„Staré pamiatky nášho milého Slovenska na svetlo vynášať a skladať do archívu matičných letopisov, má byť v terajšom čase zaujímavou úlohou slovenských spisovateľov. Lebo aby národ znal milovať a si vážiť svoje rodisko, svoju vlasť, aby nemal príčinu za svojeť sa hanbiť, ani za cudzinou pachtiť, a len to chváliť a obdivovať, čo nie je jemu samému vlastné, ale cudzie tedy musí predovšetkým dobre poznať to svoje rodisko, tú kolísku dávnych svojich predkov, pamiatku ich dejov, ich slávnej a dávnej moci, ktorú by predsudky a neprajnosť terajšieho pokolenia radi do tôni postavili a večnou tmou zahaliť chceli.“ Aj takýto odkaz nám zanechal evanjelický kňaz, romantický prozaik a básnik Samo Tomášik. Bol dejateľom v oblasti národnej a cirkevnej, stál na čele všetkých významných podujatí v prospech slovenského národa.
Samo Tomášik
Život a dielo Sama Tomášika
V Jelšavskej Teplici sa v tamojšej evanjelickej fare narodil 8. 2. 1813 Samuel Tomášik - slovenský romantický prozaik a básnik. „Ja, Samuel Tomášik, narodil som sa v Jelšavskej Teplici z otca Pavla, bývalého evanjelického kazateľa, tamže, z matky Kristíny Glos, dňa 8. februára 1813. Otec môj bol veľký milovník českej reči a literatúry a v tom duchu vychovával nás štyroch svojich synov od malička.“ Takto začína svoj Vlastný životopis popredný slovenský básnik a prozaik Samo Tomášik. Napísal ho v roku 1884 na požiadanie Pavla Socháňa, člena spolku slovenských študentov Detvan v Prahe, ktorí sa vtedy pripravovali spolu s celou Prahou na oslavu 50.
Ľudovú školu absolvoval v rodisku v Jelšavskej Teplici (dnes časť obce Gemerské Teplice), v Chyžnom (kam sa jeho rodina presťahovala, keď mal šesť rokov, a neskôr tam takmer celý život pôsobil ako evanjelický farár) a v Jelšave. Evanjelická fara v Jelšavskej Teplici (dnes Gemerské Teplice) - rodný dom Sama Tomášika. V roku 1828 odišiel Tomášik študovať na evanjelické lýceum do Kežmarku. Významným prelomom v literárnom živote Sama Tomášika bola jeho cesta na štúdiá do Nemecka v roku 1834.
Ako Tomášikov už úvod Vlastného životopisu naznačil, vplyv na jeho ďalšie národné i umelecké smerovanie sa formoval v rodinnom prostredí. Samo Tomášik písal svoje prvotiny v češtine, ale pod vplyvom veľkého Štúrovho stúpenca Augusta Horislava Škultétyho sa priklonil k slovenčine. Popri básnickej tvorbe, najmä slovenských textoch hymnických piesní, sa Samo Tomášik zapísal do povedomia slovenských čitateľov najmä cyklom historických próz, v ktorých mapuje históriu rodného Gemera od čias tatárskeho vpádu (Hladomra) cez obdobie lúpežných rytierov (Bašovci na Muránskom zámku) až po stavovské povstania proti Habsburgovcom (Vešelínov odboj, Malkotenti a Kuruci).
Aj keď jeho historické prózy nedosiahli úroveň prác Jána Kalinčiaka, zohrali významnú úlohu v národnobuditeľskej oblasti, pretože popularizoval zlomové udalosti v dejinách Uhorského kráľovstva, pri ktorých vždy zdôrazňoval - v duchu vtedajšej línie - aktívnu úlohu Slovákov v jeho histórii a právo na ich existenciu v spoločnej uhorskej vlasti. Cyklus historických próz zo slovenských dejín zavŕšil Tomášik novelou Kuruci, v ktorej zobrazil Rákociho povstanie na začiatku 18. storočia. Knižného vydania svojich veršov sa spisovateľ už nedožil.
Hej, Slováci! - Pieseň, ktorá zjednotila národ
Predovšetkým podľa tejto básne, ktorú si v pozmenenej forme ako Hej, Slované! prisvojili všetky slovanské národy, pozná verejnosť Sama Tomášika. Jeho tvorivé aktivity však nemôžeme redukovať len na tento jeden, aj keď mimoriadne hviezdny okamih v jeho živote. Aj keď Sama Tomášika preslávila predovšetkým hymnická pieseň Hej, Slováci!, je autorom aj ďalších piesní, ktoré prenikli medzi slovenský národ.
