Hovorí sa: V zdravom tele zdravý duch. Najnovšie výskumy dokazujú, že to platí aj opačne. Zdravý duch alebo zdravé myšlienky podporujú zdravie nášho tela.
Čo je to vlastne tá úzkosť? Filozofia definuje úzkosť ako negatívny cit, negatívny emocionálny stav, ktorý vzniká pri ohrození, neistote, neúspešnosti, ostrých konfliktoch alebo deprivácii. 1 Liga za duševné zdravie taktiež píše, že úzkosť je strach zo strachu. 2 A jedna poradňa s liečivami pre psychické poruchy ďalej poznamenáva, že úzkosť je často normálna a zdravá emócia, ktorú pravdepodobne pociťuje každý z nás. Problémom sa však stáva vtedy, ak ňou osoba trpí pravidelne a intenzita je výrazná. 3
Úzkosť je veľká téma a určite sa o nej bude v blízkej dobe veľa hovoriť. A taktiež aj o tom ako sa s ňou vysporiadať. Či už bude raz aj civilizačnou poruchou, neviem. Ale povedzme si na rovinu. To akým spôsobom života žijeme, ako hekticky pracujeme či aké veľké množstvo vecí riešime počas jedného dňa, je to veľmi pravdepodobné.
Prípadov vyhoretia (z angl. burnout) je v poslednom čase, aj u mladých ľudí, pomerne dosť veľa. Ja sám som si prešiel chronickejším a viackrát odkladaným vyhoretím. Nie je to nič príjemné. Chceli by ste niečo aj urobiť, ale jednoducho už nedokážete. Vaša myseľ, a častokrát aj Vaše telo, je už natoľko vyčerpané, že Vám robí problém vstať aj z postele.
Má to dôsledok pre Váš osobný život, Vaše vzťahy, priateľov, rodinu i samotnú prácu. Nie ste schopní normálne ďalej fungovať a ste, jednoducho povedané, vypnutí.
Odborníci na duševné zdravie, psychológovia a psychiatri, odporúčajú v prípade vyhoretia či úzkostí, viacero vecí: V prvom rade je dobré sa o tom s niekým poradiť. S kamarátom, ktorému dôverujete, alebo s človekom, ktorého poznáte a ktorý sa venuje duševnému zdraviu. S Vašim duchovným vodcom, ale určite aj s Vašim lekárom. Pokiaľ je to vážnejšie, je potrebná aj psychoterapia a predpísanie liekov na úzkostnú či depresívnu poruchu.
Ak úzkosť nedosahuje závažnejšiu intenzitu, odborníci na duševné zdravie odporúčajú dostatočný spánok, vyhýbanie sa kofeínu, alkoholu a cigaretám. Taktiež zdravú a vyváženú stravu a fyzickú aktivitu.
A podľa mňa človek, ktorý prechádza vyhoretím alebo zažíva úzkosti, nie je ani vo svojom vnútri úplne spokojný s tým akým človekom vôbec je. Ja konkrétne som mal veľmi veľa aktivít, či už pracovných, študijných, alebo aj športových. Ale chýbala tomu hlava a päta. Robil som všeličo možné. Učil, pracoval, študoval, behal a veľa čítal. Bavilo ma to. Veľmi. Ale vnútorne som strádal niečo oveľa dôležitejšie ako je toto všetko. Niečo, čo prevyšuje všetky vyššie spomenuté veci. Chýbal mi v tom pokoj. Vnútorný pokoj a ukotvenie v Bohu samotnom.
Vyhoretie či úzkosti, vlastne akékoľvek psychické poruchy, sú totiž len vyústením vnútorného neporiadku a nepokoja. Jednoducho povedané, človek nie je v poriadku, čo sa následne prejavuje na jeho fyzickom aj psychickom zdraví.
Preto by som sa v tomto článku rád trochu viac povenoval, možno ani nie tak samotnému pokoju ako skôr tomu ako jednoducho pracovať s úzkosťami z ľudského a kresťanského hľadiska. Že nakoniec mi budú aj užitočné a budú mi slúžiť aj na dobré (Rim 8, 28).
