Dnes si pripomíname životy dvoch významných apoštolov: Jakuba a Filipa. Ich životné príbehy sú plné viery, obetavosti a horlivosti pre šírenie evanjelia. Pozrime sa bližšie na ich životy a odkaz.
Svätý Jakub Starší
Svätý Jakub Starší, v slovenskom jazyku známy aj ako Jakub Väčší alebo Jakub Zebedeov, patrí k dvanástim apoštolom, ktorých si vybral Ježiš Kristus. Prívlastok „starší“ alebo „väčší“ sa mu dáva na odlíšenie od iných apoštolov s rovnakým menom, predovšetkým od Jakuba mladšieho, syna Alfejovho. Toto rozlíšenie je dôležité, pretože Nový zákon spomína viacero osôb s menom Jakub, a preto je nevyhnutné hneď na začiatku objasniť, o ktorého apoštola ide. Fakt, že je potrebné ho odlišovať, poukazuje na jeho význam a rozsiahlu úctu v kresťanskej tradícii.
Život svätého Jakuba bol úzko spojený s jeho rodinou. Bol synom Zebedeja, ktorý sa živil rybolovom, a Salome. Jeho bratom bol Ján, ktorý sa taktiež stal apoštolom a je známy ako svätý Ján Evanjelista. Predtým, ako sa Jakub stal Ježišovým učeníkom, pracoval ako rybár na Genezaretskom jazere, pravdepodobne v blízkosti Betsaidy.
Evanjeliá opisujú, ako Ježiš povolal Jakuba a Jána, aby ho nasledovali, keď so svojím otcom Zebedejom lovili ryby. Bez váhania zanechali svoje siete a loď a rozhodli sa ísť za Ježišom. Táto okamžitá odpoveď na Ježišovo volanie svedčí o ich hlbokej viere a odhodlaní.
Počas svojho pôsobenia bol Jakub súčasťou Ježišovho vnútorného kruhu, spolu s Petrom a Jánom. Táto trojica apoštolov bola svedkom kľúčových udalostí Ježišovho života, ako bolo premenenie na hore Tábor, vzkriesenie Jairovej dcéry a Ježišova úzkosť v Getsemanskej záhrade. Toto výnimočné postavenie v Ježišovom spoločenstve poukazuje na hĺbku ich vzťahu a ich dôležitú úlohu v šírení evanjelia. Ježiš dal Jakubovi a Jánovi prezývku „Boanerges“, čo znamená „Synovia hromu“, pravdepodobne kvôli ich temperamentnej povahe. Táto prezývka naznačuje ich horlivosť a silné emócie, ktoré sprevádzali ich nasledovanie Krista.
Po Ježišovom nanebovstúpení sa Jakub venoval kázaniu evanjelia. Tradícia hovorí, že pôsobil v Jeruzaleme, Samárii a dokonca aj v Španielsku. Hoci biblické záznamy neposkytujú podrobnosti o jeho misijných cestách po Turícach, tradícia o jeho pôsobení v Španielsku je silná a významná, najmä v súvislosti so Santiagom de Compostela.
Svätý Jakub sa stal prvým z apoštolov, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Okolo roku 44 po Kristovi bol v Jeruzaleme zatknutý kráľom Herodesom Agrippom I. a popravený sťatím. Jeho mučeníctvo je zaznamenané v Skutkoch apoštolov a svedčí o jeho neochvejnej viere v Krista až do samého konca. Legenda hovorí, že cestou na popravisko uzdravil ochrnutého muža, čo viedlo k obráteniu a následnej mučeníckej smrti jedného z jeho katov. Tento zázrak poukazuje na jeho neustálu službu a vplyv aj v posledných chvíľach jeho života.
Tradícia uvádza, že jeho pozostatky boli neskôr prenesené do Santiaga de Compostela v Španielsku, ktoré sa stalo jedným z najvýznamnejších pútnických miest v kresťanskom svete. Táto spojitosť s významným pútnickým miestom zdôrazňuje jeho trvalé dedičstvo a úctu, ktorú si získal.
