Žalm 140: Výklad a Hlboký Ponor do Dôvery v Boha

Žalm 140 je nádherný a obracia sa na tých, ktorí sú demoralizovaní, sklamaní, v depresii, pod tlakom, v strachu, nenaplnení kvôli ťažkej národnej a sociálnej situácii. Modliaci nadobúda skutočný pokoj duše, ducha i tela vďaka jeho nezničiteľnej dôvere v Boha. Táto modlitba sa nedá presne zaradiť, pretože má osobitný charakter, ktorý je veľmi osobný a spontánny: avšak jeho hlavnou témou je téma dôvery v Boha, ktorý kráča v ústrety tomu, kto ho hľadá s vierou a vypočúva prosby svojich veriacich.

Ilustrácia od Gustava Dorého zobrazujúca biblické postavy v modlitbe. Zdroj: Wikimedia Commons

Volanie o Pomoc a Spravodlivosť

Začiatok žalmistovej prosby, na jednej strane, nadväzuje na Ž 3, na druhej strane poukazuje na dlhú skúsenosť izraelského národa, ktorý v núdzi kričal k Bohu o pomoc a Boh ho vypočul. Žalmista tak vnáša do tejto jednoduchej vety skúsenosť národa a prorokov. Odpovedať na volanie človeka v núdzi je tak vykreslené ako jeden zo základných Božích atribútov. Už upokojený Pánom ho prosí, aby bol vypočutý. Utiekanie sa k Bohu, aby sme dosiahli spravodlivosť je Bohu milé. „Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc. V súžení si mi uľavil.“

Slovné spojenie „Bože mojej spravodlivosti“ vykresľuje novú dimenziu Boha, ku ktorému sa žalmista modlil. V Ž 3 bol predstavený Boh spásy - víťazstva, ktorý zvíťazil nad žalmistovými nepriateľmi tým, že ich zničil. Spravodlivosť Boha spočívala, na jednej strane, v záchrane žalmistu, t. j. v nastolení spravodlivosti pre utláčaného, na druhej strane, žalm načrtáva cestu obrátenia nepriateľov. Spravodlivosť Boha podľa tohto žalmu je Božia charakteristika, ktorá dokáže zachrániť žalmistu bez toho, aby jeho nepriateľ bol zničený.

Slovo „v súžení“ vychádza z prídavného mena, ktoré označuje úzky priestor. V prenesenom význame znamená úzkosť, tieseň, ktorú by mohol pociťovať človek, čo sa ocitol v priestore, kde nemôže ísť ani dopredu, ani sa vrátiť. „Si mi uľavil“ Sloveso je odvodené od koreňa, ktorý znamená „urobiť širokým, rozsiahlym“. V prenesenom význame to môže znamenať otvoriť pred človekom priestor, v ktorom by mohol spokojne žiť, vďaka Bohu, ktorý mu odpovedá. Preto tento obraz by sa mohol preložiť: si mi pomohol, alebo si ma zachránil.

Teda prvotný rozmer - vyslobodenie z rúk nepriateľov (Gn 26,22) - môže byť interpretovaný nielen v zmysle oslobodenia, ale aj otvorenia nových horizontov, v tomto prípade nového chápania Božej spravodlivosti. Žalm začína presvedčivým zvolaním k Bohu, ako ku záchrancovi, ako ku tomu, ktorý ukázal svoju hlbokú spravodlivosť cez svoj plán spásy.

Zákernosť, falošnosť, zvrátenosť, všetky výmysly človeka, ktoré smerujú k tomu, aby vymazali spomienku na existenciu Božieho, nepoznajú Božie zázraky, ktoré Boh koná pre svoje deti, hlavne pre tých, ktorí sú mu verní. „Ľudia, dokedy ešte budete mať srdcia tvrdé? Slovné spojenie „ľudia“ (synovia človeka - ben adam) sa v hebr. bibl. textoch používa opakovane, väčšinou v zmysle „smrteľník“, obyčajný „smrteľný človek“ (Raši)

Keď sa Dávid pomodlil a obrátil k Bohu, obracia sa ku kráľom a mocným, ktorí namiesto toho, aby bojovali o spravodlivosť, spojili sa s Absolónom. Dávid im hovorí, aby boli v pozore. Majú byť pozorní, pretože Boh tak ako v minulosti mu príde na pomoc. Teda nech sa vyhýbajú zašpiniť sa akýmkoľvek zlom. Skôr nech rozjímajú dňom i nocou nad Božou spravodlivosťou a prinášajú mu zmierne obety. Iba takto môžu dúfať v Božie milosrdenstvo.

