Táto kniha pozýva čitateľov do čarovnej krajiny na Níle, k najstarším a zároveň najväčším monumentálnym stavbám na svete, ktoré sa tam týčia do neba medzi striebristožltou púšťou a olivovohnedou majestátnou riekou.
K fantastickým a napriek tomu geometricky triezvym stavbám, ktoré Arabi volajú vo svojej kvetnatej reči „vrchy faraónov". Tisíce rokov stoja tieto kamenné zázraky na planine, čo sa rozprestiera od Abú Roáša cez Gízu po Illáhún, a milióny ľudí z celého sveta neľutovali cestu, aby ich navštívili: globetrottri z antického Grécka i z káhirského Hiltona, rímski a iní cisári a bagdadskí kalifovia, dobrodruhovia v uniformách i v džínsach, misionári, astronómovia, hľadači pokladov, vedci znalí egyptských hieroglyfov i obyčajní zvedavci, účastníci zájazdov najrôznejších cestovných kancelárií vrátane Čedoku.
Všetci stáli pred nimi v úžase, všetci krútili hlavami, všetci si kládli otázky. Ako mohlo komu zísť na um navŕšiť také vrchy balvanov do takej výšky? Pohľad na pyramídy si tieto otázky vynucuje: dnes ako v časoch minulých a asi aj v budúcich. Prv si ich kládli ľudia zo zvedavosti, dnes v šoku z údivu.
Všeobecne sa predsa vie, že pyramídy boli hrobky egyptských kráľov, že mali byť nedobytnými krytmi pre ich mumifikované telá a pohrebnú výbavu, že ich postavili poddaní týchto kráľov; vie sa aj to, ako ich postavili. Zistil to už Hérodotos, ktorý o nich priniesol prvé podrobné správy do Európy, a vedci našich čias to potvrdili.
Obnoviť a doplniť tieto dávne poznatky dalo však nemalú robotu, lebo stredovek zastrel pyramídy závojom záhad a výmyslov. Písalo a hovorilo sa o nich, že sú to trezory pre poklady faraónov.
Že sú to sýpky na obilie, ktoré postavil biblický Jozef (a v chráme svätého Marka v Benátkach ich tak aj vyobrazili, dokonca s okienkami), že sú to predpotopné archívy vedomostí egyptských kňazov, Že sú to niekdajšie hvezdárne, zátarasy proti púšťovému piesku, pohraničné pevnosti, skrýše pre nemravné pohanské výstrednosti, u ktovie čo ešte.
Na mnohé otázky okolo pyramíd nemáme, pravda, odpoveď; prinajmenej nie uspokojivú. Nevieme napríklad, koľko je presne pyramíd, hoci sa nezdá nič jednoduchšie, ako si ich spočítať; a už vôbec nevieme, koľko ich pôvodne bolo.
Všetky nie sú totiž také zachovalé ako slávne pyramídy pri Gíze. Z niektorých zostali len beztvárne hromady kamenia a hliny, ktoré mnohí odmietajú uznať za pyramídy; niektoré zmizli vôbec, iné len pod návejmi piesku (ešte roku 1952 objavil jednu takú pyramídu egyptský archeológ Goném pri Sakkáre, necelých dvadsať kilometrov od Káhiry).
Pritom všetky nemajú tvar pravidelného ihlana, ako si ich zvyčajne predstavujeme, ale sú tiež stupňovité a jedna má svojrázne zalomené steny; mnohé sú nedokončené. Ak máme teda uviesť celkový počet pyramíd, musíme povedať „asi sedemdesiat až osemdesiat".
Z toho pripadá približne polovica na skutočné „kráľovské pyramídy", t. j. na hrobky oficiálnych egyptských vládcov; zvyšok na „satelitné pyramídy", čo boli sčasti hrobky manželiek (a iných členov rodiny) týchto vládcov a sčasti stavby s osobitnou náboženskou funkciou.