Notový záznam piesne Hej, Slováci
My, Slováci ju poznáme pod názvom HEJ, SLOVÁCI, ktorá sa stala za prvej Slovenskej republiky (1939 - 1945) oficálnou štátnou hmynou Slovenskej republiky. Ako symbolickú pieseń ju dlhé roky používala najstaršia politická strana na Slovensku - Slovenská národná strana, založená (1871), teda pred 140. rokmi. Text piesne:
Hej Slováci, ešte naša slovenská reč žije./ Dokiaľ naše verné srdce, za náš národ bije./ Žije, žije duch slovenský, žiť bude na veky./ Hrom a peklo, márne vaše proti nám sú vzteky.// Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny. / Nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny./ I nechže je toľko ľudí, koľko čertov v svete / Boh je s nami, kto proti nám, toho Parom zmetie // A nechže sa aj nad nami, tmavá búrka znesie./ Skala puká, dub sa láme a zem nech sa trasie.
Cestou sa zastavil v Prahe a bol rozčarovaný, ako tam národný život pomaly upadá. „Vo štvrtok šli sme do Českého divadla, tam hrali práve: Praha v jinému dílu světa a hrali dosť dobre; ja som sa najviac obzeral po obecenstve, a k môjmu veľkému prekvapeniu a zármutku videl som divadlo odpoly prázdne, v parteri neveľa mešťanov, ako sa mi zdalo nižšej triedy, na galériách remeselnícki tovariši a učni, a panské lóže temer všetky prázdne. To všetko moje srdce veľmi skormútilo a rozžialilo, a to síce tým viac, lebo keď som chodieval po meste, zriedka som počul česky hovoriť, okrem nižšej a chudobnej triedy ľudu. Všetky tieto trpké skúsenosti rozžialili moje srdce, tak som sa so skormútenou mysľou ponáhľal na hospodu, premýšľajúc cestou: či by ozaj matička Praha, táto perla západného Slovanstva, mala byť pre nás stratená a utonúť v mori nemeckom: a či by tak i moja drahá vlasť, to milé Slovensko, ktoré z Prahy dostáva svoj duchovný život, malo zaniknúť v mori cudzom? Nie, to nesmie byť, to sa stať nemôže. V takýchto myšlienkach pohrúžený súc, prišla mi na myseľ známa poľská pieseň: „Jeszcze Polska nie zginęla, poki my žijemy“ - a na tento nápev sa mi ako od srdca vinuli slohy mojej piesne: „Hej, Slováci!“ Vkročím z ulice do svojej izby, zapálim sviecu a ceruzkou napíšem do svojho denníka všetky tri slohy; pieseň bola hotová. Hej, Slováci! ešte naša rodná slovenská reč žije,Pokiaľ naše verné srdce za náš národ bije,Žije, žije duch slovenský, bude žiť na veky:Hrom a peklo! Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny,Nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny!I nech je koľko ľudí, toľko čertov v svete,Boh je s nami: kto proti nám, toho Parom zmetie.
Samo Tomášik rozdal v Berlíne text piesne niekoľkým slovenským študentom, ktorí ju priniesli do Bratislavy. V tom čase sa pod vplyvom Ľudovíta Štúra na bratislavskom evanjelickom lýceu formoval slovenský národný život. Bratislavskí študenti si pieseň tak obľúbili, že ju spievali pri každej slávnostnej príležitosti. Gašpar Feréjpataky-Belopotocký uverejnil báseň vo svojom Novom i starom vlastenskom kalendáři v ročníku 1838, odvtedy si túto báseň obľúbil celý slovanský svet. Začína sa objavovať v periodikách slovanských národov v origináli, preklade i v rôznych adaptáciách. V roku 1839 ju priniesol do Čiech Jozef Miloslav Hurban. Aj tu tiež zapôsobila na miestnych národovcov, s obľubou ju spievali, len zmenili jej názov na Hej, Slované!