ÚZKOSŤ: Ako vzniká a ako ju prekonať (3 AKČNÉ KROKY)
Svätá sestra Faustína, vzor pre naše úzkosti
O sestre Faustíne asi počul už každý z nás. Bola misionárkou Božieho milosrdenstva. Napísala aj svoj Denník, kde jej Pán Ježiš hovoril o svojej láske voči celému svetu. Že „Božie milosrdenstvo je také veľké, že za celú večnosť ho nepochopí nijaký rozum, ani ľudský, ani anjelský (699).“ A aby sa nebál k Ježišovi priblížiť nijaký hriešnik (50).“ Ani ten najväčší zo všetkých.
A sestra Faustína vo svojom Denníku tiež píše: „Ďakujem Ti, Ježiš, za vnútorné utrpenia, za suchopárnosť ducha, za úzkosť, strach a neistotu, za temnotu a veľkú vnútornú tmu, za pokušenia a rôzne skúšky, za muky, ktoré ťažko vypovedať. … Ďakujem Ti, Ježiš, za to, že si ako prvý vypil tento kalich horkosti, kým si mi ho podal zmiernený (343).“
Ako to, že sestra Faustína ďakuje za suchopárnosť ducha a za úzkosť?! A za strach a neistotu?! Veď úzkosti, strach a neistoty sú zlé, či?! Ako to, že sestra Faustína, ktorá bola tak blízko k Ježišovmu srdcu a ktorú si sám Ježiš vybral za ohlasovateľku Božieho milosrdenstva, ďakuje za niečo také ako sú úzkosti, strach a neistoty?!
Sestra Faustína dáva jednoduchý návod. Ona za úzkosti ďakuje. Ďakuje za ne Ježišovi. Hoci od Ježiša nie sú. Ale „tým, ktorí milujú Boha, všetko slúži na dobré (Rim 8, 28).“ Aj úzkosti.
Ježiš v Denníku sestry Faustíny hovorí, aby sa Faustína nebála, lebo jeho milosť bude s ňou (1767). Na jednej strane Faustína ďakuje za úzkosti a strach. A na strane druhej Ježiš hovorí, že jeho milosť bude s ňou.
Inými slovami, problém nie je úzkosť. Ani Boh nie je problém. Problémom je naše srdce a náš postoj k nemu. V poznámke pod čiarou Knihy Genezis 8,21 sa píše: „Srdce je vnútro človeka odlišné od toho, čo vidno, najmä od „tela.“ Je sídlom schopností a osobnosti, v ktorom sa rodia myšlienky a city, reči, rozhodnutia a činy.“ Teda, problém je v našom srdci, nie mimo neho. Z neho vychádzajú naše myšlienky a pocity. A teda aj naše úzkosti. Z nášho srdca von do našej hlavy, kde ich potom zažívame pocitovo alebo aj fyzicky. Preto si aj myslím, že keď sa rozprávame o úzkostiach, naším primárnym zameraním by nemali byť naše úzkosti či depresie per se, prípadne ako ich nemať. To je len akýsi vrchol ľadovca. Skôr by sme podľa mňa mali hlbšie pozrieť „pod hladinu“ do nášho srdca a na to, čo tie úzkosti v našom srdci spôsobuje.
To ako sa dostať do srdca som sa pokúšal opísať v predchádzajúcom článku o modlitbe. Každopádne, keď prichádzajú úzkosti a my začíname ďakovať za ne a aj za ďalšie dobré veci v našom živote, stávame sa viac ľuďmi a dávame tak väčší priestor Bohu pretvárať naše srdcia.
Božia láska je nekonečná. A Božia láska vyháňa strach (1 Jn 4, 18). Teda aj úzkosti. Takže nie, že by Boh nebol schopný premeniť naše úzkosti na niečo iné a pekné. On len čaká na našu odpoveď.
