V kontexte kresťanskej viery, vzkriesenie Ježiša Krista predstavuje ústredný bod nádeje a nový začiatok pre celé ľudstvo. V rozličných obmenách znie tento refrén v mnohých veľkonočných piesňach a choráloch na celom svete. Napriek tomu sa nám možno zdajú tieto slová príliš trúfalé.
Žijeme vo svete, kde smrť, zdá sa, má “navrch”. Má svoju moc, svoju ríšu, svoju zbraň, ktorou je osteň hriechu. A hriech má stále svoju pevnosť a silu, ktorou je zákon. Čím sú zákony prísnejšie, tým viac hriechu odhalia, ukážu a dokážu.
Apoštol Pavel pripomína, že v jeho slávospeve ide o slová prorocké, ktoré boli predpovedané v Starom zákone prorokom. Splnili sa v onen “prvý deň po sobote”, keď Otec vzkriesil z mŕtvych svojho Syna Ježiša Krista.
Ľudia pritom chceli vždy dosahovať víťazstvá. Víťazstvo bolo dôvodom k radosti a oslave. Ak nepoznali iné víťazstvo, radi oslavovali víťazstvo v podobe nového života v prírode. V príchode jarných vôní a kvetov, jarných vôd, vyliahnutých kuriatok a iných zvierat, ale aj v samotnom viditeľnom symbole nového života, vo vajíčku. Dôležité boli najmä víťazstvá nových myšlienok, ideí a ideológií. Zvlášť uznávané a oslavované boli vždy aj víťazstvá v rôznom zápolení. V športe, ale aj v bojoch a vo vojnnách. Vodcom a víťazom sa stavali pomníky a víťazné oblúky. Slobodu a nový život si ľud nevybojoval, ale tieto dary boli potomkom Jákobovým darované a privlastnené zadarmo.
Niečo tak veľké a zásadné, že všetky ostatné dary života v rôznych podobách, všetky víťazstvá a časné dobrá sa ukázali malé a nedokonalé s porovnaní s tým, čo Boh učinil, čo vykonala Jeho pravica. Stvoriteľ dal svetu pred oči nové stvorenie.
Ten, ktorý povedal na počiatku: “Buď svetlo”! “Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvotina z umretých. (21) Lebo ako smrť skrze človeka, tak skrze človeka aj zmŕtvychvstanie; (22) ako totiž všetci umierame v Adamovi, tak všetci aj ožijú v Kristu. (23) Pravda, každý, keď príde rad na neho: ako prvotina Kristus, potom pri Jeho príchode tí, čo sú Kristovi, (24) a potom bude koniec, keď odovzdá kráľovstvo Bohu a Otcu, keď už zničil každé kniežatstvo, každú mocnosť a moc. (25) Lebo On musí kraľovať, dokiaľ Mu nepoloží pod nohy všetkých nepriateľov. (26) Ako posledný nepriateľ zničená bude smrť; (27) veď všetko Jemu poddal pod nohy. Keď však hovorí, že všetko je poddané, je jasné, že všetko okrem Toho, ktorý Jemu všetko poddal.
Keď niekto nájde pri práci na poli skrytý poklad, od radosti nad ním ide, predá všetko a kúpi to pole. Keď kupec, ktorý hľadá drahocenné perly nájde tú najkrajšiu a najvzácnejšiu, predá všetko čo má a kúpi ju.
V súvise s Veľkou Nocou sa nás kresťanov mnohí pýtajú: Prečo sa vzdávate oslavy takých krásnych darov, ako je jar a nový život v prírode? Nepochybne celá príroda, všetky ročné obdobia a jar osobitne, s čistým vzduchom a vodou, rodiacou pôdou a rodiacim sa životom, sú veľkým darom Božím pre nás. Ale kvôli tomu, že prišla jar, my kresťania nemusíme vynášať Morenu, ako to robili starí Slovania. Ani sa klaňať Slnku, ako to robili starí Egypťania a dodnes robia napr. budhisti. Je však prirodzené, správne a Božieho dieťaťa dôstojné, aby sa naša vďaka a oslava Stvoriteľa, Pána a Darcu života sústredila a koncentrovala na dar absolútne najvyšší, ktorý je nám daný.
Je ním dar prostredníctvom ktorého je pre nás otvorená cesta priamo k zdroju života a k Darcovi všetkých darov. Tým vzácnym pokladom a perlou je pre nás teda dar vzkrieseného Syna Božieho, Krista Pána. Ten, ktorý “raz umrel za hriechy sveta, spravodlivý za nespravodlivých”. Umrel, pochovaný bol, ale v tretí deň vstal z mŕtvych. Vzkriesený bol slávnou mocou Otcovou. Znamená pre nás istotu záchrany.
