Kniha Milana Stana je nielen o vzniku nezávislého humoristicko-satirického časopisu Kocúrkovo, ale najmä o slobode, o humore, o politickej satire a o Slovensku. Je to aj akési vyznanie autora, ktorý má rád svoju prácu, Slovensko a chce prinášať iným humor, veselú náladu a optimizmus.
Ako povedal L. Ťažký: „Milan Stano nemá žiadne ilúzie o špatnokrásnej povahe svojich Slovákov a má ich rád takých, akí sú. K Slovensku prejavuje lásku tým, že sa vysmieva jeho zlým vlastnostiam a ukazuje politikov a ich politiku v plnej satirickej nahote“.
Nájdete tu príbehy ľudí spätých s týmto časopisom, s humorom, o histórii starých slovenských humoristických časopisov od 1861 až podnes, o fenoméne Kocúrkova v histórii, o zaujímavej originálnej redakčnej rade, množstvo dobových karikatúr, vtipných postrehov, aforizmov, epigramov, profily autorov, anekdoty, ktoré rozosmejú čitateľa, lebo tento ľudový časopis vznikol, aby rozdával dobrú náladu, guráž a optimizmus.
Kocúrkovo vychádza nepretržite od 19. júna 1990 až doteraz a jeho dvadsaťročná história sa nedá vtesnať iba do jednej knihy, v tomto dieli sú roky 1990-1992.
Držíte v ruke knižku o humoristicko-satirickom časopise Kocúrkovo. Jeho prvé číslo vyšlo 19. júna 1990 a vychádza nepretržite doteraz (2010). Je dieťaťom svojej doby, takýto časopis by za socializmu určite nemohol existovať.
Tento časopis by nemohol vychádzať bez podpory svojich čitateľov, ani bez svojich spolupracovníkov, ktorí sú mnohí renomovaní humoristi, spisovatelia, ale i neznámi prispievatelia z celého Slovenska. Táto kniha je vlastne poctou jeho čitateľom, prispievateľom i dôkazom, že Slováci majú zmysel pre humor, radi sa smejú a pobavia na tomto ľudovom zábavnom Kocúrkove.
Časopis je zároveň aj akousi kronikou svojej doby, lebo reaguje na všetky peripetie ponovembrovej rodiacej sa slovenskej demokracie. Kniha je zároveň aj akousi kronikou o histórii Slovenska po novembri 1989, kedy sa v ťažkostiach rodila slovenská demokracia a štátnosť. Vraví o stave vtedajšej spoločnosti, vzniku novej politickej scény, strán a politikov, ktorí vtedy kraľovali na pomyselnom politickom nebi.
Nájdete tu anekdoty na vtedajších, ale i súčasných politikov, lebo Kocúrkovo si nedáva servítku pred ústa a politické vtipy odrážajú vtedajšiu dobu. Kocúrkovo si vždy strieľalo z tých, kto boli momentálne pri moci. Politické vtipy sú nielen púhym protestom, ale i dôkazom bezmocnosti občanov. Smiechom sa totiž uvoľní skrývaný hnev a politici sú touto formou postrčení k tomu, aby už konečne začali konať.
Vtipy o politikoch sa pred ničím nezastavia a sú niekedy i kruté.
Myslím si, že humor nemá rozdeľovať, ale spájať. V tejto dobe plnej stresov, záťaží a iných existenčných problémov, má humor i liečivú a relaxačnú moc. A to je úlohou Kocúrkova.
Prežil som v ňom všeličo možné i nemožné. Práca ma prvé roky vydávania úplne pohltila, že som na inú prácu, na maľovanie, na grafiku nemal jednoducho čas. Časopis vychádzal ako dvojtýždenník. No vydával som rôzne prílohy Kocúrkova: Anekdoty, Žarty, Magazín, takže prakticky vychádzal týždenne. Myslel som si, že mám zdravie zo železa a pracoval som od rána do noci. Keď som sa niekoľkokrát zdravotne zrútil, priatelia mi vysvetlili, že takto sa to nedá ťahať a musím myslieť aj na svoje zdravie.