Pri väčšine pyramíd vieme mená ich stavebníkov; pri niektorých sa to len dohadujeme, niekoľko ich ostáva anonymných. Pri mnohých pyramídach vieme nielen o ich konečnej podobe, ale aj o pôvodných plánoch a zmenách v týchto plánoch počas stavby; takmer u všetkých poznáme podzemné chodby a komory, ktoré boli kedysi najprísnejším štátnym tajomstvom.
No sú aj pyramídy, pri ktorých nie je už možné zistiť rozmery základne, a tým menej ich výšku, o údajoch „s presnosťou na milimeter" ani nehovoriac. Napriek všetkým týmto medzerám v našich vedomostiach mohli by sme dať Hérodotovi o väčšine pyramíd oveľa presnejšie m formácie, najmä o ich veku a majiteľoch, ako dostal od starých Egypťanov pred 2500 rokmi.
Okrem otázok, na ktoré máme a nemáme odpoveď, kladú si ľudia pred pyramídami aj iné. „Ako mohli poznať starí Egypťania presnú vzdialenosť Zeme °d Slnka? Veď výška najvyššej pyramídy V metroch násobená miliardou sa približne rovná vzdialenosti Zeme od Slnka!" - „Ako to, že základňa tejto pyramídy delená dvojnásobnou výškou dáva Ludolfovo číslo?" - „Ako je možné, že z rozmerov najväčšej pyramídy sa dajú vypočítať všetky vojny a prírodné katastrofy, kto do nej vložil božský plán vekov?"
Iní sa zoči-voči pyramíde pýtajú: „Kto je dosť hlúpy, aby uveril, že pyramída bola len a len hrobom akéhosi kráľa?" Egyptológovia odmietajú strácať takýmito otázkami čas; beztak ho nemajú dosť na riešenie sporov „o veciach nie nerozumných". To však neznamená, že ich máme prejsť takisto bez povšimnutia; už preto, že zaujímajú mnohých ľudí a že názory, ktoré sa v súvislosti s nimi vyslovili, boli aj u nás dosť široko popularizované.
Napriek tomu sa nimi nebudeme dlho zdržovať. Starovek považoval pyramídy za prvý zo siedmich divov sveta. Z toho, čo vieme o šiestich ostatných, môžeme usudzovať, že právom; patria napokon na listinu divov sveta dodnes.
Staviame síce vyššie televízne veže a väčšie štadióny, ako je najväčšia a najvyššia pyramída; kompaktne zastavanou plochou a hmotnosťou sa jej však nijaká novoveká budova nevyrovná. Z materiálu tejto pyramídy by sa dala postaviť kamenná hrádza na celom stredomorskom pobreží Egypta od Sollúma po Gazu, ktorá by bola pri šírke jedného metra dva a pol metra vysoká.
Na odvezenie tohto materiálu by potrebovali egyptské železnice takmer štyrikrát viac vagónov, ako ich dnes majú. Rovnako závratný je aj vek pyramíd. Základy prvej položili asi začiatkom 27. storočia pred n. l., poslednú dokončili asi koncom 18. storočia pred n. l.
Keď sa usadili v Athénach prví Gréci, stála už dnešná najväčšia pyramída bezmála tisíc rokov; keď bol podľa tradície založený Rím, stála už takmer dvetisíc rokov; keď prišli do Egypta Arabi, stála už vyše tritisíc rokov.
„Vojaci! Štyridsať storočí hľadí na vás!" povzbudil Napoleon svojich chlapov v patetickom prejave pred „bitkou pri pyramídach", ktorá vrátila Egypt do povedomia. Európy. Nejde však len o veľkosť a vek týchto stavieb.
Keď zostúpime do veľkej Chufevovej pyramídy, nájdeme tam pohrebnú komoru, ktorej pôdorys meria niečo vyše päťkrát desať metrov a výška takmer šesť metrov; obrovské žulové kvádre, ktorými je obložená, sú tak jemne vyhladené a tak presne spojené, že miestami nevojde medzi ne ani špendlík.