V tomto prípade sa Božia pomoc žalmistovi v núdzi interpretuje ako obdivuhodné dielo, zázrak. V tomto zmysle sa Boží zásah môže porovnávať s vyslobodením v Ex 3,20, Sdc 13,19, Ž 77,15: „Ty si Boh, ty konáš zázraky, národom si dal poznať svoju moc.“ No slovo obdivuhodne (zázračne) môže byť odvodené od koreňa, ktorý značí „oddeliť, zaobchádzať mimoriadnym spôsobom“. V tomto zmysle Boží zásah bude podobný Ex 8,18 a 33,16, kde sa vyslobodenie z Egypta interpretuje ako oddelenie Izraelitov od Egypťanov. Boh tak oddelí svojho verného od nepriateľov. Prechod od 3 os. sg. k 1 os. sg. označuje, že žalmista sa identifikuje s verným (svätým).

„Tento výkrik nevychádza z úst človeka. „Hneváte sa, ale nehrešte; uvažujte vo svojom srdci, rozjímajte na svojich lôžkach a upokojte sa.“(Chvejte sa a nehrešte; uvažujte na lôžku a zmĺknite!) - ekumenický preklad. V prenesenom význame chvenie vyjadruje vonkajší prejav vnútorného stavu ako bázeň pred Bohom, vnútornú bolesť, ale aj hnev a zúrivosť a radosť.

Náš preklad sleduje LXX (Septuagintu) a znázorňuje vonkajšie vyjadrenie negatívnych emócií, ktoré ešte samo o sebe nie je hriech. Žalmista tak vyzýva svojich nepriateľov, aby pri spracovaní svojich vnútorných emócií neprešli za hranicu hriechu. Opakom týchto emócií je stíšenie sa. V druhej časti verša „rozjímajte na svojich lôžkach a upokojte sa“ žalmista vyzýva svojich protivníkov, aby skôr než vypovedia svoje obvinenia a klamstvá premýšľali na svojom lôžku, teda v čase oddychu a spánku. Práve tento vnútorný dialóg nepriateľov so sebou samými ich môže priviesť k stíšeniu sa a vnútornej premene. Vnútorné stíšenie sa je opísané slovesom, ktoré znamená zamĺknutie zoči-voči niečomu, čo človeka presahuje. Nie je to len prestať rozprávať, ale ostať v údive pred tajomstvom.

Tri Základné Významy Slovesa "Upokojte Sa"

• Utíšiť sa
• Žialiť
• Byť zničený

V tomto žalme sa prikláňame k významu 1. Prvotný význam je stáť bez pohybu a v odvodenom zmysle sloveso znamená „upokojiť sa a utíšiť sa“. Väčšia časť ľudstva ani netuší, že Boh Otec túži vytvoriť hlboký osobný vzťah plný lásky ku každému ľudskému bytiu. Prvá fáza tohto vzťahu spočíva v bázni pre Bohom (rovná sa rešpekt voči nemu) a vzdialenie sa od hriešnych situácii so všetkou možnou silou.

Niekto by sa mohol opýtať: „Ako je možné, napríklad, nenahnevať sa?“ Je správne cítiť sa nahnevaní, vyrušení kvôli niečomu, ale toto nám nedovoľuje používať túto emóciu ako príležitosť k tomu, aby sme ublížili či slovne, či fyzicky inej osobe. Nasledujúca fáza sa napĺňa v momentoch krásnej meditácie a v modlitbe, v samote, ďaleko od iných. Ak spojíme tieto dve fázy s reflexívnym čítaním Písma, Boh nám zjavuje rozmer existencie, ktorý je úplne nový a príťažlivý.

