Začiatok nového školského roka je pre mnohých z nás významným medzníkom. Je to čas, kedy sa opäť stretávame s priateľmi, učiteľmi a novými výzvami. V takýchto chvíľach sme zvyknutí počúvať veľa o dôležitosti vzdelania a potrebe výchovy pre naše deti.
Po čase prázdnin opäť stojíme na začiatku niečoho nového. Je to nový školský rok, ktorý sa od zajtra oficiálne začne. Niekedy mám pocit, že nám Pán Boh dopriava nové začiatky, aby sme sa mohli zhlboka nadýchnuť.
Bezpochyby sú to vážne záležitosti, ktoré si zasluhujú pozornosť. No dnes by som chcel našu pozornosť obrátiť iným smerom. Chcel by som sa pozrieť sa na udalosť začiatku nového školského roka akoby z opačného uhla pohľadu.
Pre mňa osobne sa vždy roky datovali skôr od 1 septembra ako od 1. januára. Na tomto dátume bolo (a stále je, niečo výnimočné). Nechápte ma zle, dôvod, pre ktorý pre mňa začiatok školy znamenal tak veľa, nezávisel od toho, že by som bola „šprt“, to vôbec nie. Odrazu som však akosi oveľa intenzívnejšie cítila, že som na začiatku niečoho nového, niečoho nepoznaného - na začiatku dobrodružstva, ktoré môže zmeniť môj život.
V niektoré roky sa ten život veľmi nezmenil. Na chvíľu zo seba striasť stres minulých dní a začať nanovo. Mne sa to spája s prvým septembrom. Ale čo ak by sme do nových začiatkov dokázali stupovať každý deň.
Chcel by som si spolu s vami dať odpoveď na otázku: Čo sa môžeme naučiť od detí?
Detská dôvera a pokora
Je to ich dôvera a pokora, ktoré sú predpokladom vstupu do nebeského kráľovstva. Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie. Veru vám hovorím: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň (v 14b - 15).
To určite neznamená, že kráľovstvo nebeské je určené len pre deti a dospelí nemajú šancu vstúpiť a dostať sa doň. To nie. Ide o niečo iné. Človek, tým že rastie, starne a dospieva, sa pomaly aj zbavuje detinských spôsobov. No čo sa kráľovstva nebeského týka, tam sa práve že určitá detinskosť vyžaduje ako podmienka.
Vojsť do kráľovstva nebeského sa teda viaže na určité predpoklady. Je treba ho prijať ako pokorné dieťa. Dieťa je dôverčivé. Je ochotné dať sa viesť, nechať si poradiť i pomôcť. Ak chce mať dospelý účasť na tomto kráľovstve, musí zanechať všetku sebavedomú domýšľavosť, aby s detskou prostotou a čistou dôverou otvoril svoje srdce evanjeliovému posolstvu. Každá povýšenosť, či domýšľavosť totiž vylučuje zo spásy.
A potom je to viera. Viera, to je dôvera, akú nachádzame u detí. Tie sa ochotne dávajú viesť za ruku a s radosťou si nechávajú naplniť prázdne rúčky. To je to, čo nám dospelým robí nemalé ťažkosti. Nemáme radi, keď nás niekto má viesť. Hanbíme sa a je to pre nás trápne. My sami chceme ísť svojou cestou. Nechceme si priznať, že máme pred Bohom prázdne ruky. Tým by sme totiž uznali svoju závislosť a kapituláciu. A to si dnes nemôžeme dovoliť. Tak sa radšej silou mocou snažíme naplniť si tie ruky sami.
Zvesť o deťoch sa tak stáva radostnou zvesťou pre dospelých. Vojsť do Božieho kráľovstva, prijať ho, znamená vstúpiť pokorným, dôverčivým a poslušným podrobením samého seba. Niečoho takého je schopné len dieťa. To je teda to, čomu sa môžeme naučiť od detí: pokore pred Bohom a viere v Boha na spôsob dôvery. Poníženosti pred Bohom a závislosti na Ňom.
Bratia a sestry, staňme sa deťmi v tomto smere! A síce v spomínanom správaní detí, ktoré vedia, že potrebujú pomoc a sú rady, keď sú obdarované. To sú vlastnosti nevyhnutné pre vstup do Božieho kráľovstva.
Požehnanie pre deti
Začnem odpoveďou na druhú postavenú otázku. Tú nachádzame hneď na začiatku nášho kázňového textu: Prinášali k nemu deti, aby sa ich dotýkal… (v 13a). Jednalo sa zrejme o matky, ktoré sa takto správne rozhodli. Evanjelista Lukáš vo svojom spracovaní tejto udalosti hovorí o nemluvňatách.
Je dobré vedieť, že takýto to bol prastarý zvyk v Izraeli - klásť ruky deťom na hlavu, prednášať nad nimi modlitbu požehnania a takto na deti privolávať ochranu a pomoc Božiu. Na tomto mieste by som sa zastavil a všimol si tento starý židovský zvyk. Skladanie rúk a modlitba požehnania, to je to, čo potrebujú aj naše deti. To je to, čo sa deje aj pri krste svätom.
Prvé poučenie z dnešného evanjeliového príbehu teda spočíva v tejto skutočnosti: Neukracujme svoje deti o Božie požehnanie, Božiu milosť a blízkosť! Neukracujme svoje deti o večný život! Majme záujem o to, aby naše deti trávili čas v Božej blízkosti! - na hodinách náboženstva, na detskej besiedke, na stretnutiach konfirmácie, dorastu, či mládeže! Veď aj na týchto podujatiach môžu poznávať a učiť sa skutočným morálnym a zdravým životným hodnotám.
