Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli.
Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“
Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“
Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Ale on hovoril o chráme svojho tela.
Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš. Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil.
Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.
Aké zneužívanie Ježiš rieši? Ježiš tu rieši zneužívanie Jeruzalemského chrámu. Je zrejmé, že pravdepodobne išlo o niečo vážne.
Ježiš ho musel razantne očistiť. Aké zneužívanie Ježiš rieši? Ježiš tu rieši zneužívanie Jeruzalemského chrámu.
Satan sa bojí kresťanov
Ak by sme sa na túto udalosť pozreli čisto pragmaticky, mohli by sme povedať: „Veď Ježiš len chcel, aby sa v chráme nemohla robiť tržnica!” a mali by pravdu. Lenže nie celkom. Tá budova totiž čosi symbolizovala.
Židia sa túžili vyslobodiť z otroctva. Bol to silný židovský príbeh? Preto sa túžili z tohto otroctva vyslobodiť. Boh zasiahol a na koniec sa im podarilo vybrať sa na cestu za slobodou. Počas tohto putovania bol Boh s nimi, čo symbolizovala archa zmluvy, ktorú nosili so sebou.
Počas tejto cesty a skúšky formovala ich identita. Chrám sa stal sväté miesto, stredobod ich národnej identity, symbol Božej prítomnosti a Božej vernosti v ich živote.
Lenže skorumpovaní kňazi urobili z chrámu biznis. A to signalizovalo, že sa ako národ začínajú uberať nebezpečným smerom. Ľudia boli zmätení. Prestávali rozumieť tomu, na čom vyrástli, a ktorý chrám reprezentoval.
Očista chrámu ako metafora pre náš život
To, čo sa odohralo v Jeruzalemskom chráme, je podstatné pre život človeka. Čo ak sa niečo podobné deje aj v živote každého z nás dnes? Čo ak to, čo sme vo svojom živote kedysi tak veľmi cítili, je odsunutý na okraj?
Ak to tak je, potom je namieste otázka, prečo to tak často cítime vo svojom živote viery? Nestalo sa ti napríklad, že si pod tlakom okolia uprednostňujúceho sekulárne hodnoty prijal túto hierarchiu aj ty? Kedy naposledy sme vo svojom živote viery cítili Boha tak, ako sme ho mávali? Kedy sme počuli, že na problém, ktorý mával, iní začali upozorňovať?
Preto je veľmi dôležité hľadať, a znova posadiť na trón svojho srdca Boha. Ak sa nám to podarí, postaví nás to na nohy a našej viere dá šťavu, živosť a energiu. Budeme cítiť, že sa o nás stará. Budeme to vychutnávať.
To isté sa môže stať aj so spoločenstvom. Každé spoločenstvo má svoj príbeh, ktorých impulzom bol silný príbeh nejakého jedinca. Následne sa našli ďalší, ktorí sa k nemu pridali a vznikla komunita. Ak mu je verná, rozkvitá. Ak mu verná nie je, dostáva sa do krízy. Tou krízou je obyčajne zrada Boha.
Táto zrada nie je len záležitosťou rehoľného typu - veľmi dôležité si uvedomovať, pretože nevernosť svojmu pôvodnému príbehu spôsobuje vždy krízu. Preto je dôležité mať odvahu (alebo snáď pokoru) riešiť správne silný pocit, že svet sa rúca, avšak všetko je to márne, nič nezaberá.
Riešením je návrat k vernosti svojmu pôvodnému príbehu. A k tomu je potrebná pokora a odvaha, ktoré návrat k vernosti pôvodnému príbehu potrebujú. Stojíme, milí priatelia, pred Veľkou nocou.
Liturgický kalendár týždňa
- nedeľa, 4. marca - Tretia pôstna nedeľa, sv. Kazimír, (f)
- pondelok, 5. marca - sv. Teofil, biskup, (f)
- utorok, 6. marca - sv. Fridolín, opát; bl. Rozália Viterbská, panna, (f)
- streda, 7. marca - sv. Perpetua a Felicita, mučenice, spomienka, (f)
- štvrtok, 8. marca - sv. Jána z Boha, rehoľníka, spomienka, (f)
- piatok, 9. marca - sv. Františka Rímska, spomienka, (f)
- sobota, 10. marca - výročie posviacky katedrálneho Chrámu sv. Martina z Tours, sviatok (v katedrále slávnosť) (b); sv. Makárius, biskup, (f)
Na Tretiu pôstnu nedeľu pripadá v zmysle záverov Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý obnovil viacstupňový katechumenát dospelých, prvé skrutínium Obradu uvedenia dospelých do kresťanského života.