„Obetuje obety spravodlivosti (pravé/správne obety) znamená „robte svoje skutky spravodlivými a uvidíte, budete, ako keby ste obetovali obety.“ (Raši) „Obeta spravodlivosti (pravá obeta) sa stotožňuje s Kristom. Kristus totiž svojim príchodom zrušil temnotu a priniesol svetlo pravdy.“ (Cyril Alexandrijský) „Nič nie je Bohu milšie, ako obeta čistého srdca. Keď prinášame seba samých ako obetu, napodobňujeme tým Krista, ktorý zomrel ako zmierna obeta za všetkých ľudí.“ (Kassiodor)

„Dôverujte Pánovi (Spoľahnite sa na Pána) vyjadruje nielen spoľahnutie sa, vloženie sa do rúk niekoho, odovzdanie sa v dôvere, ale aj výsledok tejto aktivity, t. j. pocit istoty a bezpečia. „Mnohí hovoria: „Kto nám ukáže šťastie?“ Pane, ukáž nám svetlo svojej tváre ako znamenie.“ (Mnohí sa pýtajú: Kto nám ukáže niečo dobré? Žalmista sa v tomto verši identifikuje s mnohými, ktorí si kladú existenciálnu otázku, a zároveň poukazuje na frustráciu ľudí, ktorí aj napriek „pravým obetám“ nie sú schopní nájsť dobro. Z tohto pohľadu sa mení dynamika žalmu.

Žalmista a s ním aj tí spomedzi jeho nepriateľov, ktorí prijali ním navrhovanú zmenu, neostávajú bez otázok. No nezodpovedaná otázka sa týka hľadania toho, (čo je) „dobré/šťastie“, a nie daromnosti a lži. „Ukáž nám/vznes na nás“ zvyčajne znamená skúšať. No môže znamenať aj pozdvihnúť. Je to nezvyčajné vyjadrenie. Znamenalo by, že sa Boh nedíva zhora na človeka, ale v tomto momente je vedľa neho alebo pod ním, aby mu pomohol.

„Svetlo svojej tváre“ - toto vyjadrenie je obraz z áronovského požehnania v Nm 6,25 („Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý!“), ale aj zo Ž 80, Ex 14-15. Odpoveď na otázku hľadania pravdy a dobra tak nie je racionálna argumentácia, ale skúsenosť Božej prítomnosti ako svetla vyžarujúceho z Božej tváre. „Vznes sa na nás (ukáž nám) alebo aj vynes nad nás môže znamenať „vyvýš nad nami vlajku svojej tváre.“ (Raši)

„Toto svetlo je úplným a pravým dobrom pre ľudstvo, nevidíme ho však telesnými očami, ale svojou mysľou. Človek bol stvorený na Boží obraz, no ten sa hriechom poškodil. Preto pravým a večným dobrom pre nás je, keď je do nás pri znovuzrodení vtlačený jeho obraz.“ (Augustín) „Cestu spravodlivosti nám ukázal Boh. Svetlo prirodzeného rozumu ukazuje človeku skutočnú pravdu, ktorá je v duši. V duši človeka je svetlo, ktoré povznáša človeka nad zvieraciu ríšu, je svetlom pochádzajúcim z Božej tváre.

Prostredníctvom tohto verša môžeme pochopiť cestu, ktorá vedie k šťastiu. Prirodzený zákon, vpísaný do ľudských sŕdc, vedie človeka k správnemu morálnemu rozhodnutiu. Termín radosť neoznačuje len individuálny pocit šťastia, ale má rozmer oslavy, veselia. Tento rozmer zdôrazňuje obraz veselia pri zbere úrody, napr. obilia, muštu (vína). Slovami „môjmu srdcu“ žalmista ukazuje postupný prerod vnútra človeka.

Najskôr nepriatelia uvažovali vo svojich srdciach, ktoré boli rozbúrené, potom sa utíšili a priniesli Bohu pravú obetu (v. 5). Toto vyvrcholilo v naplnení ich srdca radosťou, ktorá sa premieňa na oslavu. „Ten, kto obracia svoj pohľad k Bohu, opovrhuje bohatstvami otrokov. A tak je jeho pohľad osvietený, pretože vidí jas, ktorý vyžaruje Božia tvár (v. 7). Slová tohto verša teda vyjadrujú radosť z Božej prítomnosti. Žalm ukazuje, že ten, kto takto žije, nachádza pokoj v nádeji, ktorú prináša spoločenstvo s Bohom.“ (Gregor Nysský)

„Túto radosť netreba hľadať mimo človeka, u tých, ktorí majú stále tvrdé srdce, milujú prázdnotu a naháňajú sa za klamstvom, ale skôr ju treba hľadať v ľudskom vnútri: tam je vtlačené svetlo Božej tváre. Pretože ako hovorí apoštol, Kristus prebýva v ľudskom vnútri a jemu náleží schopnosť vidieť pravdu, pretože je napísané: „Ja som Pravda“ (Jn 14,6). Kristus sa s človekom rozpráva v jeho vnútri, v komôrke jeho srdca, kde sa máme modliť.“ (Augustín)