Svatojakubská pouť: 300KM, cesta která změní tvůj život! (PORTUGALSKÁ TRASA)
Santiago de Compostela
V 8. storočí boli relikvie sv. Jakuba zachránené pred pustošením mohamedánov a prenesené do Španielska. K ich uchovaniu a úcte bol postavený kostol v Galícii, kostol sv. Jakuba, ktorý bol posvätený 25. júla 816. Možno aj z týchto udalostí sa odvodzuje jeho doslova vojenské zameranie proti Maurom, proti Mohamedánom, ktorí ohrozovali Španielsko. Z tohto chrámu sa stalo asi v 10. st. slávne pútnické miesto Santiago de Compostella, ktoré bolo do 15. st. viac navštevované ako samotný Rím a Jeruzalem. Význam sv. Jakuba pre Španielsko bol kedysi tak veľký, že Španielsko nazývali aj Jakubovou zemou. V roku 1161 vznikol v Leone rytiersky rád „sv.
Vieme, že sv. apoštol Jakub býva označený aj mušľou. Hovorí sa o Jakubovej mušle. Toto sa odvádza od starého zvyku, že pútnici, ktorí navštívili Jakubov hrob, dostali klobúk, ktorý bol ozdobený veľkou mušľou. Od tohto zvyku sa odvodzuje patronát sv. Jakuba nad klobučníkmi, teda nad tými, ktorí vyrábali klobúky.
Sv. Jakub bol patrónom rytierov, robotníkov, lekárnikov a drogistov, klobučníkov a voskárov, tiež bol patrónom tých, ktorí vyrábali železné reťaze, a samozrejme bol patrónom pútnikov. Zvykli ho vzývať i v prosbách za dobré počasie. Aj u nás býval zvyk, že v deň sv. Jakuba prinášali sedliaci prvé zrelé jabĺčka na požehnanie a do dnešného dňa im zvykneme hovoriť jakubky.
Zobrazovanie sv. Jakuba
Na obrazoch ho môžeme vidieť ako apoštola, väčšinou s knihou. Tiež býva znázorňovaný ako pútnik s palicou, s fľašou, s vreckom a klobúkom. Na niektorých zobrazeniach sú poukazy na jeho mučeníctvo. Zobrazuje sa tiež ako rytier „Matamoros“ čo znamená „ničiteľ Maurov“.
Vyprosujme si dnes zápal apoštola Jakuba za Kristovu vec a silu svedčiť aj v nepriaznivých pomeroch.
Svätý Filip Apoštol
Svätý Filip bol rybárom a patril medzi učeníkov Jána Krstiteľa. Spolu s apoštolom Ondrejom boli jedinými apoštolmi, ktorí majú grécke meno. V zoznamoch apoštolov sa uvádza na piatom mieste. Bol jedným z prvých, ktorí šli za Ježišom (Jn 1, 43-44). Ihneď získal Natanaela, neskoršieho apoštola Bartolomeja, a priviedol ho k Ježišovi (Jn 1, 45-46), bol pri nasýtení zástupov z piatich chlebov (Jn 6, 5.7.). Na neho sa obrátili grécki pútnici, keď chceli vidieť Majstra (Jn 12,21). Žiadal Krista, aby apoštolom ukázal nebeského Otca (Jn 14,8). Po Kristovom zmŕtvychvstaní ohlasoval evanjelium najprv vo svojej vlasti, potom pôsobil v Skýtii a Frýgii v Malej Ázii (Turecko), kde obrátil a pokrstil mnoho pohanov. O jeho smrti legendy hovoria, že bol zajatý modlárskymi kňazmi, bičovaný, ukrižovaný a ukameňovaný za cisára Domiciána.
Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“. Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: »Ukáž nám Otca?!« Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne.
Patrón
Svätý Filip je patrón lekárnikov, farbiarov a obchodníkov s farbami, klobučníkov, cukrárov, paštekárov, obchodníkov, valchárov.
Svätý Jakub Mladší
Svätý Jakub Mladší bol synom Alfeja (zvaného aj Kleofas) a matky Márie, ktorá bola príbuznou Panny Márie, preto ho označovali ako Pánovho brata (porov. Mt 13,55; 27,56; Mk 6,3; 15,40) a rodným bratom svätého Júdu Tadeáša. Spomínajú ho všetci synoptici na jednom z posledným miest, čo znamená, že bol medzi apoštolov prijatý medzi poslednými (Mt 10,3; Mk 3,18; Lk 6,15; Sk 1,13). Patril k Nazirejcom, u Židov požíval veľkú vážnosť a pre jeho svätý a prísny život ho už v mladosti volali „Spravodlivý“.
Patril medzi stĺpy Cirkvi spolu s Petrom a Jánom. Stal sa prvým predstaveným (biskupom) kresťanskej obce v Jeruzaleme (Sk 12,17; 15,ý.13; 21,18; Gal 1,19; 2, 9.12), autorom jedného listu (Jak 1,1), v ktorom zdôrazňuje trpezlivosť v utrpení a vieru, ktorá je bez dobrých skutkov mŕtva. Ku Kristovi priviedol mnoho Židov. Na popud veľkňaza Annáša II. bol zhodený z chrámovej hradby a na zemi ho dobili kameňmi, čo dosvedčuje aj Jozef Flávius (Ant. 20, 9,1).
Jeruzalemský biskup
Jakub Mladší sa po zoslaní Ducha Svätého stal prvým biskupom Jeruzalema. Bolo to významné miesto i ťažké, keďže v tomto meste Ježiša ukrižovali. Dôležitosť tohto úradu potvrdzujú viaceré udalosti, opísané v Skutkoch apoštolov, napr. pri zázračnom vyslobodení z väzenia Peter hovorí veriacim: „Oznámte to Jakubovi a bratom“ (Sk 12,17). Na jeruzalemskom sneme Jakub zasahuje do debaty a jeho slovo má váhu (Sk 15,13-19).
Jakubov list
Jakub napísal prvý zo siedmich listov, ktoré sa volajú „katolícke“, čiže všeobecné. List je adresovaný kresťanom v diaspore. Hovorí v ňom o potrebe a účinnosti modlitby, o pôvode a povahe pokušenia, o konaní skutkov lásky („viera bez skutkov je mŕtva“), o ovládaní jazyka, o krotení náruživosti a o požiadavke spravodlivosti vo vzťahu k blížnemu.
Smrť
Z jeho života je známych viacero podrobností, ktoré podáva cirkevná tradícia. Na základe Hegesipových záznamov o ňom píše historik Eusebius ako o svätom mužovi, ktorý žil prísnym spôsobom života. Na bosých nohách nosil sandále, nestrihal si vlasy ani bradu, nepil víno, nejedával mäso. Často sa modlieval. Bol veľmi horlivý pri ohlasovaní evanjelia Židom. Biskupom bol do roku 62.
Vtedy zomrel rímsky miestodržiteľ Festus. Jeho nástupca neprichádzal, a tak veľkňaz Hanan II., syn Annáša to využil, zvolal veľradu, Jakuba obvinili, že porušuje zákon a odsúdili ho na smrť kameňovaním. No báli sa ľudu, ktorý si ho ctil ako „Spravodlivého“. Vyviedli ho preto na strechu chrámu a nútili ho, aby odtiaľ vyhlásil, že sa zrieka viery v Ježiša Krista. On však hlasito kričal na ľudí a vyznal, že Ježiš je pravý Boh a sedí po pravici Otca. Nato ho zúriví farizeji a zákonníci zhodili dolu. Potom ho ešte kameňovali a nakoniec mu rozbili hlavu sochorom. O niekoľko rokov (r. 70) Rimania zrovnali Jeruzalem so zemou. Telo sv. Jakuba pochovali v blízkosti chrámu. V roku 572 jeho pozostatky preniesli do Carihradu a neskôr do Ríma, kde ich uložili s pozostatkami sv.