V časoch mojich úzkostí som sa veľa modlieval. Ozaj veľa. Chválil som, v mene Ježiša Krista som sa zriekal zlých vecí, klamstiev a závislostí. Dvíhal som ruky do neba a snažil som sa plniť Božiu vôľu tak ako som si myslel, že ju vnímam. Chodieval som po ulici a vo verejnej doprave a hovoril som ľuďom, že Boh ich má rád. Vyhodil som kamaráta z našej mužskej skupinky len preto, lebo som si myslel, že je to Božia vôľa pre nás i preňho samého. A modlil som sa za ľudí v nemocnici, kde som pracoval počas prvej vlny korony. Myslel som si, že robím veci, ktoré Boh odomňa chce. Ale v podstate som robil všeličo možné, len skutočne nie Božiu vôľu. Byť úplne normálnym človekom.
Bol som vnútorne rozbitý a zdecimovaný, hoci som sa veľa modlil. Prelom v mojom „živote s úzkosťami“ však nastal pred necelými dvomi rokmi, keď som bol na duchovnej obnove „Uzdravujúca cesta života“ u nebohého pátra Josefa Hegglina na Lukovom dvore. Páter nám ukázal, že emócie, ktoré prežívame pri svojich úzkostiach a problémoch, nie sú zlé samy o sebe. Že ich nemusíme potláčať a že sa nemusíme za ne hanbiť. Seminár Otcovo srdce ako uchopenie mojej identity Božieho syna je u mňa stále na prvom mieste. Ale personalistický prístup pátra Hegglina, inak aj psychiatra a bývalého exorcistu, a psychológie ako takej vniesol do môjho života veľmi zásadný prvok ľudskosti. Áno, som Boží Syn. Veľké AMEN a Bohu vďaka za to. Ale som človek - Boží Syn.
Zdá sa to úplne normálne, ale až také normálne to nebolo. Dospieť k poznaniu, že Boh odomňa nechce, aby som JA robil v Jeho mene nejaké „veľké veci,“ mi trvalo pomerne dosť dlho. Možno tie „veľké veci“ raz prídu a možno nie. Ak by aj neprišli, nič to nemení na tom, že som človek a Boží Syn.
Preto som sa aj začal učiť prijímať, a neskôr aj ďakovať, za to, čo prežívam. Či už pri úzkostiach alebo pri neodpusteniach. Začal som prijímať to, že mám úzkosti, a tým som začal prijímať sám seba. To, čo mi nakoniec najviac pomohlo stať sa Božím dieťaťom, vlastne nebol ani seminár Otcovo srdce či nejaká supernadprirodzená charizmatická skúsenosť s Duchom Svätým. Ale skôr to, že som do svojho srdca prijal fakt, že som úplne normálny človek, ktorý má úplne normálny život, aj s úzkosťami a problémami. Je to aj tá dobrá, aj tá tienistejšia stránka, ktoré nás robia úplným človekom. Ak by nebolo tej tienistej, boli by sme stále vôbec ľuďmi? Nezomrel Ježiš Kristus za nás úplných, teda aj za naše hriechy a nie úplne tie najkrajšie stránky nás ako ľudí? Ak áno, prečo potom neprijímame aj to zlé v nás a v našich životoch?
Čo robím s úzkosťami
Keď sa teda dostaví úzkosť, postupujem väčšinou týmito tromi krokmi: prijmem (1), pobudnem (2) a odovzdám (3).