V roku 1990 stálo Kocúrkovo dve koruny päťdesiat, jeho počiatočný náklad bol 45 tisíc, postupne vzrástol na 90 tisíc na konci roku 1990. Potom po zdražení papiera, tlačiarenských prác a rôznych iných zdražení DPH, cena postupne vzrástla a náklad mierne klesal.
Nemal som ani čas sa čudovať, že sa Kocúrkovo stalo úspešným a obľúbeným časopisom. To trvalo po celé deväťdesiate roky. Časopis prežil niekoľkonásobné zdražovanie papiera, tlačiarenskej práce, ale stále sa tlačí v tej istej partii tlačiarov, i keď názvy firiem sa časom menili, lebo tlačiareň kupovali iní majitelia, stále tam spolupracujem s tými istými ľuďmi v tlačiarni.
Pre zaujímavosť, agentúra MVK v roku 1994 uviedla, že Kocúrkovo bolo v tom roku najúspešnejším dvojtýždenníkom a mesačníkom na Slovensku. Počet všetkých čitateľov presiahol milión. Čítali ho všetky vrstvy občanov, od žiakov, študentov, cez stredný vek, pracujúci, nezamestnaní, podnikatelia až po dôchodcov. Čítajú ho muži i ženy, tie trocha menej. Je to časopis na relax, zábavu, na cestu, na dovolenku. Je v opozícii voči zlej nálade, nájdete tam humor všetkého druhu, pre široké skupiny našich čitateľov. Nebudem prezrádzať všetky tajomstvá redakčnej práce, pretože je to aj obchodné tajomstvo, nechcem konkurencii vravieť o veciach, ktoré ma stáli veľa času, úsilia, húževnatosti, vytrvalosti a peňazí, než som sa dostal tam, kde som teraz.
V dnešnej dobe sa vydáva množstvo kníh s anekdotami, humoristické časopisy, ale objavujú sa aj na stránkach denníkov, týždenníkov, ktorých profilom nie je v prvom rade humor. Ľudia si rozprávajú nové vtipy, odrážajúce situácie a problémy každodenného života, ale aj staré anekdoty, ktoré mnohí z nás poznajú. (Prečo zabil Kain Ábela? Lebo mu rozprával staré vtipy).
Anekdota je národný zjav. Historické korene týchto drobných literárnych útvarov siahajú do osemnásteho storočia, keď sa anekdota stala súčasťou salónnych rozhovorov. Pravda, vtedy sa za anekdoty považovali literárne portréty, historické diela a skutočné príbehy. Jadrom takých prác boli neuveriteľné, ale reálne udalosti.
Začiatkom nášho storočia sa v tlači začali objavovať stále častejšie rôzne anekdoty, kým nastalo obdobie, keď za anekdoty ľudia sedeli.
- Kto to tam sedí a vymýšľa anekdoty?
Po skončení súdu vychádza sudca a veľmi sa smeje.
- Čo sa stalo?
- Počas zasadania som počul ohromný vtip.
- Tak mi ho povedz!
- Nemôžem, práve som zaň vysolil päť rokov!
Sila anekdoty je v poslednej vete. Bez nej je anekdota bezduchá. Na základe anekdot sa dá sledovať a spoznávať úroveň a stav kultúry, veď dá sa povedať, že anekdota je kronikou doby, verne, niekedy hyperbolicky zobrazujúca skutočnosť.
Anekdoty prakticky nemožno klasifikovať. V jednom krátkom texte môžeme nájsť veľakrát niekoľko odtienkov. Existuje množstvo neslušných, erotických, vulgárnych až nízkych, primitívnych, tupých vtipov. Všetky tieto kratučké príbehy vytvárajú obraz doby a kultúry vyjadrovania národa.
Humor rôznych národov sa porovnávať dá, ale prekladať vtipy zakladajúce sa na slovných hrách je prakticky nemožné. Veľakrát to, čo je smiešne Rusovi, Francúz nepochopí, a to, na čom sa schuti zasmeje Angličan, nám pripadá suché.
Pýtali sa Lenina, či sú v Rusku ozajstní komunisti.
- Ja poznám len troch: Je to Lenin, Uľjanov a ja!