„Obilie a víno sú požehnania bežne spomínané vo Svätom písme. Tieto dobrá sú predobrazom budúcich požehnaní.“ (Euzébius) „Z verša môžu veriaci pochopiť,, že Boh je pôvodcom všetkého dobra.“ (R. V tomto verši nachádzame súvis so Ž 3,6: „A ja som sa uložil na odpočinok a usnul som, prebudil som sa, lebo Pán ma udržuje.“

„Ide o vyjadrenie bezpečia a ticha (utíšenia, pokoja). „Lebo len ty, Pane, ma necháš odpočívať v bezpečí“ : Poézia tohto verša je výnimočne krásna a kvalitná. Tieto slová nasledujú po sebe a poetickým spôsobom vyjadrujú, že jedine v Bohu je zdroj žalmistovho pokoja a bezpečia.

„Veriaci správne dúfajú v úplné oddelenie duše od pozemských vecí a s nádejou sa obracajú k okamihu, keď budú môcť zabudnúť na biedy tohto života. To v prorockom duchu vystihujú aj slová: ukladám sa (ľahnem si) a zaspím (usínam). Vtedy náš odpočinok nič nevyruší, no nie je v našej moci dosiahnuť to v tomto živote. Je to niečo, v čo dúfame v živote, ktorý príde. Poukazujú na to aj samotné slovesá vo verši, ktoré sú použité v budúcom čase.

Vtedy bude porušiteľná prirodzenosť oblečená do neporušiteľnosti a smrteľná prirodzenosť si oblečie nesmrteľnosť: vtedy smrť pohltí víťazstvo: „A keď si toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: „Smrť pohltilo víťazstvo.“ (1 Kor 15,54) „Slová tohto verša ľahnem si a zaspím (ukladám sa a usínam) odkazujú na odpočinok, ktorý duša zakúša po najhlbšej kontemplácii, a rovnako označujú aj spánok smrti.“ (Euzébius Cézarejský)

„Spánok je vyjadrením pokoja a potvrdením toho, že samotná Božia ochrana je dostatočná. Postupne, pomaly, ako náš osobný vzťah s Pánom bude rásť, si stále viac budeme uvedomovať silu slov žalmu 4, jeho hlbší zmysel a začneme s väčšou túžbou žiadať o oslobodenie od najväčšieho nepriateľa (ego), ktorý sa ukrýva v našom srdci. Áno, toto prináša obetu, ale táto je odmenená takou radosťou, ktorú nám už nik nebude môcť vziať. Toto je tá cesta, ktorú majú Božie synovia a dcéry ponúkať a ukazovať ľuďom, ich bratom a sestrám.

Pokoj svedomia je zvyčajne zálohou istého úspechu. Ale aj keby tento neprichádzal, nebude nám chýbať večná odmena. Preto nás Ježiš vyzýva, aby sme sa nebáli tých, ktorí môžu zničiť telo, ale iba Boha. Sv. Pavol nám to takto zhŕňa: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, n... Žalmista je utláčaný násilníkmi, ktorí proti nemu robia úklady a útočia na neho a hovoria proti nemu s jedom v ústach. Volá teda k Bohu a prosí ho o oslobodenie a záchranu.

Zákerní ľudia pripravujú proti nemu pasce, aby padol. On je však obrátený k Pánovi a vyjadruje dôveru v jeho pomoc. Zvolanie končí vyznaním viery v Pánovu spravodlivosť, ktorá chráni práva chudobného. Takto môžu spravodliví chváliť jeho meno a dobrí bývať v jeho prítomnosti. V tejto modlitbe sa vracajú viaceré vyjadrenia a túto formu sme už našli aj v iných žalmoch prosby o pomoc.

Patristická tradícia počuje v tomto žalme hlas samotného Krista, ktorý v ňom vyjadruje vnútornú drámu svojej duše. Kristus tým, že sa pokoril až na smrť na kríži, aby plnil vôľu Otca, vzal na seba I rany, ktorými satan ranil ľudstvo: pýchu, neposlušnosť, márne vášne. Žalm 140 je žalmom utrpenia, z tohto hľadiska môže inšpirovať naše úvahy, pokánie, pretože nám ukazuje ako sme myšlienkami, slovami, skutkami urazili nášho Spasiteľa. Iba modlitba ukrižovaného Krista nás môže posilňovať a ochraňovať.

tags: #zalm #140 #aleluja #aleluja