Sviatok
Sviatok týchto apoštolov bol spojený s posviacku rímskej Baziliky dvanástich apoštolov, ktorá sa slávila 1. mája okolo roku 570. V tejto bazilike boli uložené časti relikvií oboch apoštolov. Keď pápež Pius XII. ustanovil na 1. mája sviatok svätého Jozefa, robotníka, sviatok týchto apoštolov bol prenesený na 11. mája. V obnovenom kalendári sa ich sviatok slávi 3. mája, v prvý voľný deň po 1. máji.
Relikvie
Relikvie ex ossibus (z kostí):
- Sv. Filip, apoštol Narodenie: 1. storočie, Betsaida, dnešný Izrael Smrť: asi 80, Hierapolis, Ázia
- Sv. Jakub Mladší, apoštol Narodenie: 1. storočie Smrť: asi 62, Jeruzalem, dnešný Izrael
Sviatok týchto apoštolov je mimoriadnym dňom pre tých z nás, ktorí chcú prinášať evanjelium iným ľuďom. Ten silný impulz, ktorý zažili apoštoli Jakub a Filip, je ten istý, ktorý podnietil svätého Josemaríu napísať: „Keď istý kňaz podával Sväté prijímanie, mal sto chutí zvolať: Podávam ti blaženosť!“[1]. My kresťania prežívame radosť už na tejto zemi, ktorú nechceme skrývať. Žijeme s Pánom: naše veci sú jeho vecami, jeho život je náš a vieme, že toto je najväčšia radosť.
Osobné šťastie, ktoré toto stretnutie s Kristom vyvolalo v živote apoštolov, bolo hnacou silou ich kázania, a preto sa rýchlo rozšírilo do celého sveta.
Apoštoli sa často zhromažďovali okolo Ježiša, niekedy na úbočí kopca, inokedy pri stole. Spoločne sa po jednom vydávajú na dlhé prechádzky. To všetko sú chvíle intimity, ktoré sa im nikdy nevymažú z pamäti. Aj my z jeho milosti žijeme s Kristom. A keď zažívame Božiu lásku k sebe navzájom, prirodzene sa objavuje túžba „aby sme o ňom rozprávali všetkým, pretože toľko radosti sa iba do jedného srdca nevojde“[2]. Takto chápeme, že každá činnosť, každé zamestnanie kresťana je apoštolátom bez toho, aby ho vnímal ako niečo odlišné od svojho zamestnania. Iní ho oceňujú v blízkosti, v pokoji napriek ťažkostiam, v radosti.
„Cirkev rastie príťažlivosťou. A odovzdávanie viery sa uskutočňuje príkladom, dokonca až po mučeníctvo, ako sa to stalo apoštolom Filipovi a Jakubovi. Keď v živote vidíme túto súdržnosť medzi tým, čo robíme, a tým, čo hovoríme, vždy sme zvedaví: prečo tento človek žije práve takto? Prečo žije životom služby druhým? A táto zvedavosť je semienkom, ktoré Duch Svätý berie a nesie ďalej“[3].
Celý Pánov život, jeho slová, jeho skutky, jeho prechod na zemi nás premieňa. Svätý Pavol pripomína Korinťanom, že sme postavení na tomto posolstve a že nás zachraňuje. Je to skutočné a úžasné tajomstvo, spomienka, ktorá je viac ako spomienka, pretože je prítomná v našom živote.