O anekdotách by sa dalo veľa hovoriť, dokonca to môže byť aj témou doktorských dizertácií pre filológov. Zhrniem len, že vtipy boli, sú a budú. Národ ich vymýšľa a chce sa smiať. Dôkazom toho sú nespočetné množstvá kníh a časopisov, ktoré stále vychádzajú a ktoré ľudia s obľubou čítajú. Dobrý vtip má byť ako peniaze. Má byť stále v obehu.
• Uvádzajte len fakty podstatné pre vtip, lebo keď rozptýlite pozornosť poslucháča, vtip nebude mať úspech. Vyvarujte sa častého používania zámien. Napríklad: „ten“ doktor alebo: „ona“ povedala. Vždy musí byť jasné, ktorý doktor a kto je ona.
• Keď sa pustíte do rozprávania vtipu, musí na vás byť vidieť, že sa vám ten vtip páči - veď inak by ste ho nerozprávali - usmievajte sa, ponechávajte, dajte do toho celú dušu, vyvolávajte veselosť a radosť.
• Pozerajte sa svojim poslucháčom do očí, keď je ich veľa, pozerajte sa striedavo na všetkých. Nesmiete civieť na strop, alebo niekde do kúta. Vaši poslucháči tam budú pozerať tiež, aby zistili, aká pozoruhodnosť upútala váš zrak a to ich zbytočne rozptýli.
• Používajte jednoduché slovesá. Napríklad: „povedal“, „spýtal sa“, „zareval“.
• Predovšetkým je treba anekdotu rozprávať krátko, stručne, výstižne! Vaše rozprávanie musí mať spád, čo slovo, to zrno V žiadne hluché plevy, aby ste ho nezabili.
• Väčšina vtipov je stavaná tak, aby vtip dospel k náhlemu, neočakávanému vyvrcholeniu, ktorý vzbudí výbuch smiechu. Dobrý rozprávač má v zásobe celú batériu nápadov a pomôcok, ktorými posilňuje a umocňuje vtip: úsmev, prihlúply pohľad, pokrčenie ramien, prikývnutie, vzdych, tajuplné šepkanie, významná zámlka, prekvapenie a zrýchlenie ku koncu. To všetko slúži k upútaniu poslucháčov a vyvrcholeniu pointy.
Nepodceňujem prácu s listami čitateľov i keď samozrejme píše veľa grafomanov a opisovačov starých anekdot, ale občas sa tam zablysne pekný vtip, ktorý som nepoznal, alebo už dávno som ho neuverejnil, lebo nám dorastá nová generácia čitateľov. Pre nich sú staré dobré vtipy neznáme.
Raz mi napísal malý žiačik z Liptova vtipné otázky. Napríklad: „Je to červené a je to zajac.
V krčme vraví sváko: - Taký vtip vám poviem, že všetci umriete! Takže si to rozmyslite, či ho chcete počuť. Ale v krčme mu nik neveril, tak im ten vtip povedal a všetci pomreli. Na súde sa spýtali sváka, ako to urobil. Neverili mu a tak aj im povedal ten vtip. Aj na súde hneď všetci pomreli, okrem žandárov.
- Načo nám slúžia peniaze?
- Peniaze nám slúžia na to, aby sme mohli prežiť túto dnešnú drahotu.
Dve ženy sa pohádali. Jedna z nich sa išla sťažovať richtárovi. Richtár ju vypočul a hovorí: - Máš pravdu. O chvíľu sa prišla sťažovať aj druhá. Aj tej povedal: - Máš pravdu. Keď to počula richtárova žena, rozčúlená vyskočila: - Nuž, ale ty starý somár, však aj tej prvej si povedal, že má pravdu. Ako tomu mám rozumieť? Richtár sa zamyslel: - Stará moja, však aj ty máš pravdu.
Sváko v Brezovej kúpil na jarmoku kobylku, ktorá išla veľmi pomaly. Keďže sa chcel dostať čo najrýchlejšie domov, vytiahol z vrecka štipľavú papriku. Usypal z nej trocha kobylke pod chvost. Tá zastrihala ušami a tak zrýchlila krok, že sváko za ňou nestačil. Nahneval sa a aj on si nasypal tam, kam predtým koníkovi.
- Akí sme my Slováci? Jedni vravia, že sme národ holubičí, lebo sa na každého vyšpiníme a iní vravia, že sme národ slepačí, lebo veľa znesieme.
