História kostola a zvonice v Zlatých Moravciach - Prílepoch

Zlaté Moravce ležia na styku severnej časti Podunajskej nížiny s Pohronským Inovcom v údolí rieky Žitavy, na hranici západného a stredného Slovenska. Rovinný až pahorkatinový chotár na Pohronskej a Žitavskej pahorkatine v dolinách Žitavy a potoka Širočina a na svahoch Pohronského Inovca tvoria mladotreťohorné íly, sliene a štrkopiesčité súvrstvie s horizontmi artézskej vody.

Prílepy (Perlep) sa spomínajú v roku 1354, patrili zemanom z Topoľčianok, neskôr ostrihomskému arcibiskupstvu, Forgáchovcom, panstvu Levice, Berchényovcom atď. V roku 1634 bola obec poplatná Turkom. V 19. storočí tu pracovala papiereň. V roku 1960 bola pričlenená k Zlatým Moravciam.

I keď Prílepy pochádzajú z prvej polovice 14. storočia a spomínajú sa pod menom Perleph ako majetok zemanov, dejiny ich osídlenia siahajú až do mladšej doby kamennej - neolitu, kedy územie horného Požitavia bolo už osídlené. Z tohto obdobia boli objavené v oblasti potoka Širočina dve neolitické sídliská s archeologickými nálezmi, ku ktorým patrí brúsna sekerka, črepy zdobené rytými líniami a zásekmi s časťou brúseného sekeromlatu.

K mimoriadne vzácnemu nálezu v chotári susednej obce Čierne Kľačany zo 4. storočia patrí slonovinová pyxida, ktorá súvisí s Veľkomoravským obdobím. Prílepy kedysi patrili najbohatším zemanom, bratom Mikulášovi a Ondrejovi Topoľčianskym, od roku 1401 ostrihomskému arcibiskupstvu, Forgáčovcom od roku 1512, panstvu Levice, Berchényovcom a iným. Po porážke Uhorského vojska v roku 1526 pri Moháči, Turci sa dostali v roku 1530 aj do regiónu Zlatých Moraviec a podmanili Prílepy, ktoré im boli poplatné od roku 1634.

Najväčším veľkostatkárom Prílep bol Egon Szentiványi, ktorý majetok obce získal od svojho otca riaditeľa Ľudovej banky Zlatých Moraviec. Rodu Szentiványiovcom bol pridelený v roku 1690 grófsky titul, ktorý si svoje pozemkové vlastníctvo udržali až do polovice 20. storočia.

Za prvej československej pozemkovej reformy patrili Szentiványiovcom veľkostatky Prílepy, Bátovce, Bechenice, Beladice, Liptovský Ján, Farnád, Maleš a Malé Chrášťany. Grófovi Szentiványimu patril aj majer Čierna dolina a na svojich pasienkoch nad obcou si zriadil poľné letisko.

Veriaci ľud v týchto ťažkých časoch nachádzal útechu v modlitbách. K tým najcennejším a starostlivo uchovávaným sakrálnym pamiatkam Prílep patrí Kostol svätého kríža z roku 1957, ktorý dali postaviť Bokrosovci na mieste pôvodnej kaplnky z roku 1763-1767, kde sú aj pochovaní. Vedľa kaplnky bola kedysi drevená zvonica s dvoma malými zvonmi, v súčasnosti sa nachádza pri kaštieli v novopostavenej zvonici s požiarnou zbrojnicou.

V jednoloďovom interiéri kostola s rovným stropom a polkruhovým uzáverom presbytéria zaklenutého valenou klenbou je hlavný oltár s obrazom Povýšenia sv. Kríža od maliara J. Tomku z roku 1939 a epitaf z červeného mramoru z roku 1767. V jeho interiéri sa nachádza aj procesiový kríž od ľudového drevorezbára z 19. storočia. V krypte kostola sú pochovaní šľachtici Alexander a Anna Kosztolányiovci.

O roku a mieste úmrtia grófa Egona Szentiványiho nie sú známe údaje. Po druhej svetovej vojne bol v rámci pozemkovej reformy rozparcelovaný a predaný nielen Szentiványiho majer a park v okolí kaštieľa na stavebné pozemky, ale aj Kosztolányho veľkostatok a Erdödyho pasienky.

Za tie roky, čo odišiel gróf Szentiványi z kaštieľa v Prílepoch, jeho sídlo stratilo pôvodný vzhľad a odišla s ním celá história najstaršieho Uhorského šľachtického rodu, ktorý patril aj k najstarším zemianskym rodom v Liptove. Zašlú slávu rodu Szentiványi pripomína už len kaštieľ prerobený na poštu, kultúrny dom a škôlku s priľahlým parčíkom so zvyškami starých stromov.

Prílepy symbolizoval ako poľnohospodársku obec s tromi žltými klasmi, čerieslom a lemešom iba do pričlenenia obce k mestskej časti Zlatých Moraviec v roku 1960. Jeho symbolickú hodnotu nájdeme na štíte kaštieľa dodnes, ktorú ale stratil erb Szentiványiovcov po uložení desiatky rokov v Mestskom múzeu v Zlatých Moravciach.

Pod zvonicou rozumieme samostatnú budovu vežovitého tvaru so zavesenými zvonmi. Na Požitavsku majú zvonice veľmi starú tradíciu. Zvonice sa stavali už v romanskom období ako drevené stavby v blískosti kostola, na cintorínoch a v strede dediny. Možno tvrdiť, že zvonice boli o niečo staršie ako prvé kostoly v niektorých obciach. Zvonicu obec mala už v čase, keď prvý kostol slúžil pre päťdesiatku, neskôr desiatku obcí.

Viaceré murované kostoly nemali veže. Zvonice boli samostatné malé drevené stavby, neskôr murované budovy. Pozdejšie sa stavba zvonice spájala so stavbou murovaného kostola, kedy sa zvony umiestňovali do veže kostola.

K najstarším cirkevným strediskám, podľa listiny z roku 1075, patrí na Požitavsku kráľovská fara v Žitavanoch. Obec Žitavany, ktorá sa nachádza medzi Topoľčiankami a Zlatými Moravcami, vznikla až v roku 1960 a to zlúčením obcí Kňažice a Opatovce nad Žitavou. Kňažice (podľa niektorých autorov chybne Opatovce nad Žitavou) boli už pred rokom 1075 významným miestom, kde bola fara s drevenou kaplnkou a patrilo jej 50 obcí. To znamená, že fara v polovici 11.storočia slúžila až pre 50 okolitých dedín.

V Žitavanoch bol už v 11. storočí kamenný kostol. Údajne kamenný kostol bol postavený na mieste, kde bola predtým drevená kráľovská kaplnka. Drevená kaplnka a prvý kamenný kostol sa nám nezachovali. Zachovali sa až zrekonštruované stavby starých kostolov z 13. storočia. Historické záznamy o najstarších zvoniciach na Požitavsku sú až zo začiatku 13.storočia.

Napríklad na Hrádzi pri Topoľčiankach sa spomína starý kostol s osobitnou zvonicou a 50 kg zvonom. Toto osídlenie údajne zaniklo tatárskym vpádom r. 1241 a obyvatelia, ktorí prežili, sa presťahovali do blízkosti hradu (neskôr kaštieľa) Topoľčianky. V mestečku Topoľčianky dal v r. 1342 ďalší kostol postaviť Mikuláš z Topoľčianok podľa talianského projektu. Kostol sv.Anny už mal vežu, na ktorej bol umiestnený nový zvon vážiaci 150 kg.

Kostoly, ktoré mohli obyvatelia z Požitavska navštevovať, resp. kostoly v blízkom okolí, a ktoré sa zachovali, bolo v 11. storočí asi viacero, napr. v Kostoľanoch pod Tribčom, Jedľových Kostoľanoch, Drážovciach, ale aj v Tesároch nad Žitavou. V 12. storočí pribudli kostoly v Nevericiach, roku 1156 kostol a fara v Slažanoch, začiatkom 13. storočia fara a kostol vo Vozokanoch (V. a M. resp. Kostolných Vozokanoch), v polovici 13. stor.

Naši predkovia z Požitavska s obľubou navštevovali aj marianské kostoly vzdialené niekoľko stoviek km a to dokonca bosí. Topánky si obuli pred mestom alebo pred vstupom do kostola. Boli to pútnické miesta napr. Mariazell, Mariathal, Staré hory a pod.

K najstarším existujúcim kostolom, ktoré sa zachovali v blízkosti Požitavia, patria kostoly v Tesároch, v Kostoľanoch pod Tribčom a v Drážovciach a pod. Pôvodné kostoly boli postavené ešte pred Gejzovým obdarením beňadického kláštora v roku 1075, resp. známej listiny z tohoto roka. V Tesároch sa zachoval kostol bez veže až zo 14. storočia, ktorý je postavený na mieste, kde bol drevený kostol z 11. storočia.

Stavby a maľovky kostolov sa datujú do polovice 11.storočia. Niektorí historici (Cincík, P. Sedlák) sa domnievajú, že drážovecký kostolík bol postavený na kultovom mieste, kde bola predtým pohanská slovanská svätyňa. Možno ide o staré hrady, ktoré pochádzajú ešte zo staršieho obdobia. Ja sa zas domnievam, že predtým tam bol postavený drevený kresťanský kostolík, podobne ako na iných miestach a mohol zažiť časy sv. Cyrila a Metoda.

Rekonštrukcie zvoníc

Ani murované kostoly vo veľkých dedinách v 17.-18. storočí nemali veže. V obci Radošina /na hornej Nitre/ bol donátorom časti veže kostola resp. prístavby zvonice r. 1663 požitavský rodák, vtedy nitrianský biskup Juraj Slepčianský /lat.Georgius Szelepcheny/. Podľa cirkevných vizitácii je známe, že zničené kostoly sa začali opravovať po odstránení tureckého nebezpečenstva koncom 17.storočia a to hneď po oprave najnutnejších obydlí obyvateľov Požitavska. V tomto období sa stavali kostoly s vežou, ale aj bez veže s tým, že zvonica sa stavala osobitne.

V Jedľových Kostoľanoch, kde sa kostol spomína už v roku 1332, podľa cirkevnej vizitácie z roku 1779 nad kostolom bola drevená veža so zvonom váhy 35 kg. Terajší topoľčianský kostol zasvätený sv.Kataríne Alexandrijskej bol vyhotovený v roku 1776-9. Do tohto kostola boli preniestnené zvony zo zvonice (50kg) a zo starého kostola (150kg).

V Martine nad Žitavou bol v roku 1793 vysvätený štýlový kostol, ktorý nemal vytvorenú klasickú vežu pre zvony. Zvony síce boli na povale kostola, ale nie nadlho. Múry kostola začali praskať. Preto farnosť bola nútená v roku 1890 postaviť osobitne novú zvonicu, ktorá má odlišný stavebný štýl ako kostol. Kostol dal postaviť kardinál Kristian Migazzi a zvonicu si postavili svojpomocne pomocou murárskych majstrov Mihóka a Zajaca. V Martine nad Žitavou je zvonica vpravo pred kostolom.

Aj r. k. farnosť Machulince postavila roku 1833 murovaný kostol pôvodne bez veže. V obci Prílepy je zvonica súčasťou požiarnej zbrojnice. Ako príklad uvádzam rekonštrukciu zvonice v obci Malé Vozokany. Kostol v Malých Vozokanoch nemá vežu ani v súčasnosti. Nie že by obyvatelia a cirkevní predstavitelia farnosti nechceli postaviť vežu kostola, ale nakoniec sa rozhodlo zrekonštruovať pôvodnú stavbu kostola, bez veže. Osobitne sa zrekonštruovala atypická vežovitá drevená zvonica a osobitne kostol. Kostol nemá vežu, lebo bola obava, že veža s ťažkým zvonom by mohla poškodiť stavbu kostola. Z diaľky vypadá kostol, akoby vežu mal. Drevená šindľová strecha zvonice bola začiatkom 20.storočia nahradená eternitom. V 90-tych rokoch 20.storočia bola pri rekonštrukcií zvonice už plechová strecha opatrená riňami.

Ďalší príklad uvediem z obce Veľké Vozokany. Kostol vo Veľkých Vozokanoch patrí medzi najstaršie kostoly. Už z listiny z roku 1228 sa podľa biskupských pozemkov dá predpokladať kostol, ale historické informácie sú až z roku 1308. Listina sa zaoberá farou, ktorá slúži pre M.a V.Vozokany. Sporom v listine je nejasnosť, ku ktorej fare patrí kostol v obci Nemčiňany, ktorý bol postavený už pred rokom 1250.

Kostol vo Veľkých Vozokanoch kostolnú vežu do polovice 17.storočia nemal. Toto tvrdenie je založené na historickom podklade vojenského strategického letáka z roku 1652, ktorý popisuje bitku s Turkami. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1779 sa už spomína veža veľkovozokanského kostola, ktorá bola v dezolátnom stave. Pri kostole bola drevená zvonica, pokrytá šindlom, v ktorej boli tri zvony. V roku 1792 sa previedla rekonštrukcia a zvony boli premiestnené do veže kostola. Kostol ešte v polovici 17. storočia nemá vežu.

V roku 1725 veža zvonice nebola pevne spojená so stavbou kostola a slúžila ako pristavená zvonica. V tesárskej zvonici boli umiestnené tri zvony. Nový kostol sa staval v roku 1760-3 a veža kostola, výšky 22 siah, už bola pevne spojená s chrámom.

V Mlyňanoch bola stará fara už v roku 1332 a dá sa predpokladať, že v blízkosti obce bol aj kostol. Údajne bol kostol v oboch častiach obce V. a M. Mlyňany. Staré kostoly asi počas tureckých nájazdov zanikli. V roku 1732 sa v cirkevných vizitáciach spomína na cintoríne kaplnka sv. Heleny. Kaplnka je bez veže a zvonice. Pôvodne drevená zvonica s jedným zvonom bola postavená v Mlyňanoch v strede obce. V súčasnosti je od roku 1841 na cintoríne kaplnka zasvätená ku cti svätého kríža a spomenutá zvonica bola nahradená murovanou stavbou v 19. storočí.

Vo Vieske nad Žitavou kostol sv.Juraja bol postavený v roku 1681 a až v roku 1713 bola vystavená zvonica tesne pri kostole, ale nebola pevne spojená s kostolom. Zvonica bola murovaná a boli v nej umiestnené dva menšie zvony. Až keď sa vo Vieske nad Žitavou staval nový kostol cca roku 1790, tak sa postavila kostolná veža, pevne spojená so stavbou chrámu.

Likvidáciu zvonov s historickou hodnotou možno sledovať napríklad vo Vieske nad Žitavou, kde už v roku 1738 bol honosný, nádherný zvon od zvonolejára J.Bienstocka. V roku 1755 sa spomínajú v cirkevných vizitáciach, že na drevených vežiach boli dva väčšie zvony /14q a 7q/, ktoré posvätil biskup Majtchény. Tieto zvony boli podľa vizitácie z roku 1829 premiestnené na nový kostol, ktorý bol vystavaný s fundácie biskupa Szelepchényho (ktorý v tomto mieste bol v roku 1595 pokrstený) a pribudol k nim malý zvon /50kg/.

Viaceré obce Požitavska dostavali veže kostola so zvonicou až v polovici 18.storočia a niektoré kostoly vežu kostola nemajú ani doposiaľ. Skutočnosť na Požitavsku bola aj taká, že niektoré malé obce, napr. Červený Hrádok (Veresvár) nemali kostol ani v polovici 18.storočia. Domnievam sa, že pred tureckými nájazdami bol v obci drevený kostol aj so zvonicou a tie boli počas tureckých nájazdov zničené. Potom veriaci používali kostol v okolitých obciach vo Vieske, v Nevidzanoch a v M.Vozokanoch.

V Slepčanoch v roku 1841 bola veža kaplnky na zrútenie. Namiesto nej bola vystavená nová zvonica, v ktorej sa nachádzali dva menšie zvony 1q a 50 kg. Nový kostol bol postavený r. 1881 už s vežou. V Novej Vsi nad Žitavou v roku 1713 už bola murovaná veža a v nej malý zvonec (5 libier). V strede dediny bola drevená zvonica s jedným zvonom. V roku 1841 sa v N.Vsi nad Žitavou spomína nedostavaná veža kostola. Vo zvonici v strede obce boli už tri zvony (4q, 2.5q, 60kg).

V Nevidzanoch bola do roku 1841 drevená zvonica na cintoríne, v ktorej sa nachádzali dva zvony a to 1q z roku 1717 a 88 kg z roku 1752. V tomto roku bola v Nevidzanoch postavená murovaná veža kostola, v ktorej boli osadené uvedené zvony a stavba vydržala do roku 1929, kedy museli kostol uzavrieť pre narušenie statiky budovy. V mieste nevidzianskej pošty bol provizórny kostol a na zvonenie sa používala znovu drevená zvonica pri cintoríne až do postavenia nového kostola v r. 1943.

Niektoré drevené zvonice boli v 19.-20. storočí nahradzované honosnými zvonicami i zvonmi. K najkrajším zvoniciam na Požitavsku patria zvonice v Dvoroch nad Žitavou a v Chyzerovciach. Výstavba krásnej zvonice v Dvoroch nad Žitavou započala s výstavbou Krížovej cesty, ktorá bola vysvätená roku 1860. Ďašia spomenutá zvonica je z r. 1925 v Chyzerovciach.

V polovici 18.storočia sa stavali zvoničky aj na špeciálny účel. Zvonička, ako jednoúčelová soliterna stavba slúžila k zaveseniu zvona, ktorým signalizovali požiar. Zvoničky neboli spojené s kostolom a zriaďované boli v obciach a mestách v súlade s ohňovým patentom Márie Terézie z roku 1751.

V Slovenskej časti R-U monarchie sa tento príkaz spočiatku neujal a obce zdôvodňovali nečinnosť vo výstavbe zvoničky tým, že už obec má zvonicu a prípadný požiar signalizoval nočný vartáž trúbením. Napriek tomu, že monarchia peniaze na tento účel neposielala, bol ohňový patent sprísnený v r.1787, kedy panovník Jozef II. znovu vydal upravený ohňový patent. Aj v požitavských obciach boli vystavané zvoničky na požiarnu signalizáciu, ktoré boli v polovici 19.storočia nahradené murovanými zvonicami. Zvonice aj s rokom rekonštrukcie sa zachovali vo viacerých obciach Požitavska, napr. Horný Ohaj, Mlyňany a pod.

Prvotné drevené zvoničky mali iba jeden zvon zhotovený z plechu, neskôr zvony boli vytvorené technológiou odlievania. Drevené zvonice s jedným, alebo dvoma zvonmi boli jednoúčelové stavby, ktoré slúžili na pravidelné zvonenie a neskôr aj na špeciálne účely (požiar, iné nebezpečenstvo). V závislosti od druhu zvona a spôsobu zvonenia (napr.zadržiavanie zvona), času zvonenia, obyvatelia už vedeli čo zvonár signalizuje.

V stredoveku, keď sa stavali murované kostoly s vežou, stratili niektoré drevené zvonice svoj účel a zanikli. Viaceré obce si zachovali zvonice najmä v prípade, že nový kostol sa postavil už mimo centra obce napríklad na najbližšom vhodnom kopci, alebo i opačne, keď kostol bol v strede obce a cintorín bol na okraji obce. Vtedy sa vyžadovalo, aby zvonice boli na oboch miestach.

Každá zvonica mala určeného, neskôr i zo zbierok plateného zvonára. Funkciou zvonára bol poverený najčastejšie hrobár alebo organista, ktorého počas združenej funkcie zaskakovala manželka, alebo jeho deti. Koncom 20.storočia funkcia zvonára už zanikala, lebo bola nahradená elektrickým ovládaním zvonenia s presnosťou na minútu.

Ťažko je posudzovať architektúru jednotlivých zvoníc, alebo obdobie vzniku zvonice podľa stavby, lebo časom boli zvonice prestavované. Vznik zvonice nemôžeme ani datovať do roku odliatia najstaršieho zvona, lebo zvony sa použili na zbrane najmä v I. a II. svetovej vojne. Niektoré zvonice sú ozdobou obce napr.: Dvory nad Žitavou, Chyzerovce. Takmer vo všetkých obciach sú zvonice pekne zrekonštruované.

Prehľad historických udalostí a zmien v Zlatých Moravciach a Prílepoch:

Panoramatický pohľad na Zlaté Moravce

Kostol vo Veľkých Vozokanoch

tags: #zlate #moravce #prilepy #kostol