V Nedeľu po Nanebovstúpení Pána si gréckokatolícka cirkev pripomína Otcov Prvého ekumenického koncilu, ktorý sa zišiel v Nicei v roku 325. Na svätým Konštantínom zvolanom koncile sa zišli biskupi z celej Rímskej ríše („Ekumény“), a preto bol tento koncil nazývaný ekumenický koncil. Zúčastnili sa na ňom aj zástupcovia kráľovstva Veľké Arménsko (vazalského štátu Rímskej ríše) a Perzskej cirkvi. Naša liturgia hovorí o 318 koncilových otcoch. Tento počet sa v skutočnosti vzťahuje na 318 osvedčených mužov z Abramovej rodiny, ktorí bojovali proti sodomským a gomorským kráľom (Genezis 14, 14).
Už na úvod si treba vari povedať, že išlo o tzv. všeobecný (ekumenický) koncil s účasťou všetkých (podľa možností) biskupov a ďalších titulárov katolíckej cirkvi (čiže arcibiskupov, prelátov, opátov a pod.) z ktorých sa počas snemovania stali "konciloví otcovia“. Koncil spolu s pápežom vykonáva najvyššiu moc v katolíckej cirkvi. Známy nemecký teológ Otto Hermann Pesch prirovnáva ekumenické koncily k parlamentom, zároveň však upozorňuje na zásadné odlišnosti. Otcovia koncilu na rozdiel od členov parlamentu nie sú volení - zvoláva ich pápež - ani nevolia svojho najvyššieho predsedajúceho.
Niektoré koncily trvali kratšie, iné až veľmi dlho. Napríklad Prvý vatikánsky koncil sa začal v decembri 1869 a skončil sa už po ôsmich mesiacoch. Vzhľadom na nemecko-francúzsku vojnu ho museli prerušiť a odročiť na neurčito. A Tridentský koncil, jeden z najdôležitejších v dejinách cirkvi, lebo reagoval na práve sa šíriaci protestantizmus, trval nekonečných osemnásť rokov (1545 - 1563). Musel niekoľkokrát meniť miesto konania, jeho rokovanie prerušovali vojny i epidémie a niektoré dekréty, napríklad o kňazskom svätení alebo o manželstve, prijímala ani nie stovka koncilových otcov.
Samozrejme, žiaden koncil nerokuje neprestajne, má prestávky, vlečúce sa niekedy celé mesiace, ba roky. Tento koncil trval "iba“ štyri roky, ale aj jemu hrozilo, že sa nedokončí. Už v máji 1963, po siedmich mesiacoch od otvorenia snemu naplno prepukla choroba pápeža Jána XXIII., ktorý koncil zvolal a dal mu reformné smerovanie. O mesiac nato Ján zomrel a jeho nástupcu nič nezaväzovalo, aby v snemovaní pokračoval. Ale Giovanni Battista Montini, arcibiskup milánsky, známy neskôr ako pápež Pavol VI., patril do proreformného krídla v cirkvi. Hovorí sa, že dobrácky Ján XXIII. by nikdy nebol tento koncil dokončil pre jeho rozsiahly program a, na druhej strane, opatrný Pavol VI.
V skutočnosti až vo štvrtom storočí sa kresťanom dostalo tolerancie a potom uznania ako „inštitúcie“ v Rímskej ríši. Pred obdobím svätého Konštantína sa záležitosti, ktoré sa týkali cirkví, riešili na miestnej úrovni. Prvé takéto zhromaždenia sú zaznamenané v Skutkoch apoštolov. Prvým problémom, ktorý učeníci riešili po Kristovom nanebovstúpení, bolo Judášovo odpadnutie (Sk 1, 15 - 26). Cirkvou v tom čase bolo jednoducho spoločenstvo veriacich v Jeruzaleme okolo apoštolov a práve toto spoločenstvo navrhlo dvoch mužov, ktorí mali nahradiť Judáša.