„Tomáš Akvinský, používajúc terminológiu tej filozofickej tradície, v ktorej žil, to vysvetľoval takto: viera je habitus, teda trvalá dispozícia duše, vďaka ktorej v nás začína večný život a rozum je vedený, aby súhlasil s tým, čo nevidí“[4], život, ktorý v plnosti žili apoštoli, ktorých si dnes pripomíname.
Jedným z aspektov, ktoré nás nadchýnajú v živote apoštolov, je ich schopnosť snívať o veľkých veciach a ísť za nimi. Nezastavujú sa tvárou v tvár prekážkam, pretože vedia, že Kristus ich už premohol a že ani smrť nie je silnejšia ako božská moc. Sú plní odvahy a veľkodušnosti, cností, ktoré aj nás vystreľujú k vzrušujúcemu poslaniu, v ktorom vieme, že nie sme sami, ale že sa môžeme spoľahnúť na Božiu silu. Nič nemôže zablokovať alebo vystrašiť tých, ktorí zakúšajú Pánovu prítomnosť v každodennom živote.
„Veľkodušnosť, to je veľký duch,“ povedal svätý Josemaría, „, široká duša, do ktorej sa zmestia mnohí. Je to sila, ktorá nás pripraví vyjsť zo seba samých a vykonať veľké činy v prospech druhých (...). Veľkodušný človek bez výhrad venuje svoje sily tomu, čo za to stojí, a preto je ochotný odovzdať sa i on sám. Neuspokojuje sa iba s dávaním: sám sa dáva. A tak pochopí aj ten najväčší prejav veľkodušnosti: dať sa Bohu“[5]. Keď sa zapájame do našich aktivít, môžeme myslieť na veľkodušnosť apoštolov Filipa a Jakuba.
Filip sa nadšene prihovoril Natanaelovi a s jednoduchosťou požiadal Ježiša, aby mohol vidieť Otcovu tvár. Podľa tradície odišiel do Frýgie, aby tam evanjelizoval a neskôr zomrel mučeníckou smrťou. Jakub, Pánov príbuzný, bol biskupom v Jeruzaleme. Títo dvaja, piliere rodiacej sa Cirkvi, neváhali riskovať svoju bezpečnosť, aby odovzdali božské posolstvo radosti, kam až ich Duch Svätý doviedol.
A aby sme boli ešte odvážnejší, pozrime sa na Ježiša: „jeho vrúcny súcit nebol zahľadený do seba; nebol paralyzujúci, ustrašený alebo zahanbený, ako sa to mnohokrát stáva nám samým - ale práve naopak. Bol to súcit, ktorý ho poháňal mocne vyjsť zo seba a hlásať, posielať na misiu, posielať uzdravovať a oslobodzovať. Uznajme svoju krehkosť, ale dovoľme, aby ju Ježiš vzal do svojich rúk a nás poslal na misiu. Sme krehkí, ale nosíme v sebe poklad, ktorý nás robí veľkými, a môže urobiť lepšími a šťastnejšími tých, ktorí ho príjmu. Smelosť a apoštolská odvaha sú súčasťou misie“[6].
„Po celej zemi rozlieha sa ich hlas“ (Ž 18, 5), recitujeme spolu so žalmom na sviatok svätého Jakuba a Filipa. Dnešný deň je vhodný na to, aby sme vo svojich dušiach pestovali túžbu, aby Kristov hlas doľahol do každého kúta nášho sveta a našich dejín. Vieme, že kresťanský apoštolát nie je činnosť, ktorá sa pridáva k našim bežným zamestnaniam: v skutočnosti, ak otvoríme svoj život Duchu Svätému, ak žijeme z viery, sme apoštolmi každú chvíľu každého dňa.