Reakcia Pána Ježiša je v tomto smere pochopiteľná. Je to namrzenosť nad nechápavosťou učeníkov. Ježiš predsa na tento svet neprišiel preto, aby mal od ľudí pokoj. Prišiel, aby hľadal a spasil, čo by bez Neho bolo zahynulo. Nuž a to si predsa vyžaduje jeden dôležitý predpoklad : byť s ľuďmi, byť medzi ľuďmi, byť pri ľuďoch. Byť im k dispozícii, byť tu pre nich.
Nuž a druhá vec je tá, že On prišiel nielen pre veľkých, múdrych, či bohatých. Neprišiel len pre celebrity svojej doby. Spása, ktorú On prináša je aj pre malých a nedospelých, ktorých vo vtedajších časoch nepovažovali za hodných povšimnutia.
Bratia a sestry, nerobme ani my Krista nedostupným pre druhých ľudí! A to možno práve svojimi falošnými predstavami, že On tu je len pre jedných a pre druhých nie! Nie je našou vecou sortírovať ľudí. Nemáme právo nikoho ukracovať o spásu, o Krista, či o večný život! Naopak! Naša úloha je v tom, aby sme každému umožnili dostať sa do Ježišovej blízkosti.
Milí priatelia, čo by sme pre svoje deti ako rodičia, starí, či krstní rodičia mohli a mali urobiť? To bola otázka, ktorú som si spolu s vami položil. Prinášať ich k Ježišovi, umožňovať im, aby pri Ňom boli blízko, aby boli požehnané. Neukracovať ich o túto možnosť a príležitosť.
Ježiš nie je len náboženský teoretik. Náboženstvo totiž pokiaľ nie je spojené s každodenným životom, nestojí za veľa. Tým nám On sám dáva príklad ako máme vieru pri našich deťoch aj prakticky realizovať. Nemáme im o Bohu len hovoriť, ale máme sa s nimi k Bohu modliť. Nemáme im len o krste hovoriť, ale dať ich pokrstiť. Nemáme im len o konfirmácii hovoriť, ale prihlásiť ich na ňu. Nemáme im len o náboženstve hovoriť, ale posielať ich naň. Nemáme im o kostole a cirkvi len hovoriť, ale brať ich tam so sebou.
Toto sme povinní pre naše deti urobiť. Nuž a na oplátku sa od nich máme učiť tomu, na čo sme možno počas skúšok, zápasov, bojov a ťažkostí života zabudli: na pokoru, dôveru a radosť z obdarovania.
Modlitba pred skúškou
V tomto dôležitom okamihu, keď sa pripravujem na skúšku, prichádzam k tebe so svojimi prosbami. Modlitba k Duchu Svätému pred skúškou:
- Duchu Svätý, ty si svätá Božia prítomnosť, duch múdrosti a porozumenia.
- Duchu Svätý, otvor moje myslenie, aby som bol schopný jasne a presne porozumieť všetkým informáciám, ktoré som sa učil.
- Duchu Svätý, posilni moju pamäť, aby som si mohol živo spomenúť a správne použiť všetky potrebné fakty a informácie.
- Duchu Svätý, pomôž mi mať pokoj a dôveru v teba a vo vlastné schopnosti. Odstráň od mňa všetky obavy, pochybnosti a nervozitu.
- Duchu Svätý, prosím ťa, veď ma a pomôž mi robiť počas skúšky správne rozhodnutia. Daj mi múdrosť, aby som si vybral správne odpovede a správne riešenia.
- Duchu Svätý, nech táto moja skúška slúži na môj osobný rast a rozvoj. Pomôž mi vidieť túto skúšku ako príležitosť ukázať svoje schopnosti a svoje najlepšie úsilie.
Viem, že si so mnou v každom okamihu. Dúfam a dôverujem, že mi pomôžeš prekonať túto skúšku so zdatnosťou a úspechom. Dovoľ mi pocítiť počas tejto skúšky tvoju prítomnosť a pokoj.
Pane Ježišu, Ty si Cesta, Pravda a Život. Na začiatku tohto nového roka, ktorý začíname v Tvojom mene, pod ochranou Tvojej a našej Matky, Panny Márie, vrúcne Ťa prosíme: zachovaj nás vo svojej milosti a láske. Buď cestou našej vôle, buď pravdou našej mysle, buď životom našich duší a jediným cieľom nášho života.
Prosíme Ťa, daj, aby sme celý rok prežili v posväcujúcej milosti, aby sme svoje utrpenie a bolesti spájali s Tvojimi utrpeniami pre dobro Tvojej Cirkvi a na spásu sveta. Pomáhaj nám, aby tento rok bol pre každého z nás rokom spásy, aby sme nepadli do ťažkého hriechu, aby sme konali pokánie, nech Eucharistia stvárňuje v našich srdciach Teba a nech v blížnych slúžime Tebe. Pane Ježišu, daj, aby sa zlí stali dobrými a dobrí nech sa deň čo deň stávajú lepšími a tak blaženejšími a šťastnejšími.
Náboženský život v Udavskom
Pre lepšie pochopenie náboženského kontextu v regióne, pozrime sa na históriu Udavského. Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317. Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery týmto spôsobom pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov.
Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804. Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí.
V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov, katolíkov bolo počtom 631.
K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939), dekan, neskôr generálny vikár. Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov v Amerike.
O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola. Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky, košický biskup.
V poslednom sčítaní obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011 sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo: 1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí.
tags: #zaciatok #skolskeho #roka #pozehnanie