1. Úzkosť prijmem
Úzkosť sa dostaví. Zastanem. Aspoň vnútorne, ak nie aj fyzicky. A poďakujem za ňu: „Ďakujem za úzkosť.“ Alebo „Ďakujem za prílišné premýšľanie.“ Doprajem si čas. A rozlišujem čo za úzkosť prežívam. Čo cítim. „Vďaka za ten nepokoj. A vďaka za to, že som sám. Že ma nikto nemá rád. Vďaka.“
Poďakovaním za úzkosť a jej pomenovaním sa „veľkosť“ úzkosti zmenšuje a celým svojím bytím ju objímam ako Ježiš na kríži objal naše hriechy. Ak by som svoju úzkosť odovzdal Bohu ešte predtým ako by som ju „objal“, je veľmi pravdepodobné, že mu ju neodovzdám celú. Opäť budem len akosi poletovať vo vzduchu bez toho, že by som vedel, čo sa vo mne odohráva. Keď si v sebe pomenujem, čo v skutočnosti prežívam, čo pri úzkosti cítim a aké mám myšlienkové pochody, až potom ich odovzdávam Bohu. Preto sa v tomto prvom kroku snažím prijať úzkosť takú aká je.
Ak by tu niekomu robilo problém poďakovať za úzkosť, je možné slovo „ďakujem“ nahradiť aj slovom „prijímam.“ Teda, „Prijímam úzkosť“ či „Prijímam prílišné premýšľanie.“
Za úzkosťami sú naše žiadostivosti
Svätý apoštol Jakub vo svojom Liste píše, že „každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza“ (1, 14). Naša vlastná žiadostivosť je teda príčinou toho, že zažívame pokušenia. A čo iné sú úzkosti, ak nie symptómom našich nezriadených túžob, teda našich žiadostivostí (KKC 2514)? Mám napríklad úzkosť z toho, že ma niekto porazil vo futbale. Za mojou úzkosťou je žiadostivosť byť lepší ako ten druhý. A keďže som nevyhral ja, ale môj súper, mám úzkosti z toho, že som nebol lepší. Takáto žiadostivosť potom môže a častokrát aj prechádza do hriechu závisti a žiarlivosti.
To aké sú základné žiadostivosti, máme opísané v Genezise, 3. kapitole, 6. verši. Eva podľahla všetkým trom z nich. Týmito podobnými žiadostivosťami, či pokušeniami k zlému, prechádzal aj sám Pán Ježiš na púšti (Lk 4, 1 - 13). Akúrat, že Pán Ježiš odolal všetkým trom a zostal verný Bohu.
V Gn 3,6 sa píše, že „žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý.“
- Prvým pokušením pre ženu teda bolo to, že strom bol na jedenie chutný. Mám úzkosť, tak sa prejedám. Idem do chladničky a všetko zjem. Podlieham tak prvej žiadostivosti. Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi podlieham žiadostivosti tela (2514).
- Druhým pokušením pre Evu bolo to, že strom bol na pohľad krásny. Zažívam nepokoj a cítim sa nedostatočný. Tak si pustím erotický film a padám v nečistote. Podlieham tak žiadostivosti očí. Druhá žiadostivosť.
- A posledným pokušením pre ženu bolo to, že strom bol na poznanie vábivý. Chcem mať veci pod kontrolou. Chcem poznať to, čo sa deje vo veci. Chcem vedieť o politike všetko. Čítam správy a nadmieru sa sýtim poznaním. Aj tým duchovným. A tak toxikujem svoju hlavu pýchou života. Chcem poznať všetko a mať všetko pod kontrolou. Tretia žiadostivosť.
Žiadostivosť nie je hriech, ale „keď počne, porodí hriech“ (KKC 2515; Jk 1, 15). Tak ako je čistota mostom k životu, žiadostivosť je mostom k hriechu. A za žiadostivosťou je vždy nejaké klamstvo, ktorému som uveril o vzťahu Boha voči mne. Preto aj zápasím so žiadostivosťou, zmyslovou túžbou, ktorá častokrát víťazí nad mojím vlastným rozumom. Hoci by nemala.
Klamstvo je častokrát uložené v hĺbke nášho srdca a emócie s ním spojené zostávajú v našej pamäti. Nevieme prečo konáme tak alebo onak. Ale konáme, pretože to máme „zapísané“ v našom srdci a v našej pamäti. A sú to práve emócie, ktoré prevyšujú naše ratio pri každodenných rozhodnutiach. Podľa nedávnych zistení neurovedy nie je ľudské rozhodovanie, akokoľvek racionálne, vlastne až také racionálne ako skôr emocionálne. 4 Niektorí vedci dokonca píšu, že až 80% z celkového nášho rozhodovania je založené na emóciách a nie na ratiu.