V neveľkej Venisovej pyramíde sú steny podzemných komôr vyzdobené hieroglyfickými nápismi, ktorých plocha zaberá celé desiatky metrov; ich modrá a zlatá farba nestratila dodnes pôvodnú sviežosť. A keď vystúpime nad ne v helikoptére, vidíme, že kedysi boli ohradené a že pri nich stáli rozľahlé chrámy; hradba okolo Džoserovej pyramídy, ktorej odkrytá časť žiari jasnou bielobou a dosiaľ neodkrytá temne presvitá z piesku, uzatvárala priestor o rozlohe pätnásťtisíc štvorcových metrov.
Pohľad na geodetický plán pyramíd pri Gíze ukazuje, že sú bezchybne zoradené podľa ôs a presne orientované podľa svetových strán; najväčšia odchýlka od astronomického severu nemeria ani desatinu stupňa. Pritom vieme, že Egypťania nepoznali v čase ich stavby kompas.
To všetko človeka fascinuje: človeka z čias, keď musel veriť, že Mesiac je boh, i človeka z času, keď mohol sledovať priamy prenos z pristátia na Mesiaci. Ale nielen to: fascinujúca je aj evokácia tieňov dávnych ľudí, čo pyramídy stavali, čo ich projektovali, čo dali na ich postavenie rozkaz.
Isteže sú dnes žiaducejšie a potrebnejšie knihy ako o egyptských pyramídach. Táto je napokon len jednou zo stovák, čo ich už o nich napísali. Napriek tomu dúfame, že hádam nebude pre čitateľa nezaujímavá.
V. Prvé práce Vojtecha Zamarovského zahŕňali odborné ekonomické práce, články, recenzie, doslovy a štúdie. Jeho prvá kniha vznikla na podnet vydavateľstva Mladé letá ako historický cestopis po Mezopotámii, starovekom Egypte a Grécku.
Vďaka štúdiu umeleckých pamiatok a stavieb postupne vznikali i ďalšie historické náučné diela o starovekých kultúrach. Tým dal podnet na vznik nového žánru v slovenskej literatúre - literatúre faktu.
Černá pyramida a Tajemný podzemní labyrint
Okrem poznávania architektonických a umeleckých diel sa venoval i starovekej mytológii, histórii objavov a životným osudom archeológov (Heinrich Schliemann). Každá jeho kniha okrem zaujímavej časti dejín a pútavého príbehu prináša i množstvo historických faktov podaných s veľkou zručnosťou, takže i suchopárne fakty sa v jeho dielach stávajú zaujímavou históriou.
Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom z angličtiny, francúzštiny, latinčiny a nemčiny a spolupracoval na viacerých televíznych dokumentoch o staroveku.
Prvým divom sveta sú pyramídy a ako jediné zo siedmich divov ešte stoja. Nachádzajú sa na skalnatej planine oddeľujúcej údolie Nílu od púšte a sú zoradené v dĺžke temer sto kilometrov od Káhiry až po Illáhún.
Ešte aj dnes sa pramene rozchádzajú, či sú prvým divom sveta pyramídy všetky “ako také”, alebo iba Gízska skupina, prípadne iba jediná a tá najväčšia. Všetky “ozajstné,” teda kamenné, pyramídy boli postavené za Starej ríše. Len za doby panovania kráľov 3.-6.
Prvú pyramídu si dal postaviť Džóser, ktorý bol aj prvým panovníkom 3. dynastie. Stala sa prvou kamennou monumentálnou stavbou na svete. Je zvláštna aj tým, že je stupňovitá.
Najväčšie pyramídy 4. dynastie si dali postaviť králi v 25. st. pred n. l.: Chufev, Chafré a Menkauré (tiež Cheops, Chefrén a Mykerin). Vtedajšia spoločnosť tieto stavby neprijala veľmi nadšene - za Chafréovho nástupcu vypuklo prvé povstanie ľudu v egyptských dejinách.