„A modlili sa: ‚Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto v tejto službe a apoštoláte, ktorým sa Judáš spreneveril, aby odišiel na svoje miesto.‘ Potom im dali lósy a lós padol na Mateja. Keď sa Cirkev rozrástla a rozšírila za hranice Palestíny na miesta ako Cyprus a Malá Ázia, bola nútená riešiť potenciálne rozdeľujúcu otázku - prostredníctvom koncilu apoštolov a starších (Sk 15,1 - 31). Niektorí kresťania zo židovstva boli proti praxi v Antiochii, kde konvertiti neboli povinní dať sa obrezať alebo dodržiavať židovské stravovacie pravidlá. Od polovice 2. storočia sa stali bežnými regionálne koncily, najmä v kresťanských centrách, ako bolo Taliansko a Malá Ázia. Tieto koncily sa zaoberali podozrivými učeniami (napríklad montanizmom) a protichodnými praktikami (napríklad slávením Paschy v pevne stanovený deň), ktoré podľa nich ovplyvňovali jednotu cirkví.
Regionálne koncily často stanovili spoločné pravidlá v otázkach, ako sú pokánie pre navrátivších sa odpadlíkov alebo pravidlá pre klerické manželstvá. Španielski biskupi, ktorí navrhli tento koncil, bojovali proti arianizmu, teda názoru, že Kristus je podobný Otcovi, ale nie je tej istej podstaty. Ariáni verili, že Kristus je prvé Božie stvorenie. Koncil preskúmal niekoľko vieroučných vyznaní, ktoré boli používané v miestnych cirkvách, a potom pripravil svoje vlastné vyznanie viery, ktoré odrážalo protiariánsku kristológiu: „Verím … i v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom.
Počas protestantskej reformácie niektoré sekty odmietli trojičné učenie Nicejského koncilu a prijali tú či onú formu unitarianizmu. Nicejské vyznanie viery, ktoré recitujeme pri krste, božskej liturgii a niektorých ďalších bohoslužbách, je vlastne verzia, ktorá bola dokončená na druhom ekumenickom koncile, ktorý sa konal v roku 381 v Konštantínopole. Od tretieho storočia sa mnohé miestne cirkvi začali organizovať ako regionálne provincie s biskupom hlavného mesta, ktorý bol označovaný ako „metropolita“ alebo regionálny prímas. Nicejský koncil potvrdil túto prax. Zároveň nariadil: „Nech platia starobylé zvyky v Egypte, Líbyi a Pentapole, že vo všetkých týchto krajinách má jurisdikciu alexandrijský biskup, keďže podobné je zvykom aj pre rímskeho biskupa. Podobne aj v Antiochii a v ostatných provinciách nech si cirkvi zachovajú svoje výsady…“ (6.
Krátko po Nicejskom koncile bolo založené nové cisárske hlavné mesto Konštantínopol („Nový Rím“). Jeho biskup dostal druhé čestné miesto po Ríme a Jeruzalem dostal piate miesto, pretože je „matkou všetkých cirkví“. Keď sa cirkvi snažili manifestovať svoju jednotu v Konštantínovom novom kresťanskom cisárstve, snažili sa zjednotiť slávenie Paschy, čo bola vyše storočie sporná otázka. Väčšina cirkví slávila tento sviatok v nedeľu, „prvý deň týždňa“ (Mt 28, 1), v deň, keď sa zistilo, že Kristov hrob je prázdny. Niektoré cirkvi slávili Paschu v 14. deň židovského mesiaca nisan, v deň, keď sa obetovali baránky pre židovský Pesach. Súčasné pramene sa zhodujú v tom, že konciloví otcovia rozhodli, aby všetky cirkvi slávili Paschu v prvú nedeľu po prvom splne mesiaca po jarnej rovnodennosti. Toto pravidlo sa dnes všeobecne dodržiava. Avšak väčšina východných cirkví počíta jarnú rovnodennosť podľa juliánskeho kalendára, zatiaľ čo západné cirkvi počítajú jarnú rovnodennosť podľa gregoriánskeho kalendára.