Slováci sa budú deliť na tri skupiny: Optimisti, pesimisti a realisti. Optimisti sa budú učiť po anglicky, pesimisti po rómsky a realisti sa budú učiť strieľať.
Stretnú sa dvaja:
- Ako sa máte?
- Dobre.
- Veľmi dobre.
- A ešte podrobnejšie?
- Nie veľmi dobre.
- Ako sa máte?
- Ďakujem za opýtanie.
Písal mi raz jeden slovenský pán farár z Kanady, že mi ďakuje za vydávanie Kocúrkova, lebo on si z neho vyberá anekdoty do kázní. Samozrejme nie tie šteklivé erotické, ale tie náboženské, či filozofické. Lebo mám rád i tie, majú svoju hĺbku, lebo obsahujú nielen humor ale i myšlienku.
Mária a Jozef klopú na dvere malého hotela a prosia o ubytovanie. Majiteľ ich stroho odmieta, že už má všetko obsadené. Jozef mu vysvetľuje: - Počujte, moja žena je tehotná, každú chvíľu môže porodiť!
- Za to ja predsa nemôžem! - vraví majiteľ hotela.
- A vari ja áno? -rozhorčene sa ohradí Jozef.
- Prečo Pán Boh stvoril zemiaky?
- Prečo nechce katolícka cirkev vysväcovať do kňažského stavu aj ženy?
- Pretože potom by zaniklo spovedné tajomstvo.
Veľa som sa o humore naučil a stal sa mojou filozofiou. Robiť humor je aj poslaním, lebo tak vlieva do ľudí optimizmus. Vravím, že život by sa nemal brať až tak vážne, aj tak z neho nevyviazneme živí. Bez humoru sa nedá žiť. Je to aj moja životná skúsenosť. Niekedy som musel v sebe nájsť humor, aby som ho ponúkol svojim čitateľom. Život je predsa nádherný a pozerajme sa naň pozitívne a tešme sa z neho. Pre pocit dobrej nálady treba niečo aj urobiť. Nebojte sa toho. Veď to robíte pre seba. Nenechajte sa odradiť namosúrenými ľuďmi, ktorí nemajú zmysel pre humor. Preto je treba mať svoju filozofiu dob-rého pocitu. Prečo byť smutný a zamračený, keď môžem byť dobre naladený a veselý. Keď sa vám objaví úsmev, záblesk dobrej nálady, máte vyhrané. Aj keď sa vám hneď nezačne dariť, máte vyhrané - lebo ste dobre naladený. Do záhlavia Kocúrkova zvyknem dávať naše heslo „VŽDY S ÚSMEVOM!“ Veď úsmev stojí menej ako elektrina a dáva viac svetla. „Najstrašnejší deň nášho života je ten, keď sme sa nezasmiali“. napísal Chamfort a má hlbokú pravdu, veď aj naše ľudové príslovie vraví: „Smiech - najlepšia medicína“. Niekde som vyčítal, že na to, aby sa človek zasmial, potrebuje na tvári uviesť do činnosti vyše osemdesiat svalov. Pocit príjemného vzrušenia u človeka prichádza až potom, keď sa zasmeje a nie naopak. Svaly na tvári uvedené do činnosti vytvoria mierny tlak na cievnu sústavu, čím sa urýchli návrat do žíl a na krátky čas dôjde k lepšiemu prekrveniu mozgu. Dalo by sa povedať, že smiech je akýsi okysličovací kúpeľ.
Kedysi sa vravelo, že politické vtipy majú živnú pôdu tam, kde nie je možné sa slobodne vyjadriť a povedať to, čo si myslíme. Šuškandou, skryto i otvorene sa šírili hlavne za socializmu. Lenže toto už dávno neplatí. Vtipom, anekdotou, fórom dokážeme vyjadriť to, čo nevyslovíme a na čo sa možno ani neodvážime pomyslieť.