Pieseň úspešne prenikala k ďalším slovanským národom - do Chorvátska, Srbska, Slovinska, Ruska a na Ukrajinu. A samozrejme, získavala si veľkú popularitu i doma na Slovensku. V roku 1884, pri príležitosti 50. výročia vzniku piesne, pripravili českí vlastenci v spolupráci so slovenskými priateľmi oslavy v Prahe. Na oslavy pozvali aj Sama Tomášika. Dočkal sa triumfálneho privítania: tisíce ľudí sa zhromaždili pred staničnou budovou, aby privítali autora prevolávaním na slávu i spevom piesne. Samo Tomášik sa mohol na vlastné oči presvedčiť, že Praha roku 1884 už nie je Prahou z roku 1834 a jeho prorocké slová sa naplnili. Všade videl pulzovať národný život a pocit všeslovanského uvedomenia. Výbor národnej besedy na Žofíne mu venoval ťažký zlatý prsteň s ametystom a briliantmi a od výboru Akademického spolku dostal zlatú ihlicu v podobe lýry. 71-ročný Samo Tomášik bol veľmi dojatý. Svedčí o tom aj jeho list Danielovi Bachátovi, ktorý napísal po návrate z Prahy.
Báseň bola na začiatku 20. storočia preložená aj do angličtiny pod názvom Up ye Slovaks, o čo sa zaslúžil veľký priateľ Slovákov, škótsky historik Robert Seton-Watson, známy ako Scotus Viator. V roku 1908 ju uverejnil v knihe Národnostná otázka v Uhorsku. Ján Jankovič v publikácii Adaptabilita poézie hviezdneho obdobia uvádza v plnom znení báseň Hej, Slováci! alebo Hej, Slovania!, prípadne adaptáciu na národné podmienky vo viacerých jazykoch. Cituje bulharskú, českú, chorvátsku, lužickosrbskú, macedónsku, nemeckú, poľskú, rusínsku, ruskú, slovinskú, srbskú, taliansku a ukrajinskú verziu piesne Hej, Slováci! (resp. Hej, Slovania!). Pieseň Hej, Slováci! bola v rokoch 1939 - 1945 oficiálnou hymnou Slovenského štátu a na dlhé desaťročia po II. svetovej vojne sa neodporúčalo hrať ju. A tak znela len pri oficiálnych návštevách z Poľska a Juhoslávie, resp.
Samo Tomášik je autorom aj ďalších textov obľúbených hymnických piesní, básní i historických próz a bol jedným z popredných predstaviteľov slovenského emancipačného hnutia v 19. storočí. Pôvodný český text sa neskôr zmenil na slovenský a Muráň bol nahradený symbolom Slovenska Kriváňom. V hudobnej úprave báseň znárodnela. Samo Tomášik je autorom aj ďalších piesní, ktoré zľudoveli - Ja som bača veľmi starý a Z Trhanovej som ja cimbalista. Samo Tomášik napísal text ďalšej hymnickej piesne Kolo Tatier čierňava, ktorú zhudobnil Ľudovít Vansa. Reagoval na udalosti revolučných rokov 1848 - 49. Spoza Tatier vychodí zora červená,čože nám s ňou prichodí?
Samo Tomášik je aj autorom zaujímavej historickej fresty nazvanej Bašovci na Muránskom zámku o lúpežnom rytierovi Matejovi Bašovi, ktorý ovládol na dvadsať rokov Muránsky hrad. Takže naši ministri vesolo „bašujú“ namiesto toho, aby spravovali majetok štátu, ktorý sme im na niekoľko rokov my, občania vždy po voľbách zverili do správy!
Spomienka na Sama Tomášika v Chyžnom
Pri príležitosti 130. výročia úmrtia Sama Tomášika sa v obci Chyžné konala spomienková slávnosť. Nedeľný deň sa začal slávnostnými službami Božími v ev. a. v kostole v Chyžnom so zborovým spevokolom Lechem. Následne sa sprievod presunul na obecný cintorín, kde si uctili pamiatku Samuela Tomášika položením vencov na miesto jeho posledného odpočinku. Odznela tu aj pieseň Hej, Slováci! v podaní speváckeho zboru Quirin. V poobedňajších hodinách pokračovali oslavy slávnostným programom v Kultúrnom dome. Žiaci Základnej školy Sama Tomášika v Lubeníku vyrozprávali hosťom životný príbeh nášho národovca vo veľmi príjemnej a zaujímavej forme a spevácky zbor Quirin pri ZUŠ Revúca sa postaral o nádherný zážitok všetkých zúčastnených.