Ikona znázorňujúca Nicejský koncil
Druhý vatikánsky koncil
Do dejín vošiel ako snem, ktorý umožnil prevetrať zatuchnutú budovu katolíckej cirkvi. V utorok 7. decembra 1965 na svojom poslednom zasadnutí koncil zrušil kliatby, ktorými sa v roku 1054 (!), čiže pred deviatimi storočiami Rím a Carihrad navzájom exkomunikovali. Na druhý deň sa konala slávnostná omša na záver koncilu. "Bula, ktorá vyvolala rozkol a rozdelila vtedy cirkev na západnú a východnú, sa dnes vyhlasuje oboma stranami za neplatnú,“ oznámil v preplnenej svätopeterskej bazilike pápež Pavol VI.
Je zaujímavé, že o slávnostnom ukončení koncilu informovala aj komunistická tlač vo vtedajšom Československu. Zo Slovenska to boli Eduard Nécsey, nitriansky sídelný biskup, ďalej trnavský biskup Ambróz Lazík a biskup Rožňavskej diecézy Róbert Pobožný. Čechy a Moravu reprezentoval len biskup František Tomášek, čo mnohých prekvapilo. Netreba hádam zdôrazňovať, že vzťahy medzi Prahou a Svätou stolicou boli pred koncilom značné napäté, mnohí katolícki duchovní v ČSSR nemali štátny súhlas alebo dokonca sedeli za mrežami. Amnestiou prezidenta v máji 1962 sa síce viacerí kňazi dostali na slobodu, ale napríklad ďalší tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec, neskorší kardinál, zostával naďalej vo väznici až do apríla 1968, akurát, že z prísnej izolácie na samotke vo Valdiciach sa dostal na obávané pracovisko väzenskej brusiarne. V celej krajine vtedy žilo iba pätnásť biskupov (okrem tajne vysvätených), z nich časť držal štát buď v krimináloch, alebo v internácii, dvaja pôsobili ako bežní administrátori vo farnostiach a v úrade boli iba štyria, ale aj tí nemali už dve desaťročia (od konca 40. rokov) nijaký kontakt s Vatikánom.
Slovensko napokon v delegácii zastupovali traja kňazi - biskupský tajomník trnavskej diecézy Ján Čížik, jeho kolega z Nitry Elemír Filo a tajomník v ústredí prorežimného Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva Štefan Záreczký, ináč správca farnosti Najsvätejšej trojice v Bratislave. Problémom bolo, že informátori nemali svojich dobrodincov o čom informovať. "Nedostali sa k dôležitým či zaujímavým informáciám, a tak donášali nepodstatné vecí alebo žalovali na seba navzájom,“ konštatuje Balík. Napríklad, že Josef Beneš, generálny tajomník "mierového hnutia“, a pražský kapitulárny vikár Antonín Stehlík nadmerne konzumujú víno, čím sa v Ríme už úplne zdiskreditovali. Preto v nasledujúcich dvoch zasadacích obdobiach koncilu sa početný stav tzv. odborných poradcov v delegácii neprestajne znižoval. Na záverečnej štvrtej fáze, ktorá sa začala 14.
Ako vyplýva z odtajnených dokumentov, súviselo to najmä so želaním pápeža Jána XXIII., aby snem prispel k zblíženiu katolíckych a nekatolíckych kresťanov, ba k ich zjednoteniu. Išlo najmä o protestantov a pravoslávnych a najviac pravoslávnych predsa vtedy žilo v Sovietskom zväze. Vatikánsky historik Roberto de Mattei v knihe o Druhom vatikánskom koncile s príznačným podtitulom "dosiaľ nenapísané dejiny“ podrobne osvetľuje, ako sa tento pápežov zámer postupne napĺňal. Vatikán na túto hru pristúpil v duchu kréda Jána XXIII., že "cirkev skôr vyhovie potrebám dneška tým, že preukáže platnosť svojej náuky, než by čokoľvek odsudzovala“.