„Viera nie je len recitovanie Vyznania viery, aj keď je v ňom vyjadrená. Odovzdávať vieru neznamená podávať informácie, ale zakladať srdce vo viere v Ježiša Krista. Odovzdávanie viery nie je niečo, čo sa dá robiť mechanicky, ako keď niekto povie: Pozri, vezmi si túto knihu, preštuduj si ju a potom ťa pokrstím. Cesta je iná: ide o odovzdávanie toho, čo sme sami dostali. To je výzva pre kresťana: byť plodný v odovzdávaní viery. A to je aj výzva Cirkvi: byť plodnou matkou, rodiť svoje deti vo viere“[7].
„Toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, sme našli: Ježiša, syna Jozefa z Nazareta“ (Jn 1, 45), povedal Filip svojmu priateľovi Natanaelovi. Apoštol Jakub Mladší sa zasa pýtal: „Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky“ (Jak 2, 14). Tieto dva úryvky zhusťujú celú kresťanskú cestu: čoraz viac poznávať Krista, žiť s ním, pretože práve to je sila, ktorá nás bude poháňať vydávať svedectvo v našom okolí; priateľstvo s Ježišom nás poháňa pomáhať tým, ktorí to potrebujú, a chcieť túto nadprirodzenú radosť prinášať všetkým. Môžeme prosiť Pána, aby nám dal nadšenie zakorenené vo viere, aké mali apoštoli. Rovnako ako oni chceme celým svojím životom hlásať, že nič nemôže naplniť srdce viac ako Ježiš Kristus.
Po zostúpení Svätého Ducha v deň Päťdesiatnice sa dvanásti apoštoli stali silnými kazateľmi Božieho slova a začali svoju apoštolskú službu. Apoštolskú prácu okrem dvanástich apoštolov vykonával aj apoštol Pavol a ich spolupracovníci. Dvanásti apoštoli kázali Evanjelium po celej zemi a stali sa svetlom sveta. Andrej prvý s radosťou prijal povolanie Christa, aby Ho nasledoval, preto dostal pomenovanie prvopovolaný. Peter sa stal jedným z prvých učeníkov Isusa Christa. Nasledoval Ho oddane a s láskou. Bol veľmi odvážny a často rozprával i za ostatných učeníkov. Jakub, syn Alfeov, bol nazývaný aj malý, aby ho bolo možné odlíšiť od Jakuba, syna Zebedeovho. Ján bol bratom apoštola Jakuba. Keď ho Isus povolal, aby sa stal Jeho učeníkom, zanechal svojho otca i rybárske siete a s láskou a oddanosťou nasledoval Isusa. Filip pochádzal z Betezdy v Galilei a bol jedným z prvých učeníkov Isusa Christa. Natanael alebo Bartolomej pochádzal z Kány Galilejskej. Christos ho nazval pravým Izraelitom, v ktorom niet ľsti. Natanael podľa tradície Cirkvi kázal Evanjelium v Indii a Arménsku. Tomáš chýbal, keď sa Christos prvýkrát zjavil svojim učeníkom po zmŕtvychvstaní. Ale keď aj on videl Spasiteľa po ôsmich dňoch, povedal: „Pán môj a Boh môj!“ Túto udalosť si pripomíname v prvú nedeľu po Pasche. Šimon Kanaánsky podľa tradície kázal Evanjelium v Mauretánii a ďalších krajinách Afriky. Matúš pochádzal z Galiley. Bol mýtnik, to znamená, že vyberal dane. Keď ho Christos povolal za svojho učeníka, ochotne Ho nasledoval. Najprv kázal Evanjelium medzi Židmi v Palestíne. Napísal prvé Evanjelium pre kresťanov. Neskôr kázal Evanjelium v Etiópii. Tadeáš alebo Lebbaj bol syn Jakuba. Kázal Evanjelium v Sýrii, Arménsku, Arábii a Perzii. Matej zaplnil prázdne apoštolské miesto Judáša Iškariotského, ktorý zradil Christa.
