k domu. „Oddávna chodili koledníci, mladší i starší, vinšovať z domu do domu. Je to jedna z tradícií, ktoré sa tu dodržiavajú z generácie na generáciu.
Lendacký kroj
Podľa krojov sa v Lendaku vždy dali rozoznať aj dni sviatkov. „Na Štedrý deň boli ženy v bielom a potom dva slávnostné dni v ružovom.
Ženský kroj pozostáva z:
- Vyšívaná biela dierkovaná košeľa
- Gorset (lajblík) (predtým kašmírový, neskôr zamatový) vyšívaný farebnými nitkami, neskôr flitrami s motívom dževjyndžola - ľudovo nazývaného tiež pastiersky chlieb, kocyk labek - plesnivca alpského a pod., podľa fantázie tej, ktorá ho vyšívala. Vpredu bol zašnurovaný farebnou stuhou, ukončenou mašľou.
- Sukňa - kašmírová - tzv. gibetová - farebná, pod ktorú sa obliekajú 2-4 biele spodničky, odspodu tiež vyšívané.
- Na nohách krpce.
U mladých žien sú farby svetlé, pestré, u starších skôr tmavé. Mladucha mala kroj tiež vyšívaný, no gorset i sukňe mali podkladovú farbu bielu.
Mladé dievčatá nosili dlhé vlasy zapletené do dvoch vrkočov s úzkymi stuhami (bielymi, alebo červenými). Vydaté ženy mali vlasy spletené do vrkočov a zapletené do cuby. Na hlave nosili, hlavne staršie ženy, šatky šafolki - vlnené šatky, neskôr šatky s ružami (kvetovaným vzorom), alebo tzv. tureckým vzorom. Niekedy sa nosili i metrofki, pravdepodobne preto, že ich obsah bol 1m štvorcový. Najčastejšie boli žlté alebo slabo hnedé.
Súčasťou kroja sú aj:
- krpce - ľahká kožená obuv z kože, sviatočne zdobené vyrazeným vzorom, alebo vybíjané.
- kapce - súkenné vysoké papuče až do pol lýtok. Boli ušité z čierneho (alebo tmavošedého) domáceho hrubého súkna, s prešívanou dvojitou podošvou, z vnútornej (alebo prednej) časti našitým zipsom.
- serdak - kožúštek (bez rukávov) z ovčej kože, ktoré dievčence nosili v chladnejšom období a v zime. Ženský serdak bol lemovaný čiernou kožušinkou aj okolo otvoru pre ruky.
- metrofka - šatka, ktorú nosievali mladé dievčatá a ženy na pleciach, prípadne hlave a pleciach, ktorá ich mala chrániť pred zimou v sychravom a zimnom počasí. Ich názov pochádzal pravdepodobne z toho, že ich obsah bol 1 m štvorcový. Po okrajoch boli lemované dlhými hodvábnymi strapcami.
- šafolka - vlnené šatky, ktoré nosili hlavne staršie ženy, neskôr s kvetovaným vzorom - ružami, alebo tzv.
Vo všedné dni sa čepce prestali nosit na prelome 19. a 20. storočia.
Začiatkom 20. storočia (po I.
Lendacký kroj
Štedrovečerné jedlo a zvyky
V Lendaku nie je kapustnica taká tradičná ako inde na Slovensku, skôr sa preferuje hovädzí vývar. Niekedy boli sviatočným jedlom krúpy s údeným rebrom alebo kolenom, ktoré sa jedli počas celých sviatkov. Dnes je to už iné a aj v Lendaku majú modernejšie jedlá. Štedrovečerné jedlo pozostáva z kapustnice, ryby a šalátu. Koláče sú väčšinou z lineckého cesta a robia tiež pečené kysnuté koláče plnené makom, orechmi, lekvárom, alebo jablkami.
Na Štedrý deň sa o štvrtej hodine koná svätá omša, na ktorú chodia väčšinou deti, zatiaľ čo zvyšok rodiny chystá večeru. Pred večerou sa rodina modlí, začína sa oblátkou a rozrezaným jabĺčkom, z ktorého si každý vezme jednu časť. Každý je vyhladovaný tým, že sa celý deň postí, preto sa hneď pustí do jedla. Darčeky v Lendaku nie sú honosné a odovzdávajú sa po štedrovečernej večeri. Kedysi, keď deti dostali jablko, mandarínku, lízanku, prikryté vreckovkou, boli spokojné.
Štedrovečerná večera
Rozdelil Goralov do dvoch skupín - na oravských a spišských, pričom tie spišské tradície reprezentujú dve tatranské obce. Je to Ždiar a Lendak. Ľudia v týchto dedinkách mali ťažký život na horách, ale štedrovečerný stôl musel byť bohatý. Bolo na ňom všetko, čo sa počas roka vypestovalo a čo priniesla úroda. Švedlár uviedol, že v Ždiari sa objavuje ako typický zvyk „betlehemská hra“ o troch kráľoch, ktorý sa tam udržal dodnes. V Lendaku sa zachovali dva zvyky, a to chodenie s kozou a tzv. Džafkuline. Pri tej prvej deti chodili s imitáciou kozej hlavy na Štedrý deň po domoch a vinšovali. Za to dostávali koláče a iné jedlá. Džafkuline bola hra s bábkami, kde účinkovali aj ľudia, predstavovali príbeh narodenia Ježiša Krista. Tiež chodili vinšovníci od domu k domu a hrali toto malé predstavenie. „Ešte dnes sa stáva, že v kostole pri omši ľudia obetujú malého barana alebo iné živé dary, ako ovocie, zeleninu, hrudu syra a pod.,“ zhodnotil Švedlár. Typickým znakom pre tieto dediny je, že ľudia chodia na sväté omše oblečení v krojoch. „Každý sa pri tých slávnostných obradoch na Vianoce oblieka do svojho kroja, to je ich odev,“ povedal Švedlár. Gorali majú piesne podobného charakteru ako na celom Slovensku, avšak niektoré si prispôsobili do svojho nárečia, ktoré má poľské črty. Večerať sa začalo vždy s východom prvej hviezdy a na štedrovečernom stole muselo byť aspoň 12 jedál. Najprv sa jedli oblátky, potom jabĺčko, ktoré sa rozrezalo, aby bolo vidieť, či je zvnútra zdravé. Kapustnica, nie taká ako dnes, bola len akýsi vývar z kyslej kapusty s veľkými a hrubými rezancami. Na Vianoce sa tiež varila fazuľa a hrach a na záver mali vždy „bobáľky“ s makom. Pre Goralov Vianoce znamenajú najväčší pôst, mäso mohli jesť až po polnočnej svätej omši. Prvý sviatok vianočný sa podľa Švedlára nesmelo robiť nič, ani len zametať, ľudia boli doma, ani na návštevy nechodili. Jediné, čo mohol gazda urobiť, bolo nachovať dobytok. Na Druhý sviatok vianočný sa už mohlo chodiť na návštevy a konali sa aj prvé zábavy. Na sviatok Troch kráľov sa tiež nesmelo nikam chodiť ani nič robiť.