Na koncilových zasadnutiach v rokoch 1964 - 1965 síce niektorí účastníci kritizovali prenasledovanie cirkvi v krajinách východného bloku, napríklad aj Pavol Hnilica, slovenský biskup žijúci v exile, ich návrhy formulácií sa však v texte záverečných dokumentov neobjavili. Podľa de Matteiho bol koncil začiatkom tzv. východnej politiky Vatikánu, ktorú začal uplatňovať Ján XXIII. Prejavom tejto politiky boli rokovania podsekretára Svätej stolice Agostina Casaroliho s predstaviteľmi československej vlády o čiastočnom normalizovaní vzťahov s Vatikánom, ktoré sa začalo v polovici mája 1963. Prvým výsledkom bol súhlas úradov s vycestovaním arcibiskupa Josefa Berana, ktorý sa už dlhší čas nachádzal v internácii. Koncom roku 1964 Beran odchádza do Ríma s tým, že do vlasti sa môže vrátiť iba na povolenie ministerstva zahraničných vecí.
V Československu o koncile najpodrobnejšie a pravidelne informovali Katolícke noviny, ale ani tie sa nevyhli cenzúre. Nemohli uverejniť napríklad vystúpenie Hnilicu alebo druhého slovenského exilového biskupa žijúceho v Kanade, gréckokatolíka Michala Rusnáka. Tlač komunistickej strany prinášala o dianí vo Vatikáne sporadické správy zo servisu agentúry ČTK. "Koncil upevnil zväzky bratskej lásky vnútri cirkvi a zároveň voči všetkým ľuďom bez rozdielu náboženského vyznania,“ uviedol biskup Lazík pre denník Lidová demokracie. Biskup Tomášek vyzdvihol skutočnosť, že išlo o prvý koncil v dejinách, ktorý nevyriekol anathemu, čiže cirkevný trest, ale „otvoril náruč všetkým“. Všetci štyria hodnostári si zachovali na koncile úroveň - na rozdiel od ich sprievodu, ktorý robil celej delegácii nezriedka hanbu.
Už na prvých zasadnutiach koncilu sa prejavilo rozdelenie jeho účastníkov na konzervatívcov (integristov), progresivistov a tých, čo spolu s pápežom hľadali "zlatý stred“ v úsilí o obnovu cirkvi. Československí biskupi patrili najskôr do tej tretej skupiny. Za témy svojich vystúpení si však vyberali také, ktoré neohrozili ich ďalšiu účasť na snemovaní. Radšej sa vyhli problémom náboženskej slobody, vzťahu cirkvi a štátu. Zamerali sa predovšetkým na otvorené sociálne otázky, požadovali napríklad väčšiu podporu chudobným a trpiacim hladom. Ohlas mali ich vystúpenia najmä medzi účastníkmi z krajín tzv.
Cirkev na Západe trápili v tom čase problémy iného druhu. Knižným bestsellerom tam bol práve Denník vidieckeho kňaza od Georga Bernanosa. Začína sa slovami: "Moju farnosť zožiera nuda… Ako toľko iných farností! Konzumný štýl života, individualizmus, rozpad rodinného života, sexuálna revolúcia, odpor k tradičným inštitúciám a snaha emancipovať sa od akejkoľvek autority - tieto i ďalšie faktory spôsobovali obrovský pokles počtu veriacich. Cirkev nevyhnutne potrebovala ozdravenie a novú energiu, ak nemala skončiť na vedľajšej koľaji. Hľadal sa liek. "Užívať skôr liek milosti, nie prísnosti,“ vyzýval Ján XXIII. vo svojej reči na úvod koncilu. Odporúčal vrátiť sa k pastierskemu poslaniu cirkvi, obnoviť dialóg s moderným človekom a súčasnou kultúrou.