Po obrade vyvolenia, teda označenia tých, ktorí sú súci na prijatie sviatostí, ktoré pripadalo na Prvú pôstnu nedeľu, je dnešný deň a nasledujúce dva týždne, teda vrátane Štvrtej a Piatej pôstnej nedele pre vyvolených časom, kedy sa majú odhaliť ich slabiny, posilnili ich silné stránky, oslobodili sa od hriechu a primkli sa ku Kristovi.
S tým súvisia aj evanjeliá dnešnej a nasledujúcich dvoch pôstnych nedieľ. V nasledujúcom týždni sa vo vhodnom čase môže vykonať odovzdanie symbolu.
V stredu pokračujú Biblické stretnutia bratislavského arcibiskupa, metropolitu, Mons. Stanislava Zvolenského. Tento cyklus 2017/2018 je na tému Mladí v Biblii. Témou tohto týždňa je Bohatý mladík, ktorý sa skryl (Mt 19, 16-22).
V sobotu o 17:00 hod. bude pri príležitosti 566. výročia posviacky katedrály sv. Martina v tomto chráme slávnostná svätá omša, ktorej hlavným celebrantom bude tak ako pred rokom bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko.
Prvým čítaním Tretej pôstnej nedele v Pôstnom období je stať z Knihy Exodus (Ex 20, 1-17), definujúca Desatoro omnoho detailnejšie, ako je to v Knihe Deuteronómium (Dt 5). Desatoro je tu predkladané ako nástroj pre život v slobode.
Exodus znamená „východ“, alebo odchod. Je to vlastne o odchode Hebrejov z Egypta a ich strastiplnej ceste z Egypta do zasľúbenej zeme, ktorá predstavuje základnú a modelovú udalosť spásy.
Nasleduje hneď po tom, ako Mojžiš vystúpil na horu Sinaj a Desatoro prevzal od Boha. Prvé tri prikázania sú vertikálne - upravujú vzťahy medzi Bohom a človekom.
Zvyšných sedem je horizontálnych, keďže sa týkajú vzťahov k blížnym. Asi každý kresťan Desatoro ovláda.
Niekto ho možno nevie presne od slova presne povedať, ale svedomie mu vždy v situácii, ktorá je predmetom niektorého príkazu ukáže správnu cestu.
Druhým čítaním je úryvok z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 1, 22-25). Pavol sa po príchode do Korintu, dôležitého obchodného centra vtedajšej doby (teda okolo roku 55), ktoré bolo aj križovatkou množstva kultúrnych, sociálnych a náboženských smerov, ale aj centrom korupcie a úpadku, rozhodol napísať dlhý list, v ktorom atakoval najpálčivejšie problémy, ktorých bol v Korinte svedkom.
V dnešnej časti dáva do konfrontácie múdrosť nášho sveta s evanjeliom, keďže v živote mesta Korint videl v mnohom pomýlené hodnoty. Je to zrejmé aj z textu, ktorý predchádza dnešnej časti, v ktorom píše, že „...slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, je Božou mocou (1 Kor 1, 18).
Príznačné aj pre našu dnešnú sekulárnu dobu: mnohí a často majú pocit, že veriaci človek je tvorom pomýleným, veď vyznáva hodnoty, ktoré nie sú z jeho pohľadu „skutočnými“ hodnotami.
Evanjelium podľa Jána (Jn 2, 13-25) nás privádza do chrámu plného peňazomencov a predavačov holubov, ktorých Ježiš bičom vyhnal von. Tak ako v druhom čítaní si Židia žiadali znamenie, tu svoju žiadosť opakujú. Tu je však hlavnou témou nový chrám stotožnený s Kristovým telom.
Táto časť Jánovho evanjelia prináša Ježiša v nezvyklom rozpoložení - kričí, zaháňa sa bičom, je vrcholne rozčúlený. Je to však spravodlivý hnev - prišiel do priestoru posvätného chrámu, o ktorom samotní Židia povedali, že ho stavali 46 rokov, a pritom z neho vtedy urobili obyčajný trh.
Možno si povieš, brat/sestra, že táto časť nemá nijaký vzťah ani súvislosť s dneškom, s tebou. Skús sa však zamyslieť: nestalo sa aj tebe (hoc aj nevedomky), že si v chráme viedol živú diskusiu s priateľom, ktoré si tam po dlhšom čase stretol, alebo ti nedalo, aby si v kostole, prípadne počas svätej omše, neodpovedal na SMSku, ktorá sa tak naliehavo znejúcim zvukom ohlásila po tom, ak osi si pri vstupe do chráme zabudol vypnúť alebo aspoň stíšiť mobilný telefón?
Pondelkové evanjelium podľa Lukáša (Lk 4, 24-30) opisuje Ježišovu konfrontáciu s ľuďmi v nazaretskej synagóge, ktorá začína aj dnes často používanou vetou o prorokovi, ktorý nie je vzácny vo svojej vlasti. Je zrejmé, koho tým prorokom myslel.