Králi ale v náročnom stavaní pyramíd pokračovali aj ďalej, a tak výpočet rekordov dynastií pokračuje: najväčšie pyramídy z 5. dynastie patrili Venísovi, Sahuréovi a Veserkafovi, zo 6. Tetimu, Merenrému a Pjopejom I.
Nech by sa dnešnému človeku zdalo stavanie tak veľkých hrobiek akokoľvek nezmyselné, Egypťania na to mali dobrý dôvod - pokojný a príjemný posmrtný život. V snahe vyhovieť prvej zásade sa vyvinula celá profesia zachovávania tela po smrti, známa ako mumifikácia.
Od Hérodota, ktorý mal tú možnosť navštíviť mumifikačnú dielňu, sa dozvedáme, že pri mumifikácii prvej triedy najprv vyberú mozog a vnútornosti, vyčistia ich, vypláchnu palmovým vínom, posypú voňavým práškom a naplnia myrhou a škoricou. Telo na sedemdesiat dní uložia do natrónu, potom natrú balzamovacími olejmi, upravia mŕtvole vlasy (ostrihajú, alebo naondulujú) a vypitvané telo naplnia pilinami a pieskom. Napokon telo zabalia do jemnej tkaniny napustenej arabskou gumou. Vnútornosti sa konzervujú podobne a uložia ich do osobitných nádob.
S druhou podmienkou súvisí snaha ochrániť výbavu pre ka, ktorá v prípade kráľov rozhodne nebola malá. Najskôr sa nad jednoduchý vymurovaný, alebo kamenný hrob v piesočnej jame stavali tehlové, alebo kamenné náhrobky.
Kamenný hrob sa postupne zmenil na mastabu, členenú na dve časti: v podzemnej časti bola pohrebná komora s rakvou a komora so záhrobnou výbavou; v povrchovej časti bola komora pre obetné dary (za ktoré mal zosnulý chrániť potomkov). Kráľova hrobka sa z reprezentačných príčin musela líšiť a z čoraz väčších mastáb vznikla sústava mastáb a prechodný stupeň medzi mastabou a pyramídou - stupňová pyramída.
Konečným vývinovým stupňom hrobky faraóna je pyramída. Skladá sa z troch častí: z vlastnej pyramídy, čiže z kamennej hrobky chrániacej sarkofág so zosnulým; z chrámu na úpätí pyramídy, čo bol príbytok dvojníka a z chrámu pre kult zbožšteného faraóna, ktorý bol zvyčajne od pyramídy vzdialený smerom k rieke a k pyramíde od neho viedla monumentálna cesta (tzv. dromos).
Metódu výstavby pyramídy sa ako prvý pokúsil vysvetliť R. Lepsius. Domnieval sa, že na pyramídu sa prikladajú vrstvy tak dlho, kým panovník neumrie. To znamená, že čím dlhšie faraón panoval, tým väčšiu pyramídu mal postavenú.
Stavba pyramídy prebiehala asi takto: položenie základného kameňa samotným kráľom bolo náboženským obradom za prítomnosti kňazstva, ktoré neskôr stavenisko vysvätilo. Potom sa začala stavať podzemná časť pyramídy, ktorej centrom bola pohrebná komora vytesaná do skaly. Tam sa spustil ešte prázdny sarkofág po šikmej rampe.
Ďalšie podzemné šachty boli hĺbené pre posmrtnú výbavu. V dobe hĺbenia šácht iní robotníci upravovali terén a architekt vypracovával plán pyramídy, v ktorom uviedol rozmery v lakťoch a uhol sklonu stien.
Keď bolo stavenisko urovnané, určili polohu pyramídy podľa svetových strán a aj napriek tomu, že nepoznali kompas, odchýlka od astronomického severu je zanedbateľná. Kameň sa ťažil zvyčajne tak, že do steny lomu sa vyhĺbila diera, do nej sa vrazil drevený klin a ten sa tak dlho polieval vodou, kým nenapučal tak, že roztrhol skalu; menej často sa kvádre vytesávali zo steny dlátami.