Vzkriesenie ako Boží skutok nového stvorenia nemá predobraz a príklad v ničom, čo ľudský rozum pozná a s čím sa človek stretol a stretáva. Vieme, že Ježišovo počatie z Ducha Svätého bolo jedinečné a osobité, ale Jeho narodenie a celý Jeho život bol celkom prirodzený a je dobre predstaviteľný. Ba i odpoveď zo strany sveta na Ježišove oslovenie je predstaviteľná, či už to bola a je odpoveď kladná, alebo záporná. Dá sa jej rozumieť, aj keď môže byť odmietavá. Často sa stávalo, že nové myšlienky, nové cesty alebo vízie boli odmietnuté a zavrhnuté. Neraz aj s tými, ktorý ich prinášali. Taký bol aj údel SZ prorokov až po Jána Kristiteľa a potom aj apoštolov a najvernejších nasledovníkov. To všetko je predstaviteľné a teda aj “prirodzené”.
Aj v Ježišovom údele vidíme, čoho sú ľudia schopní. Už dieťa vie pokaziť drahú hračku, hoci samo si nevie zastrúhať ani zlomenú farbičku. Zlomiť kvet, zabiť plod, dokonca odstrániť niekoho, kto “prečnieva z davu” je, žiaľ, vo svete bežné. Samotný človek pritom nedokáže stvoriť ani skromný kvietok, tým menej vtáčika, hoci polámať krídla orlovi dokáže. Ale skutočnosť vzkriesenia, zmŕtvychvstanie utýraného muža bolesti, bolo a je ľudskému rozumu a skúsenosti nepredstaviteľné.
Svedectvo svedkov, ktorí sa zo vzkrieseným Ježišom stretli, ktorí Ho videli a z Jeho rúk vzali opäť chlieb a ryby, prináša jedinečnú a jasnú zvesť: “Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych”! Ten, ktorý nevinne trpel, ktorý zomrel, ktorého prebodli, bol teda vzkriesený. A nielen že bol vzkriesený, ale ani neumiera viacej, čo sa nedá povedať o nikom inom! Ani o takom človeku ktorý prežil tzv. klinickú smrť, alebo bol vzkriesený, ako mládenec z Naimu, Jairova dcéra, alebo Lazár z Betánie. Všetci títo boli vrátení do života, ale vždy v pôvodnom tele. V tele nepremnenom, nie oslávenom a teda nie v takom tele, v akom vstal Kristus Pán.
Po Kristovi ako po prvej úrode nebeskej misie, dosiahnu vzkriesenie ďalšie Božie deti. To bude rovnaký div, ba z určitého pohľadu ešte väčší. Lebo Ježiš bol bez hriechu, hoci bol pravý človek z Márie panny narodený. Skrze človeka, prvého Adama, prišiel do stvorenstva hriech a skrze hriech smrť. V takomto tele sa Ježiš dal poznať aj ženám pri hrobe a potom učeníkom a neskôr v ňom vstupuje do slávy neba.
Na inom mieste apoštol Pavel zdôrazňuje, že vzkriesenie na konci vekov, najskôr tých, čo sú Kristovi, čo majú v časnosti účasť na Ježišovej smrti a víťazstve, bude znamenať dar podobného, teda osláveného a duchovného tela. Najskôr vstanú tí, čo sú Kristovi a potom ostatní. Tak, ako Ježiš má účasť na stvorení i vykúpení sveta, bude mať účasť aj na poslednom súde.
Hriech, smrť i pokušiteľ, diabol. Moc hriechu, jeho okovy, jeho príťažlivosť je už dnes oslabená natoľko, že človek s pomocou Ducha Svätého sa môže moci hriechu brániť. Smrť samotná nebola Kristovým víťazstvom odstránená, aby sa nikto z ľudí nepovyšoval, alebo aby nemal falošné očakávanie. Na ceste utrpenia a pri prechode bránou smrti však smieme prechádzať s dôverou, že Ježiš je vždy s nami. On viacej neumiera. Smrť si podrobil a podmanil, urobil ju služobnicou, aby odložila naše pozemské, smrteľné telá. Kristovým slávnym zmŕtvychvstaním smie celá cirkev žiť v nádeji. Cirkev v ktorej sme my, totiž cirkev putujúca a neraz aj bojujúca na tomto svete, ale aj jej druhá časť, cirkev oslávená. Smieme žiť v radostnej nádeji, že Ježišovi ako Víťazovi bude patriť všetko. On sám sa však so všetkými zachránenými poddá Bohu, aby Boh bol “všetko vo všetkom”. Haleluja! Amen.