Je dobré vedieť, že tejto konverzácii predchádzal pozitívny dialóg, v ktorom Ježiš čítal knihu proroka Izaiáša o tom, že „dnes sa splnilo toto Písmo...“, na čo mu všetci prítomní prisviedčali s oceňovali milé slová z Ježišových úst.
Je to takto niekedy aj v našom živote, brat/sestra: žiadame Boha o rovnaký či podobný zásah, akým pomohol nášmu známemu/príbuznému, a ten zázrak nechodí. Ak sa ti to stane, si rozčarovaný, kladieš si otázky prečo on/a áno a ty nie, prečo nie teraz a hneď, veď práve teraz to ty potrebuješ!
V evanjeliu z utorka (Mt 18, 21-35) nás Ježiš učí odpúšťať. Sedemdesiatsedem ráz. Teda vždy.
A pridupľuje to podobenstvom o dvoch sluhoch, z ktorých prvému je odpustený dlh, ten však hneď zabudne na veľkorysosť, ktorú mu preukázal jeho veriteľ a je nemilosrdný k svojmu dlžníkovi. A varuje: ak neodpustíš, tak urobí aj Otec tebe pri konečnom zúčtovaní.
Evanjelium v stredu (Mt 5, 17-19) cituje Ježišove upozornenie o tom, že neprišiel medzi ľudí zrušiť Zákon alebo Prorokov, ale naplniť. Zdôrazňuje, že naša existencia sa pominie až vtedy, keď sa splní všetko, o čom hovorili Proroci.
Ježišovi tu ide vlastne o vyžadovanie radikálnosti a totálnosti, ktoré majú byť znakom kresťana v jeho každodennom živote, ak chce prísť do nebeského kráľovstva. S dôrazom na čisté a jednoznačné svedectvo kresťana.
Vo štvrtkovom evanjeliu (Lk 11, 14-23) je reč o absurdnom obvinení Ježiša ľuďmi zo spolupráce s „kniežaťom zlých duchov“ Belzebulom. Vieme, že jeho meno pochádza z mena pohanského božstva (2 Kr 1, 2).
Hovorí sa tu vlastne o boji so zlom, so satanom. A tento boj je aktuálny aj dnes, hoci prejavy pokušiteľa menia svoje formy.
Piatkové evanjelium je z Marka (Mk 12, 28b-34) zachytáva dialóg zákonníka s Ježišom, v ktorom tento zisťuje, ktorý je najdôležitejší zo 613 predpisov židovskej teológie, ktoré boli uzákonené v židovskom zákonodarstve na základe biblických zákonov.
Ježiš vymenúva dve prvé prikázania o láske k Bohu a blížnemu ako najdôležitejšie. Touto odpoveďou však Ježiš osobitne zdôrazňuje vnútorný, stály a radikálny vzťah lásky, ktorá všetko v našom živote preniká a premieňa.
Sobotné evanjeliové čítanie (Lk 18, 9-14) je o farizejovi a mýtnikovi a ukazuje dve tváre zbožnosti. V povýšeneckom postoji farizeja a pokornom vyznaní vín mýtnika vyjadruje Lukáš ako jediný z evanjelistov dva charaktery a zároveň symboliku odsúdenia a spásy.
Texty Tretej pôstnej nedele začínajú Desatorom. Pravidlami, ktorými sa všetci kresťania riadia, alebo ktoré sa aspoň snažia plniť.
Pavlov Prvý list Korinťanom je v úryvku dnešnej nedele zdanlivo a prvé počutie možno menej zrozumiteľný. Ak si však lepšie všimneme jeho poslednú vetu, získame dôležitú informáciu: náš pohľad očami hriešneho človeka podliehajúceho pokušeniam je často diametrálne odlišný, až opačný, ako je pohľad a požiadavka nášho Pána.
Evanjelium Tretej pôstnej nedele z Jána je o pomýlených hodnotách a predzvesti Ježišovho zmŕtvychvstania. Peňazomenci a predavači holubov si z chrámu Boha urobili trhovisko.
Spravodlivo rozhorčený Ježiš ich vyháňa a naznačuje svoje zmŕtvychvstanie ako dôkaz svojho Božského pôvodu. Chrám pre Židov symbolizoval miesto, do ktorého po 40-ročnom putovaní a po tom, ako im Boh pomohol viacerými zázrakmi, napokon prišli a uložili doň archu zmluvy. Miesto, ktoré im pripomínalo Božiu pomoc pri vyslobodení z otroctva, vernosť Jeho lásky k nim a symbolizovalo teda pre nich aj Božiu prítomnosť. Miesto, kde sa obnovovala ich kresťanská podstata a sídlila ich identita.
Takže Ježišova radikálnosť bola z tohto pohľadu naozaj namieste, lebo bolo zneužité posvätné miesto, symbol spojenia národa s Bohom.