Odlomený balvan bol potom otesaný a dopravený na stavenisko, najprv plťou, ak bol potrebný transport po rieke, potom naložený na drevené sane a ťahaný lanami. Aj s použitím takýchto primitívnych nástrojov a metód dokázali Egypťania postaviť tak obrovskú pyramídu, akou je Achtej Chufu, Chufevov obzor.
Koľko kvádrov museli robotníci natesať, naťahať a napokon vyteperiť na pyramídu? Je vysoká 137,3 metra, pôvodne mala o desať metrov viac. Šírka jej základne meria 230,4 metra a pôvodne bola tiež väčšia - o dva metre. Pri jej stavbe použili kvádre s priemerným objemom jeden meter kubický.
Aj spotreba ľudskej pracovnej sily bola ohromná. Napríklad len stavba cesty k Chufevovej pyramíde trvala desať rokov a súčasne na nej pracovalo 10 000 ľudí, ktorí sa po troch mesiacoch striedali s iným desaťtisícom pracovníkov.
Pri stavbe Chufevovej pyramídy je zaujímavé, že má pohrebné komory až tri. No aj napriek takýmto opatreniam bola väčšina pyramíd vykradnutá. Niekoľko z nich sa “ušlo” Arabom, ale väčšina bola vylúpená už za staroveku a najčastejšie samotnými staviteľmi a “údržbármi” pyramíd: chrámovými kňazmi, strážcami hrobov, architektami, či predákmi robotníkov.
Pre ilustráciu ohromného bohatstva, ktoré sa v kráľovských hrobkách ukrývalo - r. 1924 Howard Carter našiel takmer neporušenú hrobku faraóna Tutanchamóna. Z prednej komory vyniesol 34 debien rôznych zlatých predmetov, šperkov, drahokamov a umeleckých predmetov. V samotnej hrobke bola pozlátená skriňa a tá obsahovala dve ďalšie pozlátené skrine, sarkofág zo žltého krištáľa, v nej boli ešte tri pozlátené rakvy a až v tretej rakve bola múmia kráľa.
Bola ozdobená zlatými doplnkami - zlatou posmrtnou maskou, ťažkou dvojitou zlatou reťazou na krku, zlatými násadkami na prstoch. V plátenných zábaloch múmie sa našlo také množstvo šperkov, že ich súpis mal 101 kategórií. Hrobka ešte obsahovala veľké množstvo sôch a úžitkových predmetov. Pritom Tutanchamón bol úplne bezvýznamný panovník, umrel asi osemnásťročný a nedochoval sa ani len presný dátum jeho panovania!
Okrem najväčších rozmerov sa však Veľká pyramída v ničom od ostatných nelíši. Len novovekí “vedci” jej začali prisudzovať rôzne nadprirodzené vlastnosti a významy. Däniken so svojimi Spomienkami na budúcnosť nebol prvý. Začal s tým londýnsky kníhkupec John Taylor, ktorý vo svojej knihe z r. 1859 tvrdil, že Chufevova pyramída nebola hrobkou, ale pamätníkom starých merných jednotiek.
Po ňom nasledoval Piazzi Smyth, ktorý z nej vydedukoval znalosť Ludolfovho čísla, presnú dĺžku roku, obvod našej planéty a jej vzdialenosť od slnka, až nakoniec celý osud ľudstva aj do budúcnosti. F. Noetling z nej dokonca vypočítal atómovú váhu jednotlivých prvkov a tempo rastu človeka. Za susedov to bol A. Jarolímek, ktorý v nej našiel matematický kľúč pre zlatý rez. A, samozrejme, Dänikenov súčasník L. Bolo by krásne veriť, že bola vznešeným pamätníkom znalostí starých Egypťanov. Bolo by zaujímavé vyčítať osud ľudstva zo zárezov a vrypov v stenách jej chodieb.