V kontexte viery a nádeje, je dôležité spomenúť aj príklady svätých a blahoslavených, ktorí svoj život zasvätili nasledovaniu Krista a svedčili o sile vzkriesenia v ich vlastných životoch.
Príklady Svätých a Blahoslavených
Životy svätých a blahoslavených sú svedectvom o sile vzkriesenia a nádeje, ktorú prináša. Ich príklady nám ukazujú, ako sa dá žiť v súlade s Kristovým učením a ako sa dá prekonávať utrpenie s vierou v budúci život.
Blahoslavená Štefánia Quinzani
Blahoslavená Štefánia sa narodila 7. septembra 1457 v lombardskom mestečku Orzinuovi neďaleko Brescie. Ako dcéra z roľníckej rodiny pracovala so svojimi rodičmi na poli. V roku 1489 vstúpila do Tretieho rádu sv. Dominika. Ustavične rozjímala o Kristovom utrpení, jeho rany nosila v srdci i na tele, štyridsať rokov pociťovala duchovnú opustenosť a statočne znášala neprítomnosť pocitov lásky a zbožnosti a útrapy pochybností a pokúšaní. Napriek tomu horlivo slúžila chudobným a snažila sa o zachovanie pokoja. Zomrela 2. januára 1530 v Soncini pri Kremone v kláštore, ktorý dala postaviť a dlhú dobu múdro riadila.
Jej život bol poznačený utrpením, no zároveň neochvejnou vierou a službou blížnym. Jej príklad nám ukazuje, ako aj v najťažších skúškach môžeme nájsť silu v Kristovi.
Svätý Rajmund z Penafortu
Narodil sa okolo roku 1175 v Penaforte neďaleko Barcelony, v Katalánsku. Stal sa jedným z najväčších učiteľov teológie a kánonického práva svojej doby. Roku 1222 ako kňaz miestnej cirkvi v Barcelone vstúpil do Rehole kazateľov.
Zostavil Summu - zbierku prípadov, so zameraním na záchranu duší, ktorá bola pre celú Cirkev nanajvýš potrebná. Bol im príkladom dobrých skutkov. Nepovyšoval sa nad bratov, lež bol medzi nimi ako jeden z nich.
Svätý Rajmund sa veľmi zaujímal o dialóg s islamom, a preto povzbudzoval misionárov, odchádzajúcich medzi nich, aby sa naučili arabský jazyk, a poznávali aj Korán. Zomrel v Barcelone 6. januára 1275, takmer storočný.
Jeho život bol naplnený službou Cirkvi a dialógom s inými náboženstvami. Jeho príklad nám ukazuje, ako sa dá žiť v súlade s evanjeliovými hodnotami a ako sa dá šíriť pokoj a porozumenie medzi ľuďmi.
Blahoslavený Gundislav
Narodil sa koncom XII. storočia v Tagilde v Portugalsku. Zo začiatku bol farárom, potom štrnásť rokov putoval a navštevoval svätyne vo Svätej zemi a v Ríme. Keď ho po návrate domov privítali s vyhrážkami a palicami, začal viesť pustovnícky život. Napokon vstúpil do Rehole kazateľov. Po ukončení noviciátu dostal súhlas k tomu, aby sa v sprievode iného brata vrátil na staré pustovnícke miesto v Amarante. Ďalšie roky života vyplnil rozjímaním o nebeských veciach a kázaním evanjelia okolitým ľuďom. Dôraz kládol na asketické cvičenia. Zomrel v Amarante asi v roku 1259.
Jeho život bol poznačený púťou a askézou. Jeho príklad nám ukazuje, ako sa dá žiť v samote a rozjímaní a ako sa dá šíriť evanjelium medzi ľuďmi.