Preto je aj dôležité si pri zažívaní úzkostí najprv pomenovať čo cítim, teda emócie, a aké mám myšlienkové pochody, súčasný stav mysle. Lebo emócie spolu s naším stavom mysle sú oknom do našej pamäti a do nášho srdca. A ak svoje emócie nemám pomenované, oveľa ťažšie nachádzam vnútorný stred a oveľa ťažšie získavam kontrolu sám nad sebou. Preto teda aj zažívame úzkosti, lebo sme uverili niektorému klamstvu, ktoré nie je pravdivé, a s klamstvom sú spojené aj emócie, ktoré zatiaľ nad nami víťazia.
Napríklad verím vo svojom srdci, že Boh ma nemá rád. Že som sám. A že nie som milovaný. Keď tomuto verím, hľadám zdroj svojho pokoja a útechy v niečom inom. Napríklad v čítaní správ, pozeraní erotických filmov či v nadmernom prejedaní sa. Pocit útechy je tu však len povrchný a chvíľkový. Po čase zmizne a namiesto neho príde skôr pocit hanby a obviňovania sa z toho, že som zasa padol v mojej žiadostivosti. A špirála úzkostí sa nabaľuje. Koreňom problému tu teda je klamstvo, ktorému som uveril, že Boh ma nemá rád. A skrze žiadostivosti a nachádzanie svojho pokoja vo falošných útechách, čítaní veľa správ či pozeraní erotických filmov, prichádzajú aj úzkosti. A úzkosti sú nakoniec vrcholom celého ľadovca, toho, že verím vo svojom srdci, že Boh ma nemá rád.
2. Pobudnem v Bohu
Potom ako som úzkosť pomenoval a za ňu poďakoval, ešte však nemusím zažívať pokoj. To, čo prináša pokoj, resp. kto prináša pokoj, nie je ani úzkosť, ani my. Je to Boh. „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni [n]aše srdcia a [n]aše mysle v Kristovi Ježišovi“ (Flp 4, 7).
Preto pozvem do svojej úzkosti Boha. Opýtam sa ho: „Pane, Ty to ako vidíš? Kde si v tom celom?“ Príde mi myšlienka, pocit či obraz. A ja viem, že je to dobré. Buď mi v hlave príde myšlienka: „Neboj sa. Ja sa o to postarám.“ Alebo sa mi ukáže obraz Boha, ktorý ma nežne objíma a mne začne byť zrazu veľmi príjemne. Ostaňem teraz s tým obrazom alebo myšlienkou. Nič nerobím, len som so svojím Bohom. Je to jeho pokoj a bytie s Ním, ktoré premieňajú naše úzkosti a strachy. Dovoľujem si toľko času koľko len potrebujem.
Ak som však v električke alebo na pracovnom stretnutí a nevidím možnosť byť v tichu, sú minimálne dve možnosti ako v Bohu pobudnúť. Buď si to ticho vytvorím. Zatvorím v električke oči a vôbec neriešim hluk okolo seba. Ak mám pracovné stretnutie, poprosím kolegu alebo klienta, či by mu nevadilo, že by sme na chvíľu prerušili stretnutie, lebo sa necítim dobre. Ak nie, stále sa môžem vypýtať na záchod. Prídem na záchod a do úzkosti pozývam Boha.
A druhá možnosť. Ak mi súčasná okolnosť vôbec neumožňuje sa stíšiť a pozvať do svojej úzkosti Boha, je veľmi dobré, ak som prešiel aspoň prvým krokom. Teda tým, že som si pomenoval úzkosť a poďakoval za ňu. Má menšiu moc ma teraz ovládať. Je však stále dosť možné, že je tu stále. Tak jej mô...