Cirkev si každého apoštola pripomína zvlášť, ale všetkých spolu si ich pripomína 30. júna/13. Sv. Filip sa narodil v Betsaide. Jakub, Pánov bratanec a Alfejov syn, spravoval jeruzalemskú cirkev. Napísal list. Viedol prísny život a veľa Židov obrátil na vieru.
Dobrotivý Bože,potešuješ nás výročným sviatkomapoštolov Filipa a Jakuba;na ich orodovanie daj nám účasťna utrpení a zmŕtvychvstaní tvojho Syna,aby sme ťa vo večnosti mohli vidieť z tváre do tváre.Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna,ktorý je Boh a s tebou žije a kraľujev jednote s Duchom Svätýmpo všetky veky vekov.Svätí Filip a Jakub, orodujte za nás..
Životopis
- Sv. Filip - Životopisy svätých
- Sv. Sviatok: 3.
Jakub Mladší bol jedným z dvanástich apoštolov. Prímením „Mladší“ sa odlišuje od Jakuba Staršieho, ktorý bol bratom sv. Jána, apoštola a evanjelistu, a synom rybára Zebedeja. Jakub mladší bol synom Alfeja, ktorý sa volal aj Kleofáš, a Márie, ktorú sv. Ján nazýva sestrou Panny Márie. Jakuba zase nazýva sv. Pavol „Pánovým bratom“. Heberejčina, resp. aramejčina bola totiž chudobná na slová, napr.
Jakub Mladší sa po zoslaní Ducha Svätého stal prvým biskupom Jeruzalema. Bolo to významné miesto i ťažké, keďže v tomto meste Ježiša ukrižovali. Dôležitosť tohto úradu potvrdzujú viaceré udalosti, opísané v Skutkoch apoštolov, napr. pri zázračnom vyslobodení z väzenia Peter hovorí veriacim: „Oznámte to Jakubovi a bratom“ (Sk 12,17). Na jeruzalemskom sneme Jakub zasahuje do debaty a jeho slovo má váhu (Sk 15,13-19). Jakub napísal prvý zo siedmich listov, ktoré sa volajú „katolícke“, čiže všeobecné. List je adresovaný kresťanom v diaspore. Hovorí v ňom o potrebe a účinnosti modlitby, o pôvode a povahe pokušenia, o konaní skutkov lásky („viera bez skutkov je mŕtva“), o ovládaní jazyka, o krotení náruživosti a o požiadavke spravodlivosti vo vzťahu k blížnemu.
Z jeho života je známych viacero podrobností, ktoré podáva cirkevná tradícia. Na základe Hegesipových záznamov o ňom píše historik Eusebius ako o svätom mužovi, ktorý žil prísnym spôsobom života. Na bosých nohách nosil sandále, nestrihal si vlasy ani bradu, nepil víno, nejedával mäso. Často sa modlieval. Bol veľmi horlivý pri ohlasovaní evanjelia Židom. Biskupom bol do roku 62. Vtedy zomrel rímsky miestodržiteľ Festus. Jeho nástupca neprichádzal, a tak veľkňaz Hanan II., syn Annáša to využil, zvolal veľradu, Jakuba obvinili, že porušuje zákon a odsúdili ho na smrť kameňovaním. No báli sa ľudu, ktorý si ho ctil ako „Spravodlivého“. Vyviedli ho preto na strechu chrámu a nútili ho, aby odtiaľ vyhlásil, že sa zrieka viery v Ježiša Krista. On však hlasito kričal na ľudí a vyznal, že Ježiš je pravý Boh a sedí po pravici Otca. Nato ho zúriví farizeji a zákonníci zhodili dolu. Potom ho ešte kameňovali a nakoniec mu rozbili hlavu sochorom. O niekoľko rokov (r. 70) Rimania zrovnali Jeruzalem so zemou. Telo sv. Jakuba pochovali v blízkosti chrámu. V roku 572 jeho pozostatky preniesli do Carihradu a neskôr do Ríma, kde ich uložili s pozostatkami sv.