V roku 1994 som vydal „Žarty z prvej a druhej Slovenskej republiky“ k druhému výročiu našej druhej republiky. Do tejto zbierky som dal aj nelichotivé stránky politikov tej či onej republiky. Veď národ je až vtedy ozajstným, keď si vie uťahovať a zasmiať sa na svojej histórii. Túto republiku nestotožňujem s jej režimom. Ale štát to bol náš slovenský, pomohol Slovákom prežiť a sebauvedomiť sa. Mnoho žartov z toho obdobia je už zabudnutých. Ale ľudia si aj vtedy uťahovali z Tisa, Tuku, Šaňa Macha, Tida Gašpara, gardistov, komunistov, partizánov tak, ako si potom uťahovali z Mečiara, Čarnogurského, Mikloška, Kováča, Kňažka, Duraya, Moravčíka...
Tieto Žarty mali veľký úspech a preto som sa rozhodol k desiatemu výročiu našej Slovenskej republiky vydať „Desať rokov Slovenskej republiky v anekdotách“. Tam som rok po roku zmapoval politickými anekdotami všetky hlavné udalosti, činy a výčiny politikov, aby sa nezabudlo, že naša história môže byť aj veselá, a že sa dá pripomínať také vážne výročie aj s humorom.
- Aký je rozdiel medzi tehotnou ženou a vládou?
- Tehotná žena porodí a vláda padne.
Mečiar vstúpi do taxika a taxikár sa ho pýta: - Kam to bude?
- To je jedno, všade ma potrebujú.
- Prečo sme si v roku 1999 za prezidenta zvolili Schustera?
- Aby sme vedeli, kde nás topánky tlačia.
Optimista vraví: - Dzurindova vláda padne!
Pesimista zasa: - Ale po nej príde ďalšia.
- Kedy vznikajú najkrajšie ľudové rozprávky?
- Vždy pred voľbami.
Načo je nám na Slovensku toľko strán, keď sa obraciame iba na malú a veľkú.
Mnohé anekdoty, uverejňované v Kocúrkove majú už vyše tristo rokov a zozbieral ich ešte Matej Bell, niektoré sú zachované v ľudovej slovesnosti, ostatné sú roztrúsené po rôznych starých kalendároch a časopisoch, Černokňažníkom začínajúc a Kocúrkovom končiac. Postupne som tu uverejňoval celé cykly o slovenských figliaroch. Napríklad o Geľovi Seb...
Históriu Uhorska nikto nechápe správne – lenže tu je vysvetlenie!
Dobročinný Blší Trh v Šintave
Ing. Lenka Hanáková, organizátorka akcie | V nedeľu, 26.10. 2014, sa uskutočnil v priestoroch reštaurácie Lodenica v Šintave I. ročník Dobročinného blšieho trhu, ktorého súčasťou boli realizované Tvorivé jesenné dielne pre deti.
Sortiment bol v blšom trhu široký - od rozprávkových či odborných kníh, cez cédečka, oblečenie, obrazy, hračky, pohľadnice až po drobnosti, akými sú šálky či porcelánové zvieratká. Cena za tovar bola dobrovoľná. Výťažok z predaja vo výške 206 eur bol darovaný DSS pre deti a dospelých v Šintave na nákup materiálu, ktorý využijú klienti zariadenia pri pracovno - terapeutických činnostiach tzv. ergoterapia.
Finančný príspevok bol zaslaný na bankový účet zariadenia a tiež bola podpísaná darovacia zmluva. Pani riaditeľka DSS Mgr. Marta Hajdinová a pracovníci zariadenia vyjadrujú poďakovanie : organizátorom, dobrovoľníkom, darcom tovaru, nakupujúcim a všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o dané podujatie.
Tovar, ktorý sa nepredal bol venovaný Krízovému stredisku v Trnave.
V tvorivých jesenných dielňach sa deťom venovali šikovné animátorky a deti si mali možnosť vyrobiť ježka, šarkana a jesennú pohľadnicu . Do súťaže o najkrajšieho vyrobeného šarkana sa zapojilo 10 súťažiacich. Väčšina detí využila možnosť maľovania na tvár a menili sa na strašidielka, zamračeného tigra či iné postavičky a zvieratká.
Poďakovanie patrí darcom tovaru, ľuďom, ktorí finančne prispeli, dobrovoľníkom za spoluorganizáciu a Lodenici s.r.o. Tešíme sa na ďalšiu pripravovanú akciu z projektu Komprax v mesiaci december!
Fotogaléria k článku:Autor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing. Lenka HanákováAutor: Ing.