Miesto posledného, siedmeho divu sveta zastáva najvyššia budova antického sveta. Nie je to jediné prvenstvo, ktoré drží. Maják na ostrove Faros je zároveň najvyšším majákom, aký kedy bol a bude postavený a zo šestice nedochovaných divov bol zničený ako posledný.
Keď Alexander Veľký dobýjal svet, mal v pláne trasy aj Egypt. A nakoľko mestá neničil, ale zakladal, poveril architekta Deinokrata (áno, toho Deinokrata) stavbou prístavného mesta. “Na mieste pri ostrove Faros, pri starej egyptskej osade Rakótis (Radeket), medzi morom a jazerom Marijút… poznal kráľ prirodzene chránený prístav, výborné miesto pre zriadenie prístavného trhu, žírne polia koldokola po celom Egypte a veľké výhody rieky Nílu,” píše Strabón.
Alexandria rástla veľmi rýchlo, a tak Alexandrov nástupca, macedónsky vojvodca Ptolemaios I. (323-285 pred n. l.), si ju zvolil za svoje sídelné mesto a založil poslednú dynastiu egyptských faraónov. Za ich vlády sa Alexandria stala strediskom novej antickej, tzv. alexandrijskej kultúry.
Ptolemaiovskí panovníci boli skutočnými faraónmi. Boli absolútnymi vládcami nad svojimi poddanými, neobmedzene disponovali so štátnym majetkom, dávali sa vyhlasovať za bohov. Postaviť Museion, “chrám múz,” Ptolemaiovi I. Sotérovi navrhol filozof Demetrios Falérsky, zhodená a vyhodená hlava aténskeho štátu.
Účelom tejto inštitúcie by bolo zhromažďovanie všetkého dostupného písomníctva, ktoré by štátom platení učenci archivovali, študovali a rozmnožovali. Sotér bol panovník, akých nebolo veľa. Zamyslel sa a zistil, že aj veda mu môže priniesť slávu - stálejšiu a lacnejšiu ako vojna. Múzeum bolo otvorené r. 308 pred n. l. a Demetrios sa stal prvým riaditeľom.
Najvyššie skóre v zhromažďovaní písomných vzácností dosiahol Ptolemaios II. Filadelfos (285-246 pred n. l.), pre ktorého bolo zbieranie rukopisov celoživotným koníčkom. Nie vždy celkom kóšer spôsobom pre Múzeum získal dvestotisíc zvitkov. O zvitky sa dobre starali učenci. O učencov sa dobre staral zase štát.
Po vymenovaní kráľom dostali byt - mohli si vybrať, či v budove, alebo v meste - stravu a dobrý plat. V Múzeu mali dostatok priestoru na vlastnú profesijnú realizáciu. Okrem knižnice a študovní sa mohli venovať zoologickej, či botanickej záhrade, alebo pracovať v mechanických dielňach.
V Múzeu sa študovali a vyučovali všetky súdobé vedné odbory: filozofia, história, zemepis, astronómia, fyzika, medicína, matematika, filológia; za vedný odbor sa pokladala aj literárna kritika a poézia. Vďaka Múzeu sa Alexandria stala vedeckou veľmocou a dôležitým kultúrnym centrom celého helénskeho sveta.
Bola však aj prístavným mestom, čo je atribút predpokladajúci prítomnosť majáku. Mohla mať ale taká vznešená metropola maják obyčajný? Rozhodne nie. Ptolemaiovci nešetrili ani na ňom. Alexandrijský maják vznikol pravdepodobne v rokoch 300-280 pred n. l., za vlády prvých dvoch Ptolemaiov.
Jeho stavbou poverili Sostrata z Knidu, o ktorom sa nedochovali takmer žiadne správy. Vie sa, iba že bol dobrým diplomatom a architektonicky sa prezentoval pri stavbe visutých promenád v Knide. Ani o jeho pracovnom postupe pri stavbe majáku sa žiadny antický spisovateľ nezmieňuje. Pravdepodobne pri nej použil všetku dostupnú antickú “high technology,” ako napr.
Čo starovekí autori zanedbali na opise stavby a životopise jej architekta, vynahradili na opise majáku. Zo Strabónovho Zemepisu sa dozvedáme kde stál: “Ostrov Faros má dva výbežky, jeden z nich sa tiahne k pevnine, k polostrovu, ktorý z nej vystupuje. … Najkrajnejší výbežok ostrova tvorí skala obklopená morom. Na tejto skale stojí obdivuhodná mnohoposchodová veža, postavená z bieleho kameňa, ktorá sa volá rovnako ako ostrov.
Od Plinia zase vieme ako vyzerala. Na základni štvorcového pôdorysu so 180-190 metrovými stranami stál veľký jednoposchodový palác s vežou v každom zo štyroch rohov. Z jeho stredu vystupovala 70-80 metrov vysoká, postupne sa zužujúca veža ukončená cimburím. Zo stredu tejto prvej veže vystupovala veža druhá, rovnako vysoká a s kamennou plošinou na vrchole. Na plošine stála okrúhla stĺpová sieň, v ktorej sa v noci udržiaval oheň. Na stĺpoch spočívala pyramídová veža a na podstavci na jej vrchole stála socha jedného z prvých dvoch Ptolemaiovcov, “bohov, chrániacich plavcov.”
Celý alexandrijský maják bol vysoký 180 metrov a za noci ho bolo vidieť do diaľky 50-56 kilometrov. Nádhera vysoká kultúrna úroveň Alexandrie dosť iritovala čoraz silnejšiu Rímsku ríšu. Caesar si ju podmanil, a keď sa obyvateľstvo príliš vzpieralo, r. 48 pred n. l. dal zničiť dve najväčšie pýchy mesta: Múzeum sa ocitlo v plameňoch a maják v troskách.
V r. 41-65, za vlády Claudia a Nerona, bol maják obnovený. V 4. st. n. l. ho poškodilo zemetrasenie a odvtedy fungoval iba ako denný maják. V 10 st. prišlo ďalšie zemetrasenie a “skrátilo” ho na štvrtinu bývalej výšky. V polovici 13. st. už bol úplne zbytočný - prístavy boli silne zanesené pieskom a ostrov Faros sa stával polostrovom. Začiatkom 14. st. ho miestne obyvateľstvo zvolilo za vhodný stavebný materiál; zemetrasenie r.
Pozostatky alexandrijského majáku sa našli až v r. 1962. Vtedy sa jeden taliansky športový potápač ponáral pri tureckej pobrežnej pevnosti z 15. st.,...
Na záver si môžeme zhrnúť niektoré dôležité informácie o pyramídach v tabuľke:
| Názov | Dynastia | Výška (m) | Zaujímavosti |
|---|---|---|---|
| Džoserova pyramída | 3. dynastia | 62.5 | Prvá kamenná monumentálna stavba |
| Chufevova pyramída | 4. dynastia | 137.3 | Najväčšia pyramída |
| Chafréova pyramída | 4. dynastia | 136.4 | Súčasťou je Sfinga |
| Menkauréova pyramída | 4. dynastia | 65.5 | Najmenšia z pyramíd v Gíze |
| Venisova pyramída | 5. dynastia | 42 | Steny podzemných komôr vyzdobené hieroglyfmi |
Kniha Vojtecha Zamarovského "Boh Slnka" je skvelým sprievodcom po starovekom Egypte, ktorý čitateľa zavedie do sveta faraónov, pyramíd a starovekých bohov. Autor s vášňou a erudíciou približuje históriu a kultúru tejto fascinujúcej civilizácie.
Egyptské pyramídy v Gíze.
tags: #vojtech #zamarovsky #boh #slnka