Pápež Pavol VI. na II. vatikánskom koncile
Je jeden starý bonmot, taký starý, že už nemá autora: koncil sa začína v okamihu, keď sa skončil. Aj po Druhom vatikánskom koncile prepukli spory a škriepky, o to zúrivejšie, že tento koncil na rozdiel od predchádzajúcich nielenže neodsúdil žiadne kacírstvo, ale ani neprišiel s definíciou novej doktríny. (Pravda, v socialistickom Československu sa verejné diskusie po koncile obmedzili iba na kostoly a zväčša na liturgické otázky. Spory sa viedli - a naďalej vedú - o hĺbke a tempe potrebných reforiem. Jedni ich vidia v "zdnešnení“ cirkvi, ďalší v jej "návrate k prameňom“ a tretí v "rozumnom balanse“ premenných a konštánt. S trochou zveličenia možno povedať, že koľko teológov, toľko interpretácií dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu. Komu nestačí ich litera, začína sa odvolávať na "duch koncilu“.
Karol Wojtyla, ktorý sa na koncile zúčastnil ako krakovský biskup, už ako pápež Ján Pavol II. tvrdil, že cirkev vtedy urobila "silný skok vpred“. Sám však cítil, že jej obnova nie je ešte ani zďaleka dokončená a stále sa o ňu zasadzoval, pričom cestu ukazoval osobným príkladom. To isté platí o súčasnom pontifikovi Františkovi.
Tridentský koncil
Tridentský koncil je 19. ekumenický koncil, ktorý zvolal v roku 1545 pápež Pavol III. Zasadal v talianskom meste Trento (latinsky Tridentum) v štyroch etapách, na začiatku sa ho zúčastnilo 50 - 70 katolíckych prelátov, v poslednej fáze ich zasadalo 150 - 200. etapa 1545 - 1547. chýbali zástupcovia Švajčiarska, Poľska a Uhorska. biskupi, prišli len delegáti z nemeckého Trieru a Augsburgu. Pavol III. etapa 1547 - 1549. Pápežského štátu. Pápež Pavol III. dohodnúť s rímskonemeckým cisárom Karolom V. v Nemecku. Situácia sa začala meniť, keď Karol V. etapa 1551 - 1552. Trident. Cisár Karol V. niektorých bodoch rozchádzal s pápežom. Pavlom III. Habsburskému takisto nepodarilo. Po smrti pápeža Pavla III. nastúpil nový pápež Július III. voči cisárovi Karolovi V. etapa 1562 - 1563. presadzovali hugenotské (kalvínske) reformy. rovnako ako Ferdinand I. tróne Karola V. Naopak španielsky panovník Filip II. podporoval pápežskú líniu. reformácie. III. anatémy voči protestantským pohľadom a predstavám. od stredoveku. rítus, ktorý sa začal meniť až po II. najmä vydaním misálu Pavla VI. je určite už naznačený prístup Karola V. Karol V. Saxonica). jednotky do defenzívy, jeho rozhodnutie sa zmenilo. spolupráca s koncilom sa skončila skôr ako sa začala. odsúdenie bludov protestantskej teológie. manželstve a pod. vzdelávania kléru a pod. teológii. znalec nemeckých pomerov pri kúrii, Morone. Lainezom a Salmeronom. namierené voči prameňom viery. Písmo môže vykladať jedine Cirkev. (1. Sviatosť krstu, 2. Sviatosť birmovania, 3. 4. Sviatosť pokánia, 5. Sviatosť pomazania chorých, 6. kňazstva, 7. Sviatosť manželstva). vnútornej premene a posvätení. stanovisko. záujmov). zhoda. Tridentského koncilu schválil dňa 26. IV. členov katolíckej Cirkvi poslúchnuť rozhodnutia koncilu. schválených záverov. Pius IV. komisiu 8 kardinálov (Congregatio S. platili pre každého katolíka. a v roku 1566 pápež Pius V. seminárov a škôl. Palestrina (Missa Papae Marcelli). chórová prepážka, zriaďovaná od 13. viditeľný, pretože predstavuje centrum liturgie. kaplnke, v kostoloch sa zaviedli lavice na sedenie. Protestanti všeobecne Tridentský koncil vnímajú ako akt, ktorý ešte viac prehĺbil konfesionálnu priepasť, privítali však II.
tags: #vseobecny #ekumenicky #koncil