Blahoslavený Gundislav
Blahoslavená Anna Monteagudo Ponce de León
Anna Monteagudo Ponce de León sa narodila 26. júla 1602 v Arequipa v Peru. Jej otcom bol Španiel Šebastián Monteagudo de la Jara a matkou Peruánka Františka Ponce de León. Už od troch rokov veku ju rodičia zverili na výchovu dominikánskemu kláštoru sv. Kataríny, v ktorom zostala do štrnásteho roku života. Po roku strávenom v kruhu svojej rodiny proti vôli svojich rodičov sa vracia naspäť do kláštora, kde v roku 1618 vstupuje do noviciátu pod menom Anna od Anjelov. V kláštore vykonávala službu kostolníčky (do roku 1632), úrad predstavenej noviciek (do roku 1645) a predstavenej kláštora (do roku 1647). Vždy bola vzorom dokonalej modlitby, milosrdnej lásky v kláštore ako aj mimo kláštora. Ochotná vždy poradiť, bola naplnená misionárskym nadšením a milosrdenstvom voči dušiam v očistci. Rehoľnú disciplínu udržiavala s vytrvalosťou, príkladnosťou, zrelosťou a vyrovnanosťou. Po desiatich rokoch paralytického onemocnenia a po následnom oslepnutí zomiera 10. januára 1686 vo veku osemdesiatštyri rokov. Už počas svojho života sa tešila povesti svätosti.
Jej život bol naplnený modlitbou, láskou a službou blížnym. Jej príklad nám ukazuje, ako sa dá žiť v kláštore a ako sa dá šíriť láska a milosrdenstvo voči všetkým ľuďom.
Blahoslavený Bernard z Katánie
Bernard, vlastným menom Anton, sa narodil vo vznešenej rodine roku 1430 v Katánii na Sicílii. Mladosť premárnil. Keď sa však v súboji ťažko poranil, odpovedal na volanie Božej milosti a v roku 1452 vstúpil k bratom kazateľom. Vo veľkej láske chcel slúžiť len Bohu, aby sa podobal ukrižovanému Kristovi, ktorého umučenie uctieval. Vynikal prejavmi milosrdnej lásky voči blížnym, najmä k núdznym a nemocným. Z tohto dôvodu prijal pomoc urodzených spoluobčanov a postavil veľký špitál, ktorý stojí dodnes. Pokiaľ žil, múdro ho spravoval. Keď dostal príkaz, aby obnovil rehoľný život, celý sa venoval tomuto dielu. Horlivo kázal a mnohých spoluobčanov priviedol k Bohu. Zomrel v Katánii 11. januára 1487.
Jeho život bol poznačený obrátením a službou blížnym. Jeho príklad nám ukazuje, ako sa dá zmeniť život a ako sa dá šíriť láska a milosrdenstvo voči všetkým ľuďom.
Svätá Margita Uhorská
Margita bola dcérou uhorského kráľa Belu IV. a Márie Laskarisovej, dcéry carihradského cisára. Ešte pred jej narodením (r. 1242) ju zasvätili Bohu ako obetu za oslobodenie vlasti od Tatárov. Pred dovŕšením jej štvrtého roku zverili ju mníškam dominikánkam vo Veszpréme. Keď mala iba dvanásť rokov, zložila rehoľnú profesiu do rúk Magistra rehole Humberta de Romans v novom kláštore v Budíne, ktorý postavil kráľ zvlášť pre ňu. Obdivuhodne rýchlo kráčala k vrcholu dokonalosti a celkom sa odovzdala ukrižovanému Kristovi.
Horlivo sa venovala rehoľnému odriekavému životu a skutkom milosrdenstva. S nadšením za obnovu pokoja a s neoblomnou statočnosťou pri odhaľovaní nespravodlivosti spájala dojemnú nežnosť voči sestrám, ktorým túžila preukazovať tie najnižšie služby. Obdivuhodnou láskou horela k tajomstvu Eucharistie a utrpeniu nášho Vykupiteľa. Vynikala úctou k Duchu Svätému a blahoslavenej Panne Márii, seba dávala ako zmiernu obetu za oslobodenie svojho ľudu od tatárskych nájazdov. Zomrela dňa 18. januára 1270.
Jej život bol naplnený modlitbou, pokorou a službou blížnym. Jej príklad nám ukazuje, ako sa dá žiť v súlade s Kristovým učením a ako sa dá prekonávať utrpenie s vierou v budúci život.
Svätá Margita Uhorská
Význam Vzkriesenia pre Súčasného Človeka
Vzkriesenie Krista je pre nás zdrojom nádeje a istoty, že smrť nemá posledné slovo. Tí, ktorí sa snažia nasledovať Krista a žiť podľa Jeho učenia, môžu nájsť v Jeho vzkriesení silu a inšpiráciu pre svoj život.
Nech teda vaše srdcia prebývajú v Bohu, neprikláňajte ich k všetkému, o čom sa hovorí. Sám Boh lásky a pokoja nech napĺňa pokojom vaše srdcia a nech urýchli vašu cestu.