Zmysel života v Katechizme Katolíckej cirkvi: Cesta k zbožšteniu

Každý človek, veriaci i neveriaci, si v živote kladie otázku: „Čo je cieľom môjho života?“ Hľadanie zmyslu života je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie. Katechizmus Katolíckej cirkvi ponúka odpoveď, ktorá spája zmysel života so zbožštením, s účasťou na Božom živote.

Východné cirkvi kladú dôraz na učenie o zbožštení človeka, ktoré je základným kameňom ich teológie. Zbožštenie (gr. theosis, csl. oboženije, bogotvorenie) je premena človeka, pripodobnenie sa Bohu. Nie je to však splynutie v jedno bytie, ale spojenie s Bohom, účasť na Božej prirodzenosti skrze milosť.

Zbožštenie: Účasť na Božej prirodzenosti

Zbožštenie je cieľom nášho kresťanského života. Svätý Duch obnovuje a uzdravuje našu ľudskú prirodzenosť do pôvodného stavu pred pádom. Zbožštenie čiže účasť na Božom živote, na božskej prirodzenosti, premenenie človeka, nové stvorenie.

Čo je to zbožštenie? Je to účasť na živote Najsvätejšej Trojice, na Božej prirodzenosti. Boh nám milosťou dáva to, čím je Kristus svojou prirodzenosťou. Zbožštenie je taktiež v spojení ľudskej prirodzenosti s božskou v nás, tak ako je to v osobe Ježiša Krista.

Svätý Gregor Naziánsky píše, že Boh stvoril človeka, aby mohol vykonávať funkciu kráľa zeme. Človek bol stvorený na obraz toho, ktorý vládne vesmírom. Všetko poukazuje na to, že od samého počiatku jeho prirodzenosť je poznačená čímsi kráľovským. Aj človek je kráľom. Človek, povolaný plodiť a množiť sa, aby si podmanil zem a vládol nad všetkým bytiami, ktoré sú od neho nižšie (porov. Gn 1, 28). Stvoriteľ chcel, aby človek, živý obraz Boha, bol kráľom a pánom. Nie je to však vláda absolútna, ale služobná - skutočný odraz jedinej a nekonečnej vlády Boha. Preto ju má človek vykonávať s múdrosťou a láskou, podieľajúc sa na múdrosti a láske Boha. Deje sa to poslušnosťou jeho svätému Zákonu: radostná a slobodná poslušnosť; (porov. Ž 119 (118)), ktorej prameňom i pokrmom je vedomie, že Pánove prikázania sú darom milosti, dané človeku len a výlučne pre jeho dobro, aby chránili jeho osobnú dôstojnosť a viedli ho ku šťastiu. - a v tom spočíva jeho neporovnateľná veľkosť. Život je zverený človeku ako poklad, ktorý nesmie premárniť, ale má ho ako talent zúročiť. Človek z neho musí skladať počet pred svojím Pánom (porov. Mt 25, 14 - 30; Lk 19, 12 - 27).

Zbožštenie nie je len výsledkom našich snáh, ale je to dielom Svätého Ducha v nás. Sami si ho nemôžeme „vyrobiť“, ale naša spolupráca je nevyhnutná. Prvým a najdostupnejším prostriedkom nášho zbožštenia je modlitba. Tá je prístupná pre každého, kdekoľvek a kedykoľvek. Východná духовність kladie dôraz na ustavičnú modlitbu, napríklad vo forme tzv. Ježišovej modlitby. Modlitba nás robí účastnými na Božej láske a Božom živote.

Pre východných katolíkov je dôležité, aby dospeli k zbožšteniu. Pýtame sa, ako to dosiahnuť? Odpoveďou je, že zbožštenie je dielom Svätého Ducha v nás. Nie je to len výsledok našich snáh, nemôžeme si ho sami „vyrobiť“. Naša spolupráca je však nevyhnutná. Prvým a najdostupnejším prostriedkom nášho zbožštenia je modlitba. Tá je prístupná pre každého, kdekoľvek a kedykoľvek. Východná духовність kladie dôraz na ustavičnú modlitbu, napríklad vo forme tzv. Ježišovej modlitby. Modlitba nás robí účastnými na Božej láske a Božom živote.

Okrem modlitby k prostriedkom zbožštenia patrí aj čítanie Svätého písma. Všetko, čo v nás podporuje a roznecuje lásku, je prostriedkom nového života v Kristovi, z ktorého vyviera celý kresťanský život. Sviatosti cirkvi udeľujú hneď aj myropomazanie a eucharistiu (tzv. iniciačné sviatosti). Krst nás spája s Ježišom Kristom. Myropomazanie obnovuje v nás jeho obraz, premieňa nás v Krista a dáva dary v nás. Eucharistia nás spája s Ježišom Kristom a stáva sa účastným na Božom kráľovstve. „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom» (Jn 6, 56). Premieňame sa v Život.“ Krásne to vystihuje aj sedalen z 8. hlasu: «Nebeský chlieb a nápoj života si okúsil, Pane, a tak si ma zbožstil.»

Svätý Ján Pavol II. odporúča do našej pozornosti v apoštolskom liste Orientale Lumen (č. 9) učenie o zbožštení, pretože je súčasťou ich spoločného dedičstva. Na konci 2. storočia vyjadril sv. Irenej: „Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať synom Boha.“ Ján Pavol II. dodáva, že toto učenie je jedno „zo vzácnych východnému kresťanskému mysleniu.“ (č. 10). A v testamente Jána Pavla II. sa píše: „Nech ťa vždy sprevádza viera v Trojice.” (č. 11).

Zbožštenie nie je len teoretický koncept, ale aj praktický cieľ, ku ktorému smeruje kresťanský život. Zbožštenie, stvorenie sa premieňa a nastoľuje sa Božie kráľovstvo. Svätý Duch obnovuje našu ľudskú prirodzenosť do pôvodného stavu pred pádom, aby v nás mohol pôsobiť a premieňať nás, obnovovať Boží obraz. Zbožštenie je cieľom nášho života.

Zmysel života mi vysvetľuje pomerne jednoducho. Katechizmus Katolíckej cirkvi mi dôsledne prepája otázku zmyslu s „pravdou o stvorení“. A ja to vlastne chápem. Chápem, že Boh ma pozýva k účasti na večnom živote v Jeho sláve, mať účasť priamo na Jeho svätosti a vznešenosti - žiť v nebi. A kým ta dôjdem, tak treba robiť dobré skutky, vidieť v druhých svojho brata alebo priamo Krista a konať Božiu vôľu. A milovať. Boha i všetkých ostatných ľudí vrátane seba.

Katechizmus Katolíckej cirkvi nám hovorí, že „človek ako bytosť telesná a zároveň duchovná vyjadruje a vníma duchovné skutočnosti prostredníctvom hmotných znakov a symbolov.“ (KKC 1146). V určitom zmysle je to jediný spôsob, ako telesné stvorenia môžu zakúšať duchovný svet. Vďaka tomu, že Kristus vzal na seba ľudskú podobu, môže sa s nami Boh pokorne stretávať v našom telesnom, ľudskom stave.

Podľa Kristovho vzoru sa učíme byť darom jeden pre druhého. Poslaním a úlohou kresťana je preto milovať čistou láskou. (porov. „Otče,… večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3).

Zavŕšenie ľudského života voláme nebo. Je to náš posledný cieľ, stav nadprirodzenej blaženosti. Človek je jediný povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote (KKC 356). Preto je múdrejšie povedať, že zavŕšenie a zmysel života je Boh. Nebo je Boh sám i očistec je Boh sám, ktorý očisťuje svoje deti, aby mohli k nemu prísť. Ale dokonca aj peklo je Boh, lebo on je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce.

Bojíme sa smrti? Alebo sa bojíme umierania? Zbavuje nás Mesiášov prísľub nesmrteľnosti strachu zo smrti? Kristus prišiel na svet obnoviť poriadok lásky, ktorý je narušený hriechom. Prišiel nás naučiť správne chápať a prežívať našu existenciu. V ľudskej sexualite nám zjavil pravdu o nás, o Bohu, o zmysle ľudského života. Kristus nás prišiel naučiť milovať, ako miluje On. (porov. Jn 15, 12). Boh povolanie milovať, ako miluje Kristus vpísal do našej prirodzenosti, keď nás stvoril ako mužov a ženy. To ako chápeme telo a sexuálne vzťahy, má veľký vplyv pre prijatie celého evanjelia, celého Kristovho učenia a jeho poslania. Podstatou ľudského poriadku lásky je spojenie muža a ženy, ktoré je veľkým tajomstvom a privádza nás k podstate Božieho plánu s človekom. (porov. Ef 5, 31 - 32).

Preto Katechizmus najprv vysvetľuje, v čom spočíva Zjavenie, ktorým sa Boh obracia na človeka a dáva sa mu, a viera, ktorou človek odpovedá Bohu (prvý oddiel). Posledná časť Katechizmu hovorí o význame a dôležitosti modlitby v živote veriacich (prvý oddiel). Končí sa krátkym komentárom k siedmim prosbám modlitby Pána (druhý oddiel).

Naše telo je chrám Ducha Svätého, preto by malo hovoriť jazykom Božej lásky. Boh nás miluje láskou, ktorá trvá večne. Podľa Kristovho vzoru sa učíme byť darom jeden pre druhého. Poslaním a úlohou kresťana je preto milovať čistou láskou.

Katechizmus Katolíckej Cirkvi v článku 2258 uvádza vyjadrenie inštrukcie Donum vitae o hodnote ľudského života a jeho osobitného vzťahu k Stvoriteľovi. Kto je Pán nad životom a smrťou. „Ľudský život je posvätný, pretože už od svojho začiatku vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Jedine Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca: nikto a za nijakých okolností si nemôže nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.“

Ježiš tomuto prikázaniu dáva širší rozmer a hovorí aj o nenávisti a hneve, čiže zlobe človeka, ktorá zabíja ľudský základný princíp lásky, ktorý vložil pri stvorení Boh do človeka. „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nezabiješ!‘ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na svojho brata, pôjde pred súd.“ (Mt 5, 21-22). Základné body, ktoré sa dotýkajú ľudského života sú obzvlášť citlivé na nedostatok lásky v celých dejinách ľudstva. Katechizmus Katolíckej Cirkvi vysvetľuje všetky základné princípy nedotknuteľnosti ľudského života a ich zmysel.

V prvom bode sa dotýka vlastnej obrany života, čo je doť častá diskusia v policajných zložkách. Je dovolené zabiť iného človeka alebo nie? Odpoveď nájdeme v KKC v bode 2264 „Láska k sebe samému je základným princípom morálnosti. Je teda oprávnené presadzovať rešpektovanie vlastného práva na život. „Ak niekto pri obrane svojho života používa väčšie násilie, ako je potrebné, je to nedovolené. Ak však umiernene odráža násilie, obrana je dovolená… A nie je potrebné na spásu, aby sa človek zriekol umiernenej obrany preto, aby sa vyhol zabitiu druhého; lebo človek je povinný viac sa starať o svoj život ako o cudzí.“

Kedy je vlastne dovolené brániť záujmy seba alebo iného aj zabitím? Na túto otázku nájdeme odpoveď v KKC v bode 2265 a 2266 „Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život iných. Obrana spoločného dobra vyžaduje zneškodnenie nespravodlivého útočníka. Úsilie štátu zabrániť šíreniu takých správaní, ktoré poškodzujú práva človeka a základné pravidlá občianskeho spolunažívania, zodpovedá požiadavke ochrany spoločného dobra. Právoplatná verejná moc má právo a povinnosť uložiť tresty primerané závažnosti zločinu. Trest má predovšetkým za cieľ napraviť neporiadok spôsobený previnením. Keď ho vinník prijme dobrovoľne, trest nadobúda hodnotu odpykania. Okrem obrany verejného poriadku a ochrany bezpečnosti osôb má trest aj liečebný cieľ; nakoľko je to možné, má prispieť k náprave vinníka.“

V tomto bode u je dnotlivca by zabitie nemalo liečebný charakter, ale vo vojne pri spravodlivej obrane áno. Úmyselná vražda nie je nikdy ospravedlniteľná. Rozdiel medzi zabitím a vraždou je v úmysle. „Piate prikázanie zakazuje ako ťažko hriešnu priamu a úmyselnú vraždu. Piate prikázanie zakazuje robiť niečo s úmyslom nepriamo spôsobiť smrť nejakej osoby. Ak ľudská spoločnosť nečinne prijíma smrtiaci hlad a neusiluje sa mu čeliť je to pohoršujúca nespravodlivosť a ťažké previnenie. Obchodníci, ktorí svojimi úžerníckymi a obchodníckymi praktikami vyvolávajú hlad a smrť svojich blížnych, nepriamo páchajú vraždu, za ktorú sú zodpovední“. Za neúmyselnú vraždu nie je človek morálne zodpovedný.

Potrat je dnes v liberálnej spoločnosti braný ako niečo legálne a morálne nezávadné.“KKC 2269. Človek sa nechce zamýšľať nad týmto bodom života, pretože by nutne dospel k záveru že to nie prerušenie tehotenstva, ale jeho ukončenie čiže vražda. V niektorých štátoch USA je dovolený potrat do ukončeného tretieho trimestra, čiže do konca tehotenstva deviateho mesiaca. KKC v bode 2270 uvádza „Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ďalej v bode 2271 sa hovorí, že Cirkev od začiatku učila že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. „Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ Druhý Vatikánsky Koncil v konšt. Gaudium et spes 51. uvádza „Boh… Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu chrániť život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka.

Ďalšou pertraktovanou otázkou je eutanázia. Máme veľa literatúry, ktorá uvádza dôvody prečo dovoliť predčasné ukončenie trápenia telesne či mentálne postihnutého človeka. Iba Boh Stvoriteľ všetkého dáva živit a iba on má právo o jeho ukončení rozhodnúť. KKc bod 2276 a 2278 „Tí, ktorých životná sila sa zmenšila alebo oslabla, vyžadujú si osobitnú úctu. Choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby treba podporovať, aby mohli, pokiaľ je to možné, viesť normálny život. „ Priama eutanázia - nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky - spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi.

Samovražda je ďaľšou témou, ktorá má vysvetlenie v KKC v bodoch 2280 až 2283. „Každý je za svoj život zodpovedný pred Bohom, ktorý mu ho dal. Boh zostáva zvrchovaným Pánom života. Sme povinní prijímať život s vďačnosťou a chrániť ho na Božiu česť a spásu svojej duše. My sme správcami, nie vlastníkmi života, ktorý nám Boh zveril. Samovražda protirečí prirodzenej náklonnosti človeka zachovať si a udržiavať svoj život. Je v závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretína putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Samovražda protirečí aj láske k živému Bohu.

tags: #zmysel #